Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
15. december 2020

Anestéziologička Kušíková

Ak môžem, nenechávam svojich pacientov, aby umreli sami

Rozhovor s anestéziologičkou Evou Kušíkovou o ľuďoch na pľúcnej ventilácii a o tom, čo prežívajú kritickí pacienti.

Ak môžem, nenechávam svojich pacientov, aby umreli sami

Eva Kušíková s kolegom. Archív E. K.

Epidemická situácia sa na celom Slovensku výrazne zhoršuje. Okrem nárastu počtu nakazených pribúda aj hospitalizovaných. Dnes ich počet stúpol dokonca o 158 pacientov na číslo 2388. Za včerajšok zomrelo 46 ľudí, pritom v nemocniciach umiera už každý piaty hospitalizovaný pacient chorý na Covid-19.

Anestéziologička v rozhovore vysvetľuje, ako funguje umelá pľúcna ventilácia, prečo je covidových pacientov náročné uspať, i to, ako s ľuďmi na ventilácii komunikujú. Hovorí o náraste frustrácie medzi zdravotníkmi, zmenách v zdravotníctve po pandémii, i o tom, prečo nepozerá premiérove tlačovky.

Lekárka Eva Kušíková pracuje na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny vo Fakultnej nemocnici F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Na Slovensko sa vrátila po 14 rokoch strávených na klinike v Prahe. Spolupracuje aj s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc, zúčastnila sa na misiách v Afganistane aj na Haiti.

Podľa posledných údajov je na umelej pľúcnej ventilácii pre Covid-19 až 146 ľudí. Aká je momentálna situácia u vás v Rooseveltovej nemocnici? Máte ešte čo reprofilizovať?

Dnes sme mali u nás na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny hospitalizovaných 10 pacientov s COVID-19 na umelej pľúcnej ventilácii, čo je takmer plná kapacita červenej zóny našej kliniky. O ďalších sa staráme v tzv. „zelenej zóne“ – to sú kriticky chorí pacienti, ktorí však nie sú COVID pozitívni. Reprofilizácia lôžok je dynamický dej, ktorý reaguje na aktuálne potreby, a je v rukách vedenia kliniky a krízového štábu nemocnice. Na ďalšie navyšovanie počtu intenzivistických lôžok nám chýba špecializovaný zdravotnícky personál, najmä sestry. To je zrejme podobné vo väčšine nemocníc na Slovensku.

Čo sa týka covidových pacientov, ide o ľudí, ktorí sú v zlom stave pre Covid-19 alebo máte v červenej zóne aj tých, ktorí mali povedzme dopravnú nehodu a po hospitalizácii sa u nich potvrdil aj koronavírus?

Ide teraz čisto o pacientov v pokročilom štádiu ochorenia Covid-19. Takých pacientov, ako spomínate, momentálne nemáme. Od leta sme, pokiaľ si dobre pamätám, takých mali dvoch. U nás sú to veľmi ojedinelé prípady.

Máte ľudí, ktorí sú rozdelení na červenú a zelenú zónu? Aby sa zamedzila prípadná možnosť šírenia vírusu?

Nie, to by bola záťaž navyše. Mať celú službu v covidáriu, ako to voláme, a ešte k tomu ísť každý deň do roboty s tým, že budeme neustále oblečení v skafandroch, to už by bola iná káva. Je to aj tak nesmierne vyčerpávajúce a nekomfortné, človek sa v tom potí, rosia sa mu okuliare, ochranný štít, a keď ho niečo svrbí, nemôže sa ani poriadne poškriabať. Musí si dobre rozmyslieť, kedy bude jesť a piť a kedy bude mať možnosť odskočiť si na toaletu. Niekoľko hodín denne nám bohato stačí, no sú aj dni, keď sme v ochranných overaloch takmer celý deň. A mnoho našich sestier v takomto režime pracuje denne. Je to pre ne nesmierne vyčerpávajúce.

Je to daň za nedostatok personálu?

Je to tak, no v októbri v priebehu jedného týždňa nám vypadlo 14 anestéziológov. Nakazili sa koronavírusom a väčšinou to neboli asymptomatické prípady, museli sa preliečiť doma. Vtedy sme slúžili takmer nepretržite. Našťastie, v danom čase nebola u nás, čo sa týka počtu pacientov, situácia kritická a dokázali sme to zvládnuť, hoci niektorí z nás šli do veľkého vyčerpania. Aspoň však majú teraz niektorí kolegovia, dúfam, vybudovanú imunitu, a keď vypadneme my, čo sme vtedy za nich potiahli, má nás kto nahradiť.

Vy ste si teda ochorením Covid-19 zatiaľ neprešli?

Zatiaľ nie, no len čakám, kedy to príde. Raz určite, lebo v prostredí, v ktorom pracujeme, sa vyhnúť tomu je takmer nemožné. Dúfam len, že nebudem mať ťažký priebeh a kolegom tak nenarobím starosti.

Ste ako zdravotníci pracujúci s infekčnými pacientmi pravidelne testovaní?

Donedávna sme neboli. Ani vtedy, keď sa prišlo na to, že až 14 našich kolegov je pozitívnych. Všetci sme na klinike boli pretestovaní až v reakcii na zistenie, že sa medzi nami šíri infekcia. Samozrejme, testovanie v nemocnici prebehlo aj paralelne s celoplošným testovaním na Slovensku. A teraz, zdá sa, nemocnica nabieha na systém pravidelnejších testovaní zamestnancov antigénovým testom.

Nie je práve toto dôvod, prečo sa teraz nákaza veľmi šíri aj v nemocniciach?

Ťažko povedať. Šírenie nákazy v nemocnici je multifaktoriálna záležitosť, testovanie zamestnancov a pacientov je len jeden z jeho aspektov, aj keď zaiste veľmi dôležitý.

Spomínate, že ste boli na hrane svojich možností. Z viacerých vyjadrení zdravotníkov to vyzerá, že ste na tej hrane už minimálne od konca septembra. A lepšie mesiace nás teraz zrejme nečakajú. Dá sa stále hovoriť o hrane?

Pravdupovediac, sme už pár týždňov tesne za hranou našich možností a fungujeme na energetický dlh. Chýba nám personál. Najmä sestry majú na starosti viac pacientov ako obvykle. Všetci pracujeme pod väčším psychickým aj fyzickým tlakom, navyše si uvedomujeme, že takáto situácia je oveľa viac otvorená riziku chyby, takže nás to núti byť ešte viac „na špičkách“. Tam sa roztáča akási špirála.

Máte dostatok prístrojov?

Prístroje nie sú dominujúci problém. Ten je v nedostatku personálu a najmä vyškolených sestier, ktoré sú nenahraditeľné. Nielen v zmysle medicínskej starostlivosti a odborných postupov, ale aj komfortu pacienta. V tom sú skúsené sestry hotový poklad.

Sme momentálne v situácii, že máme ešte voľné lôžka aj na zelenom ARO a aj na červenom. Ale nejde o lôžka a ani o prístroje, keď ich nemá kto obsluhovať. To nemôže robiť hocikto. Veľký nápor pacientov by nám narobil poriadne problémy preto, lebo by sa o nich nemal kto starať.

Nežiadali ste o pomoc zdravotníkov z iných, menej vyťažených oddelení?

Samozrejme, v rámci reprofilizácie nemocnice boli zdravotníci na mnohých oddeleniach preskupení. Na našej klinike ide najmä o pomoc sestier z iných oddelení a kliník. To však pomáha len čiastočne. Môžete síce zavolať zdravotníkov z iného oddelenia, no ani v prípade veľmi príbuzného odboru nejde o rovnakú náplň práce. Naučiť sa pracovať s týmito prístrojmi chce dostatočnú prax. Nechcem tým lekárov či sestry s iným zameraním nijako dehonestovať, oni majú skúsenosti a expertízu vo vlastných oboroch a naši pacienti aj prístroje sú pre nich do značnej miery novinkou. Umelá pľúcna ventilácia je sofistikovaný spôsob starostlivosti o pacienta so zlyhaním dýchacích funkcií, to sa nenaučíte zo dňa na deň, ani po absolvovaní dvoch webinárov.

Eva Kušíková. Archív E. K.

Nezaškoľovali ste si počas leta personál pre prípad, že dôjde k tejto situácii?

Prišli nám pomôcť aj sestry z iných oddelení, za čo im patrí vďaka a najmä obdiv. Podľa mňa to chce veľkú odvahu, prísť a postaviť sa do neznámeho priestoru v novom kolektíve k pacientom, s akými nemám skúsenosti, k prístrojom, s ktorými som predtým nerobila, a navyše oblečená do veľmi nepohodlného obleku bez možnosti napiť sa celé hodiny. Môj veľký obdiv majú aj sestry našej kliniky, ktoré okrem nadbytku vlastnej práce tieto nové kolegyne „za pochodu“ zaúčajú a vlastne neprestajne kontrolujú, aby nedošlo k ohrozeniu pacienta pre nejakú chybu. Obe strany majú nezávideniahodnú pozíciu a pracujú pod extrémnym tlakom.

Šéf lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský v jednom rozhovore povedal, že veľa lekárov či sestier dáva výpovede a čakajú len na koniec núdzového stavu, aby mohli z nemocníc odísť. Stretli ste sa s tým aj vy?

Na našom oddelení osobne nie, ale vôbec by som sa tomu nečudovala. Ak niekto ponúkne niekomu pohodovú prácu v ambulancii od siedmej do tretej s voľnými víkendmi, neodmietnuť takúto ponuku po tomto nápore pre mňa nie je niečo prekvapivé. Mnohí sú už prepracovaní a aj vyhorení.

Stretla som sa už aj s tým, že niektorí chcú ísť robiť niečo úplne iné. Napríklad aj do kvetinárstva. Táto práca je fyzicky i psychicky veľmi vyčerpávajúca. A ešte keď vidíte spôsob, akým sa s touto pandémiou bojuje... No je to veľmi zmätočné. Ja som síce od marca nevidela ani jednu tlačovku a mediálne výstupy politikov k tejto téme nesledujem, no viem, že som o nič neprišla. Nepotrebujem sa zbytočne rozlaďovať. Mám čo študovať vo svojom odbore a informačne mi určite nič neuniká.

Najviac ma pobavil vtip, že konšpirátori sú dnes najväčší optimisti, lebo si myslia, že tento chaos niekto riadi. Žiaľ, krízové riadenie v podaní našej vlády skutočne koordinovaným dojmom nepôsobí. A nešťastný spôsob komunikácie to ešte zhoršuje.  

Je to frustrujúce?

Ale áno, no nie natoľko, aby som sa tomu poddala. Rozumiem všetkým, ktorí majú pocit krivdy z nedostatočného finančného ohodnotenia, i keď, samozrejme, nie je to hlavne o tom. Veci nepomohla ani atmosféra okolo odmien za prvú vlnu či od začiatku pandémie trvajúci problém s PN-kami, ktorý sa vyriešil len nedávno, a aj to nie k úplnej spokojnosti zdravotníkov.

Vráťme sa k vašim pacientom. Ako prijímajú fakt, že musia byť napojení na umelú pľúcnu ventiláciu? Ak teda ešte vnímajú situáciu.

Zväčša ide o pacientov, ktorí už pre nedostatok kyslíka v krvi upadajú do bezvedomia, ale sú aj takí, ktorí sú veľmi preľaknutí. Keď sa nemôžete nadýchnuť, to je asi ten najväčší strach. Má aj svoj vedecký termín horor mortis („strach zo smrti“) a každý, kto sa niekedy topil, vie, že to je asi ten najnepríjemnejší pocit. Títo pacienti nemajú na výber, ventilátor je ich posledná šanca.

A vedia, že šance na prežitie sú malé.

Áno, niektorí si to uvedomujú – alebo ich rodiny –, ale nemám rada tú mediálnu masáž, že väčšina ľudí sa z umelej pľúcnej ventilácie už nedostane živá a je to niečo ako oddialený verdikt smrti. Je to veľmi skreslená informácia a vôbec to situácii nepomáha.

Áno, počet prípadov, keď sa nám z nej podarí človeka úspešne odpojiť, je naozaj u covidových pacientov veľmi nízky. Ale vždy sa snažíme urobiť, čo sa dá. Preto im ani ich rodinám netreba brať nádej.

Koľko pacientov ste od začiatku pandémie úspešne odpojili?

Od začiatku pandémie to je zatiaľ šesť pacientov, ale z koľkých, to presne povedať neviem, lebo si túto štatistiku nevediem.

Keď človeka napájate na umelú pľúcnu ventiláciu, čo všetko to znamená?

Kriticky chorý pacient sa často nachádza v stave takzvanej multiorgánovej dysfunkcie. To znamená, že mu nefunguje viacero orgánov, niekedy každý z nich potrebuje od nás nejakú formu pomoci. Preto má pacient na sebe množstvo hadičiek a drôtikov – niektorými z nich meriame životné funkcie, inými privádzame do tela lieky.

Ventilátor pomáha pľúcam dostať do krvi kyslík, dialýza nahrádza zlyhané obličky a niekedy podobný prístroj do istej miery dopĺňa funkciu pečene. Keď zlyháva kostná dreň, nastupujú transfúzie. Výživu podávame do žalúdka hadičkou, a ak črevá nefungujú, tak iný typ výživy ide priamo do žily. Mnoho pacientov potrebuje kontinuálne dostávať inzulín, a to aj takí, čo predtým nemali cukrovku. Takíto pacienti mávajú aj vysoké riziko tvorby krvných zrazenín a zistilo sa, že pri COVIDe toto riziko výrazne stúpa, preto dostávajú lieky – laicky povedané – na riedenie krvi.  

Je jasné, že pľúcnu ventiláciu nemôže zaviesť hocikto. Čo všetko sa môže pri nej poškodiť?

Začnime tým, že človek môže pri tomto úkone v krajnom prípade aj umrieť. Podmienkou pľúcnej ventilácie je zaistenie dýchacích ciest, čo v absolútnej väčšine, laicky povedané, znamená zavedenie trubičky do priedušnice. Musíte vedieť, ako tam tú trubičku dostať, čo nie je vždy jednoduché, nehovoriac o tom, že je to výkon, ktorý nemá každý lekár nacvičený.

Aká je klasická komplikácia pri tomto úkone?

Napríklad nezavediete trubičku do priedušnice, ale do pažeráka, a problém je vtedy, keď si to nevšimnete. Teda vtedy je to veľký problém. Nie u každého je dobre prehľadný terén, je to veľmi komplexný úkon. Keď to ide dobre, vyzerá to ľahko, ale keď to ide zle, je to jedna z najstresujúcejších situácií, ktoré anésteziológ zažíva v operačnej sále. Je však trénovaný na to, ako zachovať chladnú hlavu.

Je to bolestivý zákrok?

Je to jednoznačne bolestivý zákrok, ktorý si vo väčšine prípadov vyžaduje umelý spánok zároveň s liekmi na tlmenie bolesti. V istých špecifických situáciách sa to robí pri vedomí, ale v miestnom znecitlivení. Alebo sú to pacienti v hlbokom bezvedomí, napríklad pri poraneniach hlavy.

Môžu sa pri tom poškodiť hlasivky?

Je to možné. Avšak na to, koľko sa týchto výkonov robí denne len v našej Rooseveltovej nemocnici, je množstvo nežiaducich situácií, našťastie, pomerne malé. A tie, ktoré sa stanú, nemávajú trvalé následky. Čo sa týka hlasiviek, za normálnych okolností je pacient nielen uspatý, ale aj zrelaxovaný, takže musia byť povolené všetky svaly. Aj svaly hlasiviek. Dostanú sa tak od seba a urobia priestor pre trubičku. Ich poškodenie je veľmi zriedkavé.

Neprehľadný terén zrejme platí aj pre covidových pacientov?

Áno, u ťažkých covidových pacientov je riziko problematických intubácií pomerne vysoké. Navyše je to výkon, ktorý je veľmi infekčný. Skláňate sa nad ústa pacienta a pohybujete sa v podstate v rovnakom priestore, v akom sa robia výtery. To je moment, keď sme najviac vystavení možnosti nákazy.

Keď sa to podarí, za človeka dýcha prístroj?

Áno, čo je v podstate sofistikovaný počítač. Mimochodom, dal by sa následne aj prepojiť po sieti a informácie z neho a ďalších monitorov centralizovať, čo by nám značne uľahčilo prácu. V slovenskom zdravotníctve však digitalizácia značne zaostáva za modernými trendmi.

Nastavenie ventilátora je malá veda sama osebe. Pri takomto ťažkom respiračnom zlyhaní to, čo platí teraz, o hodinu môže byť úplne inak. Je veľmi zložité určiť správne tlaky, objemy, dĺžky nádychu a výdychu, aby sme pacientovi urobili čo najmenej problémov a dosiahli čo najlepšie okysličovanie. Často je toto celé možné iba pri navodení veľmi hlbokého bezvedomia – či, ak chcete, umelého spánku – niekedy kombinovaného aj s úplnou paralýzou všetkých kostrových svalov. Zaujímavé je, že pacienti s COVID vyžadujú obvykle veľmi vysoké dávky týchto liekov a zatiaľ si nevieme  uspokojivo vysvetliť prečo.

Starostlivosť o pacienta so syndrómom akútnej respiračnej tiesne u dospelých, teda s ťažkým zlyhaním dýchania, komplikovanými ďalšími zlyhávajúcimi orgánmi, to je crème de la crème intenzívnej medicíny. Jeden z najťažších stavov a najkomplikovanejších rozhodovaní, aké poznáme. Je to proste celá veda. (Úsmev.)

Vďaka ktorej zachraňujete životy.

Áno, no netreba zabúdať ani na to, že umelá pľúcna ventilácia nie je liečebný spôsob. Je to nutné zlo na to, aby sa získal čas, kým bude pacient schopný dýchať sám. Aj pľúcna ventilácia je umelá a nie je to normálny spôsob, ktorým sú pľúca zvyknuté fungovať, preto má potenciál do nejakej miery pľúca poškodzovať.

Úlohou doktora je nájsť kompromis, aby okysličovanie bolo dostatočné, aby ste vytvorili dobré prostredie pre fungovanie ostatných orgánov a zároveň aby sa pľúca navyše nepoškodili viac. To je tá veda, ktorá sa na prvý pohľad zdá mnohým veľmi jednoduchá.

Ako polohujete pacientov? Je pravda, že pri pacientoch na ventilácii je lepšie, keď ležia na bruchu?

Polohujeme ich štandardne na chrbát, na bok, ale aj na bruchu. Závisí to od toho, čo pacientovi najviac prospieva. Najviac využívame práve polohu na bruchu, ale to nie je novinka Covidu. Je to vec, ktorú sme robili už predtým pri istom type pacientov s nejakým druhom respiračného zlyhania.

Ako často ich otáčate a meníte ich polohy?

Drvivá väčšina týchto pacientov sú viac či menej obézni ľudia. Otočiť 120-kilového pacienta na brucho bez toho, aby sme z neho nevytiahli akúkoľvek hadičku, ktorú sme tam horko-ťažko zaviedli, to chce veľa ľudí, a často ich ani nemáte. Zase to znášajú najmä zdravotné sestry, ktoré sa s pacientmi vytrápia najviac. Keď sa dá, zavoláme si aj chlapov, pomáhajú aj doktori, ale tá váha, a v tomto prípade doslovne, leží najmä na chrbtoch sestier.

Ako vyzerá také otáčanie?

Každý to rieši trochu inak. My sa do istej miery riadime radami našich kolegov z Rakúska, ktorí hovoria, že pacient na bruchu môže ležať aj 23 hodín denne.

Inzercia

Niekedy veľmi rýchlo vidieť, že len čo ho otočíte na chrbát, tak sa mu výrazne zhorší stav. Čokoľvek, čo potrebujete urobiť, spravíte rýchlo, aby ste ho mohli vrátiť opäť na brucho.

Mali sme už aj pacienta na bruchu dlhšie ako 23 hodín v jednom kuse. V takom prípade sa snažíte aspoň meniť polohu hlavy. Táto pozícia má aj isté nevýhody, ale sú to pacienti, ktorých inak neudýchate a nedostanete do ich krvi dostatok kyslíka, aby ste zachránili okysličenie mozgu.

Nevytvárajú sa pacientom rýchlo preležaniny?

To, že sa vytvárajú, je fakt a v tejto polohe z našej skúsenosti ešte znateľne rýchlejšie. Nie je to dané len polohou, ale aj ťažkým stavom pacienta.

Vedia pacienti, že na pľúcnej ventilácii môžu byť aj niekoľko týždňov?

Neviem, koľkí si to uvedomujú. Niektorí však áno. Často im preto dávame antidepresíva, aj keď je otázne, nakoľko sú v takejto situácii efektívne. Je to pre pacienta veľmi náročný stav. Niektorí pacienti, ktorí prežili pobyt na lôžku v takejto resuscitačnej starostlivosti, bez ohľadu na Covid, majú doživotné následky vo forme posttraumatickej stresovej poruchy. A nepopisuje sa to len u nich, ale aj u ich blízkych rodinných príslušníkov. Je to zážitok, ktorý je veľmi skľučujúci. Sú situácie, keď naozaj neviete rozprávať, keď vám ľudia nerozumejú, kopí sa frustrácia, chcete to vzdať, je vám smutno. Všetko dokopy.

Ako s týmito pacientmi komunikujete, ak nie sú v umelom spánku?

Máme zaužívané abecedné tabuľky. Prípadne nám ľudia aj niečo píšu, ale keď už dokážu písať, je to veľmi dobrý stav. Keď toľko ležíte, svalstvo vám ochabne tak, že niekedy nedokážete zodvihnúť ani ruku, nieto ešte ukázať písmeno na tabuľke a poskladať vetu. Pri ťažkom stave je dôležité, aby ste sa najskôr naučili dýchať sám bez pomoci prístroja. Vzájomnému kontaktu, samozrejme, nepomáha ani fakt, že sme od hlavy po päty zahalení v ochranných pomôckach, z ktorých nám netrčí ani nos.

Vnímate niekedy frustráciu pacientov, že vám chcú niečo povedať, ale jednoducho to nejde?

Áno. A tú frustráciu mám aj ja. Keď nie a nie pochopiť, čo sa mi pacient snaží povedať. Často už ani nemám čas nad ním dlhšie stáť, lebo ma čakajú ďalší pacienti. No keď sa ho opýtam, či som sa ešte niečo neopýtala, a vidím prikyvujúci pohyb hlavou, začínam odznovu. Je to teda obojstranne neskutočne frustrujúce.

Stretli ste sa už s pacientom, ktorý ležal na vašom oddelení a neveril by na Covid?

Tí, ktorí to dotiahli až na lôžko resuscitačného oddelenia, už na to pomerne veria. Nestretla som sa s tým, že by nám povedali, že im klameme, že majú Covid. Príbuzní pacientov to zase spracovávajú rôznym spôsobom. Niektorí sú viac urputní, niektorí menej. Niektorí tomu rozumejú viac, iní vám zavolajú aj trikrát za deň, aby počuli tú istú vec. Ale potom nič nerobíte, len telefonujete. Je náročné nájsť empatický balans. No vždy si vravím, že je lepšie, keď sa o pacienta zaujíma päť ľudí ako žiaden.

Ako ľudí z vášho okolia zasiahla aféra Borisa Kollára, ktorý prijímal návštevy aj v čase ich zákazu?

Veľmi zle. My totiž rodinám stále hovoríme, že nemôžu prísť za svojimi chorými príbuznými, pretože sú zakázané návštevy, a v tejto situácii sa to ešte náročnejšie vysvetľovalo. Síce sa nám nikto nedobýjal do červenej zóny, to už ľudia dostatočne chápu, ale do zelenej zóny, kde ležia necovidoví ťažko chorí pacienti, sa veľmi dožadovali návštev. A nečudujem sa im. Dokonca som rada, že to robia, lebo to svedčí o tom, že im na blízkych veľmi záleží. A to je dobré.

Na jednej strane im teda úplne rozumiem a viem, aký dôležitý je kontakt s rodinou, no na druhej strane, keď by tam prišiel čo i len jeden človek s Covidom, ľahne nám polka oddelenia, neviem čo by sme robili. Nehovoriac o tom, že by sme porušili celoslovensky platné príkazy v čase núdzového stavu a právny dosah na nás ako lekárov by mohol byť doslova likvidačný.

Niektorí pacienti si kontakt s rodinou ani neželajú. Nechcú, aby ich videli v takom zlom stave. Občas im však rodiny nahrajú video a my im ho pustíme.

Odovzdávate pacientom aspoň odkazy?

Áno, správy i pozdravy odovzdávame. A ja ich odovzdávam bez ohľadu na to, či pacienti sú alebo nie sú v umelom spánku. Je to pre mňa bežná vec. Keď je možnosť, že pacient vie rozprávať a volá príbuzný, donesiem mu aj telefón. Prípadne majú svoje mobily a ja nie som tá, ktorá zakazuje komunikáciu. No občas sa nám tieto telefonáty vedia vypomstiť.

Ako?

U pacientov hospitalizovaných na lôžku intenzívnej starostlivosti je vyšší výskyt delíria, teda stavu zmätenosti. Kadečo narozprávajú a mám už aj skúsenosť, že na mňa zavolali políciu.

Prečo?

Mali pocit, že ich na oddelení držíme násilím. To je pritom vec, ktorú si na druhý deň ani nemusia pamätať. Preto nechať pacientom mobily je niekedy riskantné. Ale zas nedá mi to srdce, aby boli odtrhnutí od svojej rodiny. Výsledok však vie byť občas aj takýto. Nečudujem sa preto kolegom, ktorí to zakazujú.

Na čo sa pacienti zvyknú pýtať, keď sa ich stav zlepší a prebudia sa po niekoľkotýždňovej narkóze?

Niektorí sa pýtajú, kde sú, v akom meste. Niektorých prekvapí dátum, pretože im vypadnú dva mesiace zo života. Mne niekedy nedocvakne, že nemajú predstavu, že je už december, a nie október. Ale postupne sa to vylaďuje.

Čo sa dá robiť, aby sa pacienti necítili osamotení?

Pacienti nie sú úplne sami, za deň sa pri nich vystrieda pomerne veľa ľudí. Doktori, sestry. Na druhý deň je tam opäť niekto iný. Musíte však odfiltrovať osobné sympatie a pristupovať k tomu profesionálne. Nie je dobré, keď sa na pacienta naviažete.

Stáva sa to?

Občas sa stane, že si k pacientovi vytvoríte osobný vzťah, ktorý už nemáte pod kontrolou. Len čo sa budem na pacientov osobne viazať, tak ma to veľmi rýchlo zničí. Niekedy sa tomu neubránime, niekto si to aj prizná, niekto nie, ale potom, keď to nedopadne tak, ako sme si predstavovali, je to náročné spracovať. Smrť mladého človeka s vami zatrasie vždy. Ak by som však takýchto emočných stavov za krátky čas mala viacej, tak by ma to mohlo úplne položiť. Kedysi nás učili: empatia áno, sympatia nie. Asi to má niečo do seba.

Dá sa to však oddeliť?

Samozrejme, nie vždy, ale hlavné je uvedomiť si, že je v tom rozdiel. Emócií sa nezbavím, len sa s nimi musím naučiť pracovať.

Chodí za pacientmi pri vedomí aj psychológ?

Nechodí, lebo nemáme na to vyčleneného človeka, hoci by to bolo veľmi potrebné. Neviem, či na to nie sú peniaze alebo vôľa. Chodievajú kňazi. K necovidovým pacientom, ale aj ku covidovým pacientom. Snažíme sa tomu vychádzať v ústrety.

Niekedy na odklonenie mysle pomôže aj zapnutý televízor, ktorý, našťastie, máme. Lebo ani to nie je na oddeleniach samozrejmosť. Púšťame im občas obľúbenú hudbu, audioknižky, kúpime im časopis.

Keď zomrie človek na pľúcnej ventilácii a ste ošetrujúcim lekárom, rodinám oznamujete aj úmrtie ich príbuzného. Je to aj po rokoch praxe stále rovnako ťažké?

Je to situácia, na ktorú sa musíte pripravovať. Je iné, keď oznamujete takúto správu po telefóne a keď to hovoríte osobne. Závisí to aj od toho, či sa táto situácia dala očakávať alebo to bolo náhle.

Hýbe to ešte s vami?

Ja osobne som súčasťou aj transplantačného tímu a istý čas som robila koordinátora transplantácií. V rámci toho som komunikovala s príbuznými potenciálnych darcov orgánov. To je ešte vyhrotenejšia situácia, pretože nehovoríte len smutnú správu, že ich príbuzný umrel, ale musíte s nimi prebrať ešte jeden aspekt. Sú to vždy extrémne ťažké rozhovory. Vtedy si aktívne musím pripomínať, že bojujem za životy ďalších, ktorí môžu byť zachránení, aj keď tento človek je už mŕtvy. A to je oveľa náročnejšie ako po týždňoch, keď je človek napojený na ventilátore.

Je to súčasť práce, nehovorím, že je to rutina, patrí to k tomu. Ale bez ohľadu na Covid, nevieme zachrániť každého. Naša práca je aj o tom, že nevyhnutne časť našich pacientov umiera. Máme však priestor uľahčiť rodinám proces vyrovnávania sa s úmrtím. Niekedy máme priestor väčší, niekedy menší. Ale viem, že to má zmysel.

Akú spätnú väzbu dostávate?

Dostala som dokonca už aj kvety od rodiny, ktorej príbuzný umrel. Povedali mi, že posledné dni pre nich a ich príbuzného boli aj vďaka komunikácii uľahčené. Koniec bol síce neodvrátiteľný, ale celý proces bol pre nich dostatočne prijateľný.

Čo to s vami robí, keď viete, že váš pacient sa už zrejme nedožije rána a vidíte ho samého umierať na lôžku?

Steve Jobs povedal, že smrť je najlepším vynálezom života. Byť pri úmrtí iného človeka mi rozhodne poskytuje jedinečnú perspektívu. Od istého času, ak sa mi dá, nenechávam svojich pacientov, aby umreli sami. Na monitore vidím, že srdce prestáva biť, a vtedy, ak je to len trochu možné, ostávam pri ich lôžku. Samozrejme, som tam aj v situácii, keď robíme kardiopulmonálnu resuscitáciu, ľudovo povedané masáž srdca. To je však medicínsky aj emočne niečo iné.

Ako dlho trvá zotavovanie človeka po pľúcnej ventilácii ?

Kým sa človek dostane do stavu ako pred ochorením, môže trvať aj viac ako rok. Celý organizmus totiž prežil kritickú situáciu, z ktorej sa musí dostať. Všimli si to obličky, srdce, svaly aj mozog. V špecifickej situácii sú pacienti, ktorí si prešli naším oddelením. Títo pacienti mávajú nočné mory, problém so zubami, lebo v noci nimi škrípu. Môžu mať problémy s obličkami. Pravdepodobnosť, že skončíte na dialýze v najbližších desiatich rokoch, je veľmi vysoká.

Zrejme všetko z toho bude platiť aj pre pacientov, ktorí si prešli cez oddelenie intenzívnej medicíny pre Covid. Tam sú však na tom kriticky aj pľúca. Aj laikovi, ktorý si pozrie CT snímky takto postihnutých pľúc, je jasné, že už nikdy nebudú ako predtým. Do akej miery sa to funkčne prejaví u jednotlivých pacientov, teda napríklad či sa budú cestou po schodoch zadýchavať, ťažko povedať, to závisí od množstva premenných a je to veľmi individuálne.

Jednoznačne však všetci budú potrebovať následne rehabilitáciu, znovunadobudnutie svalovej i psychickej sily. Nesmiernu rolu v tom hrá opäť rodina, do ktorej sa pacient vracia.

Ako by sa mal ďalej takýto pacient sledovať?

V zahraničí už vznikajú ambulancie následnej starostlivosti, kde evidujú pacientov, ktorí si prešli cez oddelenie intenzívnej medicíny, a sledujú ich. Potrebujú pomoc psychológa, nefrológa aj pneumológa. A toto mi na Slovensku chýba. V Česku už takúto ambulanciu majú v Liberci. Teda tu je ďalší priestor na naše zlepšenie a jedna z tých vecí, kam nás skúsenosti z covidovej pandémie možno posunú.

Máte za sebou viaceré misie s Lekármi bez hraníc či už v Afganistane, alebo na Haiti. Čo hovoríte na to, keď niektorí túto situáciu prirovnávajú k vojnovej medicíne?

V prvom rade ma mrzí manipulácia strachom. Nepáči sa mi ani výraz pracovník prvej línie alebo frontovej línie. Keď počujem prirovnanie k vojnovej medicíne, tak sa mi ježia všetky chlpy. Nie, nie je to v žiadnom prípade ani frontová línia, a už vôbec nie vojnová medicína.

Zrejme sa týmto prirovnaním naráža na to, že lekári nedokážu pomôcť každému a rozhodujú sa, koho ešte napoja na pľúcnu ventiláciu a dajú mu šancu na prežitie.

Áno, ale vojnová medicína je to, keď sa k vám pacient nedostane, lebo ho zastaví hliadka a ďalej ho nepustí napriek tomu, že jeho dieťa mu umiera v náručí. Vojnová medicína je, keď sa snažíte pacienta ošetriť na operácii a medzitým vám nad hlavou zbombardujú nemocnicu, ako sa to stalo mojim kamarátom v nemocnici v Afganistane, v ktorej som pracovala. Vojna ruší infraštruktúru. Tu keď v nejakej chvíli zvládneme Covid, ostanú nám cesty, vodovod, budovy. Ktokoľvek videl zbombardovaný Mosul či Haiti po zemetrasení, tak toto tu nemôže nazývať vojnová medicína.

A len tak mimochodom, my nie sme pracovníci prvej línie, ale poslednej. Prvá línia sme my všetci. To je to, ako sa správame zodpovedne k ochrane zdravia k ostatným. Nemocnica je naozaj to posledné miesto, posledná línia obrany. Sme tí poslední, ktorí zachraňujú tých, čo prepadnú cez to sito opatrení. Za nami už na zemi nie je nič.

Tento rok ste sa s tímom Lekárov bez hraníc nikam nedostali a ostali ste na Slovensku. Čo vás táto misia naučila?

Krízová situácia je situácia, ktorá si vyžaduje krízový manažment. A ten má na Slovensku z môjho pohľadu po všetkých stránkach priestor na zlepšenie. Pravidlo, ktoré do nás vždy vtĺkali, keď sme išli na nejakú misiu, bolo také, že diskutuje sa pred krízou a po kríze, ale nie počas krízy. Vtedy počúvate, čo vám povedia. Takže ani keď som u nás v nemocnici nebola vždy stotožnená s nejakým rozhodnutím, tak som si povedala, že budem robiť, čo mi povedia.

Keď však diskusia absentuje, nemusí to dobre dopadnúť.

Netvrdím, že máme slepo počúvať. To určite nie. Máme predovšetkým kriticky premýšľať. V žiadnom prípade núdzový stav neznamená, že si teraz môžu s nami robiť, čo chcú. Čo však hovorím, je to, že treba voliť moment a formu kritiky či protestu, aby to prinieslo želaný výsledok. Ale ja som optimista. Vyjdeme z tejto krízy silnejší, ak sa jej správne chytíme ako spoločnosť. Minimálne som presvedčená, že zdravotníctvo bude mať po tomto potenciál sa zlepšiť. Už nikdy nebude také, ako bolo predtým. Verím, že z tejto náročnej skúsenosti vyjdeme silnejší. Len už aby to bolo.

Čo očakávate od Vianoc? Budú náročné?

Rozhodne budú náročné fyzicky a najmä psychicky. Pre nás aj pre našich príbuzných, pre našich pacientov a pre ich príbuzných. Ako presne však budú vyzerať, netrúfam si predpovedať. Budú rozhodne iné, než na aké sme zvyknutí, a to nám možno dá priestor na nové prežitie ich hlbšieho významu.

Keby ste mali zmeniť jednu vec v našom boji s pandémiou, čo by to bolo?

Nepoznám všetkých ľudí z najužšieho kruhu vedenia štátu, netrúfam si teda ani posudzovať ich schopnosti a vzájomne porovnávať predpoklady pre riešenie tejto krízy. Ak by som mala povedať jednu vec, kde vidím priestor pre zlepšenie, je to forma komunikácie ľudí na rôznych úrovniach vedúcich funkcií, od predstaviteľov štátu po vedúcich lekárov oddelení či vrchné sestry. Verím, že pravdivá, premyslená, jasná a jednoznačná forma komunikácie vzbudzuje dôveru. A má aj potenciál znížiť úzkosť ľudí, ktorí sa ocitli v neznámej a ohrozujúcej situácii a nemajú ju pod kontrolou.

 

Foto – TASR a Michal Burza

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva