História Oni nevedeli, čo bude... 25. marec 1988

„Zatkli nás a jednu noc držali, vzali nám, čo sme natočili, ale vedeli sme, že nás na druhý deň pustia. Pre Slovákov, ktorých zatkli, to bolo oveľa zložitejšie, oni nevedeli, čo bude.“ Tieto slová redaktorky rakúskej televízie Barbary Coudenhove Kalergi nám v dejinnej perspektíve plastickejšie približujú udalosti z 25. marca 1988. Účastníci Sviečkovej manifestácie skutočne nevedeli, čo sa bude diať po 25. marci 1988. Nevedeli, že o pár mesiacov neskôr padne Berlínsky múr a bude Nežná revolúcia. Realita bola jasná: vláda komunistickej strany, normalizačný režim v Československu. Deň zápasu za ľudské práva (pamätný deň SR) nám dnes pripomína odvahu organizátorov i účastníkov manifestácie.

Očami vládnej moci

Vládna moc sa voči zorganizovaniu manifestácie postavila jednoznačne. Manifestáciu zakázali. František Mikloško, Ján Čarnogurský, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, biskup Ján Korec a mnohí ďalší sa na nej nemohli zúčastniť. Buď boli zadržaní vtedajšou bezpečnosťou, alebo sa nemohli pohnúť z domu a boli strážení príslušníkmi ŠtB.

Opatrenia boli striktné. Študenti bratislavských vysokých škôl museli odcestovať z internátov. V dňoch 24. a 25. marca bola vyhlásená celoslovenská dopravná bezpečnostná akcia s cieľom tlmiť príjazdy občanov do Bratislavy. Vojaci na 25. marca 1988 nedostali dovolenie opustiť posádky. Bratislavský cirkevný tajomník dokonca zabezpečil, aby mladí kapláni, „ktorí inklinujú k nelegálnym štruktúram, mali v inkriminovanom čase pobožnosti a spovedanie tak, aby sa nemohli zúčastniť na demonštrácii“. V deň konania manifestácie došlo v celej ČSSR k zadržaniu najznámejších aktivistov podzemnej cirkvi i Charty 77.

Vládna moc mala k dispozícii silové zložky – príslušníkov bezpečnostných zložiek. Počas manifestácie bolo nasadených 1 061 príslušníkov vtedajšej polície, no je dôležité k týmto príslušníkom prirátať niekoľko stoviek príslušníkov ŠtB, pracovníkov prokuratúry, štruktúr KSS i národných výborov, ktorí mali byť v daný deň v pohotovosti (dosiahnuteľní na pracovisku), či spolupracovníkov ŠtB i priamo na námestí. Nechýbala ani materiálna výbava: autá Verejnej bezpečnosti (17), čistiace vozidlá (6), kropiace vozidlá (14), vodné delá, eskortné vozidlá (8 + dva v zálohe), vodné delá (2 + jedno v zálohe), autobusy (2 + jeden v zálohe) a v zálohe boli aj obrnené transportéry – OT 64. Dôležitý bol aj „mediálny arzenál“ tak pred manifestáciou, ako aj po samotnej manifestácii.

Očami médií a ne/informovanosti

Vládne orgány najskôr mlčali, potom začali celú akciu spochybňovať a ľudí zastrašovať. V novinových článkoch z 23. marca 1988 sa píše: „Cieľom tohto podujatia je vytvárať dojem prenasledovania katolíkov, narušiť vzťahy štátu a cirkví, jednotu pracujúcich. Chcú využiť prestavbu a ďalšiu demokratizáciu, oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám socializmu a rýchlejšiemu napredovaniu našej spoločnosti“ (článok s názvom Chcú sa skryť v novinách Hlas ľudu z 23. marca 1988). „Iniciatívy riadené západnými oznamovacími prostriedkami nemajú a ani nemôžu mať cirkevnú či kresťanskú opodstatnenosť. Zbor ordinárov Slovenska jednotne odsúdil iniciatívy rôznych živlov, ktoré s čestnými veriacimi nemajú nič spoločného. Považuje to za zasahovanie do vnútorného života cirkvi“ (článok s názvom Cirkev sa dištancuje v bratislavskom Večerníku z 23. marca 1988).

V rozhlase i v televízii zaznievali slová prorežimového kňaza Štefana Záreckého: „Kto sa to pokúša odvádzať pozornosť od trpiaceho Krista a láka ich na manifestáciu?“ A medzi ľuďmi sa začali šíriť aj „overené“ správy: „Kolegyne sa dohovárali, že o 18:00 hod. pôjdu na Hviezdoslavovo námestie. Bude tam vraj veľká šou a že je povolená aj ostrá streľba“ (spomienka účastníčky manifestácie Márie Kéryovej). Tlak zo strany štátnej moci a jej spolupracovníkov bol natoľko veľký, že aj tajný kňaz a spoluorganizátor manifestácie Vladimír Jukl pár dní pred manifestáciou povedal: „Stretneme sa tam možno 80 až 100 ľudí. Budeme sa snažiť byť rozptýlení po námestí, aby nás naraz nezatkli, naložia nás do policajných antonov a zrejme bude po manifestácii,“ no nakoniec dodal: „Najdôležitejšie je, aby sme prišli na námestie. Tým si splníme svoju povinnosť!“

Pozitívnu úlohu zohralo vysielanie zahraničných rozhlasových médií: Vatikánsky rozhlas, Hlas Ameriky, Slobodná Európa, ďalej samizdat (www.samizdaty.sk) a predovšetkým štruktúry podzemnej cirkvi na Slovensku. Informácie o požiadavkách manifestácie sa tak reálne šírili „od ucha k uchu“.

Po manifestácii zaznievali v neslobodných médiách rovnaké vyhlásenia ako pred manifestáciou. „Spľasla bublina provokácie“, „Provokácia, ktorá nevyšla“ – takto informovali o Sviečkovej manifestácii médiá v Československu. Na zasadnutí ÚV KSS 29. marca 1988 súdruh Štefan Lazar (minister vnútra SSR) informoval o počte účastníkov manifestácie. Povedal, že na námestí sa zhluklo asi 700 ľudí, na chodníkoch bolo okolo 2 000 ľudí a keď sa o 17.20 hod. námestie uzavrelo, tak mimo námestia bolo asi 2 500 ľudí (spolu teda okolo 5 300 ľudí). Táto informácia bola len pre členov ÚV KSS. Médiá informovali inak: „Prišlo ich tam vari 500 – 600.“ V inom článku bolo za zvedavcov označených okolo 2 000 ľudí a za aktívnych účastníkov novinár označil len niekoľko stovák veriacich. Novinári nezabudli vo svojich článkoch použiť „nadčasové prívlastky“, ako napr. „klérofašistickí“, „buržoázna propaganda“, „reakční exil“. Ospravedlnili sa za to po roku 1989?

V zahraničnom vysielaní rozhlasovej stanice Hlas Ameriky sa poslucháči dozvedeli reálne informácie. Redaktorovi a kňazovi Antonovi Hlinkovi ich „z prvej ruky“ posunul Ladislav Stromček. V éteri zazneli tieto slová: „A teraz, vážení poslucháči, reportáž tak, ako sme ju dostali pred niekoľkými minútami. Počet zúčastnených sa nedá presne odhadnúť, lebo stáli nielen na námestí, ale aj v priľahlých uliciach. Bolo ich niekoľko tisíc. Bezpečnosť zakročila mimoriadne drastickým spôsobom. Rozháňali zhromaždených striekacími autami. Asi o 18.10 vošlo do davu za prenikavého zavýjania sirén asi 30 policajných áut, ktoré sa predierali pomedzi ľudí. Bezpečnosť použila obušky a päste. Na námestí bolo množstvo provokatérov...“ (celý záznam nájdete na www.svieckovamanifetacia.sk).

O udalostiach v Bratislave informovala aj rakúska televízia. Rozhovor poskytla Barbara Coudenhove Kalergi zatknutá v deň konania manifestácie na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. „Zatkli nás a jednu noc držali, vzali nám, čo sme natočili...“ Noviny Die Welt informovali: „Brutálny zásah československej polície proti pokojným, iba sviečkami vyzbrojeným účastníkom manifestácie rozbil mnohé ilúzie.“ Americký denník Chicago tribune 5. apríla uviedol: „Brutalita mala byť pre občanov znakom, že musia rešpektovať moc. Znakom toho, že ľudí možno aj biť. Majú si to dobre zapamätať. Bol to dôkaz toho, že perestrojka vlastne nejestvuje. Používa sa Gorbačov slovník, ale strana a štát si neželajú skutočnú zmenu.“

Očami ministra kultúry

Medzi očitými svedkami manifestácie bol aj slovenský minister kultúry Miroslav Válek. Na zasadnutí ÚV KSS 14. apríla 1988 povedal: „Videl som celý priebeh demonštrácie. Myslím si, že môžem zodpovedne povedať, že keď padlo politické rozhodnutie nenechať, nedovoliť demonštráciu, že zásah bezpečnostných zložiek bol adekvátny. Bezpečnostné zložky by bolo možné obviniť skôr z prílišnej ohľaduplnosti.

Napriek tomu celý západ, všetky rozhlasové stanice a noviny hovoria o tom, že sa tam proti občanom používalo služobných psov, slzného plynu, obuškov. Môžem vám povedať, že hocikedy ma môžete konfrontovať so skutočnosťou, nič také sa tam nepoužilo.“ Na manifestujúcich sa díval z okna hotela Carlton na 4. poschodí ako člen politickej komisie spoločne s vedúcim tajomníkom MV KSS Bratislava Gejzom Šlapkom, ministrom vnútra SSR Štefanom Lazarom, svojím námestníkom Vincentom Máčovským, zástupcami ÚV KSS (L. Sádovský, J. Šveda, I. Škorica), zástupcami ZNB (L. Horák, Š. Mikula), námestníkom bratislavského primátora Pavlom Kováčom a námestníkom ministra vnútra ČSSR Alojzom Lorencom.

Rukopisný záznam diskusie členov predsedníctva ÚV KSS o zásahu proti veriacim na Hviezdoslavovom námestí už z 29. marca 1988 stroho konštatuje postoj ministra kultúry Miroslava Válka: „Opatrenia, ktoré boli urobené, sú správne.“ Jasne v tom cítiť kontrast osobnosti básnika a politika. „Hovor vždy pravdu, * aj keď slovo vyhýbavé * bolo by práve * lákavé.“ Iste, Válek nebol veliteľom zasahujúcich jednotiek. O jeho vnútorných postojoch môžeme diskutovať, no dokumenty hovoria v jeho neprospech. V nemeckých médiách to bol práve on, ktorého označili za „obuškového ministra“.

Fakty zozbierané komisiou SNR na dohľad nad prešetrením zásahu ZNB proti zhromaždeniu veriacich hovoria jednoznačne: „Príslušníci ZNB použili najmenej proti 32 osobám obušok, proti 6 osobám KASR, vodným delom bolo zasiahnutých 9 osôb. Nezákonná fyzická inzultácia pred a počas prevozu a výsluchov bola spáchaná na 73 osobách. (...) Údaje sa týkajú iba neoprávnene predvedených osôb, v skutočnosti bolo zásahov mnohonásobne viac“ (Závereľčná správa, marec 1990, s. 7). Rovnako jednoznačné sú spomienky tých, ktorí zažili úder moci. Mária Kéryova spomína: „Zdrapil ma za rukáv kabáta a posotil ma k štyrom príslušníkom so slovami: „Aj túto berte!“ V aute VB bol ešte jeden muž v civile. Policajti ho začali biť, ja som sa ho zastala, policajt ma zahriakol, že mám byť ticho a nestarať sa... Doviezli ma na chodbu v budove „U Dvoch Levov“ (sídlo vtedajšej polície). Stáli sme tesne vedľa seba s rukami za chrbtom a nesmeli sme sa rozprávať. Príslušníci stále pobehovali, švihali obuškami, trieskali dverami a nadávali: „Čo chcú, treba im manifestáciu, nemajú čo žrať, môžu byť radi, že žijú v mieri...“

„Protištátna akcia organizovaná zo Západu?“

Takto bola podsúvaná manifestácia verejnosti, a to i slovami ministra vnútra SSR Štefana Lazara. Predseda vlády SSR Peter Colotka na zasadnutí ÚV KSS dokonca žiadal poslať protestnú nótu prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí tak do Vatikánu, ako aj do Rakúska (v rakúskom Bergu sa v čase konania manifestácie uskutočnilo podporné zhromaždenie za účasti asi 70 ľudí.)

Iste, je potrebné poukázať na úlohu výkonného podpredsedu Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného. Bol to on, ktorý v decembri 1987 reflektoval situáciu na Slovensku ovládanom komunistickou vládnou mocou a v liste vyzval Slovákov v zahraničí k organizovaniu demonštrácií pred československými veľvyslanectvami.

Čo ho k tomu viedlo? Ako sám napísal, „vraždy veriacich“. Konkrétne môžeme hovoriť o vražde kňaza Štefana Poláka z októbra 1987. No nielen to. Jeho iniciatíva bola inšpirovaná jedným zásadným listom od neznámeho autora. Vo svojich spomienkach na túto skutočnosť poukazuje tak Marián Šťastný, ako aj Pavol Arnold, vtedajší predseda Združenia Slovákov vo Švajčiarsku. „Aspoň vy v zahraničí robte niečo!“ znela výzva v liste „písaná ťažkou rukou, akoby v amatérskej slovenčine“. Arnold spomína: „V liste sa písalo, že vy v zahraničí (...) vy sa tam predvádzate, fotografujete a v skutočnosti to nie je nič iné, len si tam robíte svoje profily, a tento národ o vás nič nevie. Musíte urobiť niečo, čím nám dokážete, že pracujete pre národ. Nám tu vraždia kňazov a utláčajú ľudí.“ Marián Šťastný reflektoval tieto skutočnosti: „Premýšľal som, čo by bolo dobré spraviť tak, aby to bolo nenásilné, pokojné, ale dôstojné nás kresťanov a dôstojné aj neveriacich, ktorí sa chcú pridať.“

V liste Mariána Šťastného z 30. decembra 1987 čítame: „V snahe dosiahnuť väčšiu pozornosť pre naše slovenské záujmy vo svete dovolím si Vás požiadať ako zástupcov slovenských organizácií o vyjadrenie Vášho názoru (tiež o pomoc) k spoločnej pokojnej demonštrácii v slobodnom svete. Demonštrácia by sa mala konať 25. marca 1988 pred budovami ČSSR zastupiteľstiev. Jej priebeh Vám presnejšie oznámim po Vašom vyjadrení. Predseda Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Dr. P. Arnold s myšlienkou už dnes súhlasí. Cieľom tohto prejavu nesúhlasu budú brutálne vraždy predstaviteľov cirkvi na Slovensku, upieranie náboženských práv v praxi, ako aj ostatných ľudských práv.“

Faktom ostáva, že v pozícii iniciátora demonštrácií bol Marián Šťastný, ktorého sa dotýkala situácia na Slovensku, no rovnako neznámy pisateľ listu, ktorého Marián Šťastný i Pavol Arnold spomínajú. Šťastný chcel v prvom rade demonštrovať proti „brutálnym vraždám predstaviteľov cirkvi na Slovensku“ na Západe. Jeho prvotným zámerom nebolo vyvolať manifestáciu na Slovensku, aj keď v liste krajanským organizáciám Slovákov vo svete z 3. januára 1988 sa spomína už aj Bratislava: „Akcia sa má konať: Viedeň, Bonn, Rím, Paríž, Londýn, Bern, Austrália, Argentína, Ottawa /Montreál/, Washington a Bratislava.“ Reálne však na to nemal žiaden dosah. Chcel predovšetkým vyprovokovať Slovákov v emigrácii, aby sa zastali svojich spolurodákov, vyzýval ich k angažovanosti. List sa končí slovami: „Vaša konštruktívna kritika, pripomienky sú vždy vítané.“ Demonštrácie v zahraničí sa nakoniec nekonali.

Očami organizátorov a účastníkov

Sviečková manifestácia v Bratislave má jasný rukopis podzemnej cirkvi na Slovensku. V popredí sú cirkevné požiadavky: menovanie biskupov i náboženské slobody, no rovnako aj občianske požiadavky. Svedectvá niekoľkých účastníkov manifestácie sú zachytené aj v dokumente Nikdy nezhasne (réžia: P. Vlček).

Vladimír Jukl, nosná osobnosť podzemnej cirkvi, povedal: „Žiadali sme slobodu pre cirkev, ale tiež sme chápali, že nemožno bojovať len za seba samých, za naše náboženské záujmy. V spoločnosti boli ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne a možno aj viac ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv. Nechceli sme chápať slobodu ako niečo, čo sa týka iba nás. Ako kresťanom nám záležalo na tom, v akej spoločnosti žijeme.“

 Zdá sa, že v tom je podstatný odkaz manifestácie aj pre dnešok.

Foto: svieckovamanifestacia.sk