Služobníci Pred 40 rokmi držali bohoslovci hladovku. Aký je film o ich proteste?

Jozef Haľko: Film – ikona o pokuse normalizovať Cirkev

Služobníci, to je zaujímavý a provokatívny názov nového slovenského filmu. Tento vzťahový titul si ihneď žiada dovysvetlenie. Služobníci – koho? Komu slúžia a prečo? Slúžia dobrovoľne alebo pod násilím? Slúžia v mene dobra či zla? To sú otázky vyplývajúce z názvu filmu, ktorý je  sám odpoveďou na ne. Nie náhodou je prostredím odpovede na tieto otázky  bohoslovecký seminár a fakulta – veď tam sa mladí muži pripravujú na kňazstvo. Stanú sa  kňazmi jedinej kompaktnej a oficiálne existujúcej inštitúcie, ktorá bola z definície nekomunistická, a preto z pohľadu komunistov antikomunistická.

Preto bola súčasťou normalizácie slovenskej spoločnosti po roku 1968 aj snaha „znormalizovať“, čiže podriadiť si Katolícku cirkev a vôbec všetky cirkvi. Komunisti najprv skoncovali s Dielom koncilovej obnovy, v ktorom sa angažovali zdravé sily Cirkvi, ešte nedávno prenasledovaní kňazi a laici. Následne sa v decembri roku 1969 a v máji roku 1970 ústredné výbory Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska uzniesli obnoviť prorežimnú kňazskú organizáciu vo forme kňazského mierového hnutia. Komunisti ho nechceli len založiť, ale ho plánovali aj dlhodobo riadiť, rozhodovať o jeho kádroch a propagandisticky využívať. Podľa návrhu ministra kultúry Miroslava Válka malo vznikajúce združenie poskytnúť aj platformu pre činnosť prosocialistického duchovenstva a paralyzovať nielen vplyv Vatikánu, ale aj zahraničnej emigrácie a domácej hierarchie. Slovom, cieľom komunistov bolo Cirkev nielen kontrolovať, ale postupne aj zvnútra rozložiť.

Projekt sa javil nanajvýš riskantný, ľahko sa totiž mohol skĺznuť do povrchnej akčnosti alebo ideologicky podfarbenej proticirkevnej či procirkevnej jednostrannosti.Zdieľať

Lenže už po piatich rokoch existencie mierového zoskupenia, zavádzajúco nazvaného podľa encykliky Pacem in Terris, museli komunisti interne priznať, že po kritikách z kolaborácie a prehnanej angažovanosti pre socialistický štát odmieta toto hnutie väčšina mladých kňazov. Začiatkom osemdesiatych rokov bol minister Válek nútený opäť konštatovať, že väčšina mladých duchovných sa od Pacem in Terris dištancuje. V záujme jeho oživenia  sa komunisti rozhodli začať s indoktrináciou adeptov kňazstva už v kňazskom seminári a na bohosloveckej fakulte. Protagonisti Pacem in Terris sa snažili priamo tam usporiadať svoje zhromaždenie, a to s povinnou účasťou seminaristov. Pokus vyústil do dvojdňovej protestnej hladovky koncom októbra roku 1980.

Záber z filmu. FOTO – Filmtopia

Režisér Ivan Ostrochovský a scenáristi Marek Leščák a Rebeka Lenkiewicz sa rozhodli pretaviť tieto udalosti do filmovej podoby. Projekt sa javil nanajvýš riskantný, ľahko sa totiž mohol skĺznuť do povrchnej akčnosti alebo ideologicky podfarbenej proticirkevnej či procirkevnej jednostrannosti. Lenže osobná dráma svedomia a zodpovednosti a tiež medziľudská dráma voľby priorít vo vzťahoch by v prílišnom hluku zanikla. A tak tvorcovia filmu stavajú vo veľkej miere na tichu. Nie pasívnom ne-hovorení, ale o ťaživom mlčaní tých, ktorí mlčali zo strachu o seba alebo preto, aby nezradili aktivity podzemnej cirkvi. Nie náhodou sa napríklad disidentská scéna tajnej kňazskej vysviacky odohráva v úplnom tichu. Celé tajomstvo akoby zostávalo v plastovej rúre uprostred stola, cez ktorú členovia podzemnej cirkvi komunikujú v obave pred odpočúvaním. Pomôcka je nepochybne narážkou na kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorý takéto zariadenie naozaj používal.

V celom filme padne jediné zaucho, ktoré eštebák vrazí bohoslovcovi zozadu a úplne nečakane. Aby bolo jasné, že kto sa režimu vzprieči, na toho päsť režimu dopadne nemilosrdne, rýchlo, znenazdajky. A nemusí sa to končiť pri zauchách: mŕtvola disidenta vyhodená z auta pod viadukt, čo je alúzia na zavraždeného tajného kňaza Přemysla Coufala, je toho dôkazom.

Emblematická eštebácka facka predchádza scéne, kde jedného zo seminaristov nútia podpísať spoluprácu s bezpečnosťou. Vo veľkom detaile sa mu v ruke trasie pero už takmer položené na papier – ale či odolal alebo sa podvolil a podpísal, to tvorcovia nechali na nás, to malo doznieť v hlave pozorovateľa, aj ako otázka pre súčasnosť.

Diabol je rozkladný ničiteľ vzťahov, aj vzťahov v samotnom prostredí seminára.Zdieľať

Najmrazivejšie na tomto výjave je však jedno osobné mlčanie: počas výsluchu totiž sedí pri stole aj rektor seminára. Keď priamo pred jeho očami udrú adepta na kňazstvo, ani prvou nepohne. Mlčí. Nezastane sa. Neobráni bezbranného chlapca, ktorému by mal byť duchovným otcom. Symbolom, priam biblickým symbolom tejto bezbrannosti a výdatnosti režimu je aj ponižujúca nahota seminaristu pred odvodovou komisiou a najmä agentom ŠtB. Ten mu do ucha šepká vydieračskú manipulatívnu zmienku o matke, ktorú by akiste mrzelo... keby sa nesmel stať kňazom...

V jednom rozhovore režisér Ostrochovský povedal, že „diabol pracuje stále rovnako bez ohľadu na to, aký spoločenský systém práve vládne“. Diabol, správne. Slovo je od dia-ballo, čiže ten ktorý roz-hadzuje: je rozbíjač, rozkladný ničiteľ vzťahov. Aj vzťahov v samotnom prostredí seminára. Rektor neobráni inzultovaného bohoslovca, bohoslovci sa zrazu nerozprávajú medzi sebou a nedôverujú ani predstaveným. Bludisko bielych plachiet v malom dvorčeku je ten labyrint vzťahov, v ktorom je ťažké sa zorientovať a nájsť správne oporné body. Tvorcovia snímky však nikoho nesúdia, niet tu ani superhrdinov, ani superdarebákov. Významové siločiary tohto diela sa majú zliať až v divákovi, preto je tu viac otáznikov ako výkričníkov.     

Je to vlastne film-ikona. Ticho obrazu je v ňom rovnako výrečné ako počuteľné slovo, je úmyselne čierno-bielym výňatkom z reality, náročky vytrhnutým z kontextu. Aby tým viac vyniklo, ako na jednotlivé ľudské osudy doliehala zvrátenosť ateizačného režimu, ktorý svoje obete týra cez mučivé dilemy svedomia. Naozaj nejde a ani nemá ísť o hodnovernú rekonštrukciu reality, iba o jeden jej charakteristický segment. Z tohto dôvodu pre skúsenostne zainteresovaného pozorovateľa isteže absentujú ďalšie motívy ako viera v Boha, sila modlitby, podpora spoločenstva, mladícka radosť a horlivosť...

Zanedbané a ošarpané prostredia seminára naznačujú, že režim s Cirkvou nepočítal, lebo patrí do šrotu, lebo napokon zanikne. Komunistickí predáci sa už v päťdesiatych rokoch hrdili, že do piatich rokov s Cirkvou nebude problém, lebo jednoducho nebude. Ale ona pretrvala, lebo nestojí na ľuďoch, ale na Bohu, na víťaznom Kristovi a na jeho oddaných služobníkoch. Pretrvala, ba dokonca o nej práve premiérovali film.

Tento skvelý ikonický film, ktorý neradno pozerať s kolou a popcornmi v ruke. Radšej s otvorenosťou v srdci i hlave.

Eva Čobejová: Krásny film, ktorý ma nechytil

Bola som na filme Služobníci. Potom som si prečítala recenziu otca biskupa Haľka. A trošku som sa bola smutná z toho, že mňa ten film až tak nepresvedčil.

Ale napokon, hádam to nie je hriech mať iný názor ako otec biskup. A asi je voči divákom a čitateľom férové, aby tu zazneli oba názory.

Skúsim teda vysvetliť, prečo som nebola taká nadšená. Dobre, priznávam, bola som dokonca až trochu sklamaná. Asi som išla na ten film s vysokými očakávaniami. Očakávala som silný filmový zážitok, strhujúcu drámu.

Film predchádzala výborná povesť: vzrušujúca téma, originálne spracovanie, talentovaní tvorcovia, ktorí si trúfli na pomalý hlboký čiernobiely film. Nevedela som sa dočkať (a čakala som dlho, lebo avizovaná premiéra z jari sa vinou pandémie preložila).

Naozaj som sa tešila. A keď ubehla asi polovica filmu, pozrela som sa na hodinky. A potom ešte raz.

Kontrolovala som čas do konca filmu. Až som sa zahanbila. To naozaj nevieš oceniť tie pôsobivé zábery, tú krásnu hudbu, dôležitú tému?

Nie som už pokazená rýchlosťou doby, robí mi už hádam problém koncentrovať sa na dlhé zábery, ticho, pomalú akciu? Nezaobídem sa bez vtipných či hutných dialógov a bez silného hereckého vkladu?

Je jasné, že tvorcovia mali ambíciu natočiť „artový film“. Že necielili na multiplexy, ale skôr na filmové kluby a filmové festivaly.

Ale veď áno, je to krásne, vizuálne pôsobivé aj mrazivé. Z tých čiernobielych výtvarne čistých záberov na rozpadajúci sa seminár sa vám až zatočí hlava, také je to občas krásne. Hneď by som si zopár fotografií z filmu zarámovala a dala na stenu.

Hlavné postavy sú len typy, ktoré viete definovať pár slovami. Zdieľať

Nepochybujem, že film má úspech na filmových festivaloch a jeho špecifické publikum môže byť fascinované tým, ako tvorcovia stvárnili ponurú ťaživú atmosféru, to prostredie, kde sa lámali charaktery a rezignovalo na nádej.

Lenže toto je film, nie som v galérii. V istom momente som tvorcov začala podozrievať, že sa dali tou vizuálnou čistotou a silou uniesť. Isto, niekedy stačí vytvoriť presnú atmosféru doby, prostredia, vzťahov. No nie vždy.

Toto je film inšpirovaný reálnymi historickými udalosťami. Chcete o tom vedieť viac, čo sa dialo, prečo sa dialo, čo to robilo s ľuďmi.

Je tu zopár hlavných postáv, najmä dvaja bohoslovci, vlastne ešte také deti, a práve prichádzajú do seminára. Víta ich milý až žoviálny špirituál a zdá sa, že to bude dobrý duchovný vodca. No my rýchlo zistíme, že je to najmä zlomený a ľahko vydierateľný muž. Ako mnohí iní v tom seminári.

Slov tu veľa nepadne, ticho dominuje, a to až tak, že hlavné postavy sú len typy, ktoré viete definovať pár slovami. Herci boli vedení k minimalistickému prejavu. Všetko trápenie ich postáv treba vyčítať z očí, úsporného gesta, stuhnutého výrazu či zo spôsobu, akým si poťahujú z cigarety alebo akým do seba hodia pohárik.

Ono to aj funguje, ale netrpím s nimi, necháva ma to príliš na povrchu. Neriešim s nimi, čo s tou hroznou dilemou, len to tak sledujem, evidujem a chápem. Ešte aj toho eštebáka, primitíva bez akejkoľvek empatie či ľudskosti. Nerozčúli vás, možno rozosmutní. Lebo aj on už tú káru komunistickej ideológie tlačí bez veľkého nadšenia, z povinnosti, aj on už ide na cynický zotrvačník.

Nedotknú sa svojho vajíčka ani trojuholníkového syra, je to také výtvarne krásne, až vás to uchváti.Zdieľať

Podobne ako tí kňazi, čo vedú seminár. Rezignovane nesú svoj kríž. Za ich príbehmi sa črtá dráma, ale len črtá. Zábery na špirituála s fľašou či prázdny pohľad rektora sú výtvarne pôsobivé, no dráma ich života sa kdesi stráca. Akoby sme nepotrebovali vedieť viac.

A potom je tu konečne čin, drobná vzbura, pokojná hladovka, ticho vzbúrených seminaristov. Silný moment! Kamera dlho a detailne zaberá ošarpanú sálu s mohutnými klenbami, pod ktorými sedia zástupy mladých mužov v čiernom, sedia nepohnuto, vystreto. Nedotknú sa svojho vajíčka ani trojuholníkového syra. Je to také výtvarne krásne, až vás to uchváti. Obdivujete kameru, scénu, kostýmy, svetlo, magickú ošarpanosť prostredia a možno aj zabudnete na tú drámu, ktorá by tu predsa mala byť.

A potom konečne vás jeden hrdina, odhodlaný mladučký bohoslovec, pritiahne. Vnímate jeho strach, neistotu, odhodlanie, aj jeho ponižovanie, šikanovanie, vydieranie. Lenže potom dostane jednu facku od eštebáka a je po boji, on to vzdá. Vtedy tomu chlapcovi prestanem drukovať a ani mi ho nie je až tak ľúto. Skôr som nahnevaná. To naozaj? Nepozeráme sa v kostoloch uprene najmä na Ukrižovaného?

Záber z filmu. FOTO – Filmtopia

Ale mám pochybnosti aj o atmosfére, ktorú film prináša. Je to vlastne čosi ako film noir, ktorý sa vo filmovom svete presadil v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch. Čiernobiele filmy plné temnoty, úzkosti, zmaru. Vystihovali atmosféru tých čias. Koniec vojny, bieda, neistota, začiatok studenej vojny.

Lenže dej nášho filmu sa odohráva v rokoch 1980 – 1981. Už dva roky je na pápežskom stolci Ján Pavol II. Začína sa pomalé roztápanie apatie normalizačných rokov. Mám opäť jedno malé podozrenie: autorom z výtvarného hľadiska vyhovovala nehybnosť, sivosť, ošarpanosť, strnulosť.

Ale vystihuje to dynamiku tej doby? Lebo toto nie je výsostne umelecká bezčasová snímka, naopak, inšpiruje sa konkrétnymi historickými reáliami (je tu zasadanie prorežimovej iniciatívy Pacem in terris, prípad zavraždeného kňaza, hladovka v seminári). Chcete sa dozvedieť viac.

Nebola som v tom čase v seminári, pochopiteľne, ale myslím si, že to tam bolo oveľa živšie a vzrušujúcejšie, ako vidíme vo filme. Možno to bol mladícky naivný čin, ale bolo v tom už sebavedomie, odhodlanie, nebol to čin zúfalcov.

Ale tu napokon dominuje zúfalstvo. Niekto ho utápa v alkohole, niekto rezignovane hľadí do prázdna, niekto sa radšej zbalí, niekto vyberie žiletku a odhalí zápästia.

Ján Pavol II. v tom čase už posielal z Vatikánu silné odkazy, Ronald Reagan sa chystal na svoj boj s ríšou zla, Krčméry s Juklom už nesedeli vo väzení.Zdieľať

Mne sa ten začiatok osemdesiatych rokov javí inak. Áno, zavraždenie tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala sa udialo ešte v roku 1981 (a pripomína sa aj vo filme), ale tento hrozný zločin hovoril viac o bezradnosti štátnej moci, ktorá už siahala ku gangsterským spôsobom. Legálne spôsoby šikanovania a trestania prestávali fungovať. Najmä veriaci ľudia boli čoraz sebavedomejší a kresťanský disent sa stával čoraz akčnejším.

Prorežimní kňazi začali chápať, že ich stratégia spolupráce a kolaborácie je neudržateľná aj neospravedlniteľná. A isto tušili, že tu je konkurenčná stratégia – tá, ktorú praktizuje podzemná cirkev. A že ona môže raz z katakomb vyjsť ako víťaz. Lebo jej obeta a utrpenie majú zmysel.

Ľudia sa začínali menej báť. Prispel k tomu aj fakt, že sa zásahy moci darilo dokumentovať a informovať o nich ľudí doma prostredníctvom Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky (toto je vo filme zachytené). A nezabúdajme, že Ján Pavol II. v tom čase už posielal z Vatikánu silné posolstvá. Ronald Reagan sa chystal na svoj boj s Ríšou zla. Krčméry s Juklom už nesedeli vo väzení, ale tkali svoje ľudské siete. Vo väzení už nebol ani Ján Chryzostom Korec, naopak, bol v tom čase človekom plným energie, nápadov a činov.

Z tohto pohybu plného nádeje vidíme vo filme málo. Áno, je tu tajný kňaz, ktorý používa vo svojom odpočúvanom byte na komunikáciu takú istú metódu, akú používal Ján Chryzostom Korec. Mám podozrenie, že aj táto rúra sa do filmu dostala najmä preto, že je to výtvarne efektné. Nie, to som už asi zbytočne zlomyseľná.

Naozaj mi prekáža tá beznádej, to zúfalstvo, ktoré z filmu ide. Mladý muž dostane od eštebáka facku a je totálne zlomený, bez vôle žiť. Až mi to pripadá neúctivé voči všetkým tým aj mladým ľuďom, ktorí sa začali hrdo aj sebavedome pozerať do očí svojich trýzniteľov. Mnohí už vedeli to, čo nastolil Silvester Krčméry: vy máte moc, my máme pravdu.

Ale mám nádej, že možno som sa len ja netrafila do filmu. Zdieľať

Neteším sa z toho, že sa tu predvádzam s kritikou, som z toho skôr smutná. Lebo silná téma, veľa vynaložených talentov, financií, energie, úsilia... a ja sa pozerám v kinosále na hodinky.

Ale možno som sa len ja netrafila do filmu. Môžem len dúfať, že v kinosálach bude viac nadšených či spokojných divákov, takých ako je aj otec biskup Haľko.

A menej takých ako ja. Kontrolujúcich, koľko minút bude ešte tá beznádej trvať.