Dezinfekcia Sterilným je aj ten, kto netvorí alebo nanovo nestvárňuje život

A hoci vieš, že Zem je prachom, hlinou, predsa len sa na nej snažíš zo všetkých síl hľadať tú nedostižnú čistotu? Veď to nie je ani tak dávno, čo sme na Popolcovú stredu jasne počuli, že sme prachom a do prachu sa vrátime.

Náhle sa však pozrieš na ruky, ktoré odjakživa pokladáš za samozrejmosť, okrem toho prípadu, keď ti odhaľujú, akej slamky sa chytáš, aby si sa neutopil, a pýtaš sa sám seba: „Vari som naozaj iba prach?“ Pre antického človeka bolo čisté iba víno nezastrihnuté vodou a to skutočne božské nepoznačené časom, čiže nesmrteľné: nám smrteľníkom sa totiž život „v čistote“ nedáva.

Čas nás robí „zdravo nečistými“, v neustálom boji proti smrti, a práve preto plodnými a tvorivými v budovaní života. Či sa nám to páči, alebo nie, vírus nám pripomína túto nečistotu, rozdrobuje fasády rutín, ktoré sme si horúčkovito vybudovali, a odhaľuje nám základy, na ktorých žijeme, pretože práve zoči-voči strachu zo smrti, niekde medzi našou komickou krehkosťou a dravou túžbou po živote, vidíme, kto skutočne sme.

Základy spoločnosti, ktorá si hovorí „vyspelá“, sa zdajú byť neisté a my sme nútení pýtať sa sami seba, na čom sme to stavali, v čo sme vlastne verili, a možno aj na to, ako môžeme svoje životy obnoviť.

Takto to aspoň urobil aj Giovanni Boccaccio vo svojom známom diele Dekameron, na začiatku ktorého rozpráva o skaze Florencie, z ktorej sa stal vinou moru v roku 1348 jeden veľký cintorín. Aj on tam prišiel o svojich priateľov a príbuzných a vo svojom rozprávaní, vskutku, hľadal záchranu pre seba a pre tých, ktorí vezmú jeho dielo do svojich rúk: „Tento hrozný počiatok bude pre pútnikov trpkou a strmou horou, na ktorej sa však nachádza prekrásna planina a príjemný odpočinok.“

Láska a Inteligencia sú dve ľudské sily, ktoré sú schopné potierať Náhodu, chaos celého ľudského údelu.Zdieľať

Nájsť vhodnú liečbu v boji proti moru sa snažia desiati mladí ľudia (sedem žien a traja muži), ktorí sa po tom, čo sa pomodlili v kostole Santa Maria Novella, rozhodnú utiahnuť na vidiek, aby tam znovu vytvorili život, ktorý mor zničil, stráviac dva týždne medzi prácou, meditáciou a odpočinkom. Každé popoludnie (s výnimkou piatka a soboty z liturgických dôvodov) sa vyberie téma, na základe ktorej každý vyrozpráva nejaký príbeh. Takto sa počas desiatich dní (odtiaľ názov diela) rozpovie sto známych poviedok.

Vznikajú tak základy, ktoré trblietavá jeseň stredoveku odovzdávala západnej civilizácii ako protijed na smrť. Náhoda, Láska a Inteligencia sú v skutočnosti témy, okolo ktorých sa príbehy (a život) točia. Láska a Inteligencia sú dve ľudské sily, ktoré sú schopné potierať Náhodu, chaos celého ľudského údelu, ktorý je veľavravným spôsobom vykreslený od Ciappelletovej zloby v prvej poviedke až po veľkorysosť Griseldy v tej poslednej. Dekameron je esenciou stredovekej kultúry na „opätovné stvorenie“ života (Boccaccio prevzal názov z diela Hexaemeron od svätého Ambróza týkajúceho sa stvorenia sveta za šesť dní).

Najznámejší vedec, ktorý sa venoval Boccacciovi, Vittore Branca, hovorí, že sto poviedok je „ľudskou“ verziou sto spevov Danteho Božskej komédie, s ktorou bol Boccaccio hlboko spojený (zomrel pri prezentovaní svojej práce Florenťanom na námestí). Stredovek nie je možné pochopiť, ak sa Dekameron a Komédia nedržia pohromade ako póly ľudského a božského života: „Harmónia úzkosti z transcendentného a hľadanie toho konkrétneho, mystických vytržení a telesnej vôle žiť, občianskych a duchovných hrdinstiev a pudové pnutie k ukojeniu sexuálnych potrieb a potreby vlastniť. Táto komplexnosť a mnohotvárnosť robí tento vek takým podmanivým, robí ju okúzľujúcou matkou našej kultúry a nášho života.“

Útechu hľadáme v supermarketoch a lekárňach, izolujeme sa, neustále sledujeme vývoj situácie na spravodajských portáloch.Zdieľať

Zatiaľ čo Dante rozpráva o vnútornej dimenzii uzdravenia (od hriechu), Boccaccio o tej vonkajšej (od moru). Pre jedného je očistenie vertikálnou cestou k Životu, pre druhého je horizontálnou obranou života symbolicky predstavenou desiatimi mladými ľuďmi a sto príbehmi, ktoré sa snažia zastaviť morovú pliagu a smrť znovuvybudovaním základov ich civilizácie: poriadkom, racionalitou, vzťahmi a krásou.

A čo my? Zdá sa, že svoju útechu hľadáme v supermarketoch a lekárňach, izolujeme sa, neustále sledujeme vývoj situácie na rôznych spravodajských portáloch, hľadajúc vždy najčerstvejšie aktuality. V skutočnosti však nevieme, komu máme veriť, a v takom prípade, keď nám chýba pravda, sa strach bez konkrétneho predmetu mení na úzkosť, ktorá sa zmocňuje nášho konania a miestami ho robí absurdným.

Náhode neodporujeme ani Láskou, ani Inteligenciou: necvičili sme sa v časoch mieru. Bránime sa pred smrťou zhromažďovaním vecí, liekov, informácií: tieto odpovede sme sa naučili. A tak žijeme v strachu, bez toho, aby sme ho naozaj skúmali.

Avšak my nie sme povolaní k tomu, aby sme sa báli, ale sme povolaní k tomu, aby sme „hrsť prachu“ oživili Božím dychom.

Na základe svojej pevnej viery v pokrok sa nebojíme o niekom vyhlásiť, že je priam zo stredoveku, keď sa mu posmievame, lebo sa nám zdá vo svojich názoroch trochu spiatočnícky. No možno keby sme znovu objavili, že sme aj dedičmi humanizmu, ktorý nám zanechal ten čarokrásny svet práve preto, lebo vedel, že – to božské a ľudské – sú potrebné na opätovné vybudovanie „sveta“, dokázali by sme nájsť nové cesty v boji proti smrti.

Dezinfekcia síce robí ruky čistými, sterilnými, ale sterilným je aj niekto, kto netvorí alebo nanovo nestvárňuje život: a mať „čisté“ ruky nám predsa nemôže a nesmie stačiť na to, aby zostali sterilnými pred tým, čo všetko môžu prijať, darovať a urobiť.