Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
30. marec 2021

Medzigeneračné puto

Štát nemôže zakázať stretnúť sa so starými rodičmi

V deťoch by sme nemali vyvolávať strach, že jedným stretnutím môžu zaviniť smrť svojich starkých. 

Štát nemôže zakázať stretnúť sa so starými rodičmi

Ilustračné foto: Flickr.com

Najväčšou obeťou tejto pandémie sú deti a starí ľudia, je o tom presvedčený detský psychoterapeut a psychiater Peter Pöthe. Namiesto toho, aby opatrenia zabezpečili čo najbezpečnejšie fungovanie na školách a v rodinách, školy sme zatvorili a kontakt s príbuznými zakázali.

Mnohí rodičia priznávajú, že zo sledovania, čo sa vonku deje, ich deti cítia vinu. Boja sa, že ich vinou starkí zomrú. A najhoršie je, keď namiesto citlivého vysvetľovania podľahnú tejto panike aj dospelí.

„Som veľmi nahnevaná na svojho manžela. Myslím, že mu to všetko okolo korony už nerobí dobre. Je nervózny a odniesol si to náš syn,“ opisuje situáciu u nich doma Marta.

„Zakazuje mi chodiť von s deťmi, aby sme nepriniesli domov vírus. Vraj sa nenechá zabiť. Celé dni mám sedieť s troma deťmi na byte,“ nechápe Marta.

Rodina žije v malom meste pri Bratislave. Marta je na materskej dovolenke s dvojročným synom. Doma má aj päťročnú dcéru, ktorá od Vianoc nebola v škôlke. Najstarší syn má sedem rokov a učí sa dištančne.

Marta priznala, že nie vždy manželov príkaz aj dodržiava. „Deti potrebujú vzduch. To sa nedá – zavrieť ich doma. Navyše, veď to ani nikto neodporúča, všetci chodia s deťmi na prechádzky,“ hovorí pre Postoj.

Manželovi rodičia žijú v tom istom meste. Napriek tomu sa spolu nevideli už niekoľko mesiacov. „Najstarší sa stále pýta k dedkovi. Navrhla som, že tam môžeme ísť aspoň na chvíľku na dvor. Muž po synovi vybehol, či chce deda zabiť,“ nechápe Marta jeho necitlivosť. „Pritom chodí každý deň do práce. Ak niekto niekoho nakazí, tak skôr on nás,“ dodáva.

Syna našla v izbe plakať. „Povedal mi, že už nechce ísť k dedovi, že nechce, aby jeho vinou zomrel. Je mi z toho ťažko,“ hovorí Marta.

V koľkých rodinách sa už stalo niečo podobné? Možno nie až takto necitlivo, ale deti sú veľmi vnímavé. Niečo začujú v správach, niečo si prečítajú na internete, vypočujú z rozhovoru dospelých.

Počas pandémie sme deti akoby stigmatizovali. Práve ich označujeme za významných šíriteľov ochorenia, ktoré môžu prekonať bez príznakov, ale vírus odovzdajú ďalej. Deti počúvajú, že školy im zatvorili preto, aby nenakazili učiteľov, rodičov či starých rodičov doma. Niektoré sú doma už takmer rok a situácia sa nezlepšila, naopak.

Dokážu deti v sebe zdravo spracovať takto nadobudnutý pocit viny? Že to môžu byť práve ony, ktoré môžu zaviniť smrť svojich najdrahších? Skúsenosti odborníkov hovoria, že skôr nie. Takáto nespracovaná vina môže mať ťažký vplyv na detskú dušu, ktorý sa bude prejavovať ešte veľmi dlho potom.

„Dieťa chápe vinu prebranú od autorít bez spochybňovania,“ vysvetlila pre Postoj profesorka sociálnej psychológie Andrea Madarasová Gecková z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Nevie zohľadniť širšie okolnosti a to môže mať tragický vplyv na jeho sebahodnotenie a spôsobiť traumy.

„Mali by sme mať stále na pamäti, že spôsob, akým sa o deťoch a dospievajúcich rozpráva, aké reálne či možné dôsledky sa im pripisujú – a najmä preto, že to trvá už rok –, ovplyvňuje formovanie ich presvedčení o sebe. A nikto z nás nechce, aby deti a dospievajúci uverili, že sú ‚vraždiace monštrá‘,“ dodala.

Sme doma, tak sa rozprávajme

V tomto prípade sa detský psychoterapeut a psychiater Peter Pöthe hnevá najmä na rodičov. „Keď rodičia takto ľahkomyseľne hovoria, že ty nemôžeš ísť k babke či dedkovi, lebo by si ich mohol zabiť, je to veľmi zlé. Rodičia ich zbytočne zaťažujú zodpovednosťou, ktorá im vôbec nepatrí,“ povedal pre Postoj.

Deti totiž berú informácie doslova. „Keď cíti vinu dospelý, dokáže ten pocit spracovať. Ale pre dieťa je vina absolútna a musí s tým žiť,“ vysvetľuje Pöthe. Tvrdí, že tieto deti môžu trpieť veľkou úzkosťou.

„Toto môže deti zaťažiť celoživotne a pritom je to hlúposť. Nikto nemôže stopercentne povedať, že niekto ochorel v dôsledku jediného stretnutia,“ myslí si. „Ten vírus je realita, v ktorej žijeme. Musíme byť opatrní, ale žiť s tým, že môžeme niekoho zabiť alebo niekto zabije nás, je veľmi nebezpečné,“ dodáva.

Je nevyhnutné, aby sa rodičia s deťmi o pandémii rozprávali. Viacerí rodičia nám potvrdili, že ich deti sú vystrašené z toho, čo počuli v správach alebo videli v televízii. Boja sa, že keby sa vrátili do školy, spôsobili by svojej rodine niečo veľmi zlé.

„Už rok v tom žijeme, tak predsa nie je možné, aby deti čerpali hlavné informácie zo správ. Sme teraz doma, tak sa rozprávajme,“ zdôrazňuje detský psychiater Pöthe.

Dieťa by sme nemali klamať a zľahčovať situáciu. Ani vonku, ani v jeho vnútornom svete. Neklamať, že nie je situácia vážna, ale zdôrazniť, že napriek tomu to nie je tragédia. Je tu pravdepodobnosť, že môžeme niekoho nakaziť, ale to neznamená, že teraz budeme žiť v strachu, že niekto našou vinou umrie alebo že umrieme my. Znamená to, že musíme byť opatrní.

Inzercia

„Treba hlavne používať zdravý rozum a nežiť stále v strachu. Deti ten strach z nás dospelých cítia,“ upozorňuje Pöthe.

S protipandemickými opatreniami žijeme už rok. Pričom od nového roka fungujeme v režime, keď máme zakázané kontakty aj s najbližšou rodinou.

Vzhľadom na dĺžku týchto opatrení bijú odborníci na duševné zdravie na poplach. Deti potrebujú svojich starých rodičov a starí rodičia chcú vídať svojich vnukov. Vzťahy sú veľmi dôležité a my máme zakázané ich udržiavať.

Akoby sme deti vyškrtli zo života

„Najväčšou obeťou tejto pandémie sú starí ľudia a deti,“ tvrdí Peter Pöthe. „Sú to práve deti, ktoré politici akoby vyškrtli zo života. Je veľmi jednoduché s nimi takto zaobchádzať. Opatrenia sú volené politicky a keďže deti politicky nemajú váhu, sú závislé od dospelých, tak sa nič nestane, keď im všetko škrtneme,“ kritizuje detský psychiater myslenie politikov.

„Sú to práve deti, ktoré politici akoby vyškrtli zo života. Je veľmi jednoduché s nimi takto zaobchádzať.“ Zdieľať

A nemá na mysli len zatvorené školy. Deťom nezostal priestor na nič, na žiadne aktivity či krúžky. „Predstavte si, že dieťa má talent na nejaký šport. Roky drie, zlepšuje sa, je to súčasť jeho identity. A zrazu rok nemôžem ísť na ihrisko. To je neuveriteľne smutné,“ hovorí. „Vzniká otázka, ako sa tieto deti budú vracať do života. Či budú mať chuť niečo znovu začínať. To ukáže budúcnosť, to ešte teraz nevieme,“ dodáva.

Na druhej strane sú tu starší ľudia, ktorí izoláciou trpia, a vzniká veľké riziko, že sa u nich rozvinie depresia. Sú to najmä starí rodičia vo vyššom veku, ktorí už okrem vnukov nemajú pre rôzne zdravotné obmedzenia mnoho príležitostí na rozptýlenie a radosť.

