Rozhovor s Ivanou Molnárovou o význame titulov pri uchádzaní sa o prácu i o tom, čo ich okrem plagiátorov v politike devalvuje.
Rozhovor s Ivanou Molnárovou o význame titulov pri uchádzaní sa o prácu i o tom, čo ich okrem plagiátorov v politike devalvuje.
Šéfka Profesie v rozhovore pre Postoj hovorí, že zamestnávatelia dnes už veľmi neriešia, či človek má titul. Nie sú podľa nej odtrhnutí od reality a uvedomujú si, v akom stave sa slovenské školstvo nachádza. Skôr ich zaujíma, nakoľko je človek schopný učiť sa, analyticky myslieť či pracovať na sebe.
Deformáciu systému vzdelávania podľa jej slov nespôsobila len existencia nekvalitných vysokých škôl, no tiež legislatíva štátu, ktorý by mal podľa nej pri viacerých pozíciách posúdiť, nakoľko je absolvovanie vysokej školy pre daný post či posun v tabuľkovom plate nevyhnutý. Priznáva, že sama má zoznam škôl, z ktorých by absolventa do firmy neprijala. Cestou, ako navrátiť akademickým titulom hodnotu je podľa nej v prvom rade zníženie počtu vysokých škôl.
Ivana Molnárová vyštudovala Fakultu matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti je výkonnou riaditeľkou online portálu pracovných ponúk Profesia.sk.
Určite je, no stále veľmi záleží na tom, akú vysokú školu človek vyštudoval. Pár rokov dozadu tu bola veľká aféra, keď niektorí zamestnávatelia spísali zoznam škôl, ktorých absolventov sa rozhodli pri uchádzaní sa o zamestnanie ignorovať. Tým teda dali najavo, že nadobudnuté vzdelanie na týchto školách pre nich nemá hodnotu. To však neplatí o každej škole či fakulte. Zamestnávatelia však nie sú odtrhnutí od reality a uvedomujú si trpkosť stavu nášho školstva, a aj na absolventoch uchádzajúcich sa o prácu dobre vidia, že sa táto oblasť dlhodobo zanedbáva a v akom marazme sa školstvo ako také nachádza. Svedčia o tom aj viaceré ukazovatele.
Kým pred desiatimi rokmi boli niektoré „hard skills“ veľmi žiadané a nevyhnutné na to, aby človek obstál pri uchádzaní sa o tú-ktorú pozíciu, dnes je to spomedzi týchto vlastností už len ovládanie anglického jazyka. Zvyšok sú všetko takzvané „soft skills“, teda najmä ochota učiť sa, logicky a analyticky myslieť, vedieť komplexne spájať informácie, mať chuť posúvať sa ďalej. To je to, čo dnes hľadá zamestnávateľ. Je však tiež pripravený na to, aby si ľudí doškolil.
Určite nielen slovenským, no treba tiež povedať, že zamestnávatelia sa na vzdelanie v zahraničí pozerajú inak ako tu. Vnímam to aj na základe skúsenosti môjho syna, ktorý minulý rok štátnicoval na univerzite vo Viedni. Už bakalárske práce sú v Rakúsku výraznejšie prepojené s praxou, školí ich odborník v danej oblasti a na prácu sa kladie oveľa väčší dôraz. Svedčí o tom aj to, že synovi prácu vrátili šesťkrát a kvôli nespokojnosti školiteľa musel ísť až na druhý termín štátnic. Od študentov sa tak vyžaduje, aby napísanie práce nebolo len záverečnou formalitou, ale aby sa študent prostredníctvom toho aj niečo naučil.
Áno, preto nemôžeme ani veľmi hodnotiť úroveň prác, keďže je to, žiaľ, v spoločnosti takto nastavené. Školiteľ už podpíše čokoľvek. Nehovoriac o tom, že množstvo diplomových prác nemá nič spoločné s praxou či reálnym výskumom a vznikajú len preto, aby boli napísané pre ukončenie štúdia. Ale to závisí aj od kvality danej školy. Zamestnávatelia to všetko vedia. Nejeden si sám prešiel rovnakým procesom. Nie nadarmo sa tak v spojitosti s množstvom škôl hovorí, že ak študenta neprejde električka, tak ju bez problémov dokončí. Problém je však oveľa hlbší, a kým vzdelaniu okrem titulu nedodáme aj pridanú hodnotu, systém zostane zdeformovaný.
Naša spoločnosť dnes patrí Fínom a tí celej afére okolo diplomových prác na Slovensku absolútne nerozumejú. Ide totiž o krajinu, kde by si nikto nedovolil kúpiť si či podobným spôsobom odflákať titul, teda oklamať celý systém. Tak to však vyzerá, keď vzdelanie nie je na prvom mieste v rebríčku spoločenských hodnôt, a to súvisí aj s povolaním učiteľa, ktoré stratilo všetku vážnosť.
To áno. Ak príde niekto s titulom z prestížnej americkej či európskej univerzity či istého typu odboru vyštudovaného aj na Slovensku, zamestnávateľ sa na neho pozerá celkom inak. No platí, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia dnes obsadzujú priveľa pozícií, pri ktorých sa titul ani nevyžaduje a sú určené pre absolventa strednej školy s maturitou.
Je to aj dedičstvom boomu vysokoškolského štúdia v rokoch 2008/9 v čase hospodárskej krízy, keď si absolventi stredných škôl nevedeli nájsť prácu a rozhodli sa radšej pre štúdium na vysokej škole, aby aspoň nejako prečkali čas krízy a nesedeli doma bez práce. No išli študovať aj odbory, s ktorými sa po kríze lepšie neuplatnili a na trhu práce im daný titul veľmi nepomohol.
Pretože päťročné štúdium na akejkoľvek vysokej škole svedčí aspoň o tom, že človek má vyšší stupeň zrelosti, naučil sa, ako to v pracovnom prostredí chodí, vie lepšie pracovať v tímoch či tiež sa prezentovať. Je teda zrelší ako ten stredoškolák. No v tomto prípade ide práve o študentov tých škôl, ktoré všeobecne nemajú veľmi dobré meno.
Keď však zamestnávateľ chce, aby mu zamestnanec ostal v práci dlhší čas a bol k nemu lojálny, radšej si zoberie na recepciu uchádzača s nižším stupňom vzdelania, aby následne nemusel hľadať nového. Preto sa niektorí absolventi nepoužiteľných odborov pri hľadaní pracovnej pozície rovnako stretajú aj s odmietnutím z dôvodu prekvalifikácie.
Je to veľmi subjektívna otázka, no priznávam, že aj ja osobne mám zoznam škôl, z ktorých by som si uchádzača nevybrala. Nebudem ho však menovať, nechcem nikoho uraziť. Je to každého osobné rozhodnutie, či si zvolí ľahšiu cestu za titulom a bude mať následne ťažšiu cestu nájsť si prácu, alebo sa rozhodne pre opačný scenár. Teda sa trochu na škole potrápi, posedí si aj na zadku, no následne bude mať výhodu pri výbere zamestnania.
Je pravda, že keď vám príde na pohovor niekto zo Skalice a niekto z Brna, hneď vidíte rozdiel, lebo ten človek úplne inak rozmýšľa. Kým sa to však medzi vysokými školami nezačne viac rozlišovať, ani študentom nebude záležať na tom, čo a kde vyštudujú. Aj v kontexte posledných udalostí je preto potrebné uvažovať o tom, akým spôsobom merať kvalitu vysokých škôl či ako zvoliť správny spôsob ich financovania odvíjajúceho sa od kvality a nie kvantity.
Áno, keď človek robí v štátnej službe, bez titulu sa v tabuľke jednoducho nepohne. Je to chyba celého systému aj hodnotenia. Je choré ohodnotiť niekoho len na základe podobne nadobudnutých titulov a nie od kvalít, ktoré má a preukazuje na pracovisku. Keďže aj povolanie učiteľa sa dá dnes na niektorých školách jednoducho „kúpiť“, zdehonestovali sme celý systém vzdelávania. A to je tiež „hodnota“ tejto spoločnosti.
Štát by sa mal na viaceré pozície pozrieť zdravým rozumom a posúdiť, kde je vysoká škola nevyhnutná a kde naozaj nie je potrebná. Nepotrebujeme takto umelo navyšovať úroveň vzdelania. Nie každý predsa má na vysokoškolské štúdium. A keď nemá, no titul pre svoj kariérny rast potrebuje, potom hľadá spôsoby, ako si to uľahčiť. Prestávame zohľadňovať to, že nie všetci sú študijné typy.
Príklad sestier je ukážkový prípad. V súčasnosti máme akútny nedostatok zdravotných sestier. Mnohé z nich však už nejdú študovať ani strednú zdravotnícku školu, a to preto, lebo po štyroch rokoch na strednej budú len zdravotným asistentom. My sa pritom už dnes boríme s veľkým nedostatkom týchto pozícií. A čo budeme robiť o desať rokov, keď časť zo súčasných sestier zostarne a ďalšia odíde do dôchodku?
Nech sestra pokojne dostane o 200 eur viac aj bez toho, aby študovala ďalšie tri roky. A tým sa zbytočne nebude upúšťať ani z úrovne štúdia ošetrovateľstva, ktoré môže tak naozaj ostať len pre vrchné či inak špecializované sestry. Nenúťme všetky zdravotné sestry k vysokoškolskému štúdiu.
A čo majú robiť? Zamestnávateľovi ide len o to, aby obsadil voľnú pracovnú pozíciu. A zaujíma ho predovšetkým to, či je človek schopný učiť sa a na sebe pracovať. Viaceré veci sa časom doladia. No zamestnávatelia dnes už naozaj veľmi neriešia, či človek má alebo nemá titul. A do tohto zlyhania systému by som ich naozaj neťahala. Práveže trh môže celému systému len pomôcť. Teraz, keď je pracovných pozícií výrazne menej a na voľné miesto sa prihlási niekto, kto študoval v škole v zahraničí a niekto, kto absolvoval Sládkovičovo či Skalicu, je pochopiteľné, kto dostane prednosť. A to nám tu na chvíľu zanechá aj pandémia koronavírusu. Kým v minulosti boli zamestnávatelia pre nedostatok pracovníkov schopní zľaviť zo svojich požiadaviek, dnes sa im na voľné miesta hlási oveľa viac uchádzačov, a tak si môžu opäť vyberať a pritvrdiť na kritériách.
Je pravda, že nie tak dávno boli firmy ochotné zobrať kohokoľvek a robiť prácu aj za vysoké školy, teda doškoľovať si vlastných zamestnancov. A je pravda, že sa táto situácia bude opakovať, keďže demografická krivka klesá a o desať rokov budeme mať do veku 44 rokov o 450-tisíc ľudí menej. Do toho mladí odchádzajú do zahraničia, nehovoriac o tom, že nevieme prijať ľudí ani len z nám blízkych tretích krajín. A čo má v takejto situácii robiť zamestnávateľ? Príjme toho, koho mu trh ponúka a ak neobsadzuje špičkovú špecializovanú pozíciu, môže mu to byť celkom jedno.
Je to také nutné zlo. Je to však spôsobené najmä vnímaním v spoločnosti: „Ty ešte nemáš titul? Tak si ho choď spraviť.“ K titulu sa je možné na niektorých školách dostať tak ľahko, že ak ho človek nemá, vyzerá, že nie je schopný zvládnuť ani to minimum, ktoré k nemu na Slovensku stačí. No pritom takéto vzdelanie vlastne nemá žiadnu pridanú hodnotu. Nielen pre študenta, ale ani pre zamestnávateľa. Pritom máme aj fakulty, ktoré sú veľmi oceňované zamestnávateľmi, majú vysoký kredit, no hovoríme najmä o školách s technickým zameraním ako Slovenská technická univerzita v Bratislave, Žilinská univerzita či Technická univerzita v Košiciach. Takto vzdelaný človek nemá núdzu o prácu. No v tomto prípade to nie sú lacné tituly.
Myslím, že dnes už prax.
Veľmi tu závisí od školy, na ktorej študoval. Sú školy, na ktorých už prvé tri roky študent nemá čas nielen na brigádu, ale ani na voľný čas. No už po bakalárovi je podstatne inde ako iní s magisterským titulom. Sú teda školy, popri ktorých nemáte šancu pracovať, no ich úroveň je taká vysoká, že vás vtiahne aj do praktických vecí a v závere ste pripravený lepšie na pracovný trh než tí, ktorí popri škole robili. A takéto školy sú aj na Slovensku, pri ktorých zamestnávateľ nemusí mať obavy, že ak študent popri štúdiu nič nerobil, žeby na prácu nebol pripravený.
Stále to závisí od školy. No platí, že titul bakalár na Slovensku nemá silnú históriu a išlo skôr o umelé rozdelenie štúdia, ktorého reforma nebola dotiahnutá dokonca. Tým, že bakalársky stupeň štúdia, na rozdiel od západnej Európy nie je veľmi previazaný s praxou a tvorí skôr teoretický základ, stráca zmysel. Zamestnávateľ celkom nevie, čo má očakávať od absolventa bakalárskeho stupňa. Určite berie však pozitívne to, že aspoň niečo tri roky robil a má čosi za sebou.
Existuje množstvo online kurzov, ktorých je dnes veľmi veľa. Je však dôležité, aby mladí ľudia mali dnes pokoru priznať si, že nevedia všetko, no dokážu preukázať chuť učiť sa a zdokonaľovať sa. Dnešným problémom okrem nekvalitného vzdelania je aj situovanie sa niektorých do pozície, že zjedli všetku múdrosť sveta. Často aj firmy narážajú na to, že sa ich zamestnanci po skončení školy nechcú ďalej posúvať a dovzdelávať. Prevažuje v nich pocit, že sú už majstri sveta, a to je najväčším zlyhaním mladého človeka.
V tomto prípade ide často o študentov humanitných odborov. Ľudia sa po ukončení štúdia hlásia na všetko možné, len nie na to, čo vyštudovali. A je to aj prípad štúdia učiteľstva. Podľa našich analýz sa až takmer 90 percent študentov pedagogických škôl po ich absolvovaní na pozíciu učiteľa nehlási. Pričom pri IT je to úplne opačne. Mladí ľudia to idú študovať preto, lebo ich to baví a chcú to v živote robiť. A to je hlavný dôkaz toho, že so školstvom treba niečo robiť. Pritom si, samozrejme, nemyslím, že dobré humanitné vzdelanie by bolo problémom. No udržiavať odbory, ktoré majú veľký problém s uplatnením sa a ich absolventi sa hlásia na celkom iné pozície, to asi nie je celkom v poriadku.
V prvom rade by som znížila počet vysokých škôl. Je otázkou, či nechceme mať povedzme len päť kvalitných špičkových škôl, na ktoré sa bude náročné dostať, no ich kvalita bude zaručená. Určite by som stanovila aj ich tvrdý rating a zaviedla náročnejšie prijímacie skúšky, aby to, že sa na ňu človek dostane, aj niečo znamenalo. Dostať sa na vysokú školu musí byť opäť prestíž.
No malo by ísť aj o celkovú zmenu vízie Slovenska: ako nastaviť počet škôl, aké školy chceme, ako ich budeme financovať, na aké zručnosti v 21. storočí budeme klásť väčší dôraz. Našej krajine totiž chýba aj vízia ako prejsť z montážnych hál k priemyslu s pridanou hodnotou. Slovensko je v pripravenosti na robotizáciu a automatizáciu v rebríčku krajín OECD na poslednom mieste. A tento problém určite nevyriešia niektoré naše povestné fakulty. Len ho ešte viac prehĺbia.
Dnes je totiž školstvo financované na kvantite študentov, nie ich kvalite. A škole je tak jedno, koho zoberie. Súvisí to zároveň s odlevom šikovných ľudí, v prvom rade do Českej republiky, ktorá je extrémne šťastná, lebo im naši študenti zvyšujú úroveň školstva. Idú tam tí najlepší a najšikovnejší a vytvárajú zdravú konkurenciu pre českých študentov. Preto si na rozdiel od Slovenska ešte veľa škôl v Česku môže vyberať. No títo šikovní študenti potom na Slovensku chýbajú. U nás dnes už absolvent strednej školy nemusí robiť takmer nič a je na vysokú školu prijatý, čo koniec-koncov úroveň znižuje.
Ak však chceme titulu vrátiť celospoločenskú vážnosť, musíme nastavovať aj nejaké morálne hodnoty v spoločnosti. A osoba, ktorá chce tieto hodnoty nastavovať, by mala byť morálne čistá. Preto aj v kontexte diplomových káuz v posledných týždňoch nerozumiem, prečo páni radšej nezvolili chlapské úprimné priznanie, že práce neboli v poriadku a urobili chybu, než sa tváriť, že to nie je problém. Hoci takáto kultúra v danom čase panovala, komunikovať to spôsobom, aký si zvolili, určite nebol ten najvhodnejší. Celý problém je teda oveľa hlbší.
Nemôžeme čakať od zamestnávateľov, že spravia black list, pretože to nie je cesta a školy by právom mohli argumentovať, že dochádza k ich diskriminácii. Čo sa však týka firiem, treba povedať, že si uvedomujú nutnosť pomôcť školstvu a už dnes existujú rôzne iniciatívy, ktoré im nejakým spôsobom pomáhajú. No aj to by mal štát nejakým spôsobom odmeniť, napríklad formou daňových úľav, aby aj pomoc z ich strany znamenala pre nich samých istú prestíž. Je to totiž tiež cesta, ako prepojiť chýbajúcu prax so systémom výučby. Vzdelanie musí byť povýšené na niečo, čo má hodnotu.