Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Výchova Spoločnosť
17. október 2020

Prečo čítať klasikov

Kamene vzdoru

Každá civilizácia sa posudzuje podľa svojich lások. Aké lásky nám predkladá tá naša?

Kamene vzdoru

Aeneas poráža Turnusa, dielo Luca Giordana, 1634 – 1705. Zdroj: wikipedia.org

Počas druhého ročníka sa u nás na klasickom lýceu zaoberáme značne objemným dielom Snúbenci (v tal. Promessi Sposi), ktoré, akoby to nestačilo, odovzdávam svojim študentom hneď po antologickom čítaní eposu Aeneas.

Báseň robí dokonalú spoločnosť najnenávidenejšiemu románu Talianov, pretože v oboch prípadoch sa autori venujú otázke tajomstva dejín: Kto ich vedie? Náhoda? Prozreteľnosť? Osud? Existuje alebo bude existovať nejaká spravodlivosť? Nech už bude odpoveď akákoľvek, tieto dve diela premokajú dejinnými následkami ‒ slzami ľudí. Vskutku, Aeneas, Renzo a Lucia prichádzajú o všetko.

Tieto dve diela, hoci od seba navzájom také vzdialené v čase, nám hovoria nielen to, že hľadanie vlastného osudu je neoddeliteľné od straty niečoho, ale aj to, že práve v tomto osude človek nachádza odvahu „znovu existovať ‒ vzdorovať“ (v tal. origináli sa autor hrá so slovom resistere, ktoré zámerne uvádza ako r-esistere, čím kladie dôraz na predponu r-/ re-, ktorá má rovnako v tal., ako aj v lat. jazyku význam „znovu, nanovo, opäť“).

Život je kombináciou „skutočnosti, ktorú si nevyberáme“, a „skutočnosti, ktorú treba dotvárať“. Zdieľať

Kde dnes môžeme nájsť silu, ktorú Vergílius a Manzoni čerpali z dôvery v históriu vedenú pre jedného Osudom a pre druhého Prozreteľnosťou? Dokážeme bez transcendentného pohľadu odolávať zlu, únave, bolesti? Stačia nám len naše sily? Ak niekto nemá nejaký dôvod na to, aby existoval, bude schopný nájsť taký, ktorý by mu pomohol odolávať rozmarom osudu?

V druhom verši Básne o Aeneovi je náš hrdina definovaný ako „utečenec vinou osudu“. Osud (tal. fato – majúci pôvod v lat. fatum – trpné príčastie od slovesa hovoriť, povedať) sa odvodzuje od slovného koreňa, ktorý naznačuje nezvratný výrok prameniaci z božskej autority majúci priamy dopad na realitu. Rovnaký koreň nájdeme aj v slove rozprávka (tal. favola), ako mieste narácie o stretnutí človeka so svojím údelom. Od detstva milujeme príbehy, pretože nám pripomínajú, že žiť znamená ísť v ústrety svojmu osudu (tal. destino).

Jeho prežívanie v naratívnych hypotézach nás pripravuje, trénuje, tlmí náš strach, potešuje nás a pripomína nám, že život je kombináciou „skutočnosti, ktorú si nevyberáme“, a „skutočnosti, ktorú treba dotvárať“, ktorá závisí od našich rozhodnutí. Aj slovo mienka (tal. fama) pochádza z toho istého koreňa ‒ zvyčajne ide o akýsi výrok, ktorý sa zdá byť smerodajným, ale je ním jedine pre veľké množstvo hlasov. Strháva nás hromadením slov, presviedča nás o nejakom cieli, ktorý nie je ani skutočný a ani náš, ale sa nám nastoľuje prostredníctvom moci, propagandy, dokonca aj tým, čo „predsa všetci” hovoria alebo robia.

Práve vinou tohto sa často nachádzame v kríze, lebo hoci si to neuvedomujeme, prenasledujeme „fatamorgány mienky“: kánony krásy, ktoré mučia telá, posadnutosť úspechom, uznaním a výsledkami, ktoré trýznia duše, rýchlosťou a konzumizmom ako životným štýlom...

Jedinou obranou proti násiliu a nezmyselnosti na záhadnej ceste na Zemi zostáva dôvera v Boha. Zdieľať

Preludy osudu, ktoré vytyčujú cesty, na ktorých z dlhodobého hľadiska nie sme schopní „vydržať“ (v tal. resistere – slovo, ktoré znamená aj klásť odpor, vzdorovať, znášať), a to pre prostý fakt ‒ nedovolia nám naozaj „existovať“ (v tal. esistere). Jediný údel (z gr. moira, meros ‒ pridelená časť; voľnejšie ako „udelené kniežatstvo”, kde človek síce má pevne stanovené hranice, podlieha vyššiemu panovníkovi, ale v rámci tých hraníc si to môže usporiadať po svojom), ktorý môžeme znášať, je ten, ktorý nám umožňuje existovať; hovorí sa mu povolanie a dokážeme ho rozpoznať, pretože nám dáva viac života a ucelenosti, ako sa to deje v prípade Aenea alebo Renza a Lucie.

Preto aj Andrea Marcolongo vo svojej skvelej knihe o Vergíliovej epickej básni píše: „Iba jedna vec znamená byť Aeneom ‒ na zničenie odpovedať znovuvybudovaním. Toto je jeho lekcia... Epos Aeneas nám ponúka rozprávanie, ako sa človek nemôže z toho celého rozsypaného života dostať von. No aj tak musíme vydržať, vždy znova a znova. Až do konca“ (v tal. La lezione di Enea – Aeneova lekcia).

Inzercia

Podobne Ezio Raimondi v nádhernej eseji transponoval Snúbencov od nedostatočnej definície tohto románu o prozreteľnosti do románu o tajomstve histórie, pretože Renzo a Lucia na vlastnej koži okúsia „že bolesť sveta sa nedá vysvetliť sama osebe, a tak jedinou obranou proti násiliu a nezmyselnosti na záhadnej ceste na Zemi zostáva dôvera v Boha. Avšak práve v tejto dôvere spočíva potom aj tá trpezlivosť a spravodlivosť, pre ktorú človek môže trpieť a cítiť sa ako brat všetkých utláčaných, aj keď mu je strach vlastnejší ako odvaha (Il romanzo senza idillio – Román bez selanky).“ Tam, kde sa končí bádanie postáv, začína sa hľadanie čitateľa: dva príbehy, ktoré potrebujú prečítať dnešní pätnásťroční, aby včas zistili, že dokážu vzdorovať ranám osudu, iba ak sa naučia existovať. Ale na to, aby sme existovali, potrebujeme nejaký dôvod, a tým dôvodom je vždy láska. Aeneas dokáže zniesť všetky útrapy len z lásky k rodine, k mestu a k bohom. Renzo a Lucia z lásky k sebe navzájom a k Bohu. A my?

Existujeme do tej miery, v akej sme milovaní a milujeme. To je jediný spôsob, ktorý nám môže dodať potrebnú odvahu žiť. Zdieľať

Každá civilizácia sa posudzuje podľa svojich lások. Aké lásky nám predkladá tá naša? Stačia na to, aby nám dávali život? Stačí nám láska zredukovaná na zvádzanie, úspech, moc, hromadenie? Alebo sú to iba fatamorgány osudov, lákajúce nás márnou slávou, uznaním?

Existujeme do tej miery, v akej sme milovaní a milujeme. To je jediný spôsob, ktorý nám môže dodať potrebnú odvahu žiť a čeliť tomu, čo Vergílius nazýva „slzy vecí“ a Manzoni „trápenia“ ‒ všetko ostatné, ak to nie je stratený čas, tak je to čas, ktorý sa rýchlo pominie. V búrlivých chvíľach, ako sú tie, v ktorých žijeme, potrebujeme diela klasikov, no nie preto, aby sme ich obdivovali ako v múzeu, ale preto, že klasické diela sú knihy, ktoré prežili skúšku času, keďže sa im podarilo ochrániť osud človeka pred jeho fatamorgánami.

Klasik, latinské slovo pravdepodobne odvodené zo slovesa, ktoré má význam „(za)volať“, je výzvou, aby sme nestratili to, čo je v človeku ľudské, to, čo v ňom prebýva ‒ pre koho a pre čo sa oplatí žiť? Zobrať do rúk nejakého klasika je ako zobrať do rúk kameň… ale preto, aby sme znovu existovali, nanovo vzdorovali, opätovne kládli základy našich životov.

 

 

 

Odporúčame