Štedrovečerné stoly boli plné a pestré. Ale jedlo sa z nich striedmo

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Štedrovečerné stoly boli plné a pestré. Ale jedlo sa z nich striedmo

S etnologičkou Ivetou Zuskinovou sme sa rozprávali o niekdajších vianočných zvykoch a tradíciách na Liptove.

Vianočné reklamy sa v televíziách objavili už začiatkom jesene, takže kým vôbec prišiel advent, mali sme ich už plné zuby. Kedy začínali ľudia žiť Vianocami v minulosti?

Vianoce majú najmä svoj duchovný význam, ale ľudia ich kedysi prežívali aj v rámci svojho hospodárskeho roka. Najväčšou hodnotou vtedy bola pôda, nie ako dnes, že keď niekto začne čosi pestovať, tak druhí sa naňho pozerajú s tým, či je naozaj až taký chudobný, že musí sadiť a okopávať.

Samotný Štedrý večer bol poďakovaním za to, čo ľudia počas roka dostali, čo sa im urodilo. A tak keď sušili ovocie, vraveli si, budeme ho mať do vianočných omáčok a polievky. Keď nazbierali lieskové oriešky, odložili si ich na vianočný stromček. Pred sviatkami sa robili zakáľačky, aby na štedrovečernom stole bolo aj mäso. Takže aj v minulosti sa ľudia pripravovali na Vianoce vopred, ale bolo to akési prirodzenejšie a hlavne, nepotrebovali toho až toľko ako my dnes.

S predvianočným časom je spätých množstvo zvykov, tradícií a pranostík. Ktoré z nich by stáli za zmienku? 

Začínalo sa to už na Ondreja, keď dievčatá liali olovo alebo varili halušky s menami na lístočkoch a snažili sa tak predpovedať, koho dostanú za muža. Keď im napríklad z olova vyšla sekera, vraveli si, že to bude drevorubač. Ktorá haluška prvá vyplávala z vody, tú otvorili, aby si z papierika prečítali meno svojho nastávajúceho.  

Na Luciu zasa vrcholili stridžie dni. Na dvere maštale robili gazdovia cesnakom krížiky, aby strigy kravám mlieko neodoberali. Niektorí mali aj špeciálne súkenné kapce alebo kožené krpce, v ktorých chodili len do maštale, aby si šťastie z gazdovstva nevyniesli.

V niektorých dedinách, napríklad vo Važci, sa išli pred samotnou štedrou večerou poumývať vodou z potoka, aby boli zdraví. Žili tam katolíci aj evanjelici, ale pri potoku sa stretli všetci. Liptov je z náboženského hľadiska veľmi pestrý a zároveň tolerantný. V katolíckej Likavke si zasa vodu z potoka nabrali cestou z polnočnej omše a umývali sa ňou ráno na Božie narodenie.

K stolu ľudia zasadali, až keď vyšla prvá hviezda, aj preto sa hovorilo o dohviezdnom večeri. Gazdiné hádzali strukoviny do kútov, aby sa aj na budúci rok urodilo. Niektoré pritom volali: „Anjeliky, poďte s nami večerať!“ Dôležité bolo pohostiť aj zvieratá, či už kúskom chleba, opekancami, alebo šúľkami.

Vianoce bývajú označované za sviatky rodiny, pokoja a hojnosti. Mali aj v minulosti tieto atribúty?

Mali ich práveže v minulosti. Aj keď slová pokoj a hojnosť mali vtedy inú náplň ako v súčasnosti. Na Vianoce sa domov vracali muži, ktorí boli od jari na robotách v cudzine. Napríklad hornoliptovskí murári chodili vo väčších počtoch do Budapešti. Pre rodinu tak bolo veľkým darom, že počas sviatkov mali opäť doma otca. Deti sa, samozrejme, tešili aj na to, čo im prinesie, zväčša to boli nejaké sladkosti alebo cudzokrajné ovocie, trebárs pomaranče.

Ženy museli mať do Vianoc popradené, praslice a kúdele už mali byť na pôjde, izba vyčistená od všetkého pazderia a iných nečistôt. Po novoročí sa zasa priniesli krosná zo sýpky a tkalo sa.

Kto zasadal k štedrovečernému stolu? Alebo ináč, ako kedysi vyzerali liptovské rodiny?

Zväčša išlo o trojgeneračné rodiny, ktoré bývali v jednopodlažných domoch s tromi miestnosťami. Starý otec a stará matka požívali veľkú úctu. Nedávno mi jeden vyše 80-ročný muž zo Štrby rozprával, že si pamätá, ako jeho otec a otcov brat, ktorí popri gazdovaní pracovali aj na železnici, museli zárobok odovzdávať svojmu otcovi.

Stará mama rozhodovala, čo sa v ten deň bude variť, prideľovala nevestám domáce práce, rovnako ako starý otec zadával synom práce na gazdovstve a poli. Dnes by bolo nepredstaviteľné, žeby tridsať-štyridsaťročný muž nemohol rozhodovať o svojich peniazoch.

Zaujímavosťou je aj to, že v jednej posteli – postele boli o dosť menšie, ako sú dnes, keďže aj ľudia boli nižší a fyzicky menej vyvinutí – spali vždy po dvaja. Starý otec s manželkou, syn s nevestou, ak bola i tretia posteľ, do nej sa zmestili aj tri-štyri menšie deti. Dorastajúci chlapci a dievčatá spali na lavici alebo pri peci. Mládenci, ktorí už pracovali, spali neraz v humne na strožliakoch alebo pri statku.

A čo ak rodičia mali päť či šesť dospievajúcich alebo dospelých detí, ktoré si už založili svoje rodiny? Všetci sa predsa nemohli pomestiť pod jednou strechou.

Otec ako hlava rodiny rozhodoval, ktorý syn sa pôjde vyučiť, ktorý bude pracovať, a dcéry sa snažili vydať. V rodičovskom dome zväčša ostával najstarší syn, ktorý mal prebrať gazdovstvo po otcovi. No kým si mladší synovia nenasporili na stavbu nového domu, bývali aj oni s manželkami v rodičovskom dome.

Pri stole sedeli len muži, takže kým tí sa najedli, rovnako ako deti pri peci, o ktoré sa postarali ich mamy, ženám neostalo takmer nič. Ženy boli kedysi viac hladné ako sýte. Neraz keď išli na pole okolo rodičovského domu, narýchlo vbehli dnu a prosili mamu, aby im dala kúsok chleba a mlieka, lebo dnes ešte nič nejedli.

Aspoň pri štedrovečernom stole to bolo ináč?

To áno. K stolu sa priložili stolce, neskôr aj stoličky, takže celá rodina sedela pospolu.

Čo na stole nesmelo chýbať?

Pre ľudové stravovanie bolo oddávna charakteristické, že bolo veľmi pestré, no nejedlo sa veľa. Platilo to aj o Vianociach. Na štedrovečerný stôl sa malo dostať všetko, čo sa na gazdovstve dopestovalo, tak aby bol preplnený. V Jamníku pri Liptovskom Hrádku sa otec rodiny zvykol pýtať detí, či ho za stolom cez tú kopu plodín vidia. Keď mu povedali, že nie, odpovedal im: „Bodaj by Pán Boh dal, aby ste ma ani na budúci rok nevideli.“  

Ale pozor, to, že bol stôl plný, neznamenalo, že všetko sa hneď skonzumovalo. Jedlo sa striedmo, zo všetkého po troške a dojedalo sa to na Božie narodenie, keď sa nevarilo. 

"Na Vianoce sa domov vracali muži, ktorí boli od jari na robotách v cudzine. Pre rodinu tak bolo veľkým darom, že počas sviatkov mali opäť doma otca." Zdieľať

Na stole boli oblátky, med, cesnak, bochník čerstvého chleba, ktorý sa však nesmel načať, a prikrytý v obrúsku mal vydržať až do konca sviatkov, aby rodine nikdy nechýbal. Gazdiné vstávali na Štedrý deň ráno o tretej, aby ho napiekli spolu s koláčmi. Pod chlieb sa dávali peniaze, aby bol ďalší rok bohatý, nohy stola sa zväzovali reťazou, aby rodina naďalej držala pospolu, niekde pod stôl dávali aj snop slamy, aby sa darilo i na poli.

Typickým vianočným pokrmom sú dnes kapustové polievky na rôzne spôsoby a ryby. Bolo to tak aj v minulosti?

Základom bola polievka bez zápražky, ktorú nazývali kyseľ. Evanjelici si v nej uvarili aj údené mäso, klobásku či jahňacie pľúcka, kým katolíci, ktorí držali pôst až do Božieho narodenia, doň pridávali len hríby a sušené slivky. No napríklad moji svokrovci, katolíci z Liptovskej Tepličky, nevarili kyseľ, ale šošovicovú polievku.

Treba si však uvedomiť, že keďže kapusta bola celoročným pokrmom, kyslá polievka nebola žiadnym slávnostným jedlom. Ženy zo Štrby mi spomínali, že si jej naberali len za lyžicu a skôr sa tešili na posúchy, ktoré poliali vodou z uvarených sliviek a bohato posypali osladeným makom. To bola ich pochúťka. Rovnako ako zahustená omáčka zo sušeného ovocia. Volali ju aj bria.

Ďalším chodom boli opekance s makom, na Hornom Liptove ich jedávali aj s bryndzou. Ale napríklad vo Východnej, vo Važci, ale aj inde robili namiesto opekancov šúľance s bryndzou.

Ryby sa jedli skôr na Dolnom Liptove, kadiaľ preteká Váh. Ryby chytali do vrší a potom ich údili. Na trhu v Ružomberku predávali v krčiažkoch aj kyslé ryby.

Najnedočkavejšie bývajú na Štedrý deň deti, ktoré čakajú na darčeky. Čím ich v minulosti obdarúvali?

Dospelí si darčeky nikdy nedávali, spočiatku ich nedostávali ani deti. Neskôr dievčatá dostávali bábiky, ktoré im ušili mamy, otcovia zasa pre chlapcov vystrúhali nejakého koníka s vozíkom. Na fotografiách z medzivojnového obdobia som však videla už aj ošatenie či kočíky z obchodov. Ale ani vtedy toho nebolo veľa, skôr užitočné veci, ktoré deti potrebovali.

Zdobili príbytky vianočné stromčeky?

Áno, ale boli malé a viseli nad stolom. Vo Važci ich nazývali jezulan. Zdobili ich jabĺčkami, orieškami alebo drievkami zabalenými v staniole. Ak otec z Budapešti doniesol nejaké salónky, tak to už bol veľký luxus. V Žiari mi jedna pani spomínala, že keď začiatkom 20. storočia mali v izbe stojaci stromček s guľami, tak všetky deti z dediny sa chodili cez okno pozerať na tú parádu.

A čo betlehemy?

Betlehemy po domoch neboli, len v kostole. Nacvičovali sa tiež betlehemské obchôdzkové hry, pri ktorých betlehemci nosili vyrezávaný betlehem. Tým, že Liptov je ovčiarskym krajom, bolo ľuďom veľmi blízke, že Ježiško sa narodil práve v maštaľke a ako prví k nemu prišli pastieri. Na Liptove betlehemská maštaľka mala vždy podobu salaša, ku ktorému pastieri niesli ako dary hrudku syra, mlieko či oštiepky.

Tieto postavy sa, samozrejme, objavovali aj v betlehemských hrách – bača v kožuchu s hrkajúcim osekancom v ruke, valasi, ktorí sa zvyčajne nazývali Stacho a Fedor, anjeli, niekedy aj Traja králi. Domáci betlehemcov vždy vyčkávali a odmenili ich malým pohostením či peniažtekom. Ak sa niekde nezastavili, tak miestni boli nešťastní a pýtali sa, prečo ich obišli. 

"V minulosti ľudia neodmietli nikoho, ani cigánov, ešte aj tých pohostili." Zdieľať

Takisto mladé dievky chodili po štedrej večeri spievať vianočné piesne pod okná svojich rovesníkov a milých. Jednoducho, rodiny boli pospolu a celá dedina žila vianočnými sviatkami. Preto ma trápi, že dnes sa ešte aj počas Vianoc prispôsobujeme tomu, čo ide v televízii, a čakáme, kedy sa začnú povianočné výpredaje. Nevieme byť len tak spolu, rozprávať sa, vzájomne sa potešiť. Najradšej sme, keď máme od každého pokoj, božechráň, aby nám ktosi prišiel zavinšovať.

V minulosti ľudia neodmietli nikoho, ani cigánov, ešte aj tých pohostili. Spomínam si, že keď sme žili v horárni v Likavke, kde bol môj otec polesným, tak k nám chodieval taký dedinský chudák, prezývali ho Jano Vyskoč. Dnes by bol určite v nejakom ústave. Otec s mamou mu dali porúbať drevo alebo čosi iné porobiť a za to dostal najesť. Prichádzal k nám aj na Štedrý deň po večeri, aby nám zavinšoval. Naši ho vždy usadili do jedálne ku kachliam a dali mu poriadne najesť. Aj tri hodiny tam obhrýzal kostičky, ale nikto ho nevyháňal ani nikomu neprekážal.

Zaujalo ma to, čo ste hovorili o pastieroch. Dnes to znie takmer ako vyhrážka – uč sa, lebo pôjdeš ovce pásť. Zdá sa, že postavenie pastierov bolo kedysi iné ako dnes.

Ich povolanie bolo veľmi cenené. Keďže žili dlhodobo v prírode, vedeli sa v nej veľmi dobre orientovať, poznali rôzne liečebné postupy, tradičné receptúry, neomylne našli každého zlodeja oviec, bránili stádo pred škodcami. Ľudia pripisovali pastierom až nadpozemské schopnosti, mali k nim veľkú dôveru, veď napokon im zverovali svoje stáda. Navyše to boli odborníci, ktorí museli vedieť spracovať mlieko, vyrobiť syr. Bačovia boli skutočné osobnosti, cítiť to aj zo starých fotografií – keď sa im zadívate do očí, ide z nich akási tajomná sila.

Aj dnes bývajú na dedinách vychýrené štefanské zábavy alebo skôr diskotéky, ktoré prichádzajú po tichom adventnom a vianočnom čase. Bolo to tak aj v minulosti?

Štefanské veselice boli, ale predchádzali im divadelné predstavenia, ktoré nacvičil učiteľ s mládežou. No zapájali sa do nich aj chlapi, ktorí prišli z robôt na sviatky. Je prekvapujúce, aký vzťah mali ku knihám. Keďže celý rok pracovali, nemali na ne čas. Ale najmä na Hornom Liptove existovali početné čitateľské krúžky, kde sa cez zimu stretali práve chlapi, delili si, kto prečíta ktorú knihu, a potom si o nich vzájomne referovali.

Dostali sa mi do rúk dokonca zápisnice čitateľského spolku z Vavrišova pri Liptovskom Hrádku, kde sa píše, že tí, ktorí knihu nestihli prečítať a nemohli tak o nej porozprávať, museli zaplatiť pokutu, za ktorú potom kúpili ďalšiu knihu. V Liptovskom Petre, Vavrišove, Jamníku, Pribyline, Hybiach, ale aj inde títo murári-čitatelia vybudovali ohromné obecné knižnice.

Ako ľudia prežívali záver roka, Silvester?

Rovnako ako na Štedrý deň, jedli sa podobné jedlá, rodina za stolom spomínala na uplynulý rok. Okolo polnoci mládež povychádzala z domov, niekde bolo počuť zvonenie či zábavnú streľbu. No a na Nový rok chodili chlapi a chlapci vinšovať rodine a známym, ženám sa to nepatrilo.

Prečo?

Na ženy sa pozeralo tak, že by mohli priniesť nešťastie, pobosorovať. Napríklad aj na jar, keď sa ovce vyháňali prvýkrát na pašu, nesmela žena prejsť popred ani poza stádo. Bača Peter Slosiar z Liptovskej Porúbky mi rozprával, že jeho otec, bača Jozef Slosiar, to bral tak vážne, že keď mu istá žena prebehla popred stádo, zaťal do nej valaškou. Vtedy bol tabulárny súd s väznicou v kaštieli v Liptovskom Hrádku, tam si musel ísť odsedieť trest. Ale až v zime, lebo počas roka musel byť pri ovciach.

Aby sme nezakončili náš rozhovor touto drastickou epizódkou – je medzi spomínanými zvykmi a tradíciami nejaká, ktorú vy ako znalkyňa a milovníčka ľudovej kultúry dodnes zachovávate?

Hlavné pre mňa a pre manžela je, aby rodina bola pospolu. Máme dvoch ženatých synov, ktorí pracujú v ekonomickej sfére mimo Liptova, ale na sviatky vždy so svojimi rodinami prichádzajú k nám. Žijeme v byte a v ňom by sme sa všetci jedenásti nepomestili, takže sviatky trávime v rodičovskom dome, tiež tu v Liptovskom Hrádku. Neraz ma za štedrovečerným stolom synovia napomenú: „Mama, toto si zabudla, toto sme ináč robievali.“ Takže sa teším, že zvyky a tradície, ktoré sa pri mne naučili a ktoré som sa ja naučila od svojich rodičov, starých rodičov či svokrovcov, nosia stále v sebe.

Kto je Iveta Zuskinová

Pochádza z Nižnej Boce, vyrastala v Likavke, Liptovskej Osade a v Liptovskom Hrádku. Vyštudovala národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po škole sa zamestnala v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku, ktoré bolo neskôr pripojené k Liptovskému múzeu v Ružomberku. V rokoch 2003 – 2012 bola jeho riaditeľkou. V súčasnosti vedie Ovčiarske múzeum Spoločnosti priateľov Múzea liptovskej dediny. Je autorkou monografií Liptov v ľudovej kultúre, Ľudové umenie, Ovčiarstvo v Liptove a ďalších odborných publikácií.


Foto - Marek Hasák 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo