Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
27. november 2020

História

Odkázanosť Rómov na sociálny systém stvorili komunisti

Rok 1950 sa viaže s novým prístupom k Rómom, Cigánom, ako ich vtedy nazývali. Myšlienka nebola nová, vláda ich chcela zapojiť do spoločnosti.

Odkázanosť Rómov na sociálny systém stvorili komunisti

Foto: Múzeum rómskej kultúry v Brne.

Rok 1950 sa viaže s novým prístupom k Rómom, Cigánom, ako ich vtedy nazývali. Myšlienka nebola nová, vláda ich chcela zapojiť do spoločnosti. Úmysel bol podobný, ale v porovnaní s predchádzajúcimi pokusmi uplatňovanými v medzivojnovom Československu či samostatnom Slovensku boli odlišnosti jednoznačné.

Rómovia sa mali v duchu komunistických poučiek o zániku tried asimilovať. Nádeje sa vkladali do zaistenia priaznivých materiálnych podmienok, čím by sa Rómovia vyrovnali väčšinovej spoločnosti a zabudli na svoj pôvod. V komunistickej spoločnosti sa mali stať všetci rovnými, preto nejaký etnický pôvod či národnosť nemali hrať rolu.

Niečo naznačil už marec 1950, keď sa v Československu uskutočnilo sčítanie obyvateľov. Na rozdiel od posledných sčítaní v roku 1930 v spoločnej republike a v roku 1940 v samostatnom Slovensku sa príslušnosť k cigánskej národnosti nezisťovala. Malo to naznačiť, že na Rómov sa nehľadí ako na vyhranenú skupinu obyvateľov. Ak sa predsa majú posudzovať osobitne, tak len preto, aby sa spôsobom života vyrovnali ostatným.

To mal byť výrazný rozdiel od prístupov z predchádzajúcich režimov. V medzivojnovom Československu Rómov, hlavne kočovných, osobitne sledovali a obmedzovali. Kartotéka kriminalistov s evidenciou Rómov založená v 20. rokoch sa zrušila až v roku 1950.

V prvej Slovenskej republike v rokoch 1939 až 1945 počítali za Cigánov občanov, ktorí sa neživia riadnou prácou. Tak sa do tejto skupiny mohli dostať aj etnickí Slováci a medzi Slovákov zas etnickí Rómovia. Obyvateľov označených za Cigánov, ak sa nezamestnali, postihovali. Napríklad tým, že im obmedzovali voľnosť pohybu alebo zatvárali ich do táborov na nútené práce.

V komunistickom Československu to malo byť inak, malo nastúpiť definitívne riešenie. Mali sa odčiniť všetky krivdy napáchané na Rómoch do roku 1945. Odškodnenie Rómov nemalo byť jednorazové. Komunistický režim im sľuboval, že sa postavením a materiálnym zabezpečením dostanú na roveň ostatným. Tu sú korene akejsi nárokovateľnosti na osobitnú pomoc zo strany väčšinovej spoločnosti, s ktorou sa stretávame dodnes.

Materiálna pomoc a prevýchova

Prvé kroky na začiatku 50. rokov skutočne naznačovali, že Rómom sa otvárajú dobré časy. Kto to kedy videl, aby sa na rozličných fórach usporadúvali diskusie, ako im vyjsť v ústrety.

Vláda na to prijala v roku 1950 špeciálne uznesenie. Upustila od násilných riešení a začala na Rómov hľadieť ako na sociálne prípady, ktorým treba pomôcť. V osadách sa začali budovať cesty, studne, vodovody. K Rómom sa správali ústretovo pri výstavbe nových domov.

Veľký dôraz kládli na zvýšenie gramotnosti. Okrem školopovinných detí robili kurzy výučby čítania pre dospelých. Všeobecne sa mala zvýšiť vzdelanostná úroveň Rómov, aby mohli zastávať i náročnejšie povolania.

Koncom 40. rokov a v 50. rokoch otvorili slovenským Rómom náruč poznárodňované firmy v Čechách a na Morave. Rómovia sa tu buď usadili v poskytnutých ubytovacích zariadeniach, alebo po získaní prostriedkov sa vracali domov a stavali si domy. Po povojnových rokoch, keď obsadzovali pohraničie uvoľnené po odsunoch Nemcov, to bola už druhá vlna migrácie.

Štát takéto konanie podporoval. Bol to jeden z prvých hlavných dôsledkov novej politiky asimilácie. Mizli tradičné rómske remeslá, lebo štát likvidoval súkromné vlastníctvo. Režim nútil malých podnikateľov opustiť zabehnutý spôsob obživy a prejsť do zamestnaneckého pomeru v zoštátnených firmách.

Nová politika k Rómom vychádzala z toho, že hlavnou brzdou ich rozvoja je sociálna zaostalosť. V duchu komunistickej filozofie sa očakávalo, že uspokojenie materiálnych potrieb vyrieši všetky problémy. Rómovia sa mali prerobiť na budovateľov socializmu a pridať sa k ostatným.

Slovensko sa ďalej spriemyselňovalo a ponúkalo Rómom priestor na sebarealizáciu v uvedomelých pracovných kolektívoch. Predpokladalo sa, že keď pôjdu Rómovia za myšlienkou komunizmu, prekonajú svoju historickú zaostalosť. Etnická príslušnosť v spoločnosti, kde si budú v povinnostiach a potrebách všetci rovní, nebude hrať žiadnu úlohu.

Takéto úvahy sa mnohým Rómom určite mohli sprvu páčiť, veď vyrovnanie znamenalo v ich prípade priblížiť sa úrovňou životných podmienok majoritnej spoločnosti. Aby sa celé toto mohlo uskutočniť, Rómovia sa mali vzdelávať, a vôbec, ako sa vtedy hovorilo, mali sa stať triedne uvedomelí.

Preto sa konali školenia, ktorých súčasťou boli štátoobčianska výchova, prednášanie marxisticko-leninského svetonázoru. Vyučovanie sa začínalo Piesňou práce a končilo sa komunistickou Internacionálou.

Zaostalosť sa nedarilo odstraňovať

Nasledujúce zistenia ukázali, na akú ťažkú úlohu sa vláda podujala.

V polovici 50. rokov sa uskutočnil prvý prieskum zameraný na obyvateľov osád. Vyplynulo z neho, že v 1 305 rómskych osadách na Slovensku žilo v 15-tisíc domoch vyše 95-tisíc obyvateľov. Štyri pätiny týchto domov boli postavené z hliny. Chýbala pitná voda, sociálne zariadenia, cesty. Na jednu miestnosť pripadalo v priemere šesť ľudí.

Štatistiky potvrdzovali, že počet odlúčených Rómov v osadách strmo stúpal. Prvé roky vlády komunistov priniesli opačný ako žiadaný efekt, zaostalosť sa odstraňovať nedarilo. Preto možno správy hodnotiace zlepšenie situácie považovať za povrchné a skôr vykresľujúce akési zanietenie Rómom skutočne pomôcť.

V jednej z takýchto správ pre povereníctvo vnútra z roku 1953, ako ich zaznamenala slovenská historička Anna Jurová, sa píše, že životná úroveň Rómov v okrese Spišská Nová Ves sa zvýšila, lebo „cigáni si stavajú nové domky, slušne zariadené, rodinní príslušníci sú riadne oblečení a dostatočne vyživovaní. Nezabúda sa ani na kultúrnu výchovu a zúčastňujú sa na verejných hovoroch, divadlách, verejných oslavách a pod.“. V uvedenej správe však zároveň pripúšťajú, že „v poslednom štvrťroku 1952 bolo badať väčšiu absenciu na pracoviskách u cigánov, hoci referát pracovných síl sa tejto veci hodne venuje“.

V decembri 1958 sa v Košiciach uskutočnil aktív o otázkach rómskych obyvateľov. Podľa Jurovej tu vystúpil aj Róm Jozef Bánoš zo Smižian, z okresu Spišská Nová Ves. Potvrdil dobrý vývoj, hlavne že po roku 1948, teda po komunistickom prevrate, sa postavenie Rómov zlepšilo. Prišli možnosti zárobku, výstavby nových domov, zlepšenie stavu v domácnostiach.

Bánoš zároveň poukázal na nevyhovujúce hygienické podmienky v osade v Žehre, na prideľovanie najšpinavšej práce Rómom, na zanedbávanie vzdelávania. Potvrdil výskyt prípadov, keď Rómovia nastupujú do zamestnania len načas, kým nezískajú nárok na rodinné prídavky.

Hoci za oslabenou ochotou Rómov dochádzať do práce videli povrchne tvorcovia správy nevhodné zimné podmienky, keď sa do zamestnania odchádza ťažšie, problém bol hlbší. Po prvých náznakoch ešte z prvej Československej republiky sa začal potvrdzovať významný fenomén – spoliehanie sa na štedrosť systému a na sociálne dávky.

Zneužívanie štedrosti systému

Zdá sa, že využívanie sociálneho systému sa už v tomto období začína presadzovať ako nová stratégia prežitia. V 60. rokoch to potvrdila česká prorežimová etnologička Eva Davidová. Podľa nej „v dôsledku nesystematického alebo nesprávneho riešenia v povojnových rokoch, keď sa Rómom poskytovali rozličné výhody a nevyžadovali sa od nich základné povinnosti, vytvoril sa u mnohých nezdravý pocit vydržiavanosti“.

Davidová sa pozastavila nad tým, že „je až divné, ako väčšina Cigánov – veľakrát i negramotných – dokonale ovláda všetky potrebné predpisy, ktoré môže využiť na svoj prospech“.

Ďalším dovtedy nepoznaným problémom sa stala úžera. Základným predpokladom na existenciu tohto javu je, aby ten, čo si požičiava, mal nejaký pravidelný príjem. Tým sa podľa všetkého stali hlavne sociálne dávky. Už v tomto období sa medzi Rómami ujal model známy dodnes. Úžerníci požičiavali svojim klientom peniaze až na 50-percentné úroky.

Davidová spomínala zneužívanie systému rodinných prídavkov, keď snahou bolo odpracovať len minimálnych 20 dní, aby rodičovi vznikol na ne nárok. Na získanie platieb z nemocenského poistenia a invalidných dôchodkov sa podľa nej Rómovia nerozpakovali aj sebamrzačiť.

Príklon Rómov nastupovať dočasne do zamestnania zo zištných dôvodov sa prejavil hlavne v poľnohospodárstve. Kým pred kolektivizovaním pôdy podľa sovietskeho vzoru pracovali Rómovia u sedliakov za jasne stanovených podmienok vrátane vopred dohodnutej odmeny, do novozriaďovaných jednotných roľníckych družstiev sa napriek vidine dlhodobejšieho zárobku nehrnuli. Príčinou bolo, že tieto družstvá nemohli garantovať pevnú odmenu a nevyplácali rodinné prídavky a sociálne dávky. Preto si Rómovia vyberali menej početné štátne majetky hospodáriace na štátnej pôde, kde tieto dávky vyplácali.

Inzercia

Dobre sa nevyvíjala ani situácia v zdravotnej a vzdelávacej oblasti. Školenia lekárov medzi Rómami, neraz prekladané do miestneho rómskeho dialektu, padali na neúrodnú pôdu. Staré zvyky pretrvávali, vymanili sa z nich iba tí, čo sa spôsobom života dobrovoľne prispôsobovali majoritnej spoločnosti. A tak prichádzali na rad opatrenia, možno dobre mienené, na zlepšenie situácie radikálnymi zásahmi.

Kým za prvej Slovenskej republiky robili gardisti a policajti pre Rómov kúpele v najbližšom potoku, strihali im dohola hlavy a dezinfikovali oblečenie znehodnocujúcim vyváraním, v komunistickom Československu prišli na chuť novej modernej metóde. Okresní zdravotníci prichádzali do osád a priestory dezinfikovali práškom DDT. Sypali ho aj na ľudí vrátane detí. Neskôr sa zistilo, že prášok je jedovatý.

Koniec s rómskym kočovaním

V roku 1958 najvyšší predstavitelia komunistickej strany museli priznať, že opatrenia na zlepšenie postavenia rómskych obyvateľov zlyhávajú. Problémy boli hlavne v pretrvávajúcom zlom zdravotnom stave a nízkej úrovni vzdelania. Pripustili, že 80 percent rómskych obyvateľov stále nevie čítať a písať.

Osobitnou kapitolou bolo zamestnávanie. Vo vtedajšom režime mali ľudia právo na prácu, ale zároveň povinnosť pracovať. Toto sa u Rómov stále neujalo. V Československu sa nachádzalo zhruba 12-tisíc nezamestnaných práceschopných Rómov. Vzhľadom na veľkosť celkovej rómskej populácie neprevyšujúcej 200-tisíc osôb a všeobecnú pracovnú povinnosť to bolo vysoké číslo.

Vládne uznesenie s názvom O práci s cigánskym obyvateľstvom si jednoznačne stanovilo jedinú stratégiu, ktorá mohla priniesť úspech – asimiláciu. Komunistická strana vtedy bola nadradená nad všetky inštitúcie vrátane vlády, a preto išlo vskutku o zásadné rozhodnutie.

Do toho času sa podľa vzoru medzivojnového Sovietskeho zväzu sčasti podporoval národnostný rozvoj Rómov, vedecké inštitúcie sa zoberali štúdiom rómskych jazykov a kultúry, preklady do rómskych dialektov sa používali v osvetovej, zdravotníckej, vzdelávacej činnosti.

Dobré boli všetky nástroje, aby sa čím viac Rómov zapojilo do budovania socialistickej spoločnosti. Ak sa dovtedy ešte uvažovalo aspoň o čiastočnom etnickom prístupe, na konci 50. rokov ho režim úplne zavrhol.

Predzvesťou nastúpenia jednoznačnej politiky asimilovania Rómov bolo uznesenie Zboru povereníkov. V roku 1956 uložila táto akási slovenská pseudovláda Oblastnej správe pre bytovú a občiansku výstavbu vypracovať návrh opatrení na postupnú likvidáciu cigánskych osád. Tie mali zmiznúť z územia Slovenska do 20 rokov.

Malo sa tak diať udeľovaním podpory pri zakupovaní pozemkov medzi majoritným obyvateľstvom a prideľovaním bytov. Zbor povereníkov disponoval vo vtedajšom československom štáte iba okrajovými právomocami a limitovanými zdrojmi. Ak nezoberieme do úvahy dôležitejšie hlbšie príčiny, už len z tohto pohľadu išlo o nerealizovateľné opatrenie. To sa prejavovalo hneď na začiatku.

Nedostatok bol vo všetkom – vo financiách, disponibilných pozemkoch na nové domy, v ubytovacích zariadeniach. Ale hlavný problém bol v tom, že majoritné obyvateľstvo nemalo záujem priberať zvýhodňovaných Rómov medzi seba.

Prvým skutočným krokom k cielenej asimilácii rómskeho obyvateľstva bol úspešný pokus zbaviť sa kočovníkov. V Československu prijali v roku 1958 zákon o trvalom usídlení kočujúcich osôb. Štát vystrel kočovníkom pomocnú ruku, aby dostali prácu a ubytovanie. Zároveň pohrozil, že kto sa nevzdá starého spôsobu života, bude potrestaný väzením.

Naplniť literu zákona nebolo jednoduché, lebo naň nevytvorili vhodné podmienky. Následný súpis v roku 1959 odhalil takmer 50-tisíc Rómov, ktorých bolo treba usídliť.

Toto spisovanie prijímali Rómovia s veľkou nevôľou a obávali sa, že môže nastať nejaké konečné riešenie. Kočovníci, teda dominantne valašskí Rómovia, museli predať svoje kone. Na úplné zamedzenie pohybu odoberali kolesá z ich vozov.

Kočovníkom mali miestne národné výbory poskytnúť ubytovanie a sprostredkovať zamestnanie, najlepšie spolu s ubytovaním. To sa však stretávalo podobne ako pri predchádzajúcom zámere likvidovať osady s chýbajúcimi kapacitami a nedostatkom finančných prostriedkov.

A tak ešte dlho po týchto tvrdých opatreniach bývali kočovnícki Rómovia v pristavených železničných vagónoch, kým sa dostali k adekvátnemu ubytovaniu. Výsledkom bolo, že na rozdiel od západných štátov sa v Československu kočovanie úplne vykorenilo.

Politika rozptylu vytláčala Rómov zo Slovenska do Česka

Napriek uvedeným problémom sa postupne predsa darilo zlepšovať postavenie Rómov. Priemerný obyvateľ Československa však v prvej polovici 50. rokov chudobnel, čím sa porovnávacia úroveň znižovala.

Vláda neskôr koncepcie menila, ale napriek prijatiu nových programov išlo vždy v zásade o zvýhodňovanie Rómov a pokusy o ich asimilovanie.

V roku 1965 prišla vláda s novým zámerom, s koncepciou rozptylu. Popri likvidovaní osád sa mali celé skupiny Rómov presťahovať do nových lokalít. Išlo vlastne o presun Rómov zo Slovenska do Čiech a na Moravu, kde bola ich koncentrácia nízka. Pravidlom bolo, aby vzdialenosť nového usídlenia od pôvodného bola čo najväčšia.

Koncepcia nebol príliš úspešná – v roku 1967, keď toto presídľovanie vrcholilo, vysťahovali zo Slovenska vyše tritisíc osôb a tisícka sa ich vrátila naspäť. Keď však k tejto akcii pridáme predchádzajúce, môžeme konštatovať, že v týchto rokoch sa dotvorilo osídľovanie Česka slovenskými Rómami.

Ku koncu 60. rokov sa vďaka niekoľkým migračným vlnám ustálil pomer Rómov medzi slovenskou a českou časťou republiky. Kým tesne po druhej svetovej vojne bol tento pomer zhruba 99 : 1, po dvoch desaťročiach sa zmenil na 73 : 27.

Uvoľnenie politickej situácie v časoch Alexandra Dubčeka sa prejavilo tým, že sa nakrátko umožnil návrat k etnickému princípu. Rómovia si mohli v roku 1968 založiť vlastný zväz a v súlade s medzinárodným prístupom sa pomenovať pojmom, ktorý sa požíva dnes. Nazvali sa Rómami.

Po páde Dubčekovho režimu na začiatku 70. rokov vláda musela uznať, že koncepcia rozptylu rómskych obyvateľov je nerealizovateľná. Narazila na neprekonateľné logistické problémy a troskotala na nedostatku peňazí. Hlavne však nenašla dostatočnú odozvu medzi rómskym obyvateľstvom. V obmedzenej miere však koncepcia rozptylu predsa pokračovala a asimilačná doktrína pretrvávala.

Asimilácia padla, pozitívna diskriminácia nie

Obdobie od roku 1948 do roku 1989 bolo vo vzťahu k Rómom poznačené viacerými experimentmi, ktoré vychádzali z filozofickej podstaty komunistického systému. Československo bolo súčasťou sovietskeho bloku, ktorý zhodou okolností pokryl územie, kde sa koncentrovalo najviac Rómov v Európe.

Prístup bol väčšinou rovnaký, s odlišnosťami v niektorých štátoch. Vychádzalo sa z presvedčenia, že všetko vyrieši systém spoločenského vlastnenia výrobných prostriedkov, všeobecnej pracovnej povinnosti a mohutného prerozdeľovania financií medzi obyvateľov podľa ich konkrétnych potrieb pod taktovkou múdrej komunistickej strany. Pôvod ľudí išiel bokom, veď v súlade s proletárskym internacionalizmom sa etnické rozdiely rozplývali a nebol dôvod sa nejako vyčleňovať, veď všetkým pracujúcim sa malo dostať rovnakého blahobytu.

Mnohí Rómovia sa prihlásili k svojej národnosti po páde režimu v roku 1989. Asimilačná politika sa stala minulosťou, ale prišli nové koncepcie, ktoré buď hľadeli na Rómov ako na etnickú skupinu, alebo na populáciu zasiahnutú chudobou. Jedno však s minulým režimom ostalo spoločné – uplatňovanie pozitívnej diskriminácie, ktoré sa spustilo pred 70 rokmi.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame