Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
17. január 2021

Zápisky z trolejbusu

Potom zasa niečo zoženieme, neboj, hlavne, že sa máme radi

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Dnešná je o zvláštnych učiteľoch lásky.

Potom zasa niečo zoženieme, neboj, hlavne, že sa máme radi

Foto: Flickr/ wamdé

Posledný deň práce v tomto turnuse a zajtra mám voľno.

Dnes by som mal mať opravený počítač. Skočím preň. Musím písať. Vlastne, chcem písať. To je rozdiel. V čom?

„Sadni a píš.“

„Čo?“

„To, čo musíš.“

„Joj.“

„Tak to, čo chceš.“

„Tak to už hej.“

A keď zmeníš postoj z musíš na chceš aj v inom, deň sa stane krajší, chlieb chutnejší, manželka milšia, kolega hodnotnejší. Stačí zmeniť môj postoj. Nie jeho či jej.

 

Už aj s opraveným počítačom nastupujem na hlavnej železničnej stanici na cestu domov, do autobusu číslo deväťdesiattri. Práve prichádza nový mercedes, nie starý ikarus. Sadám na „svoje“ miesto vzadu, kde sa dobre číta a kde je miesto aj na batožinu. Tu sa môžem zložiť a ísť až domov, na konečnú. V buse je málo ľudí. O takomto čase, krátko po obede, skoro nikto necestuje.

Zopár cestujúcich sa predsa len nazbieralo a potom pribehli ešte dvaja. Muž a žena. Sadli si tesne ku mne, tak, že som na nich videl viac, ako by som chcel.

Tváril som sa, že si čítam, ale to sa nedalo, potajomky som ich pozoroval.

„Tak predsa sme to stihli. Som taká rada.“

„A ja som rád. Nie si hladná?“

„Ale kde, to, čo si upiekol, bolo veľmi dobré.“

„Aj Jožko s Mariánom sa najedli.“

… 

„Kam pôjdeme?“

„Kam by si chcela?“

Inzercia

„Poďme pozrieť Tesco, tam sa zahrejeme a aj možno niečo kúpime.“

„Tak dobre a na trh pôjdeme zajtra.“

„Ja ťa tak ľúbim.“

„Aj ja teba.“

Nežne si položila hlavu na jeho plece a s obdivom pozorovala drsno-dobrácku tvár svojho princa. Ten ju po chvíľke opatrne pobozkal a ticho pozerali na ubiehajúci svet za oknom.

„Ty si si chcela kúpiť kabelku. Kde ju mali?“

„Na Miletičke.“

„Tak zajtra sa na ňu pozrieme. Už máme 8 eur. Koľko stojí?“

„Asi 5 alebo 6.“

„Super, ešte nám aj ostane na jedlo.“

„Potom zasa niečo zoženieme, neboj, hlavne, že sa máme radi.“

Pri Tescu vystúpili.

 

Kto boli tí dvaja?

Bezdomovci. Asi 40-roční. Voňali od ohňa, nepáchli nehygienou, aj keď ruky a nechty mali čierne. Nesmrdeli cigaretami ani alkoholom. Ona bola, podľa našich meradiel, mentálne znevýhodnená. On vyzeral drsno, jednoducho… A predsa. V ich očiach bola iskra, ktorú často nevidieť. Iskra lásky, nádeje a oddanosti. Prečo? Pretože majú lásku, nádej a sú si oddaní. Prečo my „domovci“ s viac ako 8 eurami vo vrecku nemáme iskru?

Pretože nemáme lásku, nádej a nie sme oddaní?

Neviem.

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame