Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
01. apríl 2021

Kultúrne dedičstvo

Na obnovu hradov niet peňazí, hrozí ich ďalšia devastácia

Ochrana a obnova kultúrneho dedičstva musí byť súčasťou civilizovanej spoločnosti. Ak chýbajú korene, nebudú ani plody.

Na obnovu hradov niet peňazí, hrozí ich ďalšia devastácia

Práce na obnove hradu Revište 22. augusta 2019. FOTO TASR – Ján Krošlák

Ministerstvo kultúry odpískalo 10 rokov fungujúci projekt obnovy hradov. Projekt, ktorý v podstate nemal žiadnych odporcov, spustil v roku 2011 minister kultúry Daniel Krajcer a prežil aj ďalšie dve vlády, ktoré viedol Smer.

Oficiálny názov projektu je „Zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva“, a teda prinášal nielen obnovu hradov, ale aj na aspoň časť roka poskytoval prácu stovkám nezamestnaných, oživoval klasické remeselné postupy v stavebníctve, obnovené hrady lákali turistov.

Hlavnú finančnú injekciu poskytovalo ministerstvo kultúry – ročne viac ako 12 miliónov eur, ministerstvo práce preplácalo cez Európsky sociálny fond náklady na mzdy a odvody zhruba 3,5 milióna eur ročne. Združenie Zachráňme hrady uvádza, že každoročne sa cez projekt zamestnalo 550 až 600 nezamestnaných, ktorí pracovali na obnove viac ako 30 hradov. Každodennú prácu mali na 5 až 7 mesiacov v roku. Minulý rok sa pracovalo na necelej štyridsiatke lokalít.

Politici varovania nepočúvali

Kompetentné ministerstvá pritom o blížiacich sa problémoch s projektom vedeli už minimálne od leta minulého roka. Predseda združenia Zachráňme hrady Ratibor Mazúr pre Postoj hovorí, že už minulú jar hovorili o tom, že projekt z Európskeho sociálneho fondu sa končí, a žiadali, aby kompetentní hľadali náhradné riešenia.

„Ešte na jeseň minulého roka sa mohli preniesť financie z iných balíkov dotácií pred uzavretím štátneho rozpočtu. My sme upozorňovali aj ministerstvo kultúry aj ministerstvo práce, že je kritická situácia, aby na to dohliadli, a nespravili takmer nič,“ vysvetľuje Mazúr.

Ministerstvo kultúry vyhlásilo, že bude hľadať iné zdroje, Ratibor Mazúr však týmto prísľubom už veľmi neverí. „Politici o tom rozprávali, že dačo hľadajú, ale ja už dnes politikom neverím. Lebo toto rozprávali už minulý rok a nič pre to nespravili alebo spravili strašne málo. Takže pri takýchto prísľuboch sme skeptickí – aj občianske združenia, aj obce,“ dodáva.

Faktické zastavenie projektu sa ministerka kultúry Natália Milanová ešte pokúsila zakamuflovať tým, že cez výzvu ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie bude k dispozícii 1,1 milióna eur aj na obnovu hradov so zapojením nezamestnaných. Tu je však dôležité práve slovko „aj“.

Ako totiž upozornilo združenie Zachráňme pamiatky, táto suma je k dispozícii pre celkovo 8 výziev. Ak ju teda iba jednoducho vydelíme, na jednu výzvu, teda aj obnovu hradov, vychádza 137 500 eur. Samotná ministerka uviedla, že jeden projekt môže byť podporený sumou od 10- do 50-tisíc eur.

Aj keby každý úspešný projekt dostal len tých minimálnych 10-tisíc, určite to nebude vyše tridsiatka hradov tak ako doteraz.

Koľko ľudí či nevyhnutného materiálu je možné za takú sumu zaplatiť pri priemerne polročných prácach?

Ratibor Mazúr upozorňuje, že netreba aritmeticky prepočítavať sumu na osem rôznych oblastí výzvy. Niektorá oblasť môže v konečnom výsledku dostať väčší balík, iná menší.

„Aj keby však celá suma išla na hrady, čo je nepravdepodobné, ale povedzme, tak by to stačilo ledva na 20 projektov. Ale s tým, že by na nich pracovalo o polovicu menej ľudí,“ vysvetľuje Mazúr. Ak teda na 37 lokalitách minulý rok robilo 550 nezamestnaných, tak na teoretických 20 by ich bolo podľa neho maximálne 100.

„Aj to budú pracovať kratšie obdobie, lebo nebude dosť financií na celých šesť alebo sedem mesiacov, na menšom počte lokalít, pretože z tohto sú vylúčené samosprávy. To znamená prakticky polovica projektov sa o peniaze uchádzať nemôže.“

Ďalšie obmedzenie projektu teda spočíva v tom, že o peniaze môžu požiadať len neziskové organizácie, občianske združenia či regionálne agentúry. Na podanie žiadosti majú ešte dva týždne – do 15. apríla. Samospráva sa nespomína.

A nie je možné ani riešenie, že by si samosprávy napochytre zakladali pseudoneziskovky, aby mohli o peniaze žiadať. Takéto neziskovky totiž musia nejaký čas riadne fungovať, aby sa mohli o dotácie uchádzať.

A čo bude s projektmi obnovy hradov, ktoré sa budú musieť skončiť? Časť prác jednoducho vyjde navnivoč. Bez pravidelnej konzervácie sa do holých múrov opäť pustí erózia.

Inzercia

Obnova ani v Pláne obnovy

Možnou nádejou, že projekt bude pokračovať v pôvodných parametroch, bol ešte Plán obnovy. V ňom sa však na kultúru akosi pozabudlo. Podobne ako v návrhu absentuje cultura vo svojom pôvodnom význame – teda obrábanie pôdy, tak v ňom nie je ani kultúra v zmysle krásnych umení a ochrany dedičstva minulosti.

Pri stovkách miliónov eur, ktoré majú putovať do obnovy bytov a verejných budov (z ktorých niektoré môžu byť zhodou okolností kultúrnymi pamiatkami), je priam trestuhodné, že sa v Pláne nenašlo miesto pre aspoň minimálnu podporu obnovy hradov.

Pritom takýto projekt spĺňa všetky zámery aj tzv. zelenej ekonomiky. Kultivuje prírodné prostredie a udržiava život na vidieku. Prináša prácu. A to nielen pri samotnej obnove hradov, ale aj sekundárne – rozvojom tzv. mäkkého turizmu, možnosťou nadviazať na turistický záujem ďalšie služby ako ubytovanie, gastronómiu a pod.

Nehovoriac o tom, že prechádzka v areáli zrúcaniny, o ktorú sa niekto systematicky stará, je aj pre turistov omnoho bezpečnejšia, ako keď je ponechaná napospas živlom s neustálym rizikom, že pokračujúci rozpad môže ohroziť na zdraví a živote aj toho najopatrnejšieho návštevníka.

Okrem sociálneho rozmeru zamestnanosti prináša takýto projekt navyše aj podporu tradičných remeselných technológií, podporuje malé firmy, ktoré vyrábajú napríklad klasické okenné rámy, škridly a pod. S rozvojom turizmu sa môžu uživiť aj výrobcovia tradičných odevov či krojov.

Prax nadobúdajú aj reštaurátori, rozvíja sa technológia konzervovania starého muriva, s obnovou hradov, ale napríklad aj kláštorov či kalvárií prichádza aj archeologický výskum a možné objavy, ktoré nám dotvárajú obraz života našich predkov.

Hoci to nie sú práve profesie, ktoré by mali široké uplatnenie na trhu práce, nemožno ich len preto považovať za zbytočné. Práve naopak, špičkoví špecialisti v tomto odvetví sú cenení v celom kultúrnom svete. Aj preto, že ich je len hŕstka.

Mrhanie dedičstvom

Starostlivosť o kultúrne dedičstvo nemá na Slovensku vo všeobecnosti veľmi peknú podobu. Akoby sme sa stále nevedeli zbaviť komunistického prístupu, keď režim nechal zhabaný majetok chátrať, premenil ho na sklady či chlievy, veľkú časť v mnohých mestách nemilosrdne zbúral. A čo štát v reštitúcii vrátil, bolo často v takom stave, že inej cesty ako búranie nebolo.

Pravda, aj medzi reštituentmi sa našli špekulanti a často aj dnes je obvyklou cestou ponechanie starej budovy bez starostlivosti a ochrany, až sa dostane do stavu, ktorý nielen znemožní akúkoľvek rekonštrukciu, ale stáva sa nebezpečnou pre okolie. Riešením je potom zbúranie a uvoľnenie často lukratívneho pozemku pre stavbu nového „krásneho“ sklobetónového vežiaka.

Nepaušalizujeme, historické centrá viacerých miest na Slovensku sú ukážkou, že existujú cesty, ako dedičstvo obnoviť a zachovať. Zväčša však ide o iniciatívu samospráv. Na ilustráciu nám môže slúžiť stav kaštieľa v Rusovciach v správe štátu, ktorý by mohol slúžiť ako dôstojný reprezentačný priestor pre uvítanie politických a diplomatických návštev na najvyššej úrovni.

K vlastnej histórii sa do veľkej miery správame macošsky. A nie je to len dedičstvo komunizmu, ale aj pseudonárodovectva, ktoré akoby nepovažovalo tisícročnú históriu Uhorska za súčasť našich vlastných dejín. Hrady, ktorými je Slovensko doslova posiate, sú ich integrálnou súčasťou. Stačí vziať do ruky obyčajnú turistickú mapu Slovenska a hrad či zrúcaninu nájdeme doslova na každom rohu.

Od raného stredoveku strážili obchodné cesty, bohaté náleziská rúd, zabezpečovali vojenskú obranyschopnosť krajiny. Boli často posledným útočiskom pred nájazdmi Tatárov a keď sa v novoveku Uhorsko po tureckej expanzii scvrklo prakticky len na územie dnešného Slovenska, boli dôležitou hrádzou, ktorá zabránila tomu, aby moslimské vojská definitívne ovládli naše územie. Možno to bude znieť trochu pateticky, ale slovenské hrady sú dnes poslednou reálnou pripomienkou civilizačného zápasu, ktorý sa u nás pred niekoľkými stáročiami zviedol.

V politike nestačí byť konzervatívcom len slovami, ako sa to hnutiu OĽaNO často stáva. Hoci téma obnovy hradov nie je kľúčovou otázkou dňa, pridáva sa ako čriepok do mozaiky prehratých či vopred opustených bojísk. To práve nesvedčí o autentickosti deklarovaného konzervativizmu najsilnejšieho vládneho politického subjektu, nech by boli snaženia jednotlivcov akokoľvek úprimné.

Medzi základné atribúty konzervatívnej politiky by totiž ochrana kultúrneho dedičstva mala patriť automaticky. A, koniec koncov, medzi jej cieľmi by malo byť aj to, aby sa ľudia mohli živiť vlastnou prácou, čo projekt obnovy hradov prinášal aspoň niekoľkým stovkám nezamestnaných.

Odporúčame