Z davových scén v Biblii mi je úzko. Keď ide do tuhého, dav chce a vždy bude chcieť Barabáša. Pilát by možno nechal Ježiša žiť. Keď sa však spýtal na názor davu, čo s ním má robiť, ten volá: „Ukrižuj ho!“

Potvrdzuje to aj moja vlastná skúsenosť, ktorá vychádza akoby z prirodzenosti. Pravda, nemám rád davy. Môj odpor voči nim sa viac-menej ustálil, keď som mal šesť rokov a bolo ma treba zachrániť pred davom v Láhaure, ktorý chcel zmasakrovať zajatých indických štátnych príslušníkov. Dav pri tej príležitosti nedostal, čo chcel. Medzitým sa vo svojom zápale pobil navzájom.

Zo spätného pohľadu môžem povedať, že vtedy sa zo mňa stal toryovec (pozn. prekl.: konzervatívec, tradicionalista). Mali prejsť ešte roky, kým sa k tomu pridalo aj „kresťanský“. Všimol som si však, že ani kresťania nemajú záľubu v davových scénach okrem prípadov, keď boli liturgické a krotké.

Spomínam to preto, lebo z môjho pohľadu (spoza severnej hranice) Amerika zostupuje k davovým scénam. A po voľbách toho môžeme očakávať ešte viac.

Ako sa dalo predvídať, Trumpa obviňujú za násilie a neporiadok, súčasťou ktorého sú násilné útoky na jeho podporovateľov. To nie je pre tohto „prostáčika v cudzine“ žiadne tajomstvo. Výtržníctvo a rabovačky totiž nevykonávajú rovnako obe strany. Jedna dáva dosť dôsledne prednosť právu a poriadku, druhá až tak veľmi nie. A porušovanie zákona, aby som spravil politické vyhlásenie, je takmer monopolom len jednej strany.

Obvinenia preto, že vás niekto nenávidí, som zažil podobne ako mnohí iní. Možno som ich aj vyprovokoval, no myslel som si, že len používam suchý humor. Zdá sa, akoby schopnosť pochopiť, že poznámka bola myslená s humorom, mizne s politickou angažovanosťou.

Aj samotný Ježiš bol schopný suchého humoru, ako možno dokázať z evanjelií každému, kto má uši alebo oči. Nehovorte to však najspolitizovanejším teológom. Nebudú to považovať za vtipné.

Kedysi dávno som raz v jednej eseji udal mnoho príkladov. Vezmime si však len tento jeden: „Chudobných máte vždy medzi sebou.“ Aspoň ja som si všimol, že to bol suchý humor.

Chcel by som upozorniť, že neprirovnávam Trumpa k Ježišovi. Keby sa však niekto spýtal na názor rozhnevaného davu povedzme vo Washingtone alebo v Seattli, viem, aký by bol.

Pre mňa je zaujímavé, že jedna strana je prevažne kresťanská, ak k nim priradíme aj nekresťanov, ktorí sú s nimi kultúrne spriaznení. Možno si aj hojnejšie kupujú zbrane, no váhajú ich použiť. Avšak druhá strana je vo svojich presvedčeniach a postojoch prevažne „post-kresťanská“.

Ponechávam na milom čitateľovi, aby rozlíšil, kto je kto.

Neviem, ktorá strana vyhrá. Neprekvapilo by ma, keby voľby vyhrali obe strany alebo ani jedna a mali by sme len nepokoje. V tejto chvíli – pri „polarizácii“ „ľavice“ a „pravice“ – ľudí, ktorým sa Amerika stále páči taká, aká je alebo bola, a ľudí, podľa ktorých potrebuje okamžitú zmenu – je takmer zbytočné písať banálne predpovede.

Lebo „sa zdá, že všetko sa nám vymyká z rúk“, aby som odcitoval starú blogerskú mantru. Do sčítania zostáva len pár dní a aj tí najsebaistejší nevedia, čo také sa stane, čo by mohlo na poslednú chvíľu ovplyvniť výsledok.

Pomerne všeobecne sa však predpovedá, že budú nasledovať davové scény. Všimol som si prieskum, podľa ktorého 56 percent Američanov očakáva „občiansku vojnu“.

Pre svoju mrzutú povahu s nimi nesúhlasím. Zdá sa však, že davové scény sú dosť isté. A asi sa mi nepodarí napísať nič, čím by som to mohol zmeniť.

Dôvod, prečo verím, že nakoniec bude pokoj, je ten, že strana, ktorej otvorene dávam prednosť, sa asi aj pri silnej provokácii zdrží paľby a prijme volebné výsledky. Samozrejme, pár horúcich hláv bude. Celkovo však ľudia, ktorí veria v zákon a poriadok, majú sklon sa tak aj správať. Samozrejme, len čo sa nanúti totalitný poriadok, táto otázka sa stáva bezpredmetnou.

Kresťania tradične idú mlčky na miesto svojho umučenia a kto som ja, aby som im protirečil? Až na niekoľko vybraných výnimiek (na myseľ prichádza Lepanto) sú zvyknutí prehrávať. To platilo o katolíkoch počas tridsaťročnej vojny – keďže nie som protestant, nebudem hovoriť o nich – a aj za mnohých iných okolností, keď napriek svojej dosť podstatnej väčšine (napríklad na Blízkom východe počas vzostupu islamu) sa násilie obrátilo proti nim.

Mohol by som udávať aj ďalšie a ďalšie príklady z dejín, lebo takto svet funguje. Nikdy ma neprekvapí, keď prehrám. V súčasnom kontexte očakávam prehru aj vtedy, keď voľby vyhrá pán Trump.

Podľa môjho názoru majú pozitívne emócie v dlhodobejšej perspektíve sklon prevládnuť nad negatívnymi. Moje chápanie dlhodobejšej perspektívy by však odborníka na efektivitu nepotešilo. Slušnosti v pozadí občas trvá stáročia, kým prinesie kresťanské víťazstvo.

No „prečo sa trápiť“? Jednotlivec nemôže spraviť nič, len čo sa farba chytí, možnože, ak je podnikavý, sa môže stať svätým. Toto a zázraky občas niečo ovplyvnili, no účasť vo voľbách nie je „znásobovač sily“. Nefunguje dokonca ani jedovatý sarkazmus.

Kristus to povedal dosť jasne: nestarať sa o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa postará sám o seba. (Mimochodom, aj toto bol suchý humor.)

Nechcel tým povedať to, že bude lepšie, ako tvrdia Pollyanny. Ani nevyhnutne nechcel povedať, že bude horšie. Chcel povedať iba to, že sme boli umiestnení na planétu, kde sa dejú veci aj také, ktoré možno budeme ľutovať.

Z toho vyplýva, že predvídavosť je pre dnešok, nie pre zajtrajšok. Rozvážnosť (tá „bohatá, škaredá stará dievka, ktorej dvorí neschopnosť“, ako znie Blakov pamätný výrok) je síce skutočne jednou z cností, no môže sa obísť. A opäť raz s tým nemôžeme nič robiť.

Kľúčová vec, ktorú sa môžeme dôveryhodne dozvedieť zo svojich dejín, je tá, že naše víťazstvá sa vo všeobecnosti začínajú porážkou. Preto by sme si nikdy nemali zúfať, že prehráme. Jednoducho sa to stane, ale kontext je predsa len širší.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler, píše stĺpčeky v kanadských novinách. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/

Pôvodný článok: Victory From Defeat. Preložil: Matúš Sitár

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.