NÁZOR: Lekcia demokracie od Roberta Fica

Príčin prehry pravice vo voľbách bolo identifikovaných niekoľko: od afér cez nemastnú-neslanú kampaň a zanedbanie internetu až po nemožné správanie sa jej lídrov. Zdá sa však, že komentátori nevzali do úvahy lekciu zo základného fungovania demokracie, ktorú jej jasne uštedril jej rival Robert Fico – v demokracii nemožno čakať výhru vo voľbách, ak sa zameriame len na menšinu voličov.

Jednooký len medzi slepými kráľom

Stačí si len všimnúť, koho sa v kampani ujímal Fico a koho pravica. Fico rozprával o ľuďoch, čo zarábajú 200, 300 alebo 400 eur, pravica svorne kritizovala Ficov návrh zdaniť ľudí s hrubým ročným príjmom nad 33 000 eur. Ťažko povedať, či týmto chcela podporovať strednú vrstvu, ktorú mala jedna zo strán na bilbordoch pred dvomi rokmi a ktorú z času na čas spomenula aj tento rok. Je určite dobré podporovať strednú vrstvu, prispieva to k stabilite spoločnosti aj štátu, nie je však isté, či pravica v tomto prípade neplakala na nesprávnom hrobe. Štatistiky ukazujú, že priemerná mesačná hrubá mzda je 800, nie 2750 eur, pričom medián je ešte nižšie, niekde okolo 630. Premietnuté do čistého to znamená, že polovica pracujúcich zarába práve tých Ficových 200, 300 a 400 eur. Aj keby bolo „milionárov“ dvakrát viac než medializovaných 2500, s takýmto počtom stúpencov sa voľby vyhrať nedajú. Pravica akoby so svojou predvolebnou komunikáciou videla len na jedno oko, len časť obyvateľov Slovenska a to ešte aj tú menšiu. Preto má menšinu v parlamente zaslúžene.

Sotva sa však dá povedať, že je obeťou svedomia a že pre svoju zásadovosť doplatila na závisť a chamtivosť väčšiny. Robert Fico hovorí niečo dôležité, keď poukazuje na týchto ľudí. Možno súhlasiť s Richardom Sulíkom, že ich zdaňovanie je zdaňovaním úspechu. Je však nespravodlivé zdaňovať úspech aj v prípade výhry v lotérii? So všetkou úctou a rešpektom k tvrdej práci ľudí zarábajúcich okolo 2000 eur čistého, ich mzda reflektuje nielen ich námahu a šikovnosť, ale neraz aj určitú mieru šťastia. Alebo sú pracovití a šikovnejší päť, sedem, desať, dvadsať, tridsať i viackrát než je robotník pracujúci za minimálnu mzdu? Nie je isté, či je potrebné ich zdaňovať. Každopádne by pravica mohla prestať strkať hlavu do piesku a radšej týmto solventnejším na rovinu povedať: „nie ste priemer, lebo máte trikrát viac, ani nie ste stredná vrstva, lebo vaše zárobky predstavujú päť až šesťnásobok „stredu.“ Pozrite sa radšej na priepasť medzi sebou a ostatnými ľuďmi a skúste s ňou podľa svojich možností niečo urobiť, keď už nie z ľudského citu či z kresťanskej lásky, aspoň preto, že s ňou môže niečo urobiť Robert Fico podľa svojich predstáv.“ Samotné presviedčanie nie je až takou bezzubou zbraňou, ako by sa mohlo zdať, veď aj dnes vidíme, dokonca aj na najvyššej úrovni, že je odrazu priechodné to, čo nebolo možné presadiť dlhé roky.

"Kresťanskí politici sa z času na čas angažujú s bioetickou agendou, a tak je to aj správne, lebo (...) zabitie nevinného je hriech, ktorý volá do neba. Do neba volajúcim hriechom je však aj odoprieť spravodlivú mzdu..." 

Zdieľať

Trochu rozpačito pôsobí tvrdenie KDH, že „sa to“ začína prácou. Veď väčšina ľudí už pracuje, ibaže za biednych podmienok. Slogan by sa mohol zmeniť na „začína to dôstojnou prácou.“ Kresťanskí politici sa z času na čas angažujú s bioetickou agendou, a tak je to aj správne, lebo treba dbať na dodržiavanie ľudských práv a zabitie nevinného je hriech, ktorý volá do neba (Gn 4,10). Do neba volajúcim hriechom je však aj odoprieť spravodlivú mzdu (Jak 5,4; KKC 1867). A katolícka Cirkev už vyše 120 rokov tvrdí, že spravodlivá mzda sa nezakladá len na dohode strán, ale má sa brať do úvahy aj zabezpečenie rodiny pracovníka a možnosť, aby si robotník aj niečo ušetril (Rerum novarum 36-38). Keď teda socialistickí politici kričia „istoty!“ kresťanskí by mali volať „spravodlivosť!“ Pravica má pravdu, keď kritizuje porušovanie ľudských práv v Čine, ale prečo zatvára oči pred porušovaním práv ľudí u nás? Nielenže to nesvedčí o vysokom morálnom profile, je to nerozumné aj z čisto pragmatického hľadiska získať pre seba sympatie väčšiny a vyhrať voľby.

Spravodlivosť je cnosťou silnejších

Politik si nemôže dovoliť luxus byť nepochopeným umelcom tvoriacim pre osvietenú menšinu s dobrým vkusom. Naopak, mal by tu byť pre všetkých a navrhovať riešenia výhodné a spravodlivé pre všetkých. Je neznesiteľné, aby niekto vystupoval s programom, že sa treba postarať o bohatých, aby sa popri nich najedli aj chudobní ako psy z odrobiniek padajúcich zo stola ich pánov. Takisto je však neznesiteľné, aby niekto bral bohatým a dával chudobným a pasoval sa tak do pozície moderného Jánošíka. Skutočný politik by mal asi byť ten, kto podľa Sokratových slov „robí svojich spoluobčanov lepšími“ (Gorgias 515 c): poukazuje na nerovnosti, navrhuje spravodlivejšie riešenia, chlácholí pri obavách z nevyhnutného krachu pri spravodlivejších mzdách. Veď ak neskrachoval Baťa, Semler či Mondragón, prečo by mali naši podnikatelia? Rozhodnutie je však len na nich, lebo nasilu to fungovať nebude. No keď sa dobrovoľne a slobodne rozhodnú pre správnu vec, môže im to dokonca aj pomôcť. A ak je daň trestom (ako v prípade milionárskej dane), prečo nezdaniť radšej „sociálne nezodpovedných“ zamestnávateľov?

Skôr však, než by bolo potrebné pristúpiť k takýmto represívnym krokom, pravica má nespornú výhodu a neopakovateľnú šancu presvedčiť zamestnávateľov správať sa zodpovednejšie a spravodlivejšie. Veď svojimi doterajšími krokmi a vyhláseniami si pravdepodobne získala a udržala dôveru tejto minority obyvateľstva, ako ukazujú aj výsledky posledných volieb. A ak to nechce robiť, neskáče tak trochu do zákopov triedneho boja, ktoré kope Robert Fico?

Matúš Sitár
Autor učí v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo