Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. september 2020

Utečenci v Grécku

Stretli sme aj štvorročné deti, ktoré sa v tábore už narodili

Septembrové požiare v táboroch na gréckych ostrovoch pripomenuli Európe, že utečenecká kríza stále trvá. 

Stretli sme aj štvorročné deti, ktoré sa v tábore už narodili

Foto: Súkromný archív Mária Dudová

Tábor Moria a jeho okolie zhoreli do tla po požiari v noci z 8. na 9. septembra. Tisícky ľudí vtedy skončili na hlavnej ceste. Rodiny s deťmi ležali na kartónoch niekoľko dní bez vody, jedla a základnej hygieny. Ľudí, medzi ktorými sa nachádzali aj prví pozitívne testovaní na koronavírus, izolovali, a nepúšťali k nim spočiatku ani humanitárne či mimovládne organizácie.

Mnohí z utečencov dodnes nie sú ani len číslom. Nie sú registrovaní a nemajú základné práva. V tábore sa hodiny čaká na jedlo a sprchy, neexistuje tam kanalizácia. „Stretávali sme sa s niekoľkotýždňovými batoľatami, ktoré sa v tábore narodili. Ženy tam rodia v nepredstaviteľných podmienkach, sú podvyživené a pomáhajú im pôrodné babice,“ spomína na situáciu v bývalej Morii Mária Dudová, ktorá tam pôsobila ako dobrovoľníčka z Komunity Sant´Egidio. 

Návrat v čase

V roku 2015 čelila Európa utečeneckej kríze, ktorú vyvolala vojna v Sýrii a následná destabilizácia celého regiónu. Prevažná väčšina utečencov skončila na území susedných štátov. Cesta cez východné Stredomorie sa stala najaktívnejšou migračnou trasou do Európy.

Na krízovú situáciu poukazoval od začiatku aj pápež František, ktorý kritizoval premenu Stredozemného mora na cintorín. V apríli roku 2016 osobne navštívil ostrov Lesbos a vzal so sebou do Ríma dvanásť Sýrčanov. O rok neskôr v jednom zo svojich prejavov prirovnal podmienky na ostrove ku koncentračnému táboru. V spolupráci s komunitou Sant´Egidio sa v decembri minulého roka vďaka humanitárnemu koridoru presunuli do Vatikánu ďalší 43 žiadatelia o azyl. Stále však ide len o kvapku v mori tých, ktorí na lepšiu budúcnosť len čakajú.

Pápež František prirovnal podmienky na Lesbose ku koncentračnému táboru. Zdieľať

Európska únia pred časom predložila návrh na povinné prerozdelenie žiadateľov o azyl na základne migračných kvót, ktoré odmietli viaceré členské krajiny. Podľa Dublinského dohovoru sa žiadosť o azyl musí podať a spracovať v prvej krajine, do ktorej utečenec vstúpi. Táto legislatíva položila na plecia stredomorských krajín neúnosnú byrokratickú a humanitárnu záťaž.

Dobrovoľníčka so srdcom

Mária Dudová je HR konzultantka a zároveň členka komunity Sant´Egidio na Slovensku. Ide o laické katolícke spoločenstvo, ktoré vzniklo v Ríme v roku 1968 a svojich členov má už v 70 krajinách sveta. Na Slovensku pôsobí komunita od roku 2008 a venuje sa najmä marginalizovaným skupinám obyvateľstva.

Práve vďaka komunite sa Mária dozvedela o situácii na Lesbose a zatúžila osobne spoznať pozadie krízy a vidieť životné podmienky ľudí. 150 dobrovoľníkov z celého sveta bolo rozdelených do štyroch skupín a turnusov. Išlo o ľudí rôznych národností, odborností či jazykov. Mária Dudová prišla na Lesbos v auguste tohto roka ako jediná Slovenka z komunity spolu s ďalšími dobrovoľníkmi z Poľska či Česka.