Ako upozorňuje Andrea Madarasová Gecková, niektorí z nich sa snažia vtesnať do svojich životov moderné technológie a byť v kontakte aspoň touto formou. Pre mnohých z nich je to v ich veku veľmi náročné a vzdali to. „A mnohí z nich uverili, že sú už zabudnutí.“ 

S vysokým vekom už prichádzajú rôzne obmedzenia, slabý zrak, zhoršený sluch – ako možno od nich čakať, že budú v kontakte s najbližšími na diaľku cez internet? 

Vzhľadom na to, ako dlho tieto obmedzenia trvajú, odborníci upozorňujú na obchádzanie pravidiel. A z ľudského hľadiska ich chápu.

„Trúfnem si povedať, že pri mnohých rozhodnutiach o protiepidemických opatreniach sa neberie do úvahy, či to je alebo nie je udržateľné počas takého dlhého obdobia, a prirodzeným dôsledkom je, že rodiny hľadajú spôsob, ako sa prispôsobiť, a to nemusí byť práve to isté, čo bolo opatrením mienené,“ dodala psychologička.

Ako príklad uviedla súčasnú realitu mnohých rodičov, a to zatvorené školy a prácu z domu. „Veriť, že home office je zlučiteľný so zatvorenými škôlkami a školami, je to isté ako veriť, že materská dovolenka je dovolenka,“ tvrdí. Podľa nej toto opatrenie prinútilo mnohých rodičov obrátiť sa s prosbou o pomoc práve na starých rodičov, a tak sa vytvorili dve skupiny detí. Tie, ktoré v dôsledku pandémie vychovávajú najmä starí rodičia, a tie, ktoré sú, naopak, od svojich starých rodičov izolované.

Psychiater Peter Pöthe je presvedčený, že štát by sa mal starať o zachovanie rodinných vzťahov. Ak bráni kontaktu detí so svojimi starými rodičmi alebo ho doslova zakazuje, ide podľa neho o obmedzovanie základných práv.

„Žijeme ťažkú situáciu, ale myslím si, že nemôže niekto centrálne rozhodovať, či sa chcem stretnúť a byť v kontakte so svojou najbližšou rodinou.“ Zdieľať

Myslí si, že štát nemôže preberať za nás všetku zodpovednosť. Mal by dať ľuďom priestor, aby mohli sami posúdiť, či im kontakt s najbližšou rodinou stojí za riziko možného nakazenia. „Ešte nie som vo veku, aby som mal vnúčatá. Ale keby som ich mal, chcel by som prebrať túto zodpovednosť za seba. Nechcel by som žiť v izolácii, kontakt s vnúčatami by mi za to riziko stál,“ hovorí.

Samozrejme, nespochybňuje tým celý komplex opatrení, ktorý má brániť rýchlemu šíreniu nákazy. Posudzuje len tie, ktoré majú vplyv na najužšie rodinné vzťahy.

„Žijeme ťažkú situáciu, ale myslím si, že nemôže niekto centrálne rozhodovať, či sa chcem stretnúť a byť v kontakte so svojou najbližšou rodinou,“ hovorí. „Určiť pravidlá, za akých okolností, to by regulovať mal, ale že sa vôbec nemôžeme stretávať...“ Peter Pöthe je presvedčený, že zákaz stretávania v rodinách je niečo, čo je pre nás nezdravé.

Epidemiológovia prišli na jeseň so zistením, že koronavírus sa začal šíriť najmä v rodinách. Ten sa tam musel odniekiaľ dostať. Keďže školy boli zatvorené, hlavným podozrivým sú pracoviská. Je však jednoduchšie zakázať ľuďom stretávať sa s najbližšími ako nastavovať pravidlá, aby sa miesta, v ktorých pracujeme, stali bezpečnejšie.

Žijeme absurdnú dobu, keď sa návšteva osamelého starého rodiča dostala do ilegality. Absurdná doba rodí absurdné argumenty. Jedným z nich bolo aj odporučenie zastupujúceho ministra zdravotníctva Eduarda Hegera, ktorý nám poradil, aby sme sa nezamýšľali nad logikou konkrétnych nariadení, dôležité je, že ako celok opatrenia zabrali.

Odporúčame