Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spravodlivosť Spoločnosť
21. 05. 2020, 20:00

Sloboda slova

Už zrušme tú protiextrémistickú novelu

Prípad nespravodlivo stíhaného Michala Havrana ukazuje, kam nás zaviedla jedna progresívna obsesia.

Už zrušme tú protiextrémistickú novelu

Michal Havran, autor textu Pošlite Kuffu do cirkusu, foto facebook M. Havrana

Časť príbehu je už notoricky známa – Havranov pamflet Pošlite Kuffu do cirkusu šťavnato a vulgárne urážal nielen kňaza Kuffu, ale aj veriacich a ich symboly. Keď antikatolícky text svojho času odsúdila Digitálno-tlačová rada so slovami, že takýto typ nenávistných prejavov je nebezpečný a potláča kultivovanú diskusiu, splnila tým ako samoregulačný orgán svoju misiu.

Tým sa mala celá kauza aj ukončiť. Lenže to bol začiatok.

Advokát Čarnogurský verzus sloboda slova

Od zverejnenia textu už uplynuli takmer dva roky, za normálnych okolností by zapadol prachom zabudnutia, kam náleží.

Lenže advokát Ján Čarnogurský mladší podal na Havrana trestné oznámenie, ktorým sa musel zaoberať špeciálny vyšetrovací útvar NAKA. Po dlhých mesiacoch skúmania vo februári obvinila NAKA autora pamfletu z prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia, ako aj z prečinu ohovárania, pričom na zdôvodnenie využila aj argumenty spomínanej rady. A najnovšie si NAKA od publicistu vyžiadala záznam jeho relácie v RTVS, v ktorej sa diskutovalo o minulosti Židov na Slovensku.

Michal Havran, ktorý si v poslednom období zvykol na pravidelné výsluchy na NAKA, to, pochopiteľne, hneď zverejnil na svojom facebooku, ľudia reagovali s rovnako pochopiteľným pobúrením. Havrana stíhanie NAKA nezastrašilo, ale vyburcovalo – v posledných dňoch píše texty o novodobej klérofašistickej teokracii a poskytuje rozhovory nemenej pobúreným liberálnym médiám.

Za novodobého martýra slobody slova sa ani nemusí pasovať, o to sa už postaral horlivý advokát Čarnogurský a následne ešte horlivejšia jednotka NAKA, ktorá si potrebuje dokazovať vlastné opodstatnenie.

O takéto konanie proti Havranovi pritom nestál ani sám dotknutý Marián Kuffa, ktorý Čarnogurského vyzval, aby trestné oznámenie stiahol. Advokát si však aj spolu s niektorými tzv. alternatívnymi médiami triumfalisticky užíva, že na protagonistov „organizovanej skupiny niekoľkých ľudí (…), ktorí cielene a koordinovane útočia na Katolícku cirkev s úmyslom ju zničiť“ privoláva vyšetrovateľov NAKA a slávi s tým úspech.

Vojna názorových bublín

Havran však napriek masívnemu mediálnemu priestoru v uplynulých dňoch nevedel či nechcel pomenovať hlbšiu podstatu veci. Svoj prípad prezentuje ako predzvesť nastupujúcej doby katolíckeho temna, no keď ho Zuzana Hanzelová vo svojej videorelácii vyzvala (od 13:48 min.), aby sa pokúsil definovať hranicu slobody prejavu, a to aj v súvislosti s už odsúdeným Tiborom Rostasom, reagoval nechápavo až podráždene – ako povedal, hranica je predsa jednoznačne daná zákonom, a kým on napísal žánrový pamflet, Rostasov text bol antisemitský paškvil, navyše, Rostas je slabý aj nezaujímavý autor.

Aj z iných vyjadrení Havrana je zjavné, že mu nejde ani tak o obranu slobody slova, ale len o obranu slobody liberálneho slova.

V Denníku N sa Havran pýta, prečo polícia nerieši verejné výroky Kuffu. „Neviem, že by si nejaký vyšetrovateľ z NAKA predvolal pána Kuffu, aby vysvetlil svoje urážlivé výroky voči konkrétnym skupinám občanov. Mňa si však predvolali a obvinili.“

Je škoda, že Havran v tejto debate neformuluje všeobecnejšie princípy, ale najmä vlastný záujem, ktorý splýva so záujmom vlastnej názorovej bubliny, ktorú efektne reprezentuje a rozozvučuje. Práve šikanózne konanie NAKA voči autorovi Havranovi je však príležitosťou poukázať, kam nás za uplynulé štyri roky doviedli ozveny protiextrémistickej novely z dielne exministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej.

Táto novela z jesene 2016 vznikla spojením dvoch prúdov, jeden si riešil svoju dlhodobú ideologickú agendu, ten druhý zas pragmaticko-politický záujem. Bola to najmä strana Most-Híd, ktorá potrebovala morálne zdôvodniť, prečo tak rýchlo vstúpila do tretej Ficovej vlády. Po úspechu kotlebovcov to nebolo ani také ťažké vymyslieť – Fico, Kaliňák, Bugár aj Danko objavili, že spoločne budú „hrádzou proti extrémizmu“.

Politicko-pragmatická požiadavka sa tak preťala s líniou tretieho sektora, ktorú stelesňovala Irena Biháriová, dnes politička Progresívneho Slovenska – týchto ľudí trápilo, že na extrémistov je trestný zákon prikrátky. Ich cieľom bolo nielen rozšíriť skutkové podstaty, ale najmä zmeniť procesy tak, aby extrémistické prejavy nevyšetrovali obvodní policajti, ale vyškolené a špecializované tímy NAKA, prokuratúry a aby obžalovaných súdili špecializovaní sudcovia.

A okrem toho tu bol v tejto ideologickej skupinke azda ešte jeden nie celkom nahlas vyslovený cieľ: jeho podobu vidíme vo viacerých západných krajinách, kde boli aj sú stíhaní či aj odsudzovaní najmä kresťania, a to za výroky, ktoré boli ešte prednedávnom – v predprogresívnom letopočte – súčasťou zavedeného morálneho kódexu. 

Ako sa dalo predvídať, bič na Kotlebu a jemu podobných sa liberálom vymkol spod kontroly. Z novely, ktorá chcela byť kladivom na náckov a extrémistov, sa stal nástroj súboja zradikalizovaných názorových táborov, ktoré v ublíženeckých pózach proti sebe spisovali trestné oznámenia. To, čo by predtým skončilo rýchlo v koši alebo by bolo predmetom civilných žalôb, zrazu riešili špecialisti z NAKA, ktorí si ako na bežiacom páse predvolávajú excentrických a gýčovo konšpirujúcich literátov, ako napríklad Rostas.

Ten bol za potlesku protistrany koncom roka 2019 odsúdený pre hanobenie národa, rasy a presvedčenia, teda pre rovnaký paragraf, ktorý na Havrana namierila NAKA. Napísal nepochybne antisemitský text, vyskladaný z výrokov národných buditeľov, no nevyzýval k násiliu ani nepopieral holokaust, len si nahlúplym kompilátom potvrdzoval všetky svoje protižidovské predsudky. Havran sa teraz bráni, že jeho výsmech katolíckemu kultu vychádza z protestantskej tradície siahajúcej k Lutherovi – a že pamflet, teda hanopis, ktorý z povahy veci uráža aj burcuje, je súčasťou európskej literárnej kultúry.

V tom má Michal Havran pravdu. Len by z toho nemalo vyplývať, že hanopisy môžu v 21. storočí písať len liberáli.  

Už stačilo

Žitňanskej novela už utrpela jeden úder. Advokáti Daniel Lipšic a Peter Kubina, ktorí zastupovali skupinu poslancov, vlani čiastočne uspeli na Ústavnom súde, keď ten odmietol ako protiústavné časti novely, ktoré vyrobili trestný čin z hanobenia pre politické presvedčenie či z nenávistných prejavov voči bližšie nedefinovanej skupine.  

Lenže problém zostal. V dôsledku novely sa v spoločnosti vybičovala atmosféra, v ktorej je normálne kriminalizovať nositeľov nielen extrémistických, ale aj radikálnych, excentrických či konšpiračných postojov, nech už patria k táboru nacionalistov, liberálov, ultraprogresívcov či ultrakonzervatívcov.

Nehovoriac o tom, že novela sa míňa deklarovaným účinkom. Zmyslom trestného konania nemá byť to, že stíhaný podozrivý svoje názory nielen nekoriguje, ale šíri s ešte väčším mediálnym pokrytím, za búrlivého potlesku svojho tábora. Ale presne to sa deje, Ľuboš Blaha či Robert Fico, ktorý nedávno Matoviča tupo nazval „premiérom Cigánov“, by rozhodne neprepadli depresii, keby sa im špecialisti NAKA opäť raz povenovali podľa svojich metodických brožúr.

Celú Žitňanskej novelu by bolo najlepšie rovno zrušiť. Po štyroch rokoch nepodareného experimentu treba nanovo odštartovať poctivú diskusiu, kde ležia hranice slobody slova v slobodnej spoločnosti. Je jasné, že za touto hranicou je podnecovanie k násiliu či hrozba násilím. Ale je za ňou aj iný typ verbálneho deliktu?

Daniel Lipšic, momentálny favorit na generálneho prokurátora, je dlhodobým zástancom tradičnej americkej koncepcie, podľa ktorej je hranicou medzi povoleným a nepovoleným prejavom práve podnecovanie k násilnému konaniu.

Je to plne legitímny názor, osobne sa v tomto cítim viac ako Európan – za stíhateľnú považujem aj takzvanú osvienčimskú lož či schvaľovanie komunistických zločinov. Sú výroky, ktoré sú natoľko neznesiteľné, že by sme ich nemali tolerovať v rámci slobody slova.

Samozrejme, treba priznať, že tu sa už dostávame na klzkejšiu plochu. Kým Lipšicov princíp je krištáľovo čistý, druhý prístup musí byť jasne zadefinovaný, aby sa nezvrhol do extrému.

Tak ako sa do extrému zvrhla Žitňanskej protiextrémistická novela.

Odporúčame