Podľa zverejnenej štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) sa počas roku 2018 pokúsilo spáchať samovraždu 94 mladistvých vo vekovom rozmedzí 15 až 19 rokov. Dokonalo ju 15 z nich. V prípade samovražedných pokusov ide o jedinú vekovú skupinu, ktorá niekoľko rokov za sebou zaznamenáva síce mierny, ale stály nárast.
Graf zobrazujúci počet samovrážd a samovražedných pokusov detí a mladých ľudí na Slovensku vo vekovom rozmedzí 0 až 19 rokov. Zdroj: NCZI
V rovnakej vekovej skupine bolo v roku 2017 podľa publikácie NCZI Psychiatrická starostlivosť vyšetrených v psychiatrických ambulanciách približne 47-tisíc mladých ľudí, pričom najčastejším dôvodom boli afektívne, neurotické a stresom podmienené poruchy (celkovo viac než polovica), kam patria aj depresívne a úzkostné stavy. V porovnaní s rokom 2009 sa počet liečených zvýšil o 72,1 percent. Údaje pritom nezahŕňajú tých, ktorí namiesto psychiatra vyhľadali alebo pravidelne navštevujú psychoterapeuta.
V prípade samovražedných myšlienok či iných psychických problémov sa zvyknú mladiství obracať aj na internetovú poradňu IPčko. Ich dáta sú však násobne vyššie než čísla NCZI. Podľa interných štatistík IPčka za rok 2018 poradňu prostredníctvom četu oslovilo v suicidálnej kríze až 497 ľudí a spoluprácu so záchrannými zložkami ponúkla poradňa v 109 prípadoch.
Za prvých 10 mesiacov roku 2019 viedla táto internetová poradňa už vyše 1328 rozhovorov s ľuďmi, ktorí rozmýšľali nad smrťou, čo je v priemere štyri až päť ľudí denne. Doteraz tiež pomohli v 457 prípadoch v akútnom ohrození života a zdravia, čo naznačuje, že tento rok zrejme opäť prekoná minuloročné čísla (za 12 mesiacov roku 2018 to bolo 497 prípadov).
Prečo má internetová poradňa výrazne vyššie čísla ako NCZI? Riaditeľ a psychológ Marek Madro to vysvetľuje tým, že sa na nich neobracajú len stredoškoláci, ale aj začínajúci vysokoškoláci či starší, maximálne však do tridsiatky. Napriek tomu sú podľa Madra dáta na tému samovrážd a samovražedných pokusov z NCZI diskutabilné a nekomplexné, pretože podľa jeho slov v štatistikách mnohé z nich chýbajú.
Napríklad pád z okna je klasifikovaný ako nehoda, zrážka s vlakom ako dopravná nehoda. Rovnako na výsledné čísla vplýva aj rozhodnutie rodiča, či samovražedný pokus svojho dieťaťa zaradí do zdravotnej dokumentácie. Psychológ tiež pripomína, že samovražedný pokus je v štatistikách NCZI len ten, ku ktorému bola privolaná záchranná zdravotná služba alebo polícia. Dodáva však, že na základe zahraničných štúdií pripadá na jednu samovraždu približne 30 samovražedných pokusov, čo zrejme zodpovedá aj slovenskej situácii.
Napriek tomu, že čísla môžu byť teda vyššie, základnou otázkou je, prečo mladiství, ktorí majú celý život pred sebou, sa stále častejšie rozhodujú siahnuť si naň. Podľa psychiatra Michala Pataráka z psychiatrickej kliniky fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici je puberta a adolescencia obdobím vyrovnávania sa s vlastnou sexualitou, sebahodnotou, úlohou v spoločnosti či v užšej skupine, vzťahmi, tradíciou svojej rodiny či plánmi a víziami v kontraste so skutočnými možnosťami.
V pretlaku ťažkostí a pri nedostatočne vyvinutých alebo vyzretých schopnostiach zvládania môže dôjsť k situácii, keď miesto toho, aby mladiství problém riešili, ho chcú radšej úplne vymazať. Nevedia totiž, ako ďalej žiť v daných okolnostiach, ktoré nezvládajú, alebo už viac nechcú cítiť to, čo cítia a prežívajú. Môžu nadobudnúť presvedčenie, že to, čo ich trápi, v prípadne samovraždy zmizne spolu s nimi.
Aj Madro hovorí o adolescencii ako o najzložitejšom životnom období, ktoré sa spája s najväčším výskytom duševných ťažkostí. Pripomína, že mladí ľudia v tomto čase takmer nevyhľadávajú odbornú pomoc a o svojich ťažkostiach sa dospelým nechcú zverovať. Samovraždu si tak vo chvíli, keď nemajú dostatočnú skúsenosť s tým, čo prežívajú, podľa neho vysvetľujú ako extrémnu súčasť svojej stratégie, ako riešiť daný problém.
Z jeho skúsenosti mladí ľudia uvažujú o samovražde najmä vtedy, ak v bežných situáciách či malých drobnostiach zlyhávajú viackrát za sebou. Následne tak pri závažnejších problémoch samovraždu pokladajú za jediné možné riešenie.
Ambulantná psychiatrička Magdaléna Bachanová hovorí aj o fenoméne rodiny, ktorá môže byť pre mladistvých rizikom v prípade, že nezabezpečuje základnú potrebu istoty a bezpečia. Rodina a priatelia sú podľa nej jedným z rozhodujúcich faktorov, ak mladý človek stratí nádej či zmysel života.
Kvôli čomu však mladiství pokladajú samovraždu za účinné riešenie svojich problémov? Z Madrovej praxe títo ľudia väčšinou nechcú sklamať svoje okolie. Súčasná doba je podľa neho natoľko provýkonne orientovaná, že táto generácia musí v škole, doma alebo aj medzi priateľmi úspešne zastávať svoju rolu. Preto radšej ani medzi svojimi rovesníkmi nehovoria o svojich problémoch a zlyhaniach, lebo vedia, že neúspech sa neodpúšťa a s neúspešnými ľuďmi nechce nikto nadväzovať kontakty.
Vo výročnej správe Národného centra zdravotníckych informácií možno nájsť aj informáciu, že najčastejšími motívmi samovrážd sú konflikty a rodinné či školské problémy. Všetci oslovení odborníci sa však zhodujú, že v prípade samovraždy ide o dlhodobé nahromadenie viacerých problémov a zmes rôznych faktorov, ktoré následne vyústia do pocitu bezvýchodiskovosti, na základe čoho človek napokon siahne po krajnej možnosti.
Prečítajte si aj článok Epidémia smútku mladých ľudí: Chceme nesprávne veci Zdieľať
Príčin a impulzov môže byť však viacero. Z istej časti je to násilie v rôznych podobách, či už šikana, domáce a sexuálne násilie, alebo násilie, ktorého je človek len svedkom, napríklad keď otec bije mamu. Sú to však aj nešťastné romantické vzťahy, samota, alkohol, drogy či tiež psychické ochorenie, ktoré samo osebe zvyšuje riziko samovraždy.
Údaje NCZI naviazané na okresy Slovenska poukazujú tiež na fakt, že k samovražedným pokusom stredoškolákov a začínajúcich vysokoškolákov dochádza viac na západe a juhu Slovenska a vo väčších sídlach.
V publikácii Psychiatrická starostlivosť sa tiež možno dočítať, že v prepočte na počet obyvateľov najviac mladistvých psychiatrických pacientov vo veku 15 až 19 rokov evidovali ambulancie Bratislavského kraja. Spolu s Trnavským krajom bol na týchto miestach aj najvyšší počet samovražedných pokusov, pričom v porovnaní s inými kútmi Slovenska k dokonaniu samovraždy v závere takmer nedochádza.
Riziko samovrážd v urbanizovaných celkoch podľa psychiatra Pataráka stúpa v závislosti od životného štýlu a spôsobu myslenia či od zvládania bolesti a utrpenia v individualizovanejšej spoločnosti.
Graf zobrazujúci počet samovrážd a samovražedných pokusov detí a mladistvých na Slovensku vo veku od 0 do 19 rokov rozdelený na základe pohlavia. Zdroj: NCZI
Prečo sa o samovraždu pokúšajú častejšie dievčatá ako chlapci, vysvetľuje Patarák takto: Dievčatá podľa jeho názoru častejšie samovraždu v skutočnosti nechcú dokonať a zrejme aj nevedomky zvolia spôsob, pri ktorom je pravdepodobnejšie, že ich včas nájdu a pomôže sa im. Zároveň možno tiež dúfajú, že takáto hraničná situácia zatrasie s ich okolím a prebudí ho k adekvátnej reakcii.
V prípade chlapcov psychiatrička Bachanová hovorí, že ide o pokus po dlhom uvažovaní s radikálnejšou formou spáchania samovraždy, po ktorom už život zachraňujúci zásah nie je možný. Preto pomer samovrážd ku samovražedným pokusom je výrazne vyšší než u dievčat.
Najťažším obdobím býva podľa Madra z IPčka čas jarných prázdnin. Aj podľa Pataráka sú najrizikovejšie prechodné ročné obdobia, teda jar a jeseň. Za problematické pokladá Madro aj akékoľvek predvolebné obdobie, ktoré v ľuďoch podľa jeho pozorovaní aj v súvislosti s mediálnym pretlakom informácií vyvoláva úzkosť a napätie.
Z Madrovej skúsenosti sa mladí ľudia zamýšľajúci sa nad samovraždou o tom potrebujú porozprávať a hľadajú niekoho, kto im ponúkne rýchlu pomoc. Internet s možnosťou anonymity je pre nich najideálnejším priestorom, na ktorom sa však podľa jeho slov stretávajú skôr s deštrukčnými silami. Neustále využívanie sociálnych sietí naznačuje túžbu po medziľudských vzťahoch. Sociálne siete zohrávajú veľkú rolu, no podľa Madra v celkom inom kontexte než v porovnávaní počtu lajkov.
Ľudia s takýmito ťažkosťami v zásade hľadajú niekoho, kto je na tom podobne, a následne vytvárajú uzavreté komunity na sociálnych sieťach, kde sa vlastne navádzajú na samovraždu. Rozhodujúcu rolu podľa neho má aj to, čo ľudom odpovie prehliadač. Pripomína, že častým pojmom, ktorý Slováci zadávajú do vyhľadávania, je pojem „chcem sa zabiť“ (v priemere až 1600-krát mesačne).
Prehliadač v minulosti dokonca ani neponúkal na prvom mieste stránky s prevenciou, no, naopak, možnosti návodu či skupiny s podobnou tematikou, i keď aj v tomto smere sa to už zlepšuje.
Bachanová sociálnym sieťam pripisuje dvojakú úlohu: na jednej strane sú podľa jej slov príspevkom k väčšej individualizácii a odosobneniu vzťahov, na druhej strane sa práve prostredníctvom sociálnych sietí niekedy prejaví zamýšľaný samovražedný úmysel či iný prejav psychickej choroby a je tak možné v čas zakročiť. S tým súhlasí aj Patarák a poukazuje tiež na statusy kontrastujúce s predchádzajúcimi prejavmi osobnosti, ktoré môžu byť signálom samovražedných úmyslov alebo tendencií.
Je to však podľa neho aj priestor alternatívnej formy rozlúčky a apelu, ktorá však nie je až taká virtuálna, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Z jeho vlastných skúseností však mnohokrát bývajú sociálne siete rovnako dôvodom samovražedných sklonov – napríklad šikana cez sociálne siete.
Zo skúsenosti Bachanovej zohráva viera v oblasti duševného zdravia významnú úlohu. Mnohí pacienti uvádzajú práve vieru ako dôvod, prečo sa nad samovraždou nezamýšľajú. Aj podľa Pataráka môže byť viera ochranným faktorom, ktorý otvára horizont nádeje v ťažkých situáciách, hoci v istých prípadoch môže byť i sama bremenom.
Madro však hovorí aj to, že z jeho praxe viera prináša u mladých pocit väčšej viny. Ako psychológ internetovej poradne sa pomerne často stretáva s prípadmi veriacich ľudí, dokonca mladých aktívnych kresťanov, ktorí sa nechceli podeliť o svoje samovražedné myšlienky, pretože to vnímali ako stratu všetkých istôt, ktoré v živote majú.
Faktor viery je pre nich niečím, na základe čoho si myslia, že by o tom nemali hovoriť, pretože by tým vo svojom okolí narušili obraz vzorného kresťana. Pri starších ľuďoch však Madro, naopak, tvrdí, že viera môže byť veľkou pomocou.
Graf zobrazujúci celkový počet samovrážd a samovražedných pokusov na Slovensku za posledných 8 rokov. Zdroj: NCZI
Psychiater Patarák pripomína, že na tému samovrážd sa v prvom rade treba pozerať terapeutickými očami než ako na nejakú senzáciu s dávkou glorifikácie. Je podľa neho potrebné upriamovať pozornosť na iné spôsoby zvládania ťažkostí, ako aj na to, že život stojí za to, aj keď sa v ňom objavujú mnohé problémy. Bachanová vyvracia názor, že na samovražedné myšlienky sa nie je dobré pýtať, pretože by mohli v konečnom dôsledku človeka k takémuto činu naviesť. Hovorí, že s citlivo položenou otázkou v rámci dôverného rozhovoru možno podobné tendencie odhaliť a človeku koniec koncov pomôcť.
Všetci traja sa však zhodujú v tom, že zásadným problémom je aj skutočnosť, akým spôsobom sa o samovraždách hovorí v médiách. Na Slovensku je zaužívané, že o mŕtvych len v dobrom, no v prípade samovrážd sa týmto spôsobom podľa Madra romantizuje človek, ktorý sa svoj život rozhodol predčasne ukončiť.
Médiami podporované emočne ladené vyjadrenia o zomrelom následne romantizujú celý skutok a inšpirujú ďalších ľudí, ktorí chcú tiež po sebe zanechať pozitívnu stopu. Následne tak dochádza k Wertherovmu efektu, a teda vzostupu samovrážd v okolí. Prvýkrát bol tento jav spozorovaný po smrti speváčky a herečky Marylin Monroe, keď stúpol počet samovrážd v celosvetovej populácii o 64 percent.
WHO tiež vydala inštruktážnu brožúru pre filmových tvorcov, v ktorej varuje pred nebezpečenstvami detailného zobrazovania samovrážd, aby tak zabránila spúšťajúcemu efektu kopírovania medzi ľuďmi zápasiacimi s duševnými problémami.
Viac k téme v článku Ministerstvo školstva má problém s filmom Kto je ďalší?Zdieľať
Téma je o to aktuálnejšia, že na slovenských školách sa dnes premieta film Kto je ďalší?, ktorý síce poukazuje na závažné problémy medzi mladistvými, no tému zobrazuje veľmi škodlivým spôsobom a môže mať tak na divákov celkom opačný účinok. Odborná verejnosť už iniciovala aj petíciu na preskúmanie vhodnosti filmu ministerstvom školstva. Film kritizuje aj europoslankyňa za SaS Lucia Ďuriš Nicholsonová či Renáta Ocilková z KDH.
O samovraždách kolujú rôzne mýty, ako napríklad, že keď sa niekto rozhodne pre samovraždu, nikto mu v tom nemôže zabrániť, alebo že ten, kto o samovražde hovorí, ju nakoniec nespácha. Ľuďom, ktorí sa nad samovraždou zamýšľajú, je však naozaj možné pomôcť. Psychiatrička Bachanová hovorí o základnej ľudskej podpore, priateľstve, prejavení záujmu, trpezlivom rozhovore, ako aj odsledovaní zmien správania.
Patarák navrhuje pomôcť najmä tým, s ktorými už máme vytvorený vzťah. Vyžaduje si to podľa jeho slov záujem o vnútorné prežívanie človeka. Ak je uzavretejší či zádumčivejší než obvykle, je potrebné sa ho opýtať, ako sa cíti, ale bez toho, aby sme mu navodili dojem poníženia, zosmiešnenia alebo kontroly. Dôležité je vytvoriť a umožniť pocit bezpečia a otvorenosti aj v takej chúlostivej situácii, v akej sa práve nachádza.
Madro pokladá za hlavnú prioritu celej problematiky prevenciu. Ako sám hovorí: „Mladý samovrah neznamená automaticky psychiatrický pacient.“ Pripomína potrebu podpornej siete, efektívnych organizácií, fungujúcich rodín a škôl, ktoré vytvárajú priestor na pozitívny rozvoj detí.
Takisto dostupnejšiu ponuku odbornej pomoci, ale aj organizáciu atraktívnych voľnočasových aktivít pre mladistvých, na základe čoho môžu vyplniť svoj čas zmysluplne a účinne tak predísť samovražedným myšlienkam. Na základe dát internetovej poradne IPčko Madro dodáva, že samovraždy sa vôbec netýkajú sociálne vylúčených komunít, sociálne slabých rodín alebo, naopak, veľmi úspešných komunít. Je to podľa neho problém najmä strednej triedy spoločnosti.
A ako môže pomôcť rodina? Madro navrhuje, aby boli rodičia tí, s ktorými sa ich dieťa môže porozprávať o všetkom. Tiež odporúča, aby deťom hovorili aj o svojich ťažkostiach a ukázali im tak, že mať problémy je normálne. V mladistvých to následne zvyšuje pravdepodobnosť, že prípadnú ťažkú situáciu dokážu vyriešiť.
Pri kontakte telefonickej linky dôvery či internetovej poradne podľa Madra mladiství ľudia síce píšu, že chcú zomrieť, no v skutočnosti chcú len žiť inak, no nevedia, ako na to.
Ak vy alebo niekto, koho poznáte, zápasí s depresiou alebo má samovražedné myšlienky, nenechávajte ho v tom samého. Samovražedné myšlienky nie sú zlyhaním, môžu sa vyskytnúť u každého, kto prežíva niečo ťažké. Existujú rôzne formy pomoci. Okrem psychologických, psychoterapeutických alebo psychiatrických kliník sa môžete obrátiť aj na linku detskej istoty (116 111), linku dôvery Nezábudka (0800 800 566) či na internetovú poradňu IPčko (ipcko.sk). Všetky z nich vám ponúknu bezplatnú a odbornú podporu v núdzi s uchovaním vašej anonymity.