Hľadať starých Slovákov má zmysel. V Nitriansku

Ak by sme veci chceli nazvať správnejšími pojmami, potom by sme nehovorili o starých Slovanoch, ale o starých Nitravanoch.

Týždeň pred parlamentnými voľbami v roku 2010 vztýčili za účasti najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky pred budovou Bratislavského hradu sochu Svätopluka s tabuľkou označujúcou ho za kráľa starých Slovákov. Táto udalosť vyvolala v časti slovenskej verejnosti pobúrenie. Viacerí historici sa ohradili, že Svätopluk nebol kráľ a tobôž už nie kráľ akýchsi starých Slovákov. Opoziční politici a ich sympatizanti sa zas búrili proti tomu, že vládna strana Smer – sociálna demokracia si týmto spôsobom bezostyšne pomáhala v predvolebnej kampani. Voľby napokon dopadli úspešnejšie pre opozíciu.

Nový predseda Národnej rady SR síce nechal sochu z dielne dvorného sochára bývalého komunistického režimu Jána Kulicha hroziacu mečom smerom na juh do Maďarska na svojom mieste, avšak z podstavca zmizlo označenie Svätopluka ako kráľa starých Slovákov. Odvtedy sa nič nezmenilo. Vyzerá to tak, že spoločnosti neprekáža Svätopluk ako nepochybná súčasť našej širšej histórie, ale jeho označovanie za nášho priameho predka, starého Slováka, je neprijateľné. Ukotviť sa niekde v 9. storočí je pre Slovákov príliš odvážne.

Národy okolo nás dlhodobo a bez problémov nachádzajú v stredovekej histórii svojich priamych predkov, preto sa nikto nepozastavuje nad starými Čechmi či starými Maďarmi. My na to nemáme právo? Azda starí Slováci neexistovali? Keď sme na svete my, moderní Slováci, máme dokonca vlastný štát, neboli našimi predchodcami Slováci posledných storočí, či dokonca stredovekí Slováci? Neutápame sa zbytočne v malicherných politických sporoch a neuniká nám to podstatné, aby sme sa zakotvili hlbšie v minulosti, podobne ako to vykonali naši susedia? Veď o čo pevnejšie sa uchytíme v dávnejšej histórii, o to bezpečnejšia bude naša dlhodobá budúcnosť.

Slovákov hľadáme vo Veľkej Morave už dlhšie

V prvom rade treba povedať, že podobné úvahy nie sú ničím novým. Pamätáme si ich z 90. rokov minulého storočia, sprevádzali vznik súčasnej samostatnej republiky. Hrdosťou na dávnu históriu sa opájali nielen presvedčení národovci či až nacionalisti, ale aj mnohí niekdajší vplyvní komunisti, ktorí si našli novú tému, len aby ostali pri moci. Keď sa posunieme po desaťročiach hlbšie do 20. storočia, musíme sa pristaviť na začiatku roka 1968, keď vtedajšiemu komunistickému lídrovi Antonínovi Novotnému zasadil posledný úder Alexander Dubček, čo bolo viac ako symbolické – Čech Novotný stratil na Slovensku u svojich súdruhov rešpekt práve pre odmietavý postoj k neuhaseným autonomistickým snahám bratského národa.

Priamu paralelu so Svätoplukom nájdeme v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945. Tento štát by bez vôle nemeckého fašistického vodcu Adolfa Hitlera nebol vznikol, no na druhej strane jeho relatívna životaschopnosť v ťažkých časoch surovej vojny a ideologického ošiaľu potvrdila existenciu vnútorného motora. Mienkotvorní Slováci sa vtedy radi odvolávali na dávnu históriu a situovali svojich priamych predkov do obdobia Veľkej Moravy. Historik Ján Stanislav vtedy vydal knihu s názvom Kultúra starých Slovákov. Uvádza v nej: „Sme pozostatkom veľkého národa, ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie slovanské národy.“

Iný historik František Hrušovský ešte v roku 1938 napísal: „I pri všetkých pohromách, ktoré stihly našu vlasť, zachoval sa na území Slovenskej krajiny slovenský národ, ktorý na úpätí slovenských hôr, v hlbokých dolinách a v rozľahlých kotlinách Slovenska chránil svoju reč, svoje starobylé zvyky, svoju slovanskú povahu, nepomiešal sa s inými národmi a nepodľahol cudzím vplyvom.“ Pritom zachovanie národa datuje od Veľkej Moravy, ktorú označil za prvý slovenský štát a jej obyvateľov za Slovákov. Svätopluk bol ich kráľom. Potom nie div, že v povojnovom procese s bývalým prezidentom predvolaný svedok, nitriansky katolícky arcibiskup Karol Kmeťko, pripúšťajúc zlyhania Jozefa Tisa poznamenal, aby sa s ním predsa zaobchádzalo ako s hlavou štátu, pretože bol „po Svätoplukovi druhá naša hlava“.

Veľká Morava v čase najväčšieho rozsahu za panovania Svätopluka I. sa rozprestierala od Lužice na severe až po dolný tok Dunaja na juhu. Nitriansko tvorilo v ríši osobitný útvar a do veľkej miery sa prekrývalo s územím terajšieho Slovenska. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Myšlienka starých Slovákov vo Veľkej Morave však bola ešte staršia. Ľudovít Štúr v polovici 19. storočia predpokladal, že Slovania boli prastarým národom, na strednom Dunaji žili už dávnejšie a práve odtiaľto sa vejárovito rozpŕchli na všetky svetové strany. Opieral sa o stredovekých súdobých autorov, ale hlavne o ruského učenca Nestora a jeho dielo Pověsť vremennych let zo začiatku 12. storočia. Tento Rus podal informáciu, že po tom, ako sa Slovania usídlili pozdĺž Dunaja, kde sa v jeho časoch nachádzali Uhorsko a Bulharsko, odišli odtiaľ skupiny, ktoré sa nazvali svojimi menami podľa toho, kde sa usadili. Tí, čo sa usadili pri rieke s názvom Morava, pomenovali sa Moravania. Štúrov predchodca Ján Hollý vydal epos Svatopluk, kde tohto panovníka považoval za predstaviteľa národa, ktorého základ tvorili priami predkovia Slovákov.

Národovci 19. storočia však neboli úplne prvými nositeľmi tejto myšlienky. V roku 1721 vyšla na Trnavskej univerzite kniha Michala Bencsika, podľa priezviska azda slovenského pôvodu, no bydliskom z dnešného Maďarska, nesúca názov Novissima diaeta. V nej v súvislosti s Trenčínom napísal, že obyvatelia tohto mesta sú potomkovia Slovanov, ktorí sa predajom krajiny kniežaťom Svätoplukom za bieleho koňa stali naveky poddaní Maďarom. Na vysvetlenie, išlo o legendu, podľa ktorej urobil Svätopluk s prichádzajúcimi starými Maďarmi v 10. storočí obchod. Zem, vodu a trávu im predal za bieleho koňa.

Bencsikova kniha vyprovokovala dubnického katolíckeho kňaza Jána Baltazára Magina vydať o dva roky neskôr oponentúru s dlhým latinským názvom, ktorý možno skrátene preložiť ako Obrana slávnej župy trenčianskej (Apológia). V tejto knihe upozorňuje, že obyvatelia rozprávajúci po slovensky sú pravdepodobne pozostatkami Svätoplukovho ľudu. Išlo mu o to, aby Maďari považovali Slovákov za rovnoprávnych, lebo tí historicky obývajú veľké územie – od hraníc s Moravou až po Sedmohradsko.

Ukazuje sa, že spomienky na Svätopluka a jeho súčasníkov – byzantínskych vyslancov z 9. storočia Cyrila a Metoda boli medzi Slovákmi napriek dlhému časovému odstupu stále živé. Kult týchto svätcov postupne uhasínajúci v prvých storočiach uhorského kráľovstva sa obnovil po nástupe maďarizácie. Katolícky biskup Štefan Moyses mal na čom stavať, keď v druhej polovici 19. storočia napriek odporu štátnej moci obnovil tradíciu ich uctievania a v Ríme presadil, aby sa dostali do cirkevného kalendára. V roku 1863 sa zaslúžil o oslávenie 1000. výročia ich príchodu na Veľkú Moravu.

Svätopoluk nedokázal vytvoriť trvácne kráľovstvo

Téma starej domoviny Slovákov je teda atraktívna minimálne od začiatkov národného prebudenia niekedy v 18. storočí. No netreba si zas namýšľať, že súvisela s nejakým plošným národným vzopnutím. O tom nemožno hovoriť ani zďaleka. Išlo skôr o iniciatívu jednotlivcov, často reagujúcich na podnety zvonku. Tak ako sa začali zaujímať o maďarský národ niektorí jeho samozvaní reprezentanti až pod vplyvom neprijateľnej politiky osvieteneckých habsburských cisárov 18. storočia, ktorí sa snažili ríšu unifikovať aj prostredníctvom násilného presadzovania jednotného nemeckého jazyka, tak reagovali niektorí dotknutí Slováci na maďarskú obranu proti Viedni spočívajúcej zas v uprednostňovaní maďarského jazyka na úkor ostatných v uhorskej časti monarchie.

Inými slovami možno so zjednodušením povedať, že maďarské národné hnutie vyprovokované priamo cisárom prebudilo s časovým odstupom podobné slovenské hnutie. A práve v tomto období, v čase romantického nazerania na všetko vrátane histórie rozkvitá myšlienka pravlasti starých Slovákov vo Veľkej Morave a ich slávneho kráľa Svätopluka. Inak, veľkomoravský vládca nebol jediný, ku ktorému sa utiekali vášniví národovci. Vznikol napríklad aj kult Matúša Čáka, neskorostredovekého pána Váhu a Tatier. Ten mal údajne po poltisícročí zjednotiť Slovensko tak, ako to bolo v časoch Veľkej Moravy. O Čákovi dnes vieme viac ako o Svätoplukovi a môžeme s istotou povedať, že tento odbojný veľmož maďarského pôvodu sledoval svoje mocenské osobné ciele a nič viac. Práve pre dostatok historických informácií sa jeho kult na Slovensku nemohol výraznejšie ujať a dnes žiadnemu vplyvnému politikovi nenapadne, aby mu na trenčianskom hrade staval hrdinizujúcu sochu. O Svätoplukovi máme informácií menej, a preto ho môžeme vykresľovať, ako sa nám zapáči.

No nebolo by správne rezignovať a pre nedostatok informácií ponechať Veľkú Moravu vo svojej minulosti, neodvolávať sa na ňu. Priamych písomných prameňov už síce asi veľa nenájdeme, no pomáha nám archeológia. Slovákom sa viaže Veľká Morava hlavne s Nitrou a najbližším okolím. Nie div, Nitra bola významným centrom východnej časti Veľkej Moravy. Práve jej pozícia a neprerušené osídlenie od slovanských čias však pochovali veľa potenciálnych archeologických objavov, a tak nám vykopávky odhalia len málo nového. Skúste však zájsť smerom na západ za rieku Moravu a budete prekvapení. Hneď za hranicou vykopali základy Mikulčíc, mesta, ktoré na svoje časy znesie porovnanie s inými európskymi významnými sídlami. Keď sa na rozsiahlom priestore poprechádzate pomedzi základy palácov a kostolov, pochopíte, že išlo o významné usídlenie vtedajších Slovanov. Nie div, že panovníci Východofranskej ríše mali pred moravskými Slovanmi rešpekt a snažili sa ich buď získať, alebo podrobiť, podľa toho, ako si v danom čase s nimi dokázali pomerať sily.

Základy naznačujú rozmery trojloďovej baziliky v Mikulčiciach, na pravom brehu rieky Morava. Ide o najväčšiu sakrálnu stavbu z veľkomoravských čias. O význame Mikulčíc okrem nájdenia pozostatkov centrálneho hradu svedčí ďalšia desiatka objavených kostolov. Veľké hradisko sa rozprestieralo aj na druhom brehu rieky v dnešných slovenských Kopčanoch. Niektorí odborníci sa nazdávajú, že práve tu sídlil biskup Metod a tu ho aj pochovali.

Veľkej Morave zvyknú kritici vyčítať, že názov s prívlastkom veľká je honosný. Z hľadiska vyspelosti, rozsahu a doby trvania možno áno, no na druhej strane si treba uvedomiť, že vznikala z menšej Moravy pričleňovaním ďalších území a novým názvom sa odlíšila od centra rozširovania. Dnešné Slovensko to zasiahlo tak, že moravský Mojmír vyhnal z Nitry tamojšieho Pribinu. Ten utiekol k Blatenskému (Balatonskému) jazeru, no aj táto časť slovanského osídlenia sa neskôr stala súčasťou mocnejúcej moravskej ríše. Určite nešlo o žiadne pokojné zjednocovanie, ale o tvrdé boje. O pomeroch svedčí osud Rastislava, nástupcu Mojmíra, ktorému jeho vlastný synovec Svätopluk prerástol cez hlavu, a ten ho neskôr vydal nepriateľovi, aby v zajatí zahynul.

Rastislav, kým ešte vládol, rýchlo pochopil, že obsadenie a udržanie územia na legitimizovanie vznikajúcej ríše nestačí. V tých časoch sa za kráľa kráľovstva nepočítal predstaviteľ nepotvrdený rímskym pápežom. Získať takéto privilégium znamenalo plošne prijať kresťanskú vieru v jediného Boha. Preto sa Rastislav pokúšal získať misionárov, ktorí by do jeho krajiny ako poslovia cirkvi oficiálne priniesli kresťanské náboženstvo.

Druhým krokom malo byť vytvorenie vlastnej cirkevnej provincie, legitimizovanie ríše a medzinárodné uznanie kráľovskej moci. Keď moravský vládca okamžite nepochodil u pápeža, ktorý nadŕžal Frankom, a nemienil dlhšie čakať, obrátil sa na hlavu Byzantskej ríše. Cisár mu obratom vyhovel a na Veľkú Morava poslal Konštantína a Metoda. Význam tejto misie bol nepochybne mnohorozmerný, okrem rešpektovaného náboženstva tiež v oblasti písomníctva, vzdelania a všeobecne civilizačného pokroku, no osobitný význam mali mocenské záujmy. Z Veľkej Moravy sa razom stalo územie stretu medzi Byzantským cisárstvom s vlastným silným carihradským patriarchom a Východofranskou ríšou spojenou s rímskym biskupom.

Maďari mali schopnejšieho vladára a to rozhodlo

Práve v tomto období vstúpil na scénu Svätopluk. Bol to muž činu a žiadne spôsoby mu neboli cudzie, o čom svedčí osud jeho strýka Rastislava. Práve Svätopluk v mocenskej partii neváhal vyhnať z Veľkej Moravy Metodových žiakov. Nešlo o nejaké ohľaduplné vyhostenie, mnohé osoby, duchovné nevynímajúc, predali do otroctva. Ak by sme dnes boli priamymi nástupcami mocného Svätoplukovho kráľovstva, napríklad ako sa Francúzi odvolávajú na ríšu Karola Veľkého, potom by sme mu jeho kruté mocenské maniere, napokon vlastné vtedajšej dobe, odpustili. No nie sme, pretože všeobecne rešpektované silné kráľovstvo s centrom neďaleko rieky Moravy nevzniklo. Ťažko dnes môžeme Svätopluka pochopiť, no okolnosti ukazujú, že rozohral mocenskú hru, ktorú jeho nástupcovia nemohli ustáť.

Pád Veľkej Moravy sa zvykne automaticky spájať s príchodom starých Maďarov do Karpatskej kotliny na začiatku 10. storočia. Išlo nepochybne o významný vonkajší vplyv. Maďari boli známi bojovníci, ich služby dlhšie využívali Byzantínci, nasadzovali ich do bojov proti nebezpečným Bulharom. Podobne Frankovia videli v Maďaroch vhodnú protiváhu proti vzmáhajúcej sa Veľkej Morave. Napokon Maďari prerástli cez hlavu Byzantíncom aj Frankom a oni sami sa neskôr museli obávať ich moci. Prvé ojedinelé lúpežné výpravy sa zmenili na stálu hrozbu, keď sa usadili v Karpatskej kotline natrvalo. Maďarov nadobro vytlačili od Čierneho mora ich úhlavní nepriatelia Pečenehovia. To vytlačenie nespočívalo len vo vojenských porážkach, hlavnou ranou pre Maďarov sa stalo, že im úplne vykántrili dobytok – ich nosný zdroj obživy. Definitívna cesta na západ bolo pre nich jediné riešenie.

Starí Maďari, nech ich ostatní Európania pre ich koristnícke výpravy akokoľvek nenávideli, v novej domovine rýchlo pochopili, ako postupovať, aby ich okolie nezničilo. V podstate mali pred sebou tú istú úlohu, na akú sa podujal Rastislav a neskôr nedotiahol Svätopluk. Ak by sme použili dnešnú terminológiu, potrebovali medzinárodné uznanie. To súvislo s rešpektovaním poriadku, ktorý vtedy dominoval v Európe. Prvým krokom bolo prijatie kresťanstva. Na rozdiel od moravských Slovanov, medzi ktorými sa pred príchodom byzantskej misie už dlhšie pohybovali kresťanskí misionári z talianskych, franských, možno aj írskych krajov, a kde ich panovníci boli pokrstení, prichádzali z cudzieho prostredia, z inej civilizačnej oblasti. Napriek tomu získali ani nie sto rokov po príchode pod Karpaty kresťanského kráľa, ktorého rešpektovala ostatná Európa.

Čo nedokázali vykonať Mojmírovci vo Veľkej Morave, zvládli maďarskí Arpádovci. V roku 970 sa stal kniežaťom Arpádov pravnuk Gejza. Pochopil výzvu doby a spravil to, čo Rastislav vo Veľkej Morave pred storočím – pozval na svoje územie christianizačnú misiu. Rozdiel bol iba v tom, že tentoraz sa neobrátil na Byzanciu, ale na Východofranskú ríšu. V Gejzovom kniežatstve bolo známe kresťanstvo čiastočne už od Nitranov a Byzantíncov. Gejzovi, rovnako ako Rastislavovi s misiou vyhoveli. Gejza však svoju snahu dotiahol cez svojho syna Vajka do konca, kým Rastislav cez synovca Svätopluka nie. Strojcom obratu v maďarských dejinách bol práve Gejza.

Kto myslel o generáciu dopredu

Pripravil pôdu pre Vajka, neskôr pokrsteného pod menom Štefan. Bolo to podobné ako v časoch najväčšej gréckej slávy, keď málo spomínaný Filip Macedónsky vydláždil cestu k úspechu svojmu výnimočnému synovi Alexandrovi. Filip učil Alexandra vojenskému umeniu a diplomacii, Gejza svojho syna vlastne tomu istému, pričom je pravdepodobné, že sám sa na tejto ceste nechal pokrstiť iba účelovo.

Gejza myslel generáciu dopredu, a preto cieľavedomo budoval podmienky pre svojho syna, budúceho uhorského kráľa. Rastislav musel viac myslieť na svoju bezpečnosť a jeho odchod z vládneho postu nebol dobrovoľný. Svätopluk zas odovzdával panovníctvo vo Veľkej Morave bez kvalitnej prípravy pre nasledovníka a nedokázal vykonať ten krok ako Gejza, hoci mal na to možno lepšie podmienky. Ktovie, možno to stálo práve tomto jednom človeku – na Svätoplukovi. V dejinách to tak býva, že v kľúčových situáciách rozhodujú kvality jednotlivca. Hoci Svätopluk spravoval veľkú ríšu, stála na hlinených nohách. S Maďarmi musel bojovať, no spomínané Mikulčice potvrdzujú, že tieto boje neboli to rozhodujúce. Vykopávky v tomto niekdajšom významnom moravskom sídle ukazujú, že mesto nezničila vojenská sila, jednoducho sa časom stalo bezvýznamným, lebo namiesto centrálnej pozície vo Veľkej Morave sa ocitlo na okraji vznikajúceho uhorského kráľovstva.

Tých pár informácií, čo máme o Svätoplukovi, ukazuje, že sa nevyhýbal zákulisným hrám a prepadal vierolomnosti. Stará legenda prežívajúca medzi Maďarmi dodnes, že predal ich predkom územie za bieleho koňa, sa možno opiera o nejaký skutočný panovníkov manéver. Iné pramene ukazujú, že Svätopluk bol majster v politike, keď dokázal čeliť mocným franským panovníkom a náporu nových prisťahovalcov, zväčšovať územie ríše a udržiavať v celku hašterivé slovenské kmene. Veď si len uvedomme, že jeho prastrýc Mojmír prinútil vstúpiť Nitranov do zväzku násilím. Svätopluk to mal možno ťažšie ako Gejza, lebo ho predchádzal o sto rokov a žil v časoch franskej rozpínavosti, ba dokonca možno Gejzovi pripravil pôdu na mocenský rozmach. No isté je, že stabilné kráľovstvo nevytvoril.

História sa mohla uberať inou cestou, keby Svätopluk uspel a stal by sa naplno uznávaným európskym kráľom. Možno by sme mali v stredovekej strednej Európe namiesto Uhorska veľké slovanské kráľovstvo. A my by sme neboli Slováci, ale Moravania – takisto ako dnešní Moravania, Česi, možno Slovinci, Chorváti, Poliaci či zaniknutí Lužickí Srbi. Tak by sa dnešná otázka starých Slovákov stala bezpredmetná.

V Považskom Inovci neďaleko dnešnej dediny Bojná sa nachádzalo mohutné slovanské hradisko, patriace do Nitrianskeho kniežatstva, ktorému dominovala veža vysoká viac ako desať metrov. Jej pozostatky sú monumentálne ešte aj po tisíc rokoch. Archeológovia porovnávajú Bojnú významom s moravskými Mikulčicami. Vykopali tu pozlátené plakety z oltára kostola, ktoré svedčia o vyznávanom kresťanstve na území Nitrianska ešte pred príchodom Konštantína a Metoda.

Ak dnes chcú Slováci odvolávať na tisícročnú históriu, nemusia rezignovať na veľkomoravské obdobie. Isté je, že sme spolu s dnešnými Moravanmi, Čechmi nositeľmi odkazu týchto historických udalostí. Pritom však nesmieme prepadať klamom, zveličovaniam. Stačí si len uvedomiť, že myšlienka Veľkej Moravy najviac rozkvitala v časoch prípravy a vzniku prvej Československej republiky, keď sa demagogicky zdôrazňovalo, že sme jeden starý národ rozčesnutý tisícročnou históriou nadvoje, ktorý sa zas musí stretnúť pod spoločnou strechou. Mnohí ľudia mohli tejto myšlienke veriť, no dôležitejšie je, že sa použila účelovo, aby sa na troskách habsburskej monarchie vytvoril nový, životaschopný štát. Samostatný český štát nemal veľkú perspektívu, slovenský už tobôž. Bolo to partnerstvo z rozumu a myšlienka veľkomoravskej vzájomnosti tomu poslúžila. Mnohí si to všimli. Napríklad nemecký historik Martin Eggers ešte v závere 20. storočia bez obalu popieral existenciu Veľkej Moravy a podľa neho si ju účelovo vymysleli tí, čo si priali na začiatku 20. storočia vytvorenie „umelého československého národa“.

Čo nám teda ostáva, ako sa máme pozerať na veľkomoravské obdobie? Boli tam už starí Slováci? Napriek tomu, čo tu bolo napísané, zdá sa, že boli. Ale neboli to Veľkomoravania. Boli to skôr Nitrania. Z dostupných údajov je zrejmé, že medzi vtedajšími Moravanmi a Nitranmi boli rozdiely a tieto kmene mali vlastnú organizáciu. Svedčí o tom napríklad vyhnanie Pribinu z Nitry, pretože sa nechcel dobrovoľne podvoliť Mojmírovi. Kým sa Svätopluk stal pánom celej Veľkej Moravy, bol nitrianskym kniežaťom a vlastne Rastislavovým spoluvládcom. Nitriansko ostalo vo Veľkej Morave osobitným územím. Je pravdepodobné, že po oslabení panovníckej moci po smrti Svätopluka sa vrátilo k svojmu nezávislému postaveniu, až do času, keď ho sčasti alebo úplne ovládli starí Maďari.

Skôr starí Nitravania ako starí Slováci

No príchodom Maďarov význam Nitrianska neupadol. Udržalo si postavenie údelného kniežatstva. Hoci v Nitre zasadol po slovanskom veľmožovi maďarský náčelník Taš a potom jeho syn Lél, kniežatstvo naďalej ostalo územne nezmenené, malo obmedzenú samostatnosť a nezanedbateľne zasahovalo do vývoja maďarských a uhorských dejín ešte po dve storočia. Zachovaná ostala pravdepodobne aj jeho cirkevná administratíva, ktorá potom prehovorila do budúceho kresťanského smerovania Uhorska. Významnú úlohu zohrala Nitra pri vzniku Uhorského kráľovstva. Štefanov nástup k moci nebol vôbec jednoduchý.

Po smrti otca sa proti nemu vzbúril bratanec z juhovýchodnej časti krajiny menom Kopáň. Štefan utiekol do Nitrianska a odtiaľ s pomocou slovanských veľmožov Hunta a Poznana a nemeckých pomocníkov svojej bavorskej manželky Gizely porazil vzbúrencov. Potvrdil svoju pozíciu ostrihomského veľkokniežaťa. Na výstrahu pre ďalších nechal telo Kopáňa rozsekať a jeho časti poslať do kútov vtedajšieho Uhorska, aby varoval ďalších potenciálnych vzbúrencov pred podobným konaním. Tri roky po tejto udalosti bol Štefan na pokyn pápeža a so súhlasom nemeckého cisára korunovaný v magickom roku 1000, možno na začiatku roka 1001 za panovníka Uhorska. Štefan potom administratívne zreorganizoval kráľovstvo, rozdelil ho na 45 hradných komitátov a podriadil ich pod svoju právomoc. Nerozdeleným územím ostalo iba Nitriansko a Marošvárske kniežatstvo pri dolnom toku rieky Dunaj.

Skalka pri Trenčíne je významná hlavne svojou slovanskou kontinuitou uctievania kresťanského Boha. Pútnickým miestom je vďaka bohatej histórii dodnes. Prvý kostolík tu postavili už nitrianski Slovania, neskôr tu žili v jaskyni pustovníci Svorad a Beňadik. Aj vďaka týmto dvom slovanským svätcom prežívalo uctievanie Cyrila a Metoda medzi starými Slovákmi dlhé roky po vzniku Uhorského kráľovstva.

Zaujímavou epizódou vo vývoji Nitrianska bolo obsadenie jeho územia až po Dunaj na začiatku 11. storočia poľským kráľom Boleslavom Chrabrým. Možno konal iba v prospech vyhnaného Štefanovho bratanca Ladislava Lysého, no nedá sa vylúčiť priamy záujem o toto územie. Ak by si boli poľskí králi udržali Nitriansko vo svojej moci, dnešné Slovensko by sa stalo súčasťou väčšieho slovanského celku, tentoraz otočeného k Baltskému moru. Záujem Poliakov a neskôr Čechov o Nitriansko vyplýval z jeho hospodárskej vyspelosti. Napríklad v 50. až 60. rokoch 11. storočia vládol v tejto najvyspelejšej tretine uhorského kráľovstva takmer nezávisle knieža Belo, ktorý mal vlastné vojsko. Razil vlastné mince, asi zo striebra vyťaženého v Banskej Štiavnici. Tie boli hodnotnejšie ako kráľovské denáre.

Predtým než sa stali uhorskými kráľmi, pobudli tu Belo I., Gejza I. a Ladislav I. Získanie údelu v Nitre znamenalo posilniť si postavenie v ríši a vlastne čakať na uvoľnený kráľovský trón, prípadne ho z výhodnej pozície získať násilím. V Nitriansku mali silné postavenie slovenskí veľmoži, napríklad potomkovia spomínaných Huntovcov a Poznanovcov, ktorí sobášnou politikou vytvorili spoločný rod.

Posledné riadky nás vedú k tomu, že predkovia Slovákov, ak chceme starí Slováci, žili v Nitriansku. To sa územne prekrývalo so súčasným Slovenskom a navyše k nemu patrilo súčasné maďarské pohraničie po Novohradské vrchy a Bukové vrchy. Samozrejme, ťažko bolo vtedy hovoriť o nejakom národe, na to si Slováci museli počkať ešte mnoho storočí. No ak sa stotožníme s definíciou podľa britského historika Rogera Scrutona, že národom sú „ľudia usadení na určitom území, ktorí zdieľajú inštitúcie, zvyky a poňatie dejín a ktorí pociťujú rovnakú mieru oddanosti voči miestu, kde žijú, ako aj voči právnym a politickým procesom, ktoré ho utvárajú“, potom v osídlenosti územia Slováci podmienku spĺňajú, pretože ich predkovia sú tu vyše tisíc rokov.

Ak by sme veci chceli nazvať správnejšími pojmami, potom by sme nehovorili o starých Slovanoch, ale o starých Nitranoch. Aby sa nám to neplietlo so súčasnými obyvateľmi mesta Nitra, potom by bolo ešte lepšie pomenovanie starí Nitravania, pretože niektorí historici hovoria skôr o Nitrave ako Nitriansku. A možno by to tak bolo úplne najlepšie, lebo pojem Slovák nám vymysleli Česi, ktorí tak vo vrcholnom stredoveku začali nazývať Slovanov v Uhorsku. No ostalo to nedomyslené, lebo príslušníčka tohto etnika sa potom mala správne gramaticky nazývať Slováčka. V ustálených pojmoch Slovenka a slovenčina tak ostal zakódovaný starý výraz pre všetkých Slovanov – Sloven.

Jozef Hajko
Autor je novinár a publicista, venuje sa histórii. 

Foto - autor

Foto na titulke - TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo