Chameleóni a CSU Muž, ktorého chcú mnohí Nemci za Merkelovej nástupcu

Keď si my, opustení, osamelí, zúfalí konzervatívci, hľadáme naprieč Európou kresťanskodemokratickú stranu, ktorej existencia by nám mohla dodať odvahu a nádej, nájdeme skôr či neskôr všetci ten istý vzor: bavorskú štátostranu CSU. Už v tomto názve, Kresťansko-sociálna únia, sa skrýva genialita otcov zakladateľov: Kombinuj tradičný kresťanský obraz človeka so silnou sociálnou politikou – a vyhrávaj voľby na veky vekov. 

CSU je nevídane rozkročená strana, bez problémov ju volí na­gélo­va­ný start-up podnikateľ aj obyčajný robotník, lebo ich drží pokope odjakživa obsesívny dôraz CSU na regionálnu bavorskú identitu. Inšpirovať sa CSU je priam povinnosťou každého konzervatívneho stra­téga, iný vzor sa v západnej Európe ani nenájde. Často vtedy, keď som si v Rakúsku alebo na Slovensku uplatňoval svoje volebné právo, som z duše ľutoval, že nemôžem voliť CSU.

Ako dedič trónu

CSU má totiž jeden limit – a to sú hranice Bavorského slobodného štá­tu. Kresťanskí sociáli nikdy vo svojej preslávenej histórii nekandidovali mimo Bavorska. Občas, keď sa vadili so sesterskou CDU, vydierali nevýrazných kresťanských demokratov z CDU tým, že by mohli kandidovať v celom Nemecku a odobrať im kon­zer­va­tívne hlasy. 

Tá stratégia nosí meno podľa jednej legendárnej re­volty v jednom kúpeľnom mestečku: „Der Geist von Wildbad Kreuth“ („duch z kúpeľov Kreuth“ alebo možno lepšie „prízrak z kúpeľov Kreuth“). Vtedy, v roku 1976, prijala CSU uznesenie, podľa ktorého bude v celom Ne­mec­ku kandidovať proti vtedy už nie sesterskej CDU. Kresťanskí sociáli to vydržali 23 dní, potom z toho vycúvali. Báli sa, že za „rovníkom bielej klobásy“ dopadnú rádovo horšie než v domácom Ba­vor­sku – a že CDU im môže doma zobrať zopár liberálnejších vo­li­čov. 

Dvakrát sa stalo, že Bavori kandidovali za CDU/CSU na úrad spolkového kan­ce­lá­ra, Franz-Jo­sef Strauß a Edmund Stoiber, najsilnejší vladári, kto­rých CSU kedy vyniesla. Obaja prehrali. Všeobecne platí pra­vid­lo, že doma obľúbený bavorský premiér bude vo zvyšnom Nemecku skôr ne­ná­vi­dený. 

Zdá sa, že výnimku z pravidla si vybojoval len Markus Söder, nový dravý premiér Bavorska. Stal sa jedným z naj­po­pu­lár­nej­ších po­li­ti­kov Nemecka. Kandidáti na líderstvo CDU sa trápia, voliči prí­liš ne­chcú vidieť žiadneho z nich v úrade kancelára, všetkých v pries­kumoch pre­trom­fne Bavor z CSU. Söder, samozrejme, prisahá, že jeho miesto je v Mníchove, že vyšší životný cieľ než bavorské pre­miérovanie ani nejestvuje, ale celoštátne nemecké voľby sú už o rok a Söder má dvere do Berlína otvorené. 

Nedávno sa odohral na his­to­ricky významnom mieste zvláštny rituál: výjazdové zasadnutie ber­línskeho kabinetu pri Chiemskom jazere vy­ze­ralo tak, ako keby si kan­celár­ka Angela Merkelová verejne vybrala svoj­ho bý­valého kritika Södera za de­di­ča trónu. Symbolickejšie mie­s­to ako ostrov Herrenchiemsee si kráľovná a princ ani ne­mohli vybrať. Práve tam si po­stavil bláznivý, ale Bavormi mi­lo­vaný ba­vors­ký kráľ Ľudovít II. svo­ju kópiu Versailles, práve tam sa pí­sala v roku 1948 ústava no­vého, demokratického Nemecka, ktorá sa stala základom postnárodného „ústavného patriotizmu“ elít Spol­ko­vej re­pub­liky. 

Otočka, aká sa len tak nevidí

A tu sa končí môj chválospev na CSU. Söder, ktorým ešte pred dvaapolrokom drvivá väčšina Nemcov zo srdca opovrhovala, dosiahol svoj náhly vrchol popularity totiž tým, že prevrátil kabát v takmer všetkých svojich srdcovkách. Trucovitý bojovník kultúrnych vojen, ktorý sa preslávil montovaním krížov do bavorských úradov, za noc zozelenel a začal sa láskavo angažovať za bavorské včely.

Ako je to možné? Nuž, Söder v roku 2018 „prehral“ svoje prvé ba­vors­ké voľby ako premiér. Do bavorského parlamentu sa dostali s 10 per­centami pra­vicoví populisti z AfD, Zelení posilnili na 17,6 percenta. Nejedna kresťanskodemokratická strana v Európe by so ziskom 37 percent vyskakovala od radosti, v centrále CSU však vypukla krátka (a produktívna) depka. 

Tu sa prejavila najslabšia stránka kresťanských sociálov: Sú po­sad­nu­tí úspechom, bez absolútnej väčšiny sa cítia ne­svoji. Je síce pek­né, že majú ťah na bránu, menej obdivuhodné je, že volebnému ús­pe­chu sú ochotní obetovať – chvíľu váham – no, vlastne všetko. 

Vývoj Södera po „prehratých“ voľbách to ukázal až neuveriteľným spôsobom, a to v dvoch kľúčových témach – migrácia a korona. 

Po prvé, Söder vďačí za svoju obľúbenosť najmä koronapolitike. Bavori sú v rámci Nemecka známi svojím uvoľnenejším životným štýlom, celý svet im závidí plné krígle na oktoberfeste, v mladosti mojich ro­di­čov boli pojmom ľahko erotické filmy o prívetivých alpských pas­tier­kach v ba­vorskom kroji, ktorým môj otec nežne hovoril „bayern­sex­ler“. Keď na­stúpil vírus, Söder od prvej chvíle v sebe popieral in­štinkty ba­vorskej ľahkovážnosti a etabloval sa ako vedúci ko­rona­jastrab ne­meckej politiky. Je v tom konzistentný, nosí rúško vo farbách bavorskej vlajky, futbal v Bavorsku sa kvôli nemu stále hrá bez divákov, momentálne presadzuje pre jednotlivé obce po­vin­nosť nosenia rúšok aj v exteriéri. 

Neviem zhodnotiť, či si tú rolu vybral z presvedčenia alebo s po­hľadom na prieskumy. Faktom je, že si získal za niekoľko týždňov priazeň mediálno-politického kom­ple­xu. Pred koronou predstavoval pre zeleno-liberálnych novinárov z nemilosrdného nemeckého main­strea­mu hlavný terč, teraz podľa nich „dorástol do štátnika“. Rozhodol sa byť pruskejším ako Prusi. A vyšlo mu to. 

Po druhé, znovuzrodený Markus Söder sa otočil v migračnej otázke o 180 stupňov. Bol to práve on, ktorý roky kampaňoval proti „azyl­o­vej turistike“ do Nemecka, Söder a jeho predchodca Horst Seehofer (nateraz voči Merkelovej veľmi submisívny spolkový minister vnútra) tvorili v migračnej kríze rokov 2015-2016 os s Budapešťou proti Merkelovej politike vítania, radostne pozývali Viktora Orbána do Mníchova. CSU ešte v júni roku 2018 takmer položila spolkovú vládu, lebo Seehofer so Söderom ultimatívne žiadali stopku pre nelegálnych migrantov na nemeckej hranici. 

Dnes nič z toho už neplatí. 

Nemecká vláda sa rozhodla so súhlasom Södera a Seehofera, že Nemecko prijme 1553 migrantov z gréckych ostrovov. Seehofer už predtým vyhlásil, že Nemecko prevezme 150 zo 400 „nezaopatrených detí“. Ide väčšinou o migrantov zo zlopovestného tábora Moria a je to veľmi dôležitý signál. Vytratila sa Söderova antimigračná ré­torika, teraz sú to špičky CSU, ktoré sú „sklamané“ z bývalých spo­jencov, ktorí nechcú prijať ľudí z Morie, ako napríklad rakúsky kan­ce­lár Kurz. 

Táto otočka je zvonka nepochopiteľná, nedá sa racionálne vy­svet­liť. 

Áno, podmienky v starom preplnenom tábore Moria boli ne­dôs­tojné, čo sa však dalo vyriešiť inak než imigráciou obyvateľov tábora do zá­padnej Európy. Priemerný migrant v Morii má ešte menší ná­rok na azyl ako ten, čo prišiel počas utečeneckej krízy. Sýr­ča­nov je tam má­lo, Islamský štát je porazený, väčšina migrantov je z Afganistanu a z rôznych kútov Afriky. „Nezao­pat­renými“ deťmi môžu byť aj dobre stavaní mladíci v bojaschopnom veku, dve z tých afgans­kých detí sedia vo vyšetrovacej väzbe, lebo zrejme vypálili tábor, aby si otvorili cestu do Európy. Už horel aj tábor Vathy, táto taktika funguje, Nemecko ich vezme, čím zase vyvolá v migrantoch z Afriky a Blízkeho východu pocit, že európska brána je otvorená. 

Konanie nemeckej vlády (a CSU) sa dá pochopiť len vtedy, ak sa pozrieme na špecifiká nemeckých médií a nemeckého kresťanstva. Bežný či­ta­teľ slovenských médií vie toho o dianí v Morii asi málo, bežný Ne­mec počuje o tom stále. Ešte v období najsurovejšieho lock­downu zve­rejňovali nemecké médiá dennodenne dojímavé obrazy z Morie a katolícki aj evanjelickí biskupi vyzývali neúnavne na prijatie as­poň tých bied­nych detí. Aj keď si myslím, že sa naivne mýlia, mu­sím zároveň reš­pek­to­vať, že to hovoria z kresťanského pre­sved­če­nia. Tak si jed­noducho vykladajú podobenstvo o milosrdnom Sa­maritánovi. 

Možný budúci kancelár Nemecka ten dvojitý tlak neustál. Uňho za ro­hom vychádza vplyvný liberálny denník „Süddeutsche“, kto­rému sa ho­vorí aj „Mníchovská pravda“, a strana, ktorá má v názve „kresťansko-sociálna“ prirodzene nechce byť vo večnom konflikte s bis­kupmi. Tak to Markus Söder rýchlo vzdal, je mimoriadne obľúbený a ľahko vráti strane absolútnu väčšinu. My, zúfalí konzervatívci, máme ďalej pozorovať vývoj CSU. Veľký vzor to však už nie je.