Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Komentáre a názory
12. október 2020

Matovičova vláda

Vitajte v „pandemickom absolutizme“

Vláda oznámila rozhodnutia, ktoré budú likvidačné pre desiatky tisíc živiteľov rodín. Otázka znie: na základe čoho týchto ľudí obetovala?

Vitajte v „pandemickom absolutizme“

To, čo sa udialo cez víkend, nesie známky nastupujúceho „pandemického absolutizmu“. Teda režimu, v ktorom úzka skupina ľudí diktuje pravidlá a rozhodnutia bez otvorenej diskusie, bez štandardnej ústavnej kontroly a s potláčaním odporu a kritiky. Parlament, právo, zástupcovia verejnosti a firiem, slobodná občianska spoločnosť... To všetko išlo nabok. Do kúta. 

Právomoci rozhodovať si vyhradili pandemická komisia, krízový štáb a kdesi na konci formálne vláda a jej predseda, ktorý sa tvári, že riadi krajinu cez facebookové dekréty. A trhá v zuboch každého, kto má výhrady. 

Jediný, kto sa postavil proti zatváraniu reštaurácií, ďalším obmedzeniam v obchodoch a likvidácii tisícok pracujúcich ľudí, bol minister hospodárstva Sulík. Pobúrilo ho, že rozhodnutia sa robia bez dátových analýz o šírení alebo nešírení epidémie v zatváraných prevádzkach. Odpovede na otázky nedostal a následne z krízového štábu – poradného orgánu vlády – odišiel (čo bola chyba). 

Namiesto požadovaných podkladov, argumentov a dát potom prišli od premiéra osobné útoky a výčitky: že Sulík je nepriateľ spoločnosti, že jeho vinou zomrú desiatky ľudí, že je ako Kotleba a že SaS by si mala hľadať iného lídra.

Sulík dopadol ako iní kritici pandemických opatrení. Bol okamžite lynčovaný zo všetkých strán. Politicky aj mediálne.

Samozrejme, každý súdny človek by mal chápať, že vláda musí bojovať proti pandémii a chrániť životy slabších. Aj tí najzarytejší odporcovia „alarmistov“ dnes musia uznať, že súčasná dynamika šírenia vírusu si vyžaduje opatrenia. Vrátane preventívnych. Súčasne však treba pripomínať, že opatrenia majú byť v civilizovanej spoločnosti podložené dátami, cielené a primerané hrozbe. Nie nepremyslené, plošné a prehnané.

Ešte stále platí, že tu máme dve pandémie. Jednu veľkú virtuálnu. Druhú menšiu reálnu.

Čo sa deje s dátami

Pod tú virtuálnu sa podpísali hlavne prestrelené varovania expertov o miliónoch nakazených a desiatkach tisíc ľudí, ktorí vraj budú v jednej chvíli naraz v nemocniciach.

A podpisujú sa pod ňu aj denné štatistiky a čísla, ktoré sa tvária reálne. V skutočnosti sú však skôr v nominálnej rovine. Totiž: pozitívne testovaný automaticky neznamená nakazený či chorý.

Veľká skupina „pozitívnych“ má v tele bezvýznamne nízku nálož vírusu, ktorá nevedie k rozvoju ochorenia a dokonca ani infekčnosti. Podľa viacerých vedcov vrátane tých z Harvardu, ktorých citoval The New York Times, môže v niektorých lokalitách medzi pozitívne testovanými figurovať až 90 percent klinicky zdravých ľudí, ktorí nepredstavujú medicínske ani epidemické riziko a mali by byť zo štatistík vyradení. Aby sme sa vedeli zamerať na jadro problému, nie na obal... 

Podstatné by nemali byť dáta o pozitívne testovaných, ale dáta o hospitalizovaných. Teda o reálne chorých s komplikáciami. Pri hospitalizovaných pritom nehrozí až taký prudký exponenciálny rast ako pri „pozitívnych“ (a väčšinou bezpríznakových).

Počty hospitalizovaných ukazujú reálny rozsah hrozby. Výsledok po polroku pandémie: ešte stále nie sú zaplnené ani bežné infektologické kapacity nemocníc. A epidemické (mimoriadne) kapacity sú v prvej fáze nastavené na nápor 3500 pacientov. V ďalších sa núdzovo (dočasne) navýšia ešte viac. Varovania ministra Krajniaka, že už začiatkom novembra by hrozilo otáčanie sanitiek s pacientmi pred preplnenými nemocnicami, boli pôsobivé, no prehnané. Niečo ako šírenie poplašnej správy.

Mimoriadne kapacity nemocníc majú podľa epidemického plánu zvládať tisícky pacientov s diagnózou Covid-19. Navyše, každá z nemocníc je povinná pri postupnom zapĺňaní lôžok vytvárať rezervy pre nových pacientov. 

Iste, problém, ktorý si treba priznať, je, že aj reálna pandémia sa rozširuje. Rastú počty chorých, vážnych prípadov aj úmrtí. Nie tak dynamicky ako reporty o „pozitívnych“ a nie tak dramaticky, ako varujú ministri, no problém sa každým dňom zväčšuje. A s ním aj záťaž zdravotníckeho systému.

Čo sa deje s vírusom

Oproti našim skúsenostiam z jari sa totiž zmenila jedna podstatná vec. Na jar sa epidémia šírila najmä cez masovú turistiku, cestovanie a import nákazy. Západné médiá titulovali koronavírus ako „vírus bohatých“. Preto boli najviac zasiahnuté preplnené turistické centrá (severné Taliansko, Španielsko, Francúzsko). Slovensko vyviazlo s veľmi miernym priebehom epidémie.

Po polroku už nosným epidemickým problémom nie sú letiská a turistické uzly, ale komunitné šírenie. V rodinách, na zasiahnutých sídliskách... Rast infekcie ťahajú veľké oslavy, zhromaždenia, športové akcie a pitky v nočných kluboch. Koronavírus – bez toho, aby sa zmenil – môžeme premenovať na „ľudový vírus“.

Preto máme dnes, po pol roku epidémie, väčšie množstvá infekcie nie v Bratislave, ale na Orave či východnom Slovensku. Alebo inak: aj preto je dnes viac zasiahnuté Slovensko ako napríklad Nemecko či Rakúsko.

Ani to však neznamená, že by sme mali za problém viniť Oravčanov. Alebo kotlebovcov. Alebo Sulíka. Nie. Za šírenie vírusu môže, nech to znie akokoľvek alibisticky, počasie, resp. ročné obdobie. Nárasty infekcie zaznamenali takmer v celej Európe. Aj v Nemecku. Pandémia sa rozširuje s príchodom chladného počasia. A bude sa rozširovať.

Treba s tým rátať.

Čo sa deje s opatreniami

Výčitky premiéra Matoviča adresované spoločnosti a jeho heslo „pokazili sme si to“ neboli fér. A nevystihujú podstatu problému.

Inzercia

Problém veľmi presne priznal lekár Peter Visolajský. Tvrdí, že „prvá línia na boj s koronavírusom na Slovensku je prekonaná – regionálne úrady verejného zdravotníctva nestíhajú, veľa infikovaných im uniká, testujeme málo a izolácia infikovaných je nedostatočná. Tento problém sa však dá riešiť len vtedy, ak si ho konečne priznáme“. Takže. Zlyhala nielen verejnosť, ale hlavne a predovšetkým úrady. Čo je zodpovednosť ministra zdravotníctva a predsedu vlády.

Podľa Visolajského následne hrozí aj prelomenie druhej línie. Teda preťaženie nemocníc, ktoré už aj bez pandémie pracovali na hrane.

Záver: „Aj skúsenosti krajín z južnej pologule, ktoré sa v uplynulých mesiacoch borili s pandémiou, ukazujú, že najlepšie riešenie pandémie je masívne testovanie, vyhľadávanie a izolácia infikovaných. To dokázalo veľa štátov a pre ich obyvateľov to bola obrovská výhra a záchrana živobytia, pritom sa to ukázalo ako najlacnejšie riešenie. Pre štáty, ktoré toto nezvládli, zostalo jediné riešenie – lockdown.“

Dodávame, že výčitku „pokazili sme si to“ mal predseda vlády adresovať svojim ministrom. Nie zarúškovanej verejnosti.

Čo by sa malo diať: riešenia

Dovolíme si namietať, že lockdown nie je jediné riešenie. Aspoň nie plošný a taký tvrdý ako na jar. A dobrým riešením nie je ani povinnosť nosiť rúško v mestských lesoparkoch či zatvorenie fitnescentier, kde mnohí z nás počas zimy bojujú s obezitou alebo chabou telesnou kondíciou. 

Čo potrebujeme zmeniť, je nastavenie myslenia z alarmistického (emocionálneho) na racionálne.

V prvom rade by sme si mali upratať prácu s dátami. Počty pozitívne testovaných sú len jedným, a nie kľúčovým údajom. Podstatnejšie sú očistené, filtrované dáta o reálne nakazených (chorých) a hospitalizovaných. Pri nich je „krivka“ menej strmá a zvládnuteľná.

Druhá vec, ktorú potrebujeme, je diferencované mapovanie nákazy a jej ohnísk. Podľa miest, obcí, okresov. Mali by sme mať jasný prehľad o mediáne za sedem dní podľa regiónov: kde presne to rastie prudko, kde mierne a kde je situácia pokojná.

Ďalej: úrady by mali dať konečne dokopy podrobnejšie a aktualizované analýzy z trasovania. Aby mali pandemickí komisári v rukách to, čo od nich žiadal Sulík: dáta o epidemicky rizikových miestach, udalostiach a prevádzkach (fitnescentrá ani obchody asi nebudú na popredných priečkach).

Na základe týchto dát by mala následne pandemická komisia pripravovať návrhy opatrení pre vládu. Tá by ich potom pripomienkovala a miernila s prihliadnutím na ich ekonomické následky. Takúto deľbu práce a právomocí vidíme vo viacerých európskych krajinách, kde to funguje lepšie ako na Slovensku.

A hlavne: opatrenia by mali byť (podobne ako dáta) diferencované. Presne cielené podľa miest, obcí, okresov s nárastom infekcie. V tých by mali platiť sprísnené opatrenia – v krajných prípadoch, odôvodnene a dočasne aj lokálne lockdowny alebo regionálne izolácie (vrátane nariadení o zákaze opustiť rizikovú lokalitu bez vážneho dôvodu).

Naopak, v mestách a okresoch so stabilizovaným alebo nízkym priebehom epidémie by mali byť opatrenia dávkované miernejšie. V aktuálnej situácii by to napríklad znamenalo, že Bratislava by mala iný, voľnejší balík opatrení ako niektoré lokality na Orave či na východe. No o mesiac by to mohlo byť naopak. Podľa vývoja a podľa potrieb.

Plošné, celoštátne opatrenia by mali byť len celkom základné a dlhodobo únosné: obmedzenie hromadných akcií, zábavy, rúška alebo odstupy v interiéroch...

Podobne to funguje v Nemecku, kde boj s epidémiou zvládajú pomerne dobre (hoci aj tam problém rastie). A malo to tak fungovať aj na Slovensku, no premiér to koncom septembra zrušil s týmto argumentom: „nebudeme sa tu hrajuškať na semforíky“. 

Čo sa deje na lodi

Pripomíname, že sme len na začiatku náročného jesenného a zimného obdobia, pri ktorom sa očakáva rozmach epidémie. V dávkovaní opatrení by sme mali byť opatrní. A ohľaduplní nielen ku chorým (ktorých máme aktuálne 339), ale aj k desiatkam tisíc živiteľov rodín, ktorí prídu o prácu a o budúcnosť.

Slovom, náklady na prekonanie krízy by mali byť vyváženejšie rozdelené medzi zdravotnícky systém (áno, bude čiastočne preťažovaný, lebo je tu pandémia) a medzi spoločnosť, ktorej sa ukrajuje zo slobody, z príjmov, z práv a z dôstojného života.

Premiér rád opakuje, že sme všetci na jednej lodi. Mýli sa. Mnohí už nie sú medzi nami. Boli obetovaní a hodení cez palubu. Pár dní po skončení leta a dlho pred kulmináciou epidémie leteli; vraj v záujme väčšiny, no v skutočnosti v záujme úzkej menšiny pacientov s korona-virózou.

A na rozdiel od Covid-pacientov nikto z nich nevie, či mu dobrotivá vláda hodí do vody záchranné koleso. Alebo – tak ako na jar – záchrannú slamku.

Odporúčame