Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
02. 07. 2015, 16:57

Mladí už nepozerajú iba na peniaze, chcú aj pomôcť

Rozhodli sme sa podnikať bez úplatkov. Korupcia je ako rakovina, čo ničí všetko vo firme, dlhodobo sa tak nedá úspešne podnikať. Podnikanie si vyžaduje veľkú mieru dôvery, hovorí Allan Bussard. Kanaďan, ktorý prišiel na Slovensko radiť podnikateľom a ostal tu vyše 24 rokov. Allan Bussard žije na Slo...

Mladí už nepozerajú iba na peniaze, chcú aj pomôcť

Rozhodli sme sa podnikať bez úplatkov. Korupcia je ako rakovina, čo ničí všetko vo firme, dlhodobo sa tak nedá úspešne podnikať. Podnikanie si vyžaduje veľkú mieru dôvery, hovorí Allan Bussard. Kanaďan, ktorý prišiel na Slovensko radiť podnikateľom a ostal tu vyše 24 rokov.

Allan Bussard žije na Slovensku 24 rokov, navštevoval ho už dlhé roky predtým. Vyrástli tu jeho deti, okrem nich vychoval aj niekoľko projektov, desiatky firiem a podnikateľov, pracovníkov neziskových organizácií, konzultantov.

K jeho najznámejším deťom však patria aj Adopcie na diaľku Malaika, dovoz a pražiareň fair-trade kávy Ten Senses, servisná sieť Oil Partner a veľa ďalších. Za väčšinou z nich stojí Nadácia Integra, jedna z najstarších a najefektívnejších neziskoviek na Slovensku.

V posledných rokoch sa jeho láskou stala Afrika, jej káva, oriešky, ale najmä ľudia. Čo si myslí o Slovensku, Kanade, Afrike, o chudobe, imigrantoch, podnikateľoch, mladých ľuďoch? Ako sa Integra za 20 rokov dostala od drobných podnikateliek z Rožňavy k orieškom z Kene? Vysvetľuje v pokračovaní rozhovoru. Jeho prvú časť si môžete prečítať tu: Kanaďan Bussart: Afričania doma nemajú budúcnosť.

Žijete skoro 25 rokov na Slovensku, ako sa tá krajina zmenila?

Keď sme sem prišli, ľudia ešte vôbec nevedeli po anglicky. Keď naše deti začali chodiť do základnej školy, ich učiteľky boli bývalé ruštinárky.

Teraz majú mladí ľudia dosť vysokú úroveň angličtiny, cestujú, vzdelávajú sa vonku. Skupina mladých má už celkom iný pohľad na svet ako ich rodičia.

V čom?

Nevedia, čo bol komunizmus, nezažili to, boli ešte malé deti. Celá história vážne poznačila predchádzajúcu generáciu a oni nevedia, čo to je, iba o tom počuli. Tak ako mne moji rodičia hovorili o vojne alebo veľkej hospodárskej kríze.

Napríklad je veľa mladých, ktorí nielenže majú záujem o Afriku, ale sa tam už aj boli pozrieť. Nedávno sme otvorili novú pozíciu a skoro každý, kto sa o ňu uchádzal, už bol niekde v treťom svete, poznajú svet oveľa viac ako ich rodičia.

Tí ho ešte stále nepoznajú, do zahraničia chodili iba na dovolenky, ale mladí chodia, aby pomáhali, študovali, spoznávali, to je rozdiel.

Zaujímavé je, ako vnímajú svoju pozíciu vo svete. Keď moja manželka učila na základnej škole, robila prieskum, kde deti mali určiť, kde sa Slovensko nachádza na stupnici bohatstva. USA boli za desať bodov a napríklad Etiópia na nule.

Deti väčšinou povedali, že Slovensko je tak na troch bodoch. Dostali to od rodičov, ten pocit, že sme chudobní. Tento obraz, vnímanie samého seba je u Slovákov taký, že sme chudáci. Pravda je, že Slováci sú tak deväť a pol, nie na trojke.

To sa však mení, mladí Slováci si uvedomujú, že majú privilégiá, zdroje, vzdelanie a všetko na to, aby boli nielen šťastní, ale aby mohli aj niečo prispieť vonkajšiemu svetu. Nielen pozerať, kde môžu niečo dostať a zbohatnúť.

To je zásadná zmena, nie?

Neviem, stretávame sa však stále viac so Slovákmi, ktorí sa vzdelávajú v USA, Anglicku. Potom však zistia, že je tam veľká nuda, nič sa nedeje, tak sa chcú uplatniť na Slovensku alebo aj v Afrike alebo Ázii.

Keď otvárame novú pozíciu, príde 25 až 30 životopisov a veľká časť už má nejakú skúsenosť s rozvojovou pomocou v zahraničí. To ma prekvapuje, ale dá sa to očakávať.

Pri staršej generácii to bol skôr zápas o prežitie, ale podarilo sa jej zlepšiť podmienky pre mladšiu generáciu. Tá už nemá obavy o prežitie, snaží sa uplatniť. Berú to ako samozrejmosť, že majú kde žiť, čo jesť, zarobia dosť peňazí, predtým to nebolo také jasné.

Aké je to v porovnaní s Kanadou, aká je oproti Slovensku?

Tento posun sa stal s mojou generáciou po druhej svetovej vojne. Moji rodičia ešte zápasili o prežitie, vybudovali krajinu po vojne, chceli sa zamestnať, mať deti.

Moja generácia, ktorá sa narodila po vojne, už mala dobré životné podmienky a aj záujem uplatniť sa. To sa deje teraz s mladými Slovákmi – je to posun o 30 až 40 rokov.

Ďalší veľký rozdiel je v tom, že v Kanade, podobne ako vo Veľkej Británii a USA, je často väčšina ľudí imigrantmi z iných krajín. Máloktorá škôlka vo Vancouveri, kde žije môj syn, má viac ako 10 až 15 percent bielych detí.

Nie je tam napätie, dokážu spolu dobre žiť, sú na to zvyknutí, je to iná kultúra. V obchode, na ulici počuť veľa rôznych jazykov a je to normálne. To na Slovensku nie je. Neviem, čo by sa stalo, keby sem prišiel nejaký nával imigrantov.

Naša nevesta čiernej pleti, ktorá tu žila desať rokov, sa celý čas trápila s rasizmom. Myslím, že Slováci s týmto problémom ešte stále ani nezačali bojovať.

Neláka vás to vrátiť sa do Kanady?

Asi tam pôjdeme na dôchodok, moja manželka nechce starnúť na Slovensku, viackrát zažila slovenské nemocnice...

Myslím, že by bolo ťažké začať tam niečo nové, neláka ma to, skôr dokončiť, čo sme tu začali, a potom ísť tam, napísať o tom knihu a podobne.

Zmenilo sa odvtedy podnikateľské prostredie na Slovensku? Aký je rozdiel medzi 90. rokmi a terajším obdobím?

Tá prvá skupina bola zaujímavá tým, že mali veľmi obmedzené zručnosti, začínajúci podnikatelia vtedy ani v živote nepoznali iného podnikateľa, lebo podnikanie bolo predtým zakázané.

Boli nadšení, ale naivní. Pamätám si, keď sme robili prvé školenie s týmito podnikateľmi. Hovorili sme im, že musia predať tovar alebo službu za viac, ako boli ich náklady. Hovorili: „To je dobrý nápad,“ nemali ani predstavu, ako to funguje, nikto ani neriešil, či tam bude zisk...

Je jasné, že teraz je to iné, ľudia majú základné pochopenie toho, čo to je podnikanie. Teraz je prostredie oveľa priaznivejšie v tom, že sú dostupné úvery.

Banky ich ponúkajú, dokonca aj vláda s podporou únie, sú teraz rôzne programy, ako začať podnikanie. To je jeden z dôvodov, prečo sme to prestali robiť. Keď sme začali, neboli iné ponuky, teraz ich je kopa.

Na druhej strane sa hovorí, že vtedy bola väčšia sloboda, že podnikateľov bolo málo, príležitostí veľa. Teraz sa hovorí, že bez korupcie podnikateľ nezíska žiadnu zákazku, ako to je?

Myslím si, že vtedy bola korupcia oveľa silnejšia, lebo neboli pravidlá. Tí bývalí komunisti, ktorí sa stali veľkými podnikateľmi, sa nimi nestali na základe silných produktov alebo služieb, ale vďaka vzťahom z minulosti.

Aj teraz je korupcia už niekde inde, skôr sú to veľké kauzy – diaľnice, mosty. Už dávno som nepočul o veľkých problémoch medzi malými podnikateľmi, kedysi to bola každodenná záležitosť, keď bolo treba získať nejaké povolenie napríklad od hasičov a podobne.

Pamätám si, keď sa jedna naša firma Oil Partner potrebovala len pripojiť sa k transformátoru, to bol zápas – to je ťažké, to sa nedá, jasné, že čakali úplatok. Ale to bolo pred 15 rokmi, teraz, keď sme stavali novú prevádzku, už nebol žiadny problém.

Čiže sa podnikateľské prostredie zlepšuje?

Myslím, že áno. Pravidlá sa viac dodržiavajú, existuje prístup k financiám, aj konkurencia je väčšia. Vtedy mohol šikovný podnikateľ veľmi rýchlo narásť do silnej pozície, lebo konkurentov nebolo veľa. Teraz je konkurencia silná, aj zahraničná.

Ako je to v porovnaní s Kanadou, USA, keď porovnávame možnosti tu a tam?

V porovnaní s Kanadou teraz nevidím veľký rozdiel. Najväčší je v tom, čo je úloha štátu. USA ako štát sa držia bokom, môžeš podnikať, môžeš zlyhať. V Kanade a EÚ má oveľa väčšiu úlohu štát, odvody sú vyššie.

Zodpovednosť podnikateľa zabezpečiť väčšiu časť sociálnych potrieb zamestnanca je oveľa vyššia v EU ako v USA, Kanada je niekde medzi nimi. Má oveľa silnejší sociálny systém ako v USA, povinné zdravotné poistenie, ale nižšie odvody ako tu.

Ekonomická situácia je tam veľmi stabilná, ale aj silná konkurencia, takže začať podnikať v Kanade je, myslím, ešte stále ťažšie ako tu, tam neexistujú diery na trhu, kde sa dá prísť s novým nápadom, všetky sú vyčerpané.

Dajú sa v Afrike použiť nejaké skúsenosti zo Slovenska, pomohli Vám?

Áno, keď sme začali ten program na Slovensku, začali sme podnikať bez úplatkov. Myslím, že dlhodobo je to jediný spôsob, ako úspešne podnikať.

Úplatkárstvo ničí podnik aj spôsobmi, ktoré človek neočakáva. Napríklad keď zamestnanci vidia, že sa podpláca, ničí to ich morálku a etiku vo firme. Nemajú motiváciu byť poctiví voči vlastnej firme.

Je to ako rakovina, čo ničí všetko vo firme a dlhodobo sa tak nedá úspešne podnikať. Podnikanie si vyžaduje veľkú mieru dôvery, to je moja skúsenosť. Máme napríklad päťročnú skúsenosť so slovenskou firmou, ktorej dodávame oriešky, a funguje to bez zálohy.

Keď sa dávajú úplatky, celé sa to zasekne. Nemožno dôverovať iným, obchod nefunguje tak plynulo, ako by mal.

Peter Kremský

Foto - Pavol Rábara a archív Nadácie Integra

Odporúčame

Obuť sa naboso

Obuť sa naboso

Nejeden rodič si už lámal hlavu nad tým, čo obuť svojmu dieťaťu, keď sa konečne postaví na nôžky. Jedni odporúčajú pevnú členkovú obuv, ďalší obuv s vnútornou klenbou, topánky sú drahé aj lacné, textilné aj kožené. Na trhu je obrovský výber topánok a len málokto sa v tej spleti dokáže zorientovať. V...

CBR pozýva na konferenciu Ochrana práv rodiny

CBR pozýva na konferenciu Ochrana práv rodiny

V Levoči sa v sobotu 4. júla 2015 pred levočskou púťou uskutoční konferencia Ochrana práv rodiny, ktorú organizuje Centrum pre bioetickú reformu. V náväznosti na referendum o rodine konferencia nastoľuje urgentné otázky týkajúce sa rodičovských práv a ochrany rodiny pred manipuláciou štátom, politik...