List už bol poslaný. Ale nerieši podstatu ústavného problému

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
List už bol poslaný. Ale nerieši podstatu ústavného problému

Ilustračná foto: Jaroslav Novák/TASR

Dve poznámky a jeden záver k názorom Vladimíra Palka a Jaroslava Danišku.

Diskusia o vážnych politických a právnych (ústavných) problémoch je výnimočne kvalitný prostriedok, ako sa dopátrať pravdy, ktorá je pevne opretá o všeobecne platné zásady a pravidlá. Preto som si ozaj rád a so záujmom prečítal článok Vladimíra Palka a Jaroslavu Danišku List už bol poslaný.

Odkedy pôsobím ako právnik, a to je dobrých 43 rokov, stále bojujem s tým, ako citlivo, vecne správne, ale bez podkladania sa subjektívnym názorom vysvetľovať verejnosti, že paragraf je poohýbaný nie preto, že sa dá o práve špekulovať, ale iba preto, že právo je nesmierne zložitý fenomén. Napriek tomu takmer každý mu „rozumie“. No nie je to tak. Na pochopenie práva ako jedného z najvýznamnejších spôsobov riadenia štátu, spoločnosti, osudov ľudí je potrebné viac ako hocijako logická úvaha a dedukcie.

Zhruba dôvody, prečo by som chcel reagovať, hoci to spravidla nerobím, na výbornú úvahu V. Palka a J. Danišku.

V právnom štáte ani parlament nemôže konať svojvoľne

Autori píšu: „Tretím a ideovo odlišným príspevkom do diskusie je článok sudcu Jána Mazáka v Denníku N, ktorý sa – ako ukážeme – dopustil nepresnosti, keď napísal, že ,vláda môže konať a nekoná‘, pričom podsúva zavádzajúci argument, podľa ktorého o výhradách voči Istanbulskému dohovoru môže definitívne a ,autoritatívne rozhodnúť len plénum Ústavného súdu‘. Pán sudca Mazák má plné právo si myslieť, že diskusia, ktorá by tak vznikla, by bola ,osožná a prínosná‘, zabúda však na základný fakt nášho ústavného systému, že suverenitu odmietnuť (alebo ratifikovať) medzinárodnú zmluvu má v prvom rade parlament. A ten už konal. A následne konala aj vláda.“

Áno, národná rada konala. Lenže, majúc na čele – hoci sa mi to ťažko píše – právnika, by bolo vhodné pochopiť, že parlament v prípadne dojednaných medzinárodných zmlúv môže začať konanie pred ním výlučne na základe návrhu vlády Slovenskej republiky. Neviem, či si autori nevšimli fakt, že taký návrh od kabinetu pána Pellegriniho do podateľne zákonodarného zboru nikdy nedorazil zámerne alebo mu neprikladali žiadny význam.

Význam takého postupu je však kľúčový. Viete si predstaviť, že by napríklad Ústavný súd rozhodol o neústavnosti nejakého zákona bez návrhu oprávnených subjektov? Asi nie. Ibaže ústavný proces pred ním má rovnaké parametre ako ústavný proces pred Národnou radou. Ak zákonodarcovia nemajú ústavne a zákonne predpísaný podnet na začatie konania, tak nesmú konať. A ak konajú, je to ich vec. Rýdzo politická. Bez dosahu na vzťahy medzi ústavnými činiteľmi. Nie sú to formality. Spôsoby, akými národná rada môže a musí konať, sú zárukou právneho štátu, inak by nastala anarchia. 

Ale aby som nikoho nenapínal.

Podľa § 88 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ak vláda predkladá Národnej rade na schválenie medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodnú zmluvu, ktorá priamo zakladá práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré majú prednosť pred zákonmi, musí byť takáto zmluva predložená spolu s doložkou prednosti. Doložka prednosti obsahuje posúdenie takejto zmluvy z hľadiska jej prednosti voči konkrétnym zákonom a jej vplyvu na právny poriadok Slovenskej republiky.

Medzinárodná zmluva, pred ktorej ratifikáciou je potrebný súhlas Národnej rady, sa prerokuje v druhom a treťom čítaní.

V treťom čítaní národná rada rozhodne, či vyslovuje alebo nevyslovuje s medzinárodnou zmluvou súhlas. Môže tiež rozhodnúť, že rokovanie o vyslovení súhlasu odkladá.

Len zaujatý človek nepochopí, že vláda je povinná podať návrh na schválenie medzinárodnej zmluvy takej, ako je Istanbulský dohovor. Inak Národná rada nemôže rozvinúť procesný postup predpísaný v citovanom § 88 rokovacieho poriadku. Čo je podstatné, parlament má aj prikázaný spôsob, ako rozhodovať o medzinárodnej zmluve. Vysloviť alebo nevysloviť súhlas alebo rokovanie o vyslovení súhlasu odložiť. Podčiarknem, na také uznesenia národnej rady je potrebný návrh vlády, ktorým predkladá na schválenie nejakú medzinárodnú zmluvu. Vie niekto dokázať, že taký návrh vlády bol niekedy podaný?

Záverečná zvedavosť. Prešli uznesenia Národnej rady, o ktorých píšu V. Palko a J. Daniška, druhým a tretím čítaním? Nie! Takže im chýba legitimita. Sú to iba rozhodnutia, ktoré nemajú žiadnu než politickú váhu. Ich dosah na povinnosti ústavných činiteľov vrátane hlavy štátu je nulový.

Ústavnosť zahŕňa hodnotové kritériá a princípy

Autori ďalej uvádzajú: „Existuje však jedno ešte väčšie ohrozenie, to do diskusie vniesol sudca Ján Mazák. Ide o predstavu, že o nesúhlase s medzinárodnou zmluvou by mal rozhodovať Ústavný súd, pričom dôvodom by malo byť posúdenie jej neústavnosti. V čom je problém? Jednoducho v tom, že existuje množstvo iných dôvodov ako len neústavnosť, ktoré môžu viesť k odmietnutiu medzinárodnej zmluvy. Redukcia, ktorá by tieto dôvody zužovala len na posúdenie ústavnosti zmluvy, priamo zapadá do súčasnej krízy demokracie, ako ju prežívame na Západe.“

V právnom štáte postačuje, ak sa medzinárodná zmluva (jej návrh) konfrontuje s ústavnosťou. Pojem ústavnosti zahŕňa aj hodnotové hľadiská, ktoré napĺňajú test pre Ústavný súd primeranou razantnosťou. Bolo by to na rozsiahle argumentovanie, avšak stačí pozrieť na rozhodovania ústavných súdov pôsobiacich v EÚ, aby sme videli, dajme tomu, na príklade Nemecka, že ústavnosť je širokospektrálna veličina. Takže by som nebol taký skeptický, ako to naznačujú Vladimír Palko a Jaroslav Daniška.

Povinný záver

Som presvedčený, že prezidentka republiky nemá žiadnu možnosť konať. Hlava štátu nepodpísala Istanbulský dohovor, urobila tak vláda, prezidentka nemá legitímne rozhodnutie národnej rady podľa § 88 rokovacieho poriadku a jej zdržanlivosť chápem ako rešpektovanie zodpovednosti ústavných činiteľov v existujúcom stave veci.

Vláda podpísala Istanbulský dohovor, avšak nie je ochotná vziať svoj podpis. Horšie, zbor ministrov nie je odhodlaný predložiť Istanbulský dohovor na povinný proces do Národnej rady. Radšej prijíma bezduché výzvy Zuzane Čaputovej. I keď by si mohol prizvať na „pomoc“ Ústavný súd. Národná rada, namiesto toho, aby zatlačila na vládu, aby postupovala podľa jej rokovacieho poriadku, prijíma politicky slabé a ústavné impotentné uznesenia.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo