Reportáž z Čadce Chodila im sanitka za sanitkou, pacienti s Covidom obsadili štvrtinu nemocnice

„Bolo to hrozné, boli dni, keď chodila sanitka za sanitkou so stále novými pacientmi, a my už sme nevedeli, kam ich umiestniť,“ opisuje uplynulé týždne riaditeľ nemocnice v Čadci Martin Šenfeld. Na jej čele je už takmer jedno desaťročie, posledné dva týždne však hodnotí ako najhoršie v celej svojej profesionálnej kariére.

Je krátko poobede, sedíme v jeho kancelárii na piatom poschodí a ako sám hovorí, dnes je to prvýkrát, čo sa môže po dvoch týždňoch na chvíľu zastaviť a nadýchnuť.

Minulý týždeň sa im konečne podarilo dosiahnuť, aby aspoň niekoľko dní sanitky nových pacientov nevozili k nim, ale do iných, menej obsadených nemocníc. V najhoršom okamihu mali s podozrením alebo s potvrdeným ochorením Covid-19 až 120 ľudí. Dnes majú potvrdených 62 pacientov – to už je číslo, ktoré dokážu zvládnuť.

Nemocnice majú podľa štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva Petra Stachuru riešiť nával pacientov presunmi do iných zariadení. V rozhovore pre denník Postoj dokonca regiónom vyčítal ich nesamostatnosť v koordinovaní týchto presunov, príklad Čadce ale ukazuje, že to, čo z Bratislavy vyzerá celkom jednoducho, v praxi také jednoduché nie je.

Nemocnica v Čadci má 436 lôžok, v najhoršom okamihu obsadili covidoví pacienti až 120 z nich. Foto – Kristína Votrubová

„Mohlo to fungovať na začiatku, keď nebola taká veľká premorenosť, ale len čo začali pribúdať pacienti, každá nemocnica si chcela vytvoriť rezervu, aby zvládla prípadných pacientov, a teda nechcela si zaplniť ľuďmi zvonka,“ vysvetľuje Šenfeld.

Aj oni sami sa snažili presúvať pacientov do iných nemocníc, no kým sa do toho nezapojil ich zriaďovateľ, čiže Žilinský samosprávny kraj, a ministerstvo, veľký úspech nemali. „Vždy sa nájde dôvod, prečo toho pacienta neprijať. A teraz vy telefonujete do x nemocníc a nikto vám ho nechce zobrať. Viete si to predstaviť? To je hrozné, naozaj hrozné,“ spomína riaditeľ Kysuckej nemocnice.

Situácia sa zmenila, až keď prišiel spomínaný zásah zhora. Pacientov zobrali iné nemocnice v kraji a dokonca aj nemocnice v Považskej Bystrici či Galante. „Som veľmi vďačný týmto nemocniciam,“ hovorí Šenfeld. Presunúť potrebovali najmä pacientov vo vážnom stave, na ARO ich totiž môžu mať iba dvoch.

Martin Šenfeld je na čele Kysuckej nemocnice už deväť rokov. Foto – Kristína Votrubová

Keď premiér kritizuje, že poslúchate nadriadeného

Hlavným problémom bol a ešte aj stále je nedostatok zdravotníkov. Ten priviedol nemocnicu takmer ku kolapsu. Miesta, pomôcok, dokonca aj pľúcnych ventilátorov by bolo dosť, o pribúdajúcich pacientov sa však nemal kto starať. Mnohí zdravotníci totiž ochoreli a v najhoršom momente ich bolo v karanténe viac ako sto.

Nemocnica tak hľadala lekárov a zdravotné sestry, ako mohla. Obvolávali ambulancie v okrese, dali výzvu na Facebook. Práve komunikácia cez sociálne siete bola podľa Šenfelda najúčinnejšia. Na výzvu, ktorú zverejnil, zareagovalo a ešte stále aj reaguje množstvo ľudí. Celkovo tak vďaka tomuto úsiliu mohol zamestnať približne 40 osôb, vďaka ktorým boli schopní nával pacientov prežiť.

„Bolo to pomerne široké spektrum ľudí. Boli to lekári, zdravotné sestry, sanitári aj iní zdravotnícki zamestnanci. Pomohli nám prečkať to najťažšie obdobie,“ hovorí Šenfeld.

Pacientov však stále pribúdalo a nakoniec sa rozhodol využiť možnosť pracovnej povinnosti. Tú môže počas núdzového stavu svojim obyvateľom nariadiť okresný úrad. To však veľmi rýchlo vzbudilo vlnu nevôle a tento krok odsúdil aj samotný premiér Igor Matovič. „Bol by som rád, keby sme sa tomuto vyhli, aby žiadny ďalší zdravotník nebol takto trochu nasilu povolávaný do práce,“ uviedol.

Premiérov postoj ide pritom úplne opačným smerom ako odporúčania ministerstva zdravotníctva. Samotný štátny tajomník rezortu Peter Stachura, ktorý má na starosti nemocnice, totiž v rozhovore pre denník Postoj riaditeľovi Kysuckej nemocnice vyčítal, že možnosť pracovnej povinnosti nevyužil a hľadal pracovnú silu cez sociálne siete. V rozhovore dokonca uviedol, že budú „naďalej motivovať poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, aby sa naozaj na okresné úrady obracali“. To bolo, samozrejme, ešte pred premiérovými vyjadreniami.

O nariaďovaní pracovnej povinnosti sa hovorí aj v metodickom usmernení o tom, ako riešiť nedostatok zdravotníckeho personálu, ktoré ministerstvo rozposlalo nemocniciam. Samotný Šenfeld do pracovnej povinnosti najprv nechcel ísť, potom prišla inštrukcia z ministerstva s tým, že majú túto možnosť využiť. Tak aj spravili, hneď to však aj obanovali.

Keď spomenieme ministerské metodické usmernenie, Šenfeld sa smutne pousmeje. Inštrukcie, ktoré obsahuje, totiž aktuálnu situáciu neriešia. Okrem pracovnej povinnosti, ktorú už premiér odsúdil, obsahujú aj bod o tom, že nemocnice by sa mali snažiť povolať zdravotníkov, ktorí prednedávnom odišli do dôchodku.

V Čadci však majú problém s tým, že pracovať nechcú ani niektorí zamestnanci, ktorí sú blízko dôchodkového veku. Keďže už totiž spadajú do rizikovej skupiny, boja sa o svoje zdravie. „Máme veľmi veľa perfektných zamestnancov, ale máme aj účelové PN-ky, vyhýbanie sa povinnostiam. A to nám robí problémy,“ hovorí riaditeľ.

Primár anestéziologicko-resuscitačného oddelenia v Čadci Peter Szeghy. Na monitore ukazuje CT snímku pľúc napadnutých koronavírusom.

Rozhodujúci je moment napojenia na umelú ventiláciu

Nedostatok zamestnancov výrazne obmedzuje starostlivosť o pacientov vo vážnom stave. Tí totiž vyžadujú kvalifikovaný personál, ktorý sa nedá len tak nahradiť. Aj preto môžu mať na ARO maximálne dvoch pacientov napojených na umelý ventilátor.

Toto oddelenie nedávno prešlo kompletnou rekonštrukciou a nedá sa ani porovnať so zvyškom nemocnice. Čisté bielo-modré steny, automatické dvere, nové postele a prístroje. Vo dverách nás víta jeho primár Peter Szeghy , ktorý sa stará o pacientov s koronavírusom.

Na oddelení panuje pokoj, okrem ľudí s Covidom majú iba jedného ďalšieho pacienta. Ideme do spoločnej miestnosti, kde sa k nám pridáva aj vrchná sestra oddelenia. V izbe je pustená televízia, kde akurát idú správy, a reč je, ako inak, o koronavíruse. Ako priznáva Szeghy , touto témou teraz žijú nepretržite a už ich to aj trochu rozčuľuje. Keď sa práve nestarajú o pacientov, študujú vedecké články o nových objavoch, prípadne komunikujú s kolegami zo zahraničia. No a keď prídu domov a pustia si správy, opäť je témou iba koronavírus.

Starostlivosť o ľudí s týmto ochorením nemá podľa primára nič spoločné s tým, čo zažívajú pri bežných pacientoch. Na jednej strane je stres z neznámeho ochorenia, na druhej strane praktické problémy spojené s ochrannými pomôckami. Pri starostlivosti totiž musia mať navlečený ochranný oblek, respirátor aj štít.

„Zahmlieva sa vám pred očami, nič nevidíte a takto musíte vykonávať urgentné výkony a rýchlo reagovať,“ opisuje prácu Szegi. Sestry sa menia každé štyri hodiny, dlhšie by nevydržali. „Na covidovom oddelení je ale sestier málo, a tak musia vydržať aj šesť hodín. Tie to majú naozaj ťažké,“ hovorí vrchná sestra.

Na oddelení by mohli teoreticky mať aj viac ako dvoch pacientov. „Pľúcnych ventilátorov máme dosť, ale problém je v personáli. Nemá to kto obsluhovať,“ hovorí Szeghy. „Toho pacienta treba pripraviť, zaistiť mu dýchacie cesty, niekedy pri intubovaní potrebujeme štyroch ľudí oblečených v overale,“ vysvetľuje. Ako zároveň dodáva, zavedením kanyly sa celá vec iba začína. V prvých hodinách treba pri pacientovi stále byť, sledovať meniace sa parametre a podľa toho prístroj prispôsobovať.

Rozhodujúcim pre život pacienta je podľa Szegiho moment, v ktorom sa mu umelá ventilácia zavedie. „Keď sa to spraví neskoro, nemá šancu prežiť. Zistiť správny okamih je tá najdôležitejšia vec. To je ten kumšt,“ hovorí. Je to podľa neho úplne iné ako pri pacientoch s ťažkou chrípkou či zápalom pľúc. Pacienti často vyzerajú, že sú pokojní, ale v skutočnosti majú nedostatok kyslíka a majú saturáciu okolo 60. Normálna hodnota sa pritom pohybuje okolo 92.

„Cítia sa dobre, ale keď im urobíte CT, tak vidíte, že už majú rozsiahly zápal pľúc. Len čo teda začne pacient zaťahovať a začnú sa mu pri dýchaní rozširovať nozdry, okamžite ho treba intubovať. Takí môžu dopadnúť dobre,“ hovorí.

Pre pacientov je niekedy nepochopiteľné, keď im povedia, že budú musieť byť napojení na umelú ventiláciu. Cítia sa totiž relatívne dobre, len majú nízku saturáciu. „Keď im povieme, že im budeme musieť zaviesť kanylu a uspať ich, je to niekedy pre nich ťažké, ale keď im to vysvetlíme, pochopia to,“ vysvetľuje Szeghy.

Hayekov ventilátor majú v Čadci od apríla, pacientom pomáha vyhnúť sa umelej ventilácii. Foto – Kristína Votrubová

Korytnačka šetrí pľúca

Zavedenie umelej ventilácie však odďaľujú najviac, ako môžu, a snažia sa, aby sa pacient nedostal do takého stavu, aby ju potreboval. Nemocnica v Čadci ako jediná na Slovensku používa takzvaný Hayekov ventilátor, ktorý funguje na opačnom princípe ako bežné ventilátory, vďaka čomu je šetrnejší k pľúcam. Majú ho aj v Dolnom Kubíne, tam ho však nepoužívajú.

„Ten prístroj voláme korytnačka, je to taký pancier, ktorý vytvára negatívny tlak okolo hrudníka pacienta, to mu uľahčuje dýchanie. V kombinácii s vysokoprietokovým kyslíkom to pacientom veľmi pomáha. Môžu dlhšie vydržať bez umelej ventilácie,“ hovorí Szegi.

Prístroj kúpili ešte v apríli, keď celá pandémia začínala. Dozvedeli sa o ňom od kolegov zo Spojených štátov. „Veľa sme sa o tom s nimi rozprávali, posielali nám inštruktážne videá o tom, ako prístroj správne obsluhovať,“ spomína primár.  

Predtým ako prejdeme na covidové oddelenie, ideme pozdraviť jednu z pacientok na ARO. Umelú ventiláciu už nemá, aktuálne je na takzvanom high-flow kyslíku, ktorý zabezpečuje okysličenie pľúc. Do izby ale pre hygienické opatrenia nejdeme a zdravíme ju iba cez okno. Usmieva sa na nás a vyzerá to tak, že sa z oddelenia čoskoro dostane. „Jej pľúca boli na tom veľmi zle, ale už sa jej stav zlepšil,“ konštatuje Szeghy.

Na to, aby sme sa dostali na covidové oddelenie, prejdeme krížom cez nemocnicu do jej bočnej časti. Oddelenie zriadili na piatom a šiestom poschodí, ktoré je zvyčajne vyhradené pre pacientov v dlhodobej starostlivosti. Dvere vedúce zo schodiska do vestibulu sú uzatvorené a na dverách je plagát oznamujúci zákaz vstupu. Nápis na jednom z výťahov upozorňuje, že sa jedná o „covidový výťah“, v ktorom chodia iba lekári a sestry idúci na alebo z oddelenia. Prídu dvaja lekári, veľmi im však nie je do reči. Snažíme sa porozprávať aj so sestrou, ktorá práve vychádza z oddelenia, vysvetľuje nám však, že nemá čas. Uistí nás však, že po náročných dňoch sa konečne môže aspoň trochu nadýchnuť. Ak by to pokračovalo ako predtým, ďalej by to nezvládla.

Pre ľudí s covidom v Čadci reprofilizovali oddelenie, kde normálne ležia pacienti v dlhodobej starostlivosti. Foto – Kristína Votrubová

Expresný prerod zdravotných sestier

O zdravotné sestry je na covidovom oddelení núdza, a tak na ňom pracujú všetky sestry, ktoré môžu byť uvoľnené z iných oddelení. Z dverí akurát vychádza námestníčka riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť Zita Ondrašinová, ktorá má pod palcom všetky veci spojené s koronavírusom. „Je to ťažké, nemáme čas tento personál zaškoľovať, musia sa učiť za pochodu,“ opisuje situáciu.

Aj ona sama na covidovom oddelení pracuje a pacientov ošetrovala aj teraz. Pozíciu námestníčky zastáva iba od novembra, jej predchodkyňa sa funkcie vzdala. Stojíme pred žltými dverami s nápismi o zákaze vstupu a Ondrašinová hovorí, ako sa zrazu zo sestier, ktoré sa venovali iba základným úkonom, museli stať odborníčky na pacientov s koronavírusom. „Museli oprášiť staré vedomosti a zároveň sa aj naučiť nové veci. Niektoré totiž nevedeli ani pracovať s počítačom, normálne to pri svojej práci nepotrebujú,“ hovorí.

Ako-tak však situáciu zvládli a začínajú sa objavovať prvé náznaky toho, že by sa situácia mohla pomaly zlepšovať. „Počet novonakazených zdravotníkov už veľmi nestúpa, mohol by som ich zrátať na jednej ruke,“ hovorí Šenfeld. To mu dáva nádej, že veci už pôjdu lepšie.

V Čadci aktuálne na covidovom oddelení leží 59 pacientov, na jednotke intenzívnej starostlivosti ďalší traja. Foto – Kristína Votrubová

Nedokázali by to však bez ľudí, ktorí odpovedali na jeho výzvu na sociálnych sieťach a rozhodli sa nemocnici pomôcť. Medzi nimi bola aj lekárka z Bratislavy, o ktorej nám Šenfeld hovoril ešte v rozhovore v októbri. Ozvala sa mu s tým, že v novembri si zoberie dovolenku a príde pomôcť. Stalo sa tak? „Áno, už tu bola. V Bratislave jej však nechceli dať dovolenku, a tak chodí na víkendy,“ hovorí Šenfeld.

A ako reaguje na kritiku zo strany ministerstva pre neštandardné kroky pri hľadaní zdravotníkov a neskôr aj zo strany premiéra pre pracovné príkazy? „Chápem premiéra. Rozhodli sme sa, že už nebudeme posielať ďalšie príkazy,“ hovorí. A čo sa týka výzvy na sociálnych sieťach: „Pokiaľ je to neštandardné, ja som s tým spokojný, pretože neštandardné riešenie prinieslo výsledok. Štandardné riešenie prinieslo iba zlobu, mediálny atak. Viete, je to o uhle pohľadu na vec. Ja ako riaditeľ musím urobiť všetko.“