Spor o preklad Čo znamená odstránenie Mohameda z Božskej komédie

České Echo 24.cz na základe správ z francúzskych a flámskych médií upozornilo, že v novom holandskom preklade Danteho Božskej komédie prekladateľka Lies Lavrijsen vyškrtla z originálu postavu Mohameda, odôvodnila to tým, aby sa tak dielo čo najviac sprístupnilo najmä mladšiemu publiku, lebo inak „by sme zbytočne zranili veľkú časť čitateľov“. Prekladateľka ešte dodala, že rozhodnutie prijala v období, keď došlo vo Francúzsku k vražde učiteľa Samuela Patyho (stredoškolského učiteľa v októbri 2020 brutálne zavraždili islamskí teroristi za to, že svojim študentom ukazoval karikatúry Mohameda). 

Ide v prípade nového prekladu Danteho o ďalší prejav kultúry rušenia, ktorá zasahuje klasické diela európskej kultúry? Aká je rola Mohameda v Božskej komédii? Čelilo Danteho veľkolepé dielo, ktoré napísal na začiatku 14. storočia, takýmto úpravám aj v minulosti? Matúš Sitár, filozof a znalec Danteho, objasňuje pre Postoj celkový kontext:

Nedávno spôsobil rozruch nový holandský preklad Danteho Božskej komédie. Prekladateľka sa podľa vlastných slov snažila priblížiť Danteho text súčasnému, najmä mladému čitateľovi. Pritom text na viacerých miestach upravovala, tam, kde mala pocit, že by čitateľa zbytočne zraňoval. Preto zjemňovala viaceré kruté pasáže, najmä v prvej kantike zvanej Peklo. Popritom tiež „anonymizovala“ jedného zatratenca, ktorého Dante vsadil do Pekla, proroka Mohameda.

Prekladateľke treba uznať, že Dante si o úpravu či zjemnenie občas vyslovene koleduje. Niečo o tom vedia aj naši slovenskí prekladatelia Božskej komédie. Keď básnik Viliam Turčány preložil posledný verš 21. spevu Pekla: „načo zas ten si spraví z riti trúbu“, jeho spolupracovník a odborný garant, romanista Jozef Felix, protestoval, že takto to predsa nemôžu preložiť. „Ale tak to Dante napísal,“ povedal vraj Turčány a už to v preklade zostalo.

Je napokon otázne, či sú takéto úpravy a zjemnenia naozaj potrebné. Pamätám si, že som ešte na základnej škole čítal Dona Quijota v úprave pre mládež a na smrť som sa nudil. Keď sa mi potom, ešte stále na základnej škole, dostal do rúk „normálny“ Don Quijote v preklade už spomínaného J. Felixa, bol to nezabudnuteľný zážitok. Ale je pravda, že vydavateľstvá občas robia takéto pokusy o priblíženie diel, najmä v zahraničí, kde vedia vydať Božskú komédiu aj nerýmovanú, najmä aby bola jasnejšia. Na základe vlastnej skúsenosti však pochybujem, či to má zmysel.

Najkontroverznejšou úpravou je však, samozrejme, vynechanie či „anonymizovanie“ proroka Mohameda. Pravda, trochu kontroverzná je už aj jeho prítomnosť v Božskej komédii. Je totiž možné, že sa tam nachádza omylom. Objavuje sa v ôsmom z deviatich okruhov pekla, vyhradenom klamárom. Tento okruh, na rozdiel od ostatných, ktoré zaberajú 1-2 z celkovo 34 spevov Pekla, zaberá 2/5 celej kantiky a delí sa na 10 pododielov zvaných malebolge či „zložľaby“. Mohamed sa nachádza v deviatom zložľabe venovanom rozkolníkom.

Prečo by mal byť Mohamed rozkolník? Komentátori si nie sú istí. Tí najstarší považovali Mohameda za kresťana, Danteho syn Jacopo dokonca za španielskeho preláta, ktorý sa z rozličných dôvodov (zo závisti alebo preto, že bol zmanipulovaný nestoriánskym mníchom) odvrátil od svojej kresťanskej viery, postavil sa proti nej a so sebou strhol aj Arabov. Zaujímavé pritom je, že za kresťanskú herézu považoval islam ešte aj Chestertonov spolupracovník Hilaire Belloc.

Podľa novších komentátorov, ktorí nepredpokladajú, že Dante považoval Mohameda za kresťana (sám o tom v texte napokon nič nepíše), Mohamed jednoducho spôsobil rozkol v rámci ľudstva, keď postavil proti kresťanom veľkú skupinu moslimov. Dantemu dosť ležali na srdci križiacke výpravy, často ich v Komédii spomína, takže možno to nie je úplne márny výklad.

Na druhej strane si vie Dante moslima aj uctiť. Do limba, prvého okruhu pekla, kde sa nachádzajú spravodliví pohania, ktorí ako nepokrstení nemôžu byť spasení, umiestnil Dante nielen svojho vodcu Vergília či filozofov Aristotela, Sokrata, Platóna a Senecu, ale aj islamských Aristotelových komentátorov Avicennu a Averroa, ba dokonca aj egyptského sultána Saladina, ktorý od križiakov dobyl Jeruzalem, ale kresťanom dovolil bezpečne odísť a neskôr aj putovať k Svätému hrobu.

Či už teda Mohamed patrí medzi rozkolníkov alebo nie, čo sa s ním v Pekle deje? Dante nám predstavuje jeho trest, ako rozkolník je rozťatý mečom od hlavy až po rozkrok, až mu z brucha idú črevá. A zároveň ako „dávny“ náboženský rozkolník Mohamed „posiela varovanie“ Danteho súčasníkovi a „modernému rozkolníkovi“ fra Dolcinovi. Ten bol v čase písania Komédie už mŕtvy, no v čase, keď sa mala odohrávať (rok 1300), ešte žil. Dante rád prepája antických, mytologických či biblických hriešnikov (a v ďalších kantikách aj kajúcnikov a svätcov), so svojimi súčasníkmi. Zároveň podľa Vergíliovho vzoru postavy v záhrobí často vyslovujú rôzne „proroctvá“, ktoré sa síce v čase písania už „vyplnili“, no v čase, keď sa mal dej Komédie odohrávať, boli ešte budúcnosťou.

Viac než o Mohameda však ide Dantemu v tomto 28. speve Pekla skôr o istého Bertranda de Born, čo vieme podľa toho, že mu v speve aj venuje viacej priestoru. Ako rozkolníka ho obviňuje z rozsievania rozkolov medzi anglickým kráľom a jeho synom. Okrem toho bol však tento Bertrand aj autorom vojnovej poézie, ktorý sa vyžíval v krvavých scénach a nepokryte sa radoval z mrzačenia a odlietavania hláv. Vlastne aj úvodné verše tohto spevu popisujúce hrôzy vojny, ktoré sú úvodnou ilustráciou rozkolov vo forme ich dôsledkov, sa chápu aj ako Danteho ukážka, že vie Bertranda prekonať. Zároveň spôsob, akým Dante neskôr Bertranda vykresľuje na konci spevu – nesie si pred sebou vlastnú odťatú hlavu, ktorá ustavične bedáka – je Danteho výsmechom tomuto básnikovi, či je ešte stále taký hrdina, keď teraz odfikli hlavu jemu. A tak trochu aj kritikou tohto druhu poézie. Celkovo je pre Danteho poézia a jej rozličné druhy v Komédii veľkou témou, lebo tu kritizuje aj ľúbostnú poéziu či prekáračské básničky.

V súvislosti s upravovaním Božskej komédie z politických dôvodov možno nie je nezaujímavé spomenúť, že Danteho Komédiu cenzurovala aj španielska inkvizícia. Jedným z vyškrtnutých miest bola aj zmienka o pápežovi Anastasiovi II. z 5. storočia, ktorý sa podľa Danteho dostal do pekla ako heretik. Historicky je aj toto trochu sporná záležitosť: podľa niektorých je Anastasiova „heréza“ len príliš drsným posudkom knihy Liber pontificalis, kroniky pápežov písanej priebežne niekoľko storočí, kým podľa iných komentátorov ide dokonca o zámenu s byzantským cisárom Anastasiom I. A je celkom pozoruhodné, že hoci v 19. speve Pekla inkvizícia škrtla Danteho prirovnanie pápežskej kúrie k babylonskej neviestke, necenzurovala to, že sa v tom istom speve mali dostať do pekla Danteho súčasníci, pápeži Mikuláš III., Bonifác VIII. a Klement V.

Uzavrime tým, že až do roku 1881 bol na indexe zakázaných kníh iný Danteho spis, O monarchii, lebo obhajoval nezávislosť svetskej moci od pápežovej. Dante skrátka provokuje v každej dobe a dnešok nie je výnimkou.