V tábore prevádzkovali Školu mieru určenú pre deti od 5 do 10 rokov, kde sa mohli hrať alebo sa venovať kreatívnej činnosti. Pre mladých v tínedžerskom veku ponúkali hodiny angličtiny. V popoludňajších hodinách sa ich aktivity presunuli do Reštaurácie solidarity, kde pripravovali jedlá pre rodiny, ktoré si po dlhom čase mohli v bezpečí posedieť spolu pri jednom stole.

Celú réžiu zabezpečovala komunita Sant´Egidio z peňazí darcov. Dobrovoľníci si svoje potreby hradili z vlastného. V tábore mali aj prekladateľov a mediátorov buď z komunity, alebo z radov lokálnych dobrovoľníkov. „Sýrčanov a Iračanov bolo v tábore menej. Najviac bolo Afgancov. Niekoľkí utečenci pochádzali z afrických krajín ako Kamerun, Kongo, Togo a hovorili po francúzsky,“ spomína Mária.

„Pre mňa bolo takým oči otvárajúcim momentom stretnutie s veľkým množstvom maloletých chlapcov. Mnohí sú tam už niekoľko rokov. Na cestu za lepšou budúcnosťou ich vyslali matky, ktorých manžel a ostatné deti zahynuli vo vojne. Neviem si predstaviť zúfalstvo matky, ktorá pošle svoje jediné dieťa na neistú cestu do neznáma, lebo mu chce darovať nádej na lepší život,“ opisuje svoje dojmy z tábora Mária Dudová.

Neviem si predstaviť zúfalstvo matky, ktorá pošle svoje jediné dieťa na neistú cestu preto, že mu chce darovať nádej na lepší život. Zdieľať

Pre tých dvanásťročných chlapcov je úplne bežnou realitou, že nemajú otca ani súrodencov, ich mama je ďaleko a oni sú už vyše roka na neznámom mieste celkom sami. „Raz som za takýmto svojím študentom prišla po hodine a povedala mu, že sme tu s nimi, pretože máme nádej. Že sme tiež jeho rodinou. V tom momente som ho objala a on sa rozplakal. Po dlhom čase pocítil vrúcne a láskavé objatie, po ktorom tak dlho túžil.“

Každý, koho v tábore stretla, mal pádny dôvod na odchod z domovskej krajiny. Príbehy, ktoré si počas svojho pobytu vypočula, boli zúfalé a žalostné. „Hovorili mi o ceste v horách, ktorá trvala týždne, kde boli často bez vody a jedla. Jeden chlapec strávil tri dni na strome a iný zas čakal u pašerákov v pivnici, kým jeho mama v domovskej krajine nezohnala peniaze na ďalšiu etapu cesty.“

Počas pobytu v tábore sa utečenci stretávajú len s odmietnutím, tvrdosťou úradov a polície či násilnými demonštráciami separatistov. Zdieľať

Pri rozprávaní o svojej minulosti im často vyhŕknu z očí slzy. „Je pre nich ťažké spomínať, ale ak by o tom, čo prežili, nehovorili, nikto by sa o ich príbehoch nedozvedel,“ konštatuje Mária. „Prosili nás, aby sme hovorili o tom, kde sa ocitli, v akých podmienkach žijú a ako sa s nimi zaobchádza.“ Počas dlhodobého pobytu v tábore sa utečenci stretávajú len s odmietnutím, tvrdosťou úradov a polície či demonštráciami. Od januára do júna približne štyritisíc z nich z tábora odišlo. Boli to ľudia, ktorí sa mali kam vrátiť. Nie každý však má také šťastie.

„Zima v Grécku je sychravá, chladná a vlhká. Ľudia žijú v neúplných príbytkoch. Desať ľudí v jednom stane sa často strieda spôsobom, že cez deň spí jedna časť rodiny a v noci druhá.“  Zima je náročná aj pre rôzne respiračné či iné choroby. Fyzické ťažkosti idú ruka v ruke s tými psychickými.

„Realita, v ktorej žijú, je taká hrozná, že sú nútení vytvoriť si vlastný svet a ocitajú sa tak v inej dimenzii, ktorá je chorá. Časté sú depresie, sebapoškodzovanie, deti si vytvárajú symptómy autizmu alebo rodičia podliehajú rôznym halucináciám, ktoré si neuvedomujú,“ opisuje Mária zdravotný stav utečencov.

Niektoré zdravotné ťažkosti sú navyše v danom prostredí neliečiteľné. „Napríklad pri svrabe sa dieťatko musí osprchovať, natrieť a obliecť do čistého oblečenia. Na mieste, kde neexistuje hygiena ani prístup k čistému oblečeniu, nie je možné tento problém vyriešiť.“

Inzercia

Je veľkým šťastím, že koronavírus neudrel v Morii plnou silou. V daných podmienkach nebolo možné udržiavať sociálny dištanc. Neexistovala tam ani tečúca voda, mydlá, dezinfekcia či rúška.

Je veľkým šťastím, že koronavírus neudrel v Morii plnou silou. Zdieľať

Moria bola od marca tohto roka až do jej vyhorenia v karanténe. Samotná izolácia je pritom psychicky náročná a pomáha k eskalácii frustrácie a napätia. Stupňujúce sa zúfalstvo utečencov bolo vyprovokované aj násilnými demonštráciami zo strany domácich, ktorým prekážala už ich samotná prítomnosť a existencia.

„Dlhodobá frustrácia domácich sa dá pochopiť,“ približuje situáciu Mária. „Bývalé centrum dovolenkárov čelí ekonomickým problémom vyplývajúcim zo straty turizmu. Zmenená situácia vyvoláva beznádej aj medzi domácimi.“ Podľa nej sa to prejavuje dvojakým metrom v prípade korony. „Na jednej stráne tábor utečencov zažíval prísny lockdown, ale mesto neďaleko hýrilo životom. Terasy a reštaurácie boli po večeroch plné ľudí bez rúšok.“

Lekár v prvej línii

Situáciu na ostrove Lesbos dobre pozná aj lekár Tomáš Šimonek, ktorý sa tam dostal cez Vysokú školu Sv. Alžbety a profesora Krčméryho. Pomáha však aj Lekárom bez hraníc a organizácii Kitrinos Healthcare. V Grécku je už dva a pol roka a bol tam aj počas pandémie koronavírusu na jar. „Celý čas sme sa snažili redukovať riziká prenosu na minimum. Až nakoniec, keď sa potvrdili prvé prípady a plánovali sme nakazených ľudí odizolovať, vyhorel kemp. Všetko sa to stalo naraz.“

Miestna nemocnica má približne 6 lôžok intenzívnej starostlivosti. Zdieľať

Utečenci z Morie sa už presťahovali do nového tábora Kará Tepé na miesto bývalého vojenského cvičiska hneď vedľa cesty, kde sa ľudia po požiari zdržiavali. Časť maloletých sa podarilo presunúť aj na pevninu. Všetkých postupne zaregistrovali a každého pred vstupom do tábora testujú na nový koronavírus.

K 19. septembru dosiahol počet nakazených 214. „Niektorí boli už aj hospitalizovaní,“ hovorí Tomáš, „ale či skončili aj na pľúcnej ventilácii neviem.“ Miesta nemocnica má približne 6 lôžok intenzívnej starostlivosti. „Neviem, aké majú riešenia, ak by tu kríza naplno prepukla,“ priznáva. Pri starom tábore bola z veľkých stanov vystavaná poľná nemocnica z dotácie holandskej vlády, lenže bez vybavenia a personálu.  

V novom tábore bývajú ľudia tiež v stanoch, desiati až dvanásti v jednom. „Zdravotne tu riešime všetko, pretože ľudia v tábore nemajú prístup k iným zdravotníckym zariadeniam. Momentálne sa všetko buduje odznova. V prvom rade ubytovanie a strava, potom šaty a hygiena.“ Koronavírus z jeho pohľadu situáciu určite zhoršuje a navyše sa opäť blížia chladné mesiace.

„Situácia je taká istá ako predtým. Len sa presunula o pár kilometrov inde,“ konštatuje. „Všetci obyvatelia tábora sú čakateľmi na azyl. Niektorí majú pohovory naplánované o rok či o dva.“ Podľa jeho názoru celý proces trvá tak dlho preto, že v roku 2015 Grécko a Taliansko požiadali EÚ o pomoc pri azylovom konaní, čo EÚ zamietla.

Situácia je taká istá ako predtým. Len sa presunula o pár kilometrov inde. Zdieľať

Celá záležitosť je podľa Tomáša Šimoneka oveľa komplexnejšia a treba sa pýtať, prečo sú títo ľudia nútení migrovať. „Sýria to síce odštartovala, ale je len jedným kamienkom mozaiky. Vojna zúri napríklad aj v Jemene, odkiaľ sa nedá dostať, a veľa sa o tom nerozpráva.“

Vojna, politické prenasledovanie, šikana, sexuálne otroctvo, týranie, to všetko sú príčiny odchodu tisícok ľudí za lepším životom. U väčšiny z nich nejde len o nejaký výlet do Európy za prácou. Tú mali aj doma, situácia tam však bola v mnohých iných smeroch neznesiteľná. „Keby ste im dnes povedali, že pôjdu späť domov, spôsobilo by im to ,vnútornú‘ smrť,“ hovorí.

Mária Dudová navrhuje opäť prehodnotiť migračné kvóty na prerozdelenie žiadateľov o azyl v rámci krajín EÚ. „Ak si ako Slovensko hovoríme, že sme pohostinný, ľudský a kresťanský národ, tak ukážme, že to tak naozaj je.“ Ak by sme podľa jej názoru poznali príbehy tých ľudí, nemohli by sme pre nich mať tak jednoznačne zápornú odpoveď. 

„Moria bola skutočným peklom a my musíme hovoriť o tom, čo sme tam videli a zažili. Riešením situácie však nie je postavenie druhej Morie. Mne táto skúsenosť otvorila srdce. To srdce, ktoré teraz bolí, plače, možno aj krváca, ale naučilo sa viac milovať. Stretnutie s bolesťou druhých by zmenilo srdce každého človeka.“ 

Ako ďalej

To, že utečenecká kríza je aktuálnym problémom, potvrdzuje aj dnešné predstavenie nového paktu o migrácii a azyle predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyen. Nový pakt by mal spočívať v efektívnejších a rýchlejších úradných postupoch. Na hraniciach EÚ po prvýkrát dôjde k predvstupovej kontrole a identifikácii ľudí. Tá bude zahŕňať aj zdravotnú a bezpečnostnú kontrolu, odobratie odtlačkov prstov, registráciu v databáze Eurodac a rýchle rozhodnutie o práve na azyl alebo o návrate domov.

Moria bola skutočným peklom a my musíme hovoriť o tom, čo sme tam videli a zažili. Zdieľať

Témou je aj spravodlivé rozdelenie zodpovednosti a solidarity medzi členské štáty. Ak krajiny ako Poľsko, Maďarsko alebo Česká republika odmietnu prijať utečencov z preplneného Grécka či Talianska, podľa nových pravidiel môžu týmto krajinám pomôcť znížiť počet utečencov na ich pôde „sponzorovaním“ ich návratu domov.

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Martin Klus upozornil, že Slovensko aj naďalej odmieta povinné relokácie žiadateľov o azyl. Zdôraznil, že pozícia Slovenska je v tejto otázke „jednoznačná“. Vedel by si však predstaviť nejakú formu flexibilnej solidarity. Ani najnovší prieskum Gallupovho inštitútu nepriniesol veľa nádeje na zmenu k zlepšeniu. Vyplýva z neho, že svet sa stáva voči migrantom čoraz menej tolerantným. Zo 145 krajín sa Slovensko umiestnilo na deviatom mieste od konca.

Otázkou je, kedy tieto zmeny pocítia aj presídlení utečenci z tábora Moria. Osobná skúsenosť ľudí, ako je Mária Dudová či Tomáš Šimonek, je v dnešnej situácii nenahraditeľná. 

 

Foto: Súkromný archív Márie Dudovej

Inzercia

Inzercia

Odporúčame