Porazení Arméni Vojna sa končí. Ale za akú cenu?

Arménsko a Azerbajdžan uzavreli v Moskve novú mierovú zmluvu, ktorá má ukončiť vojnu v Náhornom Karabachu. Podľa nej sa arménske jednotky stiahnu zo všetkých území neuznanej republiky Arcach a väčšinu teritória obsadí azerbajdžanské vojsko. Rusko prisľúbilo vyslať mierové sily do severnej časti Náhorného Karabachu.

Triumf si tak pripísal azerbajdžanský diktátor Ilham Alijev, ktorého vojská dobyli pás územia hlboký asi 80 a široký necelých 60 kilometrov.

Podľa mierovej zmluvy sa Arméni musia vzdať aj ďalšej tretiny teritória Republiky Arcach, ktoré ovládne Azerbajdžan. Týkať sa to bude najmä okolia mesta Kelbedžar, ktoré leží medzi bývalou autonómnou oblasťou Náhorný Karabach a Arménskom.

Ruskí mierotvorcovia nastupujú do vojenského lietadla na neznámom mieste v Rusku 10. novembra 2020. Foto – TASR/AP

Za úspech vďačí Azerbajdžan aj pomoci z Turecka, ktoré poslalo vojenskú techniku aj islamistov zo Sýrie. Práve snaha Turecka rozpútať konflikt a zničiť Republiku Arcach najskôr spustila vojnu a neskôr znemožnila jej ukončenie.

Arménska katastrofa

Napriek strate vyše 1200 vojakov sa Arménsku nepodarilo Arcach obrániť. Dá sa predpokladať, že azerbajdžanská armáda utrpela násobne vyššie straty, no Azerbajdžan v priebehu šiestich týždňov dobyl asi tretinu teritória Arcachu.

V posledných dňoch padlo aj druhé najväčšie mesto Arcachu, Šuši. Jeho obyvatelia museli pred vojnou utiecť a Azerbajdžan ho rozhodne nehodlá vrátiť Arménom. Očakávať môžeme kolonizáciu azerbajdžanskými prisťahovalcami.

Pred Alijevovými vojakmi, bombardovaním miest a katedrál preto utiekli dve tretiny arménskeho obyvateľstva, okolo 90 000 ľudí. Je to najväčšia humanitárna katastrofa v Kaukaze od konca vojny v roku 1994.

V stratených územiach sa nachádza veľký počet významných kultúrnych pamiatok, ktoré by sa tak mohli stať terčom vandalizmu. V meste Šuši azerbajdžanské vojská bombardovali katedrálu z 19. storočia, podľa mierovej zmluvy by Azerbajdžan získal kontrolu nad významnými stredovekými pamiatkami.

Medzi najdôležitejšie patrí kaplnka Vankasar zo 7. storočia a kláštor Dadivank, ktorý bol vybudovaný medzi 9. a 13. storočím. Známy kláštorný komplex Gandzasar z 13. storočia má najlepšie šance na prežitie, keďže sa nachádza v oblasti, ktorá sa (zatiaľ) nemá dostať pod kontrolu Azerbajdžanu.

Ruské jednotky v Karabachu

Do zatiaľ nedobytej časti bývalej autonómnej oblasti, ktorá má zostať spojená úzkym koridorom s Arménskom, majú prísť ruské jednotky. Na jednej strane predstavujú pre Republiku Arcach záruku bezpečnosti, ktorú malé Arménsko pri všetkej vôli nebolo schopné ponúknuť.

Na druhej strane však nič nemenia na skutočnosti, že veľká väčšina územia Arcachu je navždy stratená. Pre Arménsko to znamená katastrofálne zhoršenie bezpečnostnej situácie. Pred vojnou delilo Azerbajdžan od jeho exklávy v Nachičevane vyše sto kilometrov arménskeho územia, dnes z nich zostalo už len tridsať.

Aj keď Rusko napriek spojenectvu s Arménskom nebolo do vojny priamo zapojené, môže sa považovať za jedného z porazených. Jeho hlavným záujmom bolo udržať status quo v Kaukaze a odradiť postsovietske štáty od dobytia stratených území silou, keďže vo všetkých ostatných konfliktoch sa Rusko postavilo na stranu separatistov.

Ruské jednotky sa nachádzajú v Južnom Osetsku, Abcházsku, Pridnestrovsku a okupujú Krym aj východný Donbas. Karabach bol jediným územím, kde Rusko zatiaľ zaujalo neutrálnu pozíciu, no turecké ambície značne podkopali vplyv Kremľa v regióne.

To platí aj pre Arménsko, kde sa špekuluje o tom, či vyčkávanie Ruska nebolo Putinovou vendetou voči arménskemu premiérovi Pašinjanovi. Ten sa stal premiérom po mierumilovných protestoch v roku 2018.

Nech už boli ruské motivácie akékoľvek, dlhé otáľanie Putina spôsobilo, že tvrdo vydobytý imidž Ruska ako spoľahlivého spojenca značne utrpel.

Špekulovať sa dá o tom, akú úlohu zohralo včerajšie zostrelenie ruského vrtuľníka azerbajdžanskou armádou. Nedá sa vylúčiť, že práve táto udalosť podmienila rozhodnutie Ruska zatlačiť na Azerbajdžan, aby pristúpil k ukončeniu vojny.

Arménci protestujú proti podpísaniu dohody o ukončení vojny v Karabachu v budove parlamentu 10. novembra 2020 v Jerevane. Arménsky premiér Nikol Pašinjan vyhlásil, že podpísal „bolestivú“ dohodu s Azerbajdžanom a Ruskom o ukončení vojny o sporný región Náhorný Karabach. Foto – TASR/AP

Ak by to tak bolo, podporilo by to len tézu, že Rusko nevyužilo všetky diplomatické možnosti, aby prišlo Arménsku na pomoc, a začalo byť aktívne až vtedy, keď sa dostali do ohrozenia jeho vlastné záujmy.

To môže byť legitímne, z právneho hľadiska nič nezaväzuje Rusov pomôcť Arménom Náhorného Karabachu. Ale dobrých spojencov to z nich nerobí.

Arméni Náhorného Karabachu nič nedostanú

Nanešťastie, ani nová mierová zmluva nie je zárukou toho, že sa zvyšnej tretine karabašských Arménov podarí žiť svoj život v mieri. Sú obkľúčení zo všetkých strán, s Arménskom ich bude spájať pás územia široký päť kilometrov. Azerbajdžanská armáda tak bude v stave ho kedykoľvek dobyť, len čo mocipáni v Baku naberú nové chúťky.

Malý počet ruských vojakov pre Azerbajdžan bude skôr nepríjemnou komplikáciou než skutočným problémom.

Obzvlášť problematické je, že Alijev sa ani zvyšného územia vôbec nezrieka – medzinárodný status Republiky Arcach sa tak napriek návrhom niekoľkých politikov zo zahraničia nezmení. To znamená, že je len otázkou času, kým bude Alijev opäť potrebovať odpútať pozornosť občanov od korupcie a ďalších problémov a vykope vojnovú sekeru.