Douglas Murray: Ak nemáte hranice, nemáte krajinu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Douglas Murray: Ak nemáte hranice, nemáte krajinu

Douglas Murray počas vystúpenia v talianskom Senáte. Foto – Profimedia

Nenávisť elít voči sebe a vlastným národom zašla príliš ďaleko, hovorí britský konzervatívny novinár a spisovateľ Douglas Murray.

Douglas Murray (1979) je novinár v britskom konzervatívnom týždenníku Spectator a autor kníh Neokonzervativizmus: prečo ho potrebujeme (2006), Zvláštna smrť Európy (2017), ktorá vyšla aj v slovenčine, či Bláznovstvo davov (2019). Rozprávali sme sa s ním počas konferencie Národný konzervatizmus, ktorá sa vo februári konala v Ríme.

Profil Douglasa Murraya si môžete prečítať TU.

Na konferencii o národnom konzervativizme v Ríme ste povedali, že nie ste nacionalista. Prečo ste sem teda prišli?

Nacionalizmus v Európe ma veľmi zaujíma. Myslím si, že môže zohrávať negatívnu, ale aj pozitívnu rolu. V britskom kontexte nie je termín nacionalizmus vhodným označením pre to, čo niektorí z nás vyznávame a cítime. Lepším termínom je patriotizmus.

Ja osobne som patriotom, nie nacionalistom, toto slovo vhodnejšie vyjadruje môj postoj prirodzenej vďačnosti voči tomu, čo mám, zatiaľ čo slovo nacionalizmus evokuje skôr oslavný až zvelebujúci postoj.

Viacerí rečníci na konferencii kritizovali pokrivený mediálny obraz konzervatívcov, podporovateľov národnej identity či brexitu. Aj vy ste napríklad kritizovali nemecké médiá za spôsob informovania o odchode Veľkej Británie z EÚ. Prečo?

To, čo vidím v nemeckých médiách, a to, čo mi o nich neustále hovoria moji priatelia v Nemecku, vytvára takýto obraz: brexit je odporný, nacionalistický, rasistický, xenofóbny, bigotný a spiatočnícky. A to je priam falošný obraz. Brexit si zvolil ľud, ktorý chcel naspäť svoju suverenitu, ktorý chcel vedieť, akými zákonmi a prostriedkami sa mu vládne, a vyjadril to vo volebných miestnostiach.

V akom stave je dnes národný konzervativizmus?

To je večný a komplexný problém. Konzervativizmus je všade odlišný, neexistuje jedno organizované hnutie. Niektoré krajiny majú lepšie vyhliadky pre rozvoj konzervativizmu než iné štáty, ktoré nemajú veľkú tradíciu konzervativizmu. Sú krajiny, ktoré majú dobrú, ale aj také, ktoré majú zlú tradíciu konzervatizmu. Sú na to rôzne historické dôvody.

Nateraz nevidím veľké zmeny v prospech alebo proti konzervativizmu, to záleží na tom, ako sa darí ekonomike, na tom, nakoľko môžu ľudia niečo povedať a ovplyvniť. Tieto a ďalšie veci sú rozhodujúce. Myslím si, že ľudí na tejto konferencii spája hlavne to, že majú radi svoju domovinu, nemyslia si, že všade na svete je lepšie ako u nich, a neľutujú, že sa nenarodili niekde inde.

Popri tom však neraz budujú múry a upevňujú hranice, aby ochránili to, čo majú radi. Je to správny postoj?

Všetci staviame hranice okolo svojich domov, chceme žiť v súkromí, nie na verejnosti. Robia to ľudia a robia to aj štáty. Lebo ak nemáte hranice, nemáte krajinu. Ale to neznamená, že sme proti okolitému svetu.

„Všetci staviame hranice okolo svojich domov, chceme žiť v súkromí, nie na verejnosti. Robia to ľudia a robia to aj štáty. Lebo ak nemáte hranice, nemáte krajinu. Ale to neznamená, že sme proti okolitému svetu.“ Zdieľať

Je nárast nacionalizmu reakciou na globálne elitárstvo?

Áno, je to bezpochyby korekcia tých, ktorí sa označujú za globalistov či internacionalistov, aj keď osobne nemám rád tieto termíny. Nenávisť elít voči sebe a vlastným národom zašla príliš ďaleko. V našom prípade ľudia neboli spokojní s tým, ako sa vládne na európskej úrovni – Briti majú radi svoju krajinu. To ich nerobí bigotnými, je to pre nich hodnota, ktorú chcú uchovať aj pre svoje deti.

Časy sa stále menia a treba sa im prispôsobovať, ale zároveň si treba uchovať to dobré, čo máme a odkiaľ pochádzame. Je však dôležité, aby táto korekcia nezašla príliš ďaleko.

A v prípade brexitu sa tak nestalo?

V čom konkrétne?

Napríklad poslankyňu Jo Coxovú zabili práve v súvislosti s brexitom.

Poslankyňu zabil blázon, ktorý nehovoril za nikoho, len za seba. Nebol to nacionalista, ale krajne pravicový terorista, akých máme všade niekde v úzadí.

V kampani za brexit sa objavilo aj množstvo lží, čo nepôsobilo ako snaha o korektnú korekciu, nemyslíte?

Prehnané vyjadrenia sa dali nájsť na oboch stranách. Bola to predsa len kampaň. Bývalý minister financií George Osborne napríklad vyhlásil, že vo chvíli, keď umožníme odchod z EÚ, teda ešte pred samotným odchodom, pôjde britská ekonomika do recesie. Bola to lož, no povedal ju s absolútnou istotou. Medzinárodná tlač aj domáce médiá boli v tomto prípade veľmi povrchné. Takže tvrdenie, že iniciátori brexitu oklamali národ, je nepravdivé, je to nonsens.

„Časy sa stále menia a treba sa im prispôsobovať, ale zároveň si treba uchovať to dobré, čo máme a odkiaľ pochádzame.“ Zdieľať

Podľa niektorých sa pod úspech brexitu podpísali aj britské pravicové a konzervatívne médiá, od seriózneho The Telegraph cez váš The Spectator až po bulvárny Daily Mail. Protiváhou bola najmä verejnoprávna BBC.

Bol by som rád, keby The Spectator mal taký vplyv, ako naznačujete, ale predsa len, náklad 80-tisíc kusov je limitujúci. Nesúhlasím s tým, že by pravicové médiá mali v Británii prevahu. Veď BBC, ktorú platia všetci daňoví poplatníci a v žiadnej domácnosti sa jej nevyhnete, je jednoznačne ľavicové médium.

Ako zmenil brexit vašu krajinu?

Pre väčšinu ľudí sa nič nemení, možno sa niekde zvýšia ceny bývania alebo niečo podobné, ale v týchto dňoch je dôležité, aby sme si všimli, že celkovo sa nič výrazne nezmenilo. Odporcovia brexitu pritom vyhlasovali, že po odchode z EÚ nebudeme môcť ani opustiť krajinu. Hrozne nám klamali, aby sme nehlasovali tak, ako sme chceli.

Vo svojej poslednej knihe Bláznovstvo davov píšete, že ľudia neraz paradoxne vyhľadávajú útlak a chcú byť obeťami, napríklad preto, aby si vydobyli isté výhody. Nie je to príliš provokatívne tvrdenie zoči-voči prípadom skutočných obetí?

Túto tézu som v knihe podložil rôznymi faktami. V súčasnosti k tomuto javu dochádza preto, že ak ste obeť, tak ste vyhrali, respektíve vzniká takýto dojem. Ak ste obeťou, malo by vás okolie viac počúvať, čo je základný omyl. Ak ma udriete, tak som obeťou útoku, ale nedáva mi to žiadne oprávnenie, aby mojim názorom načúvali viac než predtým.

Podobne to platí aj pre tých, ktorí osobne netrpeli, ale sú príslušníkmi skupiny ľudí, ktorá v minulosti trpela. Aj keď pripúšťam, že toto tvrdenie nemožno paušalizovať na úplne všetky prípady. V anglicky hovoriacich krajinách to však takto funguje.

V minulosti sme boli zvyknutí počúvať ľudí, ktorí boli hrdinami a preukázali v živote isté hodnoty. V súčasnosti si, naopak, najviac pozornosti zasluhujú tí, ktorí trpeli. Ale utrpenie z vás nerobí človeka, ktorý má vždy len pravdu. To je hlúposť, bližšie to vysvetľujem vo svojej knihe.

Konferencia, na ktorej sme sa stretli, sa obzvlášť venuje osobnostiam Jána Pavla II. a Ronalda Reagana. Aké je ich dedičstvo a odkaz pre dnešnú generáciu?

Obaja sú pre mňa spolu s Margaret Thatcherovou najdôležitejšími ľuďmi, ktorí zvonku ovplyvnili pád komunistického režimu. Samozrejme, spolu s mnohými ľuďmi, ktorí na tom pracovali zvnútra. Je dôležité, aby sme si neustále pripomínali týchto hrdinských ľudí, lebo o to skôr sa môžeme stať hrdinami aj my.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo