Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
09. február 2020

Počatie (Ján Stacho)

Tiene sa zrodili, tie nežijúce deti. Žena, si všemocná, rozkáž im teda žiť.
Počatie (Ján Stacho)

Ján Stacho
Počatie


Obloha je sukňa belaso uvädnutá.
Spí vietor po prudkom výbuchu zátok z fliaš.
Hviezdy sa trhajú a do rybníka rútia.
V ústach ti rastie med, jazykom spomínaš.

Vták sviští ranený a do vlasov ti klesá.
Ten mesiac nad riekou, tá papierová loď.
Ktosi sa privráva. Jelene trúbia z lesa.
A v plodoch načúvaj bublaniu spodných vôd.

Svoj smútok potop raz až kamsi na dno mora.
Lodí si nachystaj, všetky ich naložíš.
Zelín si natrhaj, nech na zeleno horia
a šťastná budeš z nich, jak pália na koži.

Rosa je slzička ukrytá do perleti.
Z dediny ranný zvon vyzváňa na úsvit.
Tiene sa zrodili, tie nežijúce deti.
Žena, si všemocná, rozkáž im teda žiť.

Pod slnko stúpajú rybníky rozohriate.
Už si noc vášnivo až k ránu dopila.
Práve si, trpiaca, počala v slnovrate.
Kto iný bol by ťa oslovil do tyla?

Ján Stacho (1936 – 1995), básnik, prekladateľ a redaktor, v roku 1970 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vydal výber zo svojej publikovanej i knižne nepublikovanej lyriky pod názvom Čítanie z prachu (ilustrovala Zuzana Mináčová). Z neho som vybral báseň Počatie.

                                                                                                            

Inzercia

Odporúčame