Spoločnosť 02. august 2015

Eutanázia je pomstou za interrupcie

Peter Kremský
Peter Kremský
Rozhovor s Evou Grey, prorektorkou na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Ako profesorka sa zaoberá etikou, zdravotníctvom a sociálnou prácou, hovorí, že Slovensko bude potrebovať viac dobre zaplatených sociálnych pracovníkov, keďže súčasná rodina nezvláda postarať sa o starýc...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Peter Kremský

Eutanázia je pomstou za interrupcie
Rozhovor s Evou Grey, prorektorkou na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Ako profesorka sa zaoberá etikou, zdravotníctvom a sociálnou prácou, hovorí, že Slovensko bude potrebovať viac dobre zaplatených sociálnych pracovníkov, keďže súčasná rodina nezvláda postarať sa o starýc...

Rozhovor s Evou Grey, prorektorkou na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Ako profesorka sa zaoberá etikou, zdravotníctvom a sociálnou prácou, hovorí, že Slovensko bude potrebovať viac dobre zaplatených sociálnych pracovníkov, keďže súčasná rodina nezvláda postarať sa o starých ľudí. Vzhľadom na prudko starnúcu populáciu budeme podľa nej možno vítať imigrantov, aby sa postarali o našich dôchodcov. Najhoršou voľbou by bolo zaviesť eutanáziu.

Ako vidia súčasní mladí ľudia etické otázky, ktoré často spoločnosť rozdeľujú?

Vidím posun, ktorý spôsobujú najmä médiá, informujú o etických problémoch veľmi skreslene. Nová technológia sa prezentuje vždy len ako pokrok a teda niečo pozitívne.

Ja som však človek, ktorý sa neveľmi teší, keď je na mojom obľúbenom výrobku napísané – nová receptúra. Lebo keď sa mi to páčilo predtým, je menej pravdepodobné, že sa mi bude viac páčiť nové, „vylepšené“.

"Nie všetko staré je zlé a nie všetko nové musí byť dobré. Aj nové veci sa mi môžu zapáčiť, ale neznamená to, že staré je zlé a treba to odkopnúť."

Nie všetko staré je zlé a nie všetko nové musí byť dobré. Aj nové veci sa mi môžu zapáčiť, ale neznamená to, že staré je zlé a treba to odkopnúť.

V čom informujú médiá skreslene?

Ľudia často majú len minimálne informácie o určitej veci, ale už si z toho tvoria názor a myslia si, že je im to jasné. Napríklad pokiaľ ide o eutanáziu, mnohí vôbec nevedia, o čo ide.

Napríklad si myslia, že sú za pasívnu eutanáziu, pritom v skutočnosti nie sú za to, aby lekári nechali človeka vyhladovať tak, že mu prestanú podávať umelú výživu alebo tekutiny.

Oni len nechcú, aby ich napríklad v poslednom štádiu onkologického ochorenia niekto ešte nasilu resuscitoval. Pletú si teda pojmy a potom tak vyzerajú aj štatistiky a prieskumy verejnej mienky.

Tí, čo ich robia, sa opýtajú nepresne „Ste za eutanáziu?“ a záleží na tom, čo si človek pod tým predstavuje. Študenti napríklad odpovedia „áno“, ale keď sa potom s nimi o tom rozprávame, povedia, že by nechceli, aby niekoho lekári odpojili od výživy.

Zaoberáte sa aj sociálnou prácou, s ktorou vládne veľká nespokojnosť. Máme nevyhovujúce domovy dôchodcov, aféry okolo nich, vládne pocit, že to štát nezvláda. Nezlyhala sociálna práca?

"Mnohí vôbec nevedia, o čo pri eutanázii ide. Pletú si pojmy a potom tak vyzerajú aj štatistiky a prieskumy verejnej mienky."

Sociálna práca je veľmi široká oblasť od práce s bezdomovcami, drogovo závislými, cez deti v detských domovoch, až po pomoc rodinám cez terénnu sociálnu prácu, ktorá sa teraz začína viac rozvíjať.

Starostlivosť o starších ľudí je jedna z oblastí, o ňu majú skôr záujem externí študenti, ktorí sú zrelší a majú s tým už nejakú skúsenosť. Viacerí by chceli robiť takúto prácu, ale musia živiť rodiny a tie miesta sú veľmi slabo platené.

Vyriešili by to všetko peniaze alebo si starých ľudí jednoducho nevážime?

Je fakt, že dnes potrebujeme viac a viac sociálnych pracovníkov, lebo rodiny túto funkciu nezvládajú plniť. Štát málo podporuje, aby sa rodina dokázala postarať napríklad o svoju starú mamu, aby si napríklad dcéra mohla z finančného hľadiska dovoliť ostať doma a starať sa o ňu.

Príspevok na opatrovanie je príliš malý a problém je aj to, ako sa opatrovateľovi raz bude vyrátavať dôchodok. Ak by sa to doriešilo, ľudia by boli viac ochotní postarať sa o svojich blízkych a potrebovali by sme menej sociálnych pracovníkov a zariadení.  

Navyše sa vďaka dobrej zdravotnej starostlivosti predlžuje vek dožitia starých ľudí. Niekedy deti zomrú alebo sú ďaleko, takže sociálna práca je potrebná, ale bolo by jej menej, ak by rodiny fungovali a ak by ich štát v týchto funkciách podporoval.

Trendy sa budú zhoršovať, pretože starých ľudí bude stále viac. Čo čaká Slovensko?

Demografi upozorňujú na potrebu lepšej rodinnej politiky a podporu mladých rodín. Keď má rodina viac detí a jedno sa nemôže postarať o rodiča, zastúpi ho druhé alebo sa striedajú.

Keď má však rodina len jedno dieťa, na ňom leží všetko. Ak má napríklad práve malé deti, ako má zvládnuť starostlivosť aj o niekoho staršieho? Pre spoločnosť je preto dôležité podporovať, aby rodiny mali viac detí.

Rodiny však majú jedno-dve deti, postupne ich bude ešte menej. Ako to bude Slovensko riešiť napríklad v roku 2030, keď bude ten nepomer oveľa vypuklejší?

Vyčíta sa nám, že univerzity produkujú veľa absolventov sociálnej práce, ale bude ich treba stále viac, ak budú musieť nahrádzať funkcie rodiny. Otázka je, či by sa tá situácia nemala naozaj riešiť inak.

"Nikoho nemožno nútiť, aby mal veľa detí. Štát však môže upraviť podmienky tak, aby to neznamenalo, že kto má viac detí, je už ohrozený chudobou."

Dôsledky zmeny v rodinnej politike sa ukážu až o veľa rokov, čo pre politikov volených na štyri roky nie je prioritou, lebo neuvidia výsledky, takže sa to zanedbáva.

Nikoho nemožno nútiť, aby mal veľa detí. Štát však môže upraviť podmienky tak, aby to neznamenalo, že kto má viac detí, je už ohrozený chudobou. Len treba chcieť.

Sú vôbec ľudia v Európe schopní zmeniť prístup a myslieť viac na budúcnosť?

Nechcem vykresľovať katastrofické scenáre, verím, že zdravý rozum sa tu zobudí. Možno však raz budeme vítať imigrantov, ktorí budú mladí a postarajú sa o našich seniorov. Najhorším riešením by bola eutanázia, zbaviť sa starých ľudí a problém je z krku.

V bioetike to funguje tak, že keď začneme porušovať nejaký prirodzený zákon, v dôsledku toho dochádza ku katastrofám. Nie hneď, ale po desaťročiach. Zvyčajne je potom riešenie, ktoré sa na to vymyslí, znovu neetické.

Čína s politikou jedného dieťaťa, kde ženy museli chodiť násilím na potrat, má dnes obrovský problém so starými ľuďmi, o ktorých sa nemá kto postarať. Systém zlyháva a veľmi vážne sa hovorí o eutanázii, likvidácii starých ľudí.

"V bioetike to funguje tak, že keď začneme porušovať nejaký prirodzený zákon, v dôsledku toho dochádza ku katastrofám. Nie hneď, ale po desaťročiach."

Táto politika viedla tiež k preferencii chlapcov cez prenatálnu selekciu, chýba tam teraz niekoľko desiatok miliónov žien, najmä mladšie ročníky. A bude sa to prehlbovať. V krajine, kde je množstvo mladých mužov bez partnerky, to môže priniesť rôzne tlaky. Svetový odhad je, že iba v Číne, Indii a Pakistane chýba okolo 80 miliónov žien.

Čo s tým?

Je to obrovský problém, na ktorý nadväzuje obchodovanie so ženami. Ak niekto rieši problém spôsobom, ktorý nie je morálny, vytvára len ďalšie množstvo problémov. Najjednoduchšou odpoveďou na ne je ďalšie neetické riešenie, ale nie je to správna odpoveď.

Tá kríza veľmi súvisí s tým, ako fungujú rodiny. Ak dieťa chodí na prázdniny k starým rodičom alebo bývajú blízko a vodia ho na krúžky, vzťah k nim a aj k iným starým ľuďom bude určite lepší.

Ak je však západná kultúra postavená tak, že rodičia sa starajú o svoje deti a starí rodičia cestujú po svete a venujú sa svojim koníčkom a majú pokoj, ten vzťah sa nevyvinie. Keď si starí rodičia začnú budovať vzťahy s vnukmi od malička, vydržia, aj keď starí už budú zabúdať a potrebovať pomoc.

Generácia, ktorá dnes prišla do veku, keď sú často bezvládni a treba sa o nich starať, dávala svoje deti odmalička do jasieľ, dnešní 40- až 50-nici vyrástli v štátnych zariadeniach. Neodložia teraz svojich rodičov do penziónov a starí ľudia si za to vlastne aj budú môcť sami?

"Svetový odhad je, že iba v Číne, Indii a Pakistane chýba okolo 80 miliónov žien. Je to obrovský problém, na ktorý nadväzuje obchodovanie so ženami."

Kedysi sa hovorilo, že domovy dôchodcov sú pomstou detí za jasle, v ktorých skončili. Dnes sa dá povedať, že eutanázia je pomstou za interrupcie. Na druhej strane by som to na Slovensku až tak dramaticky nevidela, lebo aj keď deti išli do jasieľ, na Slovensku sa rodiny deťom venujú viac.

Niečo dieťaťu môže chýbať, keď bolo v jasliach, vieme, že imunitné systémy takýchto detí nebývajú až také odolné. Niekedy však rodina nemala možnosť, aby dieťa ostalo doma s mamou. Je to aj o tom, kedy mama dieťa z jasieľ vybrala, ako sa mu venovala cez víkendy, prázdniny.

Nie je to také zlé ako v krajinách, kde sú dokonca týždenné škôlky alebo jasle, internátne školy. Deti už od desiatich rokov idú preč z domu a vidia sa s rodičmi iba cez sviatky. Na Slovensku to ešte nie je taký studený odchov a dá sa na tom budovať, je to dlhodobý proces.

Pred vyše rokom ste podpísali výzvu na ochranu detí pred rodovou ideológiou. Prečo si myslíte, že je to nebezpečné?

Vývinoví psychológovia hovoria, že naša identita sa buduje odmalička a je dôležité, aby dieťa malo pozitívne vzory, s ktorými sa dokáže stotožniť. Aby sa učilo, ako veci dobre fungujú.

Najprv treba deti naučiť, čo je funkčné a správne a až potom ich učiť tolerancii k niečomu inému, aby druhých neodsudzovali. Myslím, že v každom veku je primerané niečo iné, preto nie je dobré, aby učitelia nabádali deti experimentovať v oblasti sexuality.

Keď riaditeľ povie deťom, že nemajú v zime oblizovať kovové zábradlie, ako to bolo v jednom filme, viacerí to pôjdu hneď vyskúšať a primrznú im naň jazyky. Podobne je to v oblasti sexuality a zmeny sexuálnej identity. Určite sa nájdu deti, ktoré budú skúšať, experimentovať a ublížia si.

"Práve nerešpektovanie toho, že sa rodíme ako muž alebo žena, vytvára neúctu k ľudskej bytosti, stáva sa z nej už len 'to'."

To sú veci, ktoré sú v tomto veku pre deti nebezpečné. Podľa mňa treba deti viesť k tomu, aby mali dobré vzťahy, k tomu, že dievčatá a chlapci sú rovnako hodnotní. Mali by sme však budovať ich chlapčenskú a dievčenskú identitu a nie, aby ich niekto rozviklával, či sú naozaj dievča, chlapec, alebo nejaké „to“.

V niektorých experimentálnych škôlkach v zahraničí už nemožno povedať on alebo ona, zaviedli si nový rod „ono“. Práve nerešpektovanie toho, že sa rodíme ako muž alebo žena, vytvára neúctu k ľudskej bytosti, stáva sa z nej už len „to“.

Ste veľa v kontakte s mladými ľuďmi, akí sú?

Nie sú až takí iní, ako pred desiatimi rokmi, vidieť na nich veľa nadšenia, zaujímajú ich veci, ktoré bavili aj mňa v ich veku – hudba, tanec, šport, komunikácia. Čo sa celkom zmenilo, sú komunikačné médiá.

V električke má väčšina mladých ľudí na ušiach slúchadlá a tým menej vnímajú svet okolo seba. Človek aj z rozhovoru dvoch starších dám v električke môže zistiť, čím ľudia žijú.

U mladých ľudí tak cítiť viac individualizmu, niektorí sa pozerajú v prvom rade na to, čo vec prinesie im. Vedie k tomu aj mediálna kultúra – hlavne, aby som sa ja mal dobre a aby som si užíval, to je okolo nás veľmi silné: „Prečo by som sa mal namáhať, vyhnem sa tomu a budem si užívať.“

Čo ma straší občas aj pri mojich deťoch, je postoj, že aj keď je niečo nebezpečné, treba to skúsiť, mať tie zážitky. Mladí ľudia často povedia, že aj keď by to naozaj malo tie dôsledky, hlavne že si to užívame. V kútiku duše dúfajú, že ich sa negatívne dôsledky nedotknú, že im sa to nestane.

Peter Kremský

Foto: Zuzana Očovanová

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0