Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Výchova Rodina
28. január 2021

Nezvládnuté emócie

Suseda mi zazvonila, aby som na dieťa tak nevrieskala

Existujú rodičia, ktorým pri deťoch ani raz nepraskli nervy? Emočné výbuchy sú rodičovskou trinástou komnatou. 

Suseda mi zazvonila, aby som na dieťa tak nevrieskala

Ilustračné foto: Flickr.com/Graeme Maclean

Všetci rodičia sú si v jednej veci rovní. Od obdobia vzdoru svojho dieťaťa nebol ešte žiaden z nich oslobodený. Aj podľa odborníkov na výchovu je práve toto obdobie pre rodičov jedna z najväčších skúšok, ktorá preverí ich nervy a trpezlivosť.

Tento čas zvykne prichádzať okolo druhého roku dieťaťa. Začína si uvedomovať samého seba i to, že svojím konaním dokáže ovplyvniť správanie rodiča. A netreba pripomínať, že keď túto schopnosť dieťa raz objaví, s obrovským záujmom ju pravidelne overuje v praxi.

Sebaovládanie je azda najväčšia rodičovská výzva. A súčasná situácia počas pandémie, keď rodičia musia z domu pracovať a zároveň v tom istom čase sa starať o deti, ktorým zatvorili škôlky, nijako nepomáha zachovať si chladnú hlavu. 

Nezvládnuté emócie a výbuchy sú rodičovskou trinástou komnatou, ktorú by najradšej neotvárali. Rodičia ich považujú za svoje najväčšie zlyhania, o ktorých sa ťažko rozpráva.

Sľubovala si, že kričať už nebude

„Bola som zo seba znechutená, sklamaná a zhrozená zároveň. Akoby mimo svojho tela som pozerala na seba, ako stojím nad tým malým dieťaťom a vrieskam tak, že som nespoznávala vlastný hlas.“ Tak začína svoje rozprávanie Gabriela z Trnavy, ktorá je mamou trojročného syna Adama.

„Každý deň pri obede robil syn rovnaké scény. Odmietal jesť, vypľúval jedlo, skákal po stoličke. Čím som bola z jeho konania nervóznejšia, tým ho to viac bavilo. Vôbec nepreháňam, keď poviem, že naše obedy trvali aj dve hodiny a takmer vždy sa skončili mojím krikom,“ povedala pre Postoj Gabriela.

Večer vždy ľutovala, že reagovala na syna neprimeraným krikom a sľubovala si, že zajtra to bude riešiť inak. Veď sa nič nestane, keď jeden deň syn obedovať nebude. Alebo si nebude všímať jeho naschvály a skúsi to neskôr.

Napriek tomu sa uvrieskané scény ďalej opakovali. Najviac sa však hanbila práve v ten deň, ktorý opisuje na začiatku svojho rozprávania. Keď sa blížil čas obeda, Gabriela už vopred cítila nervozitu.

Samozrejme sa situácia opakovala, syn vymýšľal. Tentokrát sa mu však podarilo chytiť tanier a celou silou ním tresnúť o zem. Jedlo bolo všade.

Po tom, ako Gabriele praskli nervy a kričala na dieťa takmer do nepríčetnosti, niekto zvonil pri dverách.

„Bola to suseda, ktorá býva pod nami. Milá tichá dôchodkyňa, ktorá tam žije sama. Prišla mi povedať, aby som na to nešťastné dieťa tak nevrieskala, že si to nezaslúži. Takmer som sa prepadla od hanby. A aj od hrôzy, čo už stváram. Muselo to byť hrozné, keď tá stará pani sa odhodlala prísť,“ dodala.

Ublížila som svojmu dieťaťu

Viacerí rodičia, s ktorými sme sa rozprávali, zažili niečo podobné v rôznych situáciách. Jedno však ich príbehy mali spoločné. V drvivej väčšine nezvládli vzdorovité správanie svojich detí v situáciách, ktoré sa pravidelne opakujú.

Potvrdila to aj Andrea z Bratislavy, ktorej štvorročná dcéra pravidelne trucovala, keď išli von. „Obliekanie bol u nás večný boj. Nikdy to neprebehlo v pokoji. Príprava von trvala dlhšie ako samotný pobyt na vzduchu,“ opisuje každodenné boje so svojou dcérkou.

Ako hovorí, stále si hovorila, že je to len obdobie, stačí vydržať, nevšímať si provokácie, nejako sa vychystať a vonku sa na všetko zabudne. Nie vždy sa jej však podarilo zotrvať v takom pokoji, aký si predsavzala.

„Samu seba som prekvapila, ako dokážem kričať. A čo v hneve dokážem spraviť. Akoby sa mi vypol mozog. Raz sa mi podarilo v hneve hodiť dcérkinu topánku takou silou, že prefičala z chodby cez celú obývačku a minula televízor hádam len o centimeter,“ hovorí Andrea.

„Do konca života nezabudnem na dcérkin prekvapený a zhrozený pohľad.“ Zdieľať

Jeden moment ju však predsa len dokázal zastaviť a uvedomiť si, že ona je ten dospelý človek a nemôže žiadať od malého dieťaťa to, čo nedokáže sama. Ustrážiť si svoje emócie.

„Bolo to pred rokom, ale ešte stále sa hrozne hanbím a je mi to veľmi ľúto. Vtedy som sa veľmi ponáhľala, potrebovala som niečo v meste vybaviť. Dcéra, ako vždy, zase vymýšľala. Nemala som čas. Úplne som vybuchla,“ spomína na nepríjemný deň Andrea.

„Akoby sa mi zatmelo pred očami. V hneve som dcérku udrela. Aj teraz je mi z toho zle, keď to hovorím. Strelila som jej riadnu facku. Ešte po polhodine mala moje prsty odtlačené na líčku. Keď som sa na ňu pozrela, zakaždým ma až bodlo pri hrudi,“ priznáva.

„Do konca života nezabudnem na dcérkin prekvapený a zhrozený pohľad. Trval len sekundu a hneď spustila strašný plač. Svoje dieťa milujem, nikdy by som si nepomyslela, že by som ho dokázala silnejšie udrieť. Totálne som v tej situácii zlyhala,“ dodáva.

Aj otcovia sa priznávajú ku skratom

Aj keď by sa na prvý pohľad zdalo, že rodičovské výbuchy sú skôr ženskou záležitosťou, nie je to tak. Detské obdobie vzdoru dokáže zatriasť aj tými najpokojnejšími mužskými povahami.

Jedným z tejto kategórie je Juraj z Malaciek, ktorým dokáže zamávať len máločo. Jeho tri malé deti však vedia, ako svojho otca vytočiť. Juraj má doma syna školáka, druhý syn a najmladšia dcérka chodia ešte do škôlky.

Aj on spontánne spomenul, že vybuchuje najmä v situáciách, ktoré sa pravidelne opakujú. „Napríklad také zimné rána a obliekanie do škôlky je jedna veľká katastrofa,“ hovorí.

Ako Juraj priznáva, najhorším bola pre neho prvá vlna pandémie vlani na jar. Vtedy boli školy aj škôlky zatvorené na viac ako tri mesiace. Najstarší syn bol len v prvej triede, takže dištančné vzdelávanie bolo o to náročnejšie. Jeho manželka pracovala v prvej línii, doma s deťmi zostal on, popri nich musel zvládať aj prácu na home office.

„Vtedy ma vedeli vytočiť aj doslova maličkosti, keď niečo odo mňa potrebovali,“ dodal. Pritom si uvedomuje, že k výbušným situáciám dochádza u nich najmä vtedy, keď už zasahuje neskoro.

„Napríklad im štyrikrát poviem, aby odložili mobil, ale nie som dôsledný. Na piaty raz mi už rupnú nervy,“ hovorí Juraj. „Vlastne sú to situácie, keď sa mi nechce vynaložiť na ich riešenie energiu, no a nakoniec jej miniem aj tak za vagón,“ dodáva. „A viem sa vtedy vytočiť do nepríčetnosti,“ priznáva.

Inzercia

Svoje výbuchy pred deťmi vníma ako zlyhanie a veľmi ho mrzia. Počas spomínanej prvej vlny pandémie na neho tieto nervové výbuchy spojené s únavou, stresom a vyčerpaním tak doľahli, „že som si raz v kúte aj poplakal“.

Dieťa schladil studenou sprchou

O bizarné situácie nie je núdza ani v rodine Jozefa z Bratislavy, ktorý s manželkou vychováva päťročných chlapcov – dvojičky. Aj u nich dochádza ku skratom, ktoré ako rodičia ľutujú a uvedomujú si, že nedávajú deťom dobrý príklad, ako zvládať stresujúce situácie.

„Nezabudnem na jeden víkendový večer. Bol čas ísť do postele, chalani sa namiesto toho rozjašili a nedali si vôbec povedať. Skákali po posteliach, jačali, strkali sa. Chcel som to riešiť pokojne, ale nevšímali si ma, dokonca cez ten hluk, čo robili, som sa ani sám nepočul,“ hovorí Jozef.

„Vtedy som vybuchol, strašne som sa nahneval, zreval som po nich, čo ich vyplašilo, lebo kričím skutočne málokedy. Schytil som toho, ktorý situáciu vyprovokoval, vzal pod pazuchu do kúpeľne a pustil na neho studenú sprchu,“ priznáva Jozef.

Ako sám hovorí, veľmi si tieto situácie nevyčíta, pretože má pocit, že jeho reakcia bola vzhľadom na správanie detí adekvátna. „Manžel vydrží v pokoji veľa. Ujdú mu nervy až vtedy, keď je správanie chlapcov skutočne cez čiaru. Keď on začne kričať, tak deti už vedia, že to prehnali,“ dodáva manželka Lenka.

Tvrdí, že na deti kričí skôr ona a potom si vyčíta, že jej praskli nervy a mohla situáciu vyriešiť s väčším pokojom.

Jozef však sám priznáva, že niekedy nedáva deťom vhodný príklad, ako sa správať vo vypätých situáciách. Veľmi ho vytáča, keď sa chlapci rozjašia, nedávajú pozor a ublížia mu.

„Naposledy som vyťahoval s jedným synom zapadnuté hračky spod gauča. Druhý syn sa hral s autom na ovládanie. Ako som ležal na zemi, autom nevybral zákrutu a to mi v plnej rýchlosti vrazilo do čela. Neovládol som sa, chytil auto a hodil ho cez celú obývačku do steny. V tom momente mi bolo jedno, že ho môžem zničiť,“ opisuje najčerstvejšiu situáciu. Lenka dodáva, že manželovi to zrejme nebolo až tak jedno, ako sa tváril, lebo na druhý deň so synom lepili nárazník.

Sebaovládanie je tréning

V každej rodine by sa našlo množstvo príbehov, na ktoré by žiadny rodič nebol hrdý. Mnohí z nich sa boja, čo si z toho malé deti odnesú. Pre nich máme jednu dobrú správu.

Odborníci na detský vývoj i výchovu sa zhodujú, že pokiaľ prevláda medzi rodičom a dieťaťom láskyplný a oporný vzťah, nemusia podobné rodičovské skraty u dieťaťa zanechať nejaký problém.

A kedy zvykne rodič neprimerane vybuchnúť pred deťmi? „Je to najmä vtedy, keď treba niečo zvládnuť v istom časovom limite. Teda pri rannom odchode do škôlky či školy, keď sa rodič ponáhľa do práce. Alebo treba ísť k lekárovi. Pre deti sú to nepríjemné činnosti a nedávajú detskému mozgu žiaden zmysel,“ povedala pre Postoj výchovná poradkyňa Martina Vagačová, ktorá je lektorkou kurzov Efektívneho rodičovstva.

Rodičia narážajú na limity svojho sebaovládania často preto, že zabúdajú na seba. Sú pod stresom, cítia únavu a vyčerpanosť. „Jednoducho povedané, nemajú dobité baterky oddychom,“ dodáva Vagačová. Rodičom radí, že keď nie je čas na dlhší relax, často stačí aj na chvíľku pokojne pozerať von oknom alebo len päť minút si prečítať niečo z obľúbenej knihy či pustiť si pokojnú hudbu.

„Treba si uvedomiť, že ide o chybu, a nie zlyhanie.“ Zdieľať

Mnohých rodičov trápi, čo dieťa zažíva, keď vidia svoju matku či otca, ako nimi lomcuje hnev namierený proti nemu. „Závisí to od kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Vo vzťahu, kde dlhodobo vládne prijatie, výbuch síce nie je príjemný, ale na druhej strane žiadne učenie neprebieha bez chýb. Ide o to, či sa postaráme o účinnú nápravu,“ tvrdí výchovná poradkyňa.

Dodáva, že rodičia, ktorí si tieto situácie dlho vyčítajú, by nemali byť na seba priveľmi prísni. Naopak, mali by sa z nich poučiť. „Sebaovládanie si vyžaduje čas, je to tréning. Každý malý krok je posunom vpred.“

A čo keď sa rodič neovládol natoľko, že dieťa udrel? „Ak ide o výnimočný prípad, keď už rodičovi jednoducho povolili nervy, nie je to síce správny, ale zase ani nenapraviteľný čin,“ hovorí Vagačová.

„Treba si uvedomiť, že ide o chybu, a nie zlyhanie. Sme ľudia, nikto nie je dokonalý a treba sa postaviť čelom k tomu, že tentokrát mi to nevyšlo. A chybu treba napraviť,“ dodáva.

Ako? Rodič by sa mal dieťaťu ospravedlniť a povedať, ako to spraví nabudúce, aby mu neublížil. „Teda dám mu garancie, že napriek chybe sa dá i naďalej na mňa spoľahnúť. Tým sa dieťa upokojí a vzťah sa obnoví,“ dodáva výchovná poradkyňa.

Pandémia drží rodičov pod tlakom

Vagačová zdôrazňuje, že okrem toho „žiaden z terajších slovenských rodičov vychovávajúcich deti v živote nezažili takú komplexnú a dlhotrvajúcu neistotu a frustráciu spoločnosti“, akú musia prežívať v súčasnej situácii prebiehajúcej pandémie, ktorej koniec zatiaľ nikto nevidí. Preto by nemali na seba klásť príliš neprimerané nároky. Je nemožné, aby rodič dokázal každou situáciou prejsť úplne pokojne.

Pandémia okrem ohrozenia zdravia vytvorila aj existenčný stres a radikálnu zmenu života. Je pochopiteľné, že v takejto situácii dochádza aj nepomerne viac k vyhroteným situáciám.

Martina Vagačová upozorňuje, že deti vnímajú intenzitu stresu cez svojich rodičov. „Preto kvalita vzťahov závisí na ochote rodičov prijať ako fakt, že pandémia je tu a treba nájsť vlastný pevný bod šitý na mieru našej rodiny,“ hovorí.

Rodinám radí, aby si vytvorili denný režim spoločného času, vyhradili čas na prácu a oddych. „Zapojte deti do chodu domácnosti, čo im dodáva zvýšený pocit dôležitosti. Každý deň treba ísť von a vyvetrať nadbytočné napätia.“

Vagačová rodičom odporúča, aby sa do budúcna naučili rozvíjať vlastnú emočnú stabilitu. „Základom je empatia, ktorej sa potrebujeme učiť.“ Podľa nej je dôležité, aby si rodičia budovali s deťmi vzájomnú blízkosť pri každodenných činnostiach. Napríklad pri spoločnom umývaní zubov dieťa objímeme a povieme mu, že ho máme radi také aké je. Alebo mu pri tej príležitosti povieme, čo si na ňom ceníme.

„Vzájomná blízkosť s dieťaťom (i partnerom) je najlepšou prevenciou napätia. Vďaka nej zvládnu rodičia i deti emočné výbuchy omnoho ľahšie.“

Odporúčame