Rodičovský skrat Naučiť dieťa pracovať so silnými emóciami znamená byť mu vzorom

Keď rodič vybuchne, mal by sa dieťaťu ospravedlniť. A snažiť sa mu svoje zlyhanie – primerane veku – vysvetliť. „Aby v dieťati neostal pocit nepochopenia či poníženia. Nie totiž ten zážitok s rodičovským výbuchom, ale práve pocity nepochopenia si so sebou dieťa bude niesť po zvyšok života,“ hovorí psychoterapeutka Martina Bačová.

Téma emocionálnych skratov rodičov našich čitateľov zaujala, a preto sme sa s klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou porozprávali podrobnejšie o tom, prečo nedokážeme pred deťmi ovládať svoj hnev, aké stopy tým zanecháme na ich duši a ako sa s našimi nezvládnutými reakciami vyrovnať.

Je rodičovstvo niečo prirodzené, čo je v nás a akosi prirodzene by sme ho preto mali zvládnuť, alebo je dobré si niečo aj naštudovať?

Rodičovstvo je prirodzené. Teoreticky sa pripravovať nám môže v niečom pomôcť, ale ja u rodičov oceňujem skôr intuitívne rodičovstvo. Rodičia sa niekedy zbytočne tlačia do toho, aby niečo z kníh o výchove spĺňali, niečo dosahovali, a potom sú naozaj pod tlakom. A nakoniec to, čo urobili spontánne, intuitívne a citlivo, je veľakrát veľmi správne – pre nich, pre danú chvíľu, pre celú rodinu.

Nerodí sa u rodičov pocit zlyhávania aj preto, že sa v spoločenskej debate preberá mnoho výchovných smerov? Tie majú jasné pravidlá, ako by mali rodičia rôzne situácie riešiť. Potom však príde reálna situácia a všetko je inak.

Áno, tieto myšlienky, ako rodičia zlyhávajú, vznikajú práve v predstavách o tom, aký by som mal byť rodič. Je to v našich predstavách, ako by to malo byť. No a, samozrejme, keď si rodičia preštudujú rôzne teórie, tie ich k tomu ešte viac tlačia. Pričom výchovných teórií je toľko, že môžu byť pre rodiča aj mätúce, lebo niektoré sú navzájom úplne odlišné.

Ktoré vývojové obdobie dieťaťa je pre rodičov najťažšie?

Každá vývinová fáza prináša so sebou niečo iné a pre každého rodiča môže byť náročná iná vec. Všeobecne vieme, že obdobie vzdoru je náročné. Ale pre niekoho môže byť náročnejší vzdor dvaapolročného dieťaťa, pre iného vzdor tínedžera. Určite puberta testuje našu rodičovskú nosnosť. Ale pre iného zas môže byť rovnako vyčerpávajúca starostlivosť o bábätko. 

Spomenuli ste vzdor. Toto obdobie je pre rodičov veľká skúška nervov. Čo sa vtedy s dieťaťom deje?

Z psychologického hľadiska je to obdobie separácie, obdobie individualizácie, keď sa dieťa potrebuje oddeliť od rodiča a potrebuje objaviť samo seba. Zistiť, kto som a aké som. Potrebuje objaviť a vyskúšať si, že vie fungovať aj samo. Samozrejme v limite svojho veku a možností.

Z hľadiska vývinu je toto obdobie zdravé, potrebné a v niečom aj čarovné. Rodičia sa zvyknú sťažovať na problémy so vzdorom svojich pubertiakov. Ale ja ak vidím (v terapii) adolescenta, ktorý nie je vzdorovitý, príde mi akýsi stratený, akoby mu niečo chýbalo. Chcem zdôrazniť, že aj keď je pre nás rodičov toto obdobie veľmi ťažké, pre dieťa je zdravé, aby si ho odžilo a mohlo sa tak posunúť ďalej.

Prečo deti v období vzdoru tak často reagujú hnevom, krikom či až agresivitou?

Deti reagujú silnými emóciami vtedy, keď nie sú vypočuté. Keď nevnímame ich potreby. Keď na ne nereagujeme. Ak naše deti prežívajú negatívne emócie, je to pre nás dôležitá informácia, že niečo nie je v pohode. Malé dieťa nám to vyjadrí krikom, hnevom. Staršie sa zavrie v izbe, nerozpráva s nami. A pretože ešte nepoznajú vhodnejšie spôsoby, používajú práve tieto.

Hovoríte, že obdobie vzdoru je dôležité pre vývoj dieťaťa. Je to však zároveň aj obdobie, v ktorom dochádza ku skratom zo strany rodičov. Môžu svojimi neprimeranými reakciami jeho vývoju uškodiť?

Môžu. Poviem to na príklade, keď dieťa prichádza do obdobia, že začína chodiť, jeho mozog a celé telo dozrelo na to, aby chodilo. Ak by sme mu v tom bránili, môžeme mu uškodiť. A takto môžeme spôsobiť škody na duši, ak budeme trvať na tom, že naše dieťa nebude mať vzdor, lebo my si to neprajeme, alebo ho nevhodne potlačíme.

Aké je nevhodné potlačenie vzdoru?

Že vlastne dieťaťu vzdor ani nedovolíme. Pri malom dieťati to rodičia vyriešia nejakým zákazom. U dieťaťa v období adolescencie môže prísť reakcia v podobe veľkého hnevu a výbuchov, keď rodič rieši vzdor trestami či zákazmi. Teda keď sa na toto správanie pozerajú rodičia ako na nevhodné správanie, ktoré treba nejakým spôsobom minimalizovať, potlačiť, nemať. Pritom je to prirodzené. Prirodzené, potrebné a dobré. Pre dieťa. A náročné pre rodiča.

Ak rodič reaguje na vzdor takto negatívne, aké stopy to môže na dieťati zanechať?

Môže to byť rôzne spektrum. Nemusí tam prebehnúť separácia, že dieťa nevie byť samostatné, môžu to byť zakríknuté, ustráchané alebo nesamostatné deti. Môže tam byť vôbec problém s individualitou. Takíto ľudia akoby mali problém s uvedomením si, kto som. Nepoznajú vlastnú hodnotu. Môže to však spôsobiť ešte väčší vzdor. Taký človek bude robiť presný opak toho, k čomu ho rodičia celý život viedli.

V období vzdoru by mal rodič naučiť dieťa pracovať so silnými emóciami, naučiť ho zvládať hnev. Nakoniec však zistí, že to nedokáže ani on sám. Čo má rodič robiť, keď zistí, že má pri týchto stavoch dieťaťa problém s vlastným sebaovládaním?

Dieťa v období vzdoru silno atakuje naše vlastné hranice. Potrebuje sa ukázať. To je dôvod, prečo je to pre nás také náročné.

Čo sa deje, keď sa dieťa tých hraníc dotkne? Celé sa to odohráva na emočnej úrovni, nie je tam žiadna logická výmena. Dieťa je nervózne, kričí, plače. A v tej chvíli oslovuje to, čo sa v rodičovi skrýva.  

Tie príbehy, ktoré ste vo svojom článku popísali, mali spoločné, že sa v každom rodičovi skrývalo obrovské napätie. Nejaké nazbierané napätie. A deti to naše napätie vycítia, pričom ony ho vedia akoby odštupľovať a uvoľniť.

Ale v zásade sú tieto situácie o nás rodičoch. O tom, čo si so sebou nesieme my sami. Tu pomôže zastaviť sa a opýtať sa samého seba: kam tieto moje pocity patria? Je to naozaj o dieťati, že sa hnevá, plače, vzdoruje? Čo sa to so mnou vlastne deje? Môže to byť nazbieraná únava, vyčerpanie, neriešenie vlastných potrieb. Veľakrát za skratovou reakciou vo vypätej situácii je skryté zranenie z vlastného detstva. Zranené dieťa v nás.

Naučiť dieťa pracovať so silnými emóciami znamená byť mu vzorom aj v tom, ako riešiť zvládanie konfliktov a náročných situácií. 

Rodičia tvrdia, že skratovo reagujú najmä v rovnakých situáciách, napríklad pri odchode ráno do škôlky. Aj keď sa vnútorne vopred pripravujú, že to nepôjde hladko, nakoniec opäť vybuchnú. Čo robiť, aby ich reakcia nebola stále rovnaká?

Spoločným menovateľom je, že sú to často vypäté situácie, pod časovým tlakom, pod nejakým stresom. Čiže opäť, je to priestor pre rodiča uvedomiť si, čo vlastne on sám cíti. Keď si predstavíme, že dospelý človek sa zobudí unavený, možno vystrašený z niečoho, čo ho čaká v práci, možno nahnevaný ešte zo včera, to už je len posledná kvapka, že sa dieťa pred dverami vzprieči a nechce sa obliekať. Je dôležité si uvedomiť – dieťa je spúšťačom, ale nie príčinou skratovej reakcie.

Dá sa naučiť sebaovládaniu v týchto situáciách?

Nejde o sebaovládanie, teda ide aj nejde. Ide v tom zmysle o sebaovládanie, že výbuch rodiča si nemôže odniesť dieťa. Ono za to nemôže. Dieťa sa nevie regulovať, toho je schopný dospelý. Dospelý je ten, kto má do tej situácie vniesť nejakú pohodu, nejaký poriadok. Ale pokiaľ ten dospelý nebude spravodlivý, autentický, pravdivý k sebe, tak to nikdy nedosiahne. To nedosiahne tréningom, to nedosiahne tým, že bude si od večera hovoriť, že ráno to neurobím. Dá sa to dosiahnuť iba tým, že sa úprimne dotkne sám seba, pozrie sa na to, čo mu v živote chýba, čo potrebuje. Postará sa aj o seba.

Čo má rodič urobiť, keď už začína situácia znova eskalovať?

Je dobré dieťaťu priznať, čo sa so mnou deje. Môžem povedať: „Mám ťažký deň, náročný, už teraz som v strese, ak toto budeme naťahovať ešte desať minút, bude to pre mňa veľmi zlé, ťažko to zvládam.“ Ísť k sebe a povedať to nahlas aj dieťaťu. Aj tomu maličkému dieťaťu to má zmysel povedať, lebo aj keď tomu nerozumie, ale ono to cíti. Cíti, že rodič je minútu pred výbuchom. A zrazu cíti, že rodič zmenil tón hlasu, sám sa upokojil, dostáva sám seba do pohody. Ja by som začala niekde tu.

Mne sa zdá, že s týmto sa nepracuje a zabúda sa na to. Ľudia si myslia, že sebaovládanie znamená, že nemôžem mať hnev. No môžem, keď ma niekto nahneval. Pokiaľ ja budem sebe tvrdiť, že nemôžem mať hnev, tak budem strašne klamať sebe aj dieťaťu a konflikt budem stupňovať. Každý môže hnev prežívať, určite však svojím hnevom nesmie ohrozovať ľudí okolo seba. Potrebujeme rozumieť tomu, čo sa v nás samých deje.

Ako tieto situácie vníma dieťa?

V týchto situáciách pomáha snaha porozumieť aj dieťaťu. Uznať mu to, čo sa snaží svojím prežívaním vyjadriť. Pretože čo sa ráno deje? Prečo je to dieťa ráno vzdorovité alebo prečo plače, prečo sa nechce obliekať? Ono môže mať toľko dôvodov! Jediný dôvod, ktorý to určite nie je – lebo chcem nahnevať rodiča. Dieťa nevstane programovo, že dnes nahnevám rodiča, to dokonca neurobí ani pubertiak.

Takže buď tá situácia je pre neho už nejakým spôsobom vyšpičkovaná, cíti nervozitu a napätie v dome a už sa len naladí a pokračuje v tej istej emócii, alebo to môže byť nejaký jeho hnev, agresivita, plač aj ako zástupná emócia. Dieťa môže mať napríklad strach ráno ísť do škôlky alebo nechuť, môže byť unavené, nemusí mať svoj deň.

Ako mu pomôcť?

Rodič môže minútu venovať tomu, aby dieťaťu jeho potreby a pocity uznal. Pritom to nemusí byť zložitý rozhovor, ale uznať mu to: vidím, že si už mrzutý, je to taký deň, ani mne sa nechce, ani tebe sa nechce, nejako to dáme, poď, pozrieme sa, kto ťa čaká v škôlke, ja niečo porobím, potom sa stretneme. Uznať mu: vidím tvoju potrebu, nemôžem ti ju naplniť, nemôžem teraz zostať doma, ale ja ju vidím. A cez tvoje potreby a tvoje prežívanie vidím teba.

Príde situácia, keď rodič zlyhá. Hodí niečím cez izbu alebo dokonca atakuje dieťa, strelí facku...  Je si vedomý, že mu ublížil, či už emočne alebo fyzicky. Ako si tieto situácie odpustiť?

Nemá zmysel si to vyčítať. Chce to práve jemné zachádzanie so sebou. Ostať chvíľu so sebou, dostať sa k sebe, do kontaktu so svojím prežívaním. Skúsiť si porozumieť: Čo to bolo vo mne? Možnože mne rodičia zvykli dať facku alebo so mnou niekto takto zaobchádzal, alebo teraz v práci je niekto voči mne agresívny a ja tiež cítim silný hnev. Snažiť sa porozumieť, prečo sa mi to stalo, ale nie s výčitkami. Ja by som tam veľmi chcela ponúknuť súcit. Súcit so sebou. Pretože aj rodič môže byť ten, kto sám zažil v detstve niečo zraňujúce.

Rodičia to však ako zlyhanie zväčša vnímajú. Hanbia sa, že zaskratovali, vyčítajú si, že nejakým spôsobom dieťaťu ublížili.

To je presne o očakávaniach, predstavách a nárokoch na seba, že aký by mal byť správny rodič, aké by malo byť dobre vychované dieťa.

Že dobrým rodičom sa to nestáva, to len ja som totálne zlyhal.

Presne. Ja často hovorievam rodičom: majte reálne očakávania. Kedy ste prišli na to, že dieťa by napríklad malo sedieť za stolom a malo by jesť? Prečo by to malo robiť, keď jemu sa chce práve teraz behať po izbe a nejesť. Keď sa na to pozrieme takto, vyznieva to smiešne. Ale je to tak. Úlohou rodiča je dieťa výchovou priviesť k tomu, aby za stolom pekne sedelo a jedlo. Nie je to však to isté, ako očakávať takéto správanie ako samozrejmosť. Dieťa nemusí napĺňať naše predstavy. A tu sa rodič ľahko dostane do konfliktu práve so svojou predstavou a očakávaním.

Myslíte si, že to malé dieťa si pamätá nejaký výrazný skrat rodiča až do dospelosti?

Chcete to vedieť z terapie dospelých?

Áno.

V terapii má dospelý človek príležitosť uzrieť svoje vlastné zranené dieťa. A to sú momenty, keď si na takýto skrat svojich rodičov spomenie aj po rokoch. 

Čo by mal rodič spraviť bezprostredne po takejto skratovej reakcii, aby negatívne následky boli čo najmenšie?

Dospelý by sa mal určite ospravedlniť. Urobil niečo, čo nebolo správne pre danú chvíľu alebo nebolo to to najlepšie, čo mohol urobiť. Treba to normálne pomenovať, vrátiť sa k tomu, dieťaťu sa ospravedlniť a vysvetliť, čo sa stalo. Povedať, kam ten hnev patril. Som vypätý, bol som podráždený, mrzí ma to, nechcel som to urobiť a budem sa snažiť, aby som to nerobil. Primerane veku, ale vysvetliť situáciu. Aby v dieťati neostal pocit nepochopenia či poníženia. Nie totiž ten zážitok, ale práve pocity nepochopenia a poníženia si so sebou bude niesť po zvyšok života.

V niektorých rodinách sa veľa kričí. Mnohí rodičia priznávajú, že veľa vecí s deťmi riešia krikom, aj keď s vychladnutou hlavou si uvedomujú, že situácia sa dala riešiť pokojnejšie. Čo toto robí s deťmi?

Dieťa kričí, lebo chce byť videné, vypočuté, má nejakú svoju potrebu. Ak rodič reaguje na krik dieťaťa svojím krikom, začína sa boj o moc. Namiesto kriku by však dospelý mal byť ten, kto upokojí seba, upokojí dieťa a celú situáciu tak zvládne.

Jedna matka mi povedala, že na deti kričí už takmer celý deň. Večer to ľutuje, sľubuje si, že od zajtra bude iná – lepšia matka. Na druhý deň sa scenár opakuje. Čo sa v nej vlastne deje?

Rodič by sa mal pýtať, čo ma rozčuľuje, prečo som nervózny? Prejsť k vlastnému pocitu, aký mám pocit, je to nervozita, je to napätie? Je to hnev, je to smútok, únava, aký je to pocit a kam patrí? Hlavne rodičia, ktorí popierajú svoje potreby, sa ľahko dostanú do takéhoto stavu.

Takáto situácia však môže rodičovi pripomenúť aj jeho vlastné detstvo. Tu sa dá opýtať, aké to bolo v našej rodine, keď som bol v podobnom veku? Aj moji rodičia tak kričali, tiež riešili všetko krikom?

Dôvodov, prečo rodič reaguje určitým spôsobom, aj keď to sám nechce, môže byť naozaj veľa. Preto je také dôležité neriešiť len dieťa, ale vytvoriť si priestor pre seba. Byť k sebe úprimný.

Ako sa rodičia majú vyrovnať s dezilúziou o sebe? Tešili sa na príchod dieťaťa, verili, že budú dobrí rodičia, a potom nezvládajú svoje emócie, vybuchujú, kričia na svoje dieťa.

Najlepšie je sa sem ani nedostať, nevytvoriť si o sebe dezilúziu. Mnohí rodičia pracujú so sebou. Niektorí prídu úplne nešťastní, že sa dostali až „ku mne.“ A ja im hovorím, že si vážim, že tu sú. Koľkí rodičia by im mohli závidieť, že dokázali urobiť tento krok. Prísť a rozprávať o tom. Mnohí rodičia s tým chcú niečo robiť, a to je dôležité.

Dezilúzia, to je už ako keby rodič rezignoval. A to mi príde nefér, keď niekto rezignuje. Akoby si povedal, ja som už raz taký, aj moji rodičia boli takí, aj ja som taký. Vždy sa oplatí niečo urobiť.

A to niečo je, že budem úprimný sám k sebe, sám so sebou pracovať a keď tam narazím na niečo, s čím si neviem sám pomôcť, tak rada psychológa nie je hanba.

Dá sa v posledných momentoch stopnúť emočný výbuch? Mnohí rodičia teraz pracujú z domu, vybavujú telefonáty, malé deti sú doma. Popri práci varím, jedno dieťa odo mňa stále niečo chce, ďalšie dve sa bijú. Cítim, že o chvíľu to vo mne praskne. Máte nejakú radu, čo v tej chvíli urobiť?

Krok číslo jeden je – uznať si to. Priznať si, že som na pokraji, minútu pred výbuchom. Že deti sa možno správajú prirodzene. Vedieť, že to je moja nervozita, moje napätie.

A také praktické rady sú: uvedomiť si, že stojím, že mám nohy pevne na zemi, doslova uzemniť sa.

Potom môže pomôcť ešte nejaké upokojujúce dýchanie, napríklad také, keď je výdych dlhší ako nádych. Nádych na štyri doby, výdych na osem.

Tiež sa dá odpočítavať desať až nula. Alebo sa pozrieť von oknom. Skúsiť si od situácie urobiť odstup. Keď nič nepomáha, je namieste uznať si to a požiadať inú dospelú osobu, napríklad manžela, manželku, aby na dieťa zareagovali inak.