Počatie (Ján Stacho)

Ján Stacho
Počatie

Obloha je sukňa belaso uvädnutá.
Spí vietor po prudkom výbuchu zátok z fliaš.
Hviezdy sa trhajú a do rybníka rútia.
V ústach ti rastie med, jazykom spomínaš.

Vták sviští ranený a do vlasov ti klesá.
Ten mesiac nad riekou, tá papierová loď.
Ktosi sa privráva. Jelene trúbia z lesa.
A v plodoch načúvaj bublaniu spodných vôd.

Svoj smútok potop raz až kamsi na dno mora.
Lodí si nachystaj, všetky ich naložíš.
Zelín si natrhaj, nech na zeleno horia
a šťastná budeš z nich, jak pália na koži.

Rosa je slzička ukrytá do perleti.
Z dediny ranný zvon vyzváňa na úsvit.
Tiene sa zrodili, tie nežijúce deti.
Žena, si všemocná, rozkáž im teda žiť.

Pod slnko stúpajú rybníky rozohriate.
Už si noc vášnivo až k ránu dopila.
Práve si, trpiaca, počala v slnovrate.
Kto iný bol by ťa oslovil do tyla?

Ján Stacho (1936 – 1995), básnik, prekladateľ a redaktor, v roku 1970 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vydal výber zo svojej publikovanej i knižne nepublikovanej lyriky pod názvom Čítanie z prachu (ilustrovala Zuzana Mináčová). Z neho som vybral báseň Počatie.