Nereformovateľná totalita

Výročie roku 1968 mi pripomenulo udalosti, ktoré zostanú aj po dlhých rokoch súčasťou našej histórie, súčasťou histórie spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Sovietsky tank pred kapucínskym kostolom v Bratislave.

V tom roku som bola študentkou na univerzite, žili sme v komunizme za železnou oponou, ktorej tiaž sa stále viac a viac zväčšovala. Preto sme pootvorenie dvier a kúsok svetla, ktoré začalo prenikať do vnútra totalitného štátu, oceňovali a podporovali. Každý, kto mal otvorené oči, musel zaregistrovať tento závan slobody. Vstup varšavských vojsk v noci ako zlodeji bol veľkým vytriezvením pre všetkých, ktorí sa chceli otvoriť svetu, slobodne vyznávať vieru, slobodne hovoriť a publikovať.

Pre mňa osobne bolo veľkým šokom, ako niektorí protagonisti Pražskej jari boli donútení zmeniť svoje zásady a pozvoľne sa prispôsobovali normalizačnému tlaku. Sklamanie spôsobilo veľkú vlnu emigrácie, a tí, čo zostali, museli čítať Ponaučenie z krízového vývoja ako výstrahu pred akýmkoľvek pokusom klásť odpor prípadne meniť daný stav.

"Sťažovať sa dnes na neslobodu je prejavom malosti a neznalosti pomerov tak súčasných, ako i minulých. Je to aj rúhanie proti Božiemu daru slobody, ktorú ešte stále máme."

Zdieľať

Komunistickou mocou nazývaná „kontrarevolúcia“ bola naozaj kontrarevolúciou proti ideám Veľkej októbrovej revolúcie, ktorá nastolila vládu proletariátu a zobrala ľuďom slobodu. A to trvalo 20 rokov, čo boli vojská Varšavskej zmluvy prítomné na našom území a pravda v neslobode dlho žobrala pred dverami. Naozaj ma to presvedčilo, že totalita nie je reformovateľná, že je veľkým „duchovným gulagom“, ktorý zviera dušu človeka a drží ju pod veľkým tlakom neslobody.

Dnes sa sťažujeme na totalitu EÚ a USA a radi ju porovnávame s tou komunistickou. Zabúdame, že dnes sme stále slobodným suverénnym štátom, a že my - každý z nás - nesieme zodpovednosť za naše rozhodnutia, za každý odovzdaný voličský hlas. Radi by sme však zodpovednosť hodili na niekoho v pozadí, kto by nás zbavil zodpovednosti a nasýtil náš hlad po konšpiráciách a našu túžbu utiecť z danej reality. Preto sťažovať sa dnes na neslobodu je prejavom malosti a neznalosti pomerov tak súčasných, ako i minulých. Je to aj rúhanie proti Božiemu daru slobody, ktorú ešte stále máme.  

Francúzsky mysliteľ a historik Alain Besançon sa zaoberá myšlienkou slobody dôkladne na základe historických skúseností. Vyjadril presne, čo znamená totalita a čo si mnohokrát vôbec neuvedomujeme. Citujem: „Je celkom falošné hovoriť o otroctve v súvislosti s modernými totalitarizmami. Za nacizmu a za komunizmu slobodní ľudia neexistovali. Boli síce vedúci predstavitelia, ale ich nemožno považovať za slobodných ľudí, tak ako nie je možné považovať Lenina, Hitlera, Stalina alebo Maa. Neboli žiadni otroci. Otrok mal svoju cenu. Museli sa o neho postarať, niekedy ho aj vzdelávať... V gulagu o nič také nešlo. Neexistoval spoločný záujem medzi slobodným človekom a otrokom, pretože v totalitnom režime žiaden záujem v klasickom slova zmysle neexistuje. (...) Otrok predstavoval majetok... Mukl žiadnu cenu nemá a nie je majetkom nikoho.“

O tom by nám vedeli povedať naši politickí väzni, ktorí na vlastnej koži zažili komunistický teror, ideológiu ničiacu dôstojnosť človeka, znižujúcu ju pod úroveň otroka. 

Dagmar Babčanová
Autorka je bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky pri Svätej stolici.

Foto: Pavel Martinický, flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo