Kurdi – len karta v rukách veľmocí?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kurdi – len karta v rukách veľmocí?

Kurdskí demonštranti žijúci v Belgicku protestujú na podporu a záchranu sýrskeho mesta Kobané. Foto: TASR/AP – /Geert Vanden Wijngaert

V uplynulých týždňoch rezonovala svetovými médiami turecká invázia do severnej Sýrie namierená proti Kurdom. Hoci to nie je po prvýkrát, čo tento najväčší národ na svete bez vlastného štátu púta pozornosť médií, v skutočnosti o ňom vieme dosť málo.

O počtoch Kurdov existujú len približné odhady. Podľa rôznych zdrojov je ich 30 až 46 miliónov. Nešťastím kurdského národa je, že žije na území štyroch štátov. V Turecku, presnejšie v jeho juhovýchodnej časti Kurdov žije najviac – opäť podľa rôznych zdrojov je to 15 až 20 miliónov. Kurdi v Turecku tvoria 18 až 20 % obyvateľstva. V západnom Iráne ich žije okolo 7 miliónov, v Iraku 5,5 až 8,5 milióna a v severnej Sýrii okolo troch miliónov. Ďalšie 2 až 3 milióny Kurdov žijú v diaspóre, z toho asi 1,5 milióna v Nemecku. Najbližšími etnickými príbuznými Kurdov sú Iránci, ale na rozdiel od nich drvivá väčšina Kurdov nevyznáva šiítsky, ale sunnitský islam. Náboženstvo ale dnes zohráva v živote Kurdov podstatne menšiu rolu, než je to v okolitých moslimských národoch.

O zemi „Kar-da“ približne zodpovedajúcej teritóriu, ktoré dnes obýva kurdský národ, sa zmieňujú už staroveké sumerské texty. Samotný pojem „Kurd“ sa prvýkrát objavuje v siedmom storočí v arabských textoch. Vzťahuje sa ale viac na nomádske kmene žijúce na pomedzí Byzantskej ríše a arabského sveta než na konkrétne etnikum. Na prelome tisícročí kmene žijúce na území dnešného Kurdistanu postupne prijali islam a na konci 12. storočia už môžeme hovoriť o konštituovaní Kurdov ako svojbytného etnika.

Historické obdobie, ktoré nasledovalo, možno smelo označiť za zlatú éru Kurdov. Na území dnešného Kurdistanu vtedy existovalo niekoľko kniežactiev či emirátov, ktoré síce formálne podliehali kalifom alebo seldžuckým sultánom, ale fakticky sa správali veľmi nezávisle. Kurdské emiráty prekvitali a okrem občasných bojov medzi sebou sa veľmi agilne zapájali aj do šírenia islamu ohňom a mečom. Z tohto prostredia vzišiel aj Selahadîne Eyubî v arabskom svete známy ako Salah-ad Din Jusúf bin Ajjúb, a nám Európanom ako Saladin, ktorý vošiel do histórie predovšetkým ako dobyvateľ Jeruzalema. Saladin bol ale tiež zakladateľom mocnej a široko rozvetvenej Ajjúbovskej dynastie. Tá po dvesto rokov vládla dnešnému Blízkemu a Strednému východu. Po úpadku aleppskej vetvy Ajjúbovcov sa kurdské emiráty na krátke obdobie stali súčasťou iránskej Sáfijskej (Safavidskej) ríše.

Začiatkom 16. storočia po porážke Sáfijovcov sa kurdské kmene dostali pod nadvládu osmanských Turkov. Rozľahlá a mnohonárodnostná Osmanská ríša rozprestierajúca sa na troch kontinentoch bola až do začiatku 19. storočia spravovaná pomerne decentralizovane a najmä jej okrajovým častiam sultáni ponechávali vo vnútorných záležitostiach pomerne veľkú voľnosť. Aj kurdské emiráty si v tomto období užívali veľmi širokú autonómiu. Okrem toho, už od čias Saladina boli kurdskí bojovníci vyhľadávanou posilou moslimských armád. Ani počas trvania Osmanskej ríše to nebolo inak a percento dôstojníkov kurdského pôvodu v službách istanbulských sultánov výrazne prevyšovalo podiel Kurdov na celkovom obyvateľstve Osmanskej ríše.

Problémy v spolužití s tureckou majoritou sa začali objavovať v polovici 19. storočia. Na úpadok politickej moci ríše a kopiace sa hospodárske problémy istanbulská Vysoká Porta reagovala tvrdou centralizáciou a obmedzovaním moci miestnych emirov a pašov. Prvé povstanie vypuklo už v roku 1847. V priebehu sedemdesiatych rokov 19. storočia odpor voči centrálnej vláde postupne dostával národný charakter. K ďalšiemu veľkému povstaniu došlo v roku 1880 pod vedením šejka Sajída Ubejdulláha. Povstanie sa prenieslo cez hranice do Perzie (dnešného Iránu) a aj tamojšia Kadžarská dynastia musela čeliť kurdským rebéliám.

Kurdské povstania boli na oboch stranách hranice potlačené, ale istanbulská Vysoká Porta sa tentoraz zachovala až neobvykle zdržanlivo. Ubejdulláh ušiel poprave a bolo mu umožnené emigrovať a dožiť pod ochranou hidžázskych (dnešná Saudská Arábia) emirov. Sultán Abdul Hamid II. mal dosť problémov s nemoslimským obyvateľstvom svojej veľkej ríše a voči moslimským Kurdom sa až do 1. svetovej vojny preto uplatňovala pomerne úspešná politika integrácie kurdských elít do života ríše.

Zmena k horšiemu prišla s prevratom zorganizovanom mladotureckým Výborom pre jednotu a pokrok v roku 1913. Nová tzv. „vláda troch pašov“ vedená Ismailom Enverom Pašom presadzovala vypätý turecký nacionalizmus a tvrdo potláčala všetky ostatné národnosti. Je pomerne málo známou skutočnosťou, že okrem arménskej genocídy podobný teror bol zo strany istanbulskej vlády uplatnený aj voči Kurdom. Zámienkou bolo, podobne ako pri Arménoch, obvinenie zo spolupráce s cárskym Ruskom. Istanbulská vláda kvôli tejto viac domnelej než skutočnej hrozbe zorganizovala masové deportácie Kurdov do nehostinných častí ríše, pri ktorých ľudia hynuli po tisícoch. V rokoch 1915 až 1917 bolo násilne presídlených viac než 700 000 Kurdov – väčšinou do nehostinných polopúštnych oblastí strednej a východnej Anatólie. Straty na životoch sa odhadujú na 200- až 300-tisíc.

Na konci 1. svetovej vojny sa zdalo, že Kurdi majú najhoršie za sebou a svoj vlastný štát predsa len získajú. Aspoň tak to predpokladala mierová dohoda zo Sévres. Lenže do veci sa vložil ambiciózny a charizmatický turecký generál Mustafa Kemal. Generál Kemal bol hrdinom práve skončenej vojny a renomé si získal najmä v takmer rok trvajúcej víťaznej bitke o Gallipolli. Generálovi Kemalovi sa spolu so skupinou podobne zmýšľajúcich dôstojníkov podarilo zvrhnúť monarchiu a vzápätí ostro vystúpil voči diktátu zmluvy zo Sévres. Tá okrem samostatného Kurdského štátu predpokladala aj vznik veľkého Arménska s vrchom Ararat a jazerom Van a prisudzovala nemalú časť Malej Ázie Grécku. Všetko, samozrejme, na úkor Turecka.

V ťažení, ktoré turecká historiografia nazýva vojnou za nezávislosť, generál Kemal v sérii úspešných bitiek vytlačil grécku armádu z ázijského kontinentu a nekompromisne potlačil arménske a kurdské ambície na vlastné nezávislé štáty. Vojnou unaveným mocnostiam Francúzsku a Veľkej Británii (o USA smerujúcich k izolacionizmu ani nehovoriac) sa nechcelo mrhať životmi svojich vojakov pre neznáme dediny niekde medzi Kaukazom a Anatóliou a novou zmluvou z Lausanne daný stav fakticky akceptovali. Turecko tak bolo jediným štátom Centrálnych mocností, ktorý dokázal zmeniť tvrdý mierový diktát mocností Dohody.

V roku 1922 bola ustanovená Turecká republika v hraniciach, ako ich poznáme dnes. Kurdi nielenže nezískali svoj štát, ale turecká administratíva im od začiatku dávala najavo svoju nenávisť. Kurdi čelili útlaku a asimilácii podstatne tvrdšej než to, čo sme zažili my Slováci v posledných desaťročiach Uhorska. Turecká republika vôbec neuznávala existenciu kurdského národa. Používanie kurdských mien bolo zakázané a hovoriť po kurdsky na verejnosti znamenalo väzenie. Oficiálne boli Kurdi ankarskou vládou nazývaní ako „horskí Turci“.

Kurdi na útlak reagovali sériou povstaní. Z dnešného pohľadu až paradoxne vyznieva skutočnosť, že jedným z neuralgických bodov vzťahu Kurdov k Tureckej republike bola jej prísna sekulárnosť a odluka od islamu, čo u konzervatívnych Kurdov len zvyšovalo averziu.

V roku 1927 sa Kurdi dokonca pokúsili o vyhlásenie nezávislej Republiky Ararat na území dnešného východného Turecka. V roku 1934 turecký parlament schválil tzv. zákon o presídlení, ktorý sa stal v rukách ankarskej vlády drastickým nástrojom asimilácie. Finálnym cieľom bolo homogenizovať obyvateľstvo Tureckej republiky „rozpustením“ národnostných menšín v mori majoritného tureckého obyvateľstva. Aby zriedila kurdské osídlenie na východe Turecka, Ankarská vláda do oblasti Kurdistanu presídľovala okrem iného aj utečencov z Kosova, ktorí do Turecka utekali pred podobne asimilačnou politikou Belehradu.

Zdroj: Flickr.com

Kurdi opäť reagovali povstaním. Na potlačenie tzv. Dersimského povstania v rokoch 1937 a 1938 bolo nasadených vyše 20 000 vojakov pravidelnej tureckej armády. Ťaženie proti povstalcom prebehlo v dvoch vlnách a vo finálnej fáze tureckým jednotkám velil sám prezident Mustafa Kemal, ktorému v roku 1934 turecký parlament pririekol honosný titul Attatürk (doslova Otec Turkov).

Dodnes nie je úplne jasné, koľko civilistov bolo pri potlačovaní Dersimského povstania zabitých. Turci priznávajú niečo vyše 13-tisíc obetí, britské zdroje hovoria až o trojnásobku.

Povstania na tureckej strane Kurdistanu mali opäť odozvu aj v susednom Iráne, kde v priebehu dvadsiatych rokov tiež došlo k sérii rebélií. Naproti tomu pod britským protektorátom nachádzajúci sa Irak sa ku Kurdom v tomto období správal zhovievavo až veľkoryso. V dvadsiatych rokoch minulého storočia dokonca v severnom Iraku existovalo autonómne Kráľovstvo Kurdistan. Mierové spolužitie Kurdov s irackými Arabmi narušil až baasistický režim Saddáma Hussaina v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Keď v priebehu 2. svetovej vojny Sovietsky zväz po dohode s USA a Veľkou Britániou v auguste 1941 okupoval severnú polovicu Iránu, utláčaní Kurdi neušli jeho pozornosti. Moskva chcela udržiavať svoj vplyv v Iráne aj po stiahnutí svojich vojsk. Na začiatku roku 1946 bola pod sovietskym patronátom na území severného Iránu vyhlásená tzv. Mahábádska republika. Oficiálnou armádou tohoto okrem ZSSR nikým neuznaného štátu sa stala Pešmerga (v kurdštine „stojaci zoči-voči smrti“). Pešmerga vznikla ešte v 19. storočí v iránskom Kurdistane ako akási partizánska domobrana voči represiám štátnej moci. Postupne sa rozšírila aj medzi irackými Kurdami a stala sa trvalou súčasťou kurdskej spoločnosti.

Výsledkom zásahu ZSSR do kurdských záležitostí ale bolo, že vystrašený Irán a znepokojené Turecko sa primkli k USA ako garantovi svojej bezpečnosti a územnej celistvosti. Ku koncu roku 1946 Moskva svoju ochrannú ruku stiahla a v Mahábáde bola obnovená iránska zvrchovanosť. Prezident malej republiky Kaázi Muhammad bol zajatý a v marci 1947 obesený.

Pod tlakom USA Turecko v povojnových rokoch svoj útlak Kurdov trochu zmiernilo, ale zmierlivej politike urobil razantný koniec vojenský prevrat v roku 1960.

Nepriateľ môjho nepriateľa...

Ako sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia obnovil asimilačný tlak, priamoúmerne tomu rástlo aj kurdské hnutie odporu. Kurdským vodcom bolo jasné, že bez pomoci zo zahraničia sa proti moci tureckého štátu nepresadia. Začali preto hľadať spojencov na medzinárodnej scéne. Studená vojna kulminovala a Turecko bolo v tomto konflikte pevným spojencom Spojených štátov amerických. Aby si zabezpečila lojalitu Ankary, vláda USA okrem občasných povinných apelov na ľudské práva v podstate rezignovala na pokusy o demokratizáciu tureckého režimu. Ostatne, vo Washingtone si pamätali, že podobný pokus v druhej polovici päťdesiatych rokov viedol akurát k tomu, že pocivilnená turecká vláda sa veľmi rýchlo otočila doľava a začala pokukovať po Moskve. Situáciu museli zachraňovať tureckí generáli. USA preto ako spojenec neprichádzali do úvahy.

Tie isté Spojené štáty americké mali za spojencov aj Pakistan a Saudskú Arábiu, takže podporovateľov nebolo možné hľadať ani medzi štátmi preferujúcimi či presadzujúcimi islamizmus. Z logiky veci vyplynulo, že jediným vhodným spojencom pre boj proti Ankare môže byť iba Sovietsky zväz. Táto tendencia ešte zosilnela po sovietskej invázii do Afganistanu na konci roku 1979.

Prípadná spolupráca s kurdským hnutím odporu by veľmi dobre zapadala do zahraničnej politiky ZSSR sedemdesiatych rokov, spočívajúcej v podpore národno-oslobodzovacích hnutí kdekoľvek vo svete, pričom bezvýhradné prijatie ideológie marxizmu-leninizmu nebolo pre sovietsku finančnú alebo vojenskú podporu nutnou podmienkou. Lenže Moskva sa do podpory kurdského hnutia veľmi nehrnula. Je niečo iné podporovať národno-oslobodzovacie hnutie niekde v Afrike a niečo úplne iné je začať otvorenú diverziu voči pomerne mocnému susednému štátu, ktorý je ešte k tomu členom NATO.

Kurdské hnutie malo ale vlastnú logiku vývoja. Jeho súčasťou bola už od šesťdesiatych rokov malá študentská marxisticko-ľavicová organizácia Dev-Genç (Mladí revolucionári) vedená charizmatickým vodcom Abdullahom Öcallanom. Hoci hnutie vzišlo z mestského prostredia, Öcalan pomerne rýchlo prišiel k záveru, že ak má jeho organizácia uspieť, musí pôsobiť priamo medzi kurdským obyvateľstvom na vidieku. V priebehu prvej polovice sedemdesiatych rokov sa skupina Öcalanových najvernejších prezývaná podľa Öcalanovho krycieho mena Apocus, stále intenzívnejšie zapájala do odbojových aktivít a Öcalan postupne formuloval svoj ideologický a politický program. Ten predstavoval účelovú syntézu vhodných pasáží marxizmu-leninizmu a tradičného kurdského nacionalizmu. Organizácia postupne rástla a získavala na popularite. V novembri 1978 bolo prijaté rozhodnutie o premene organizácie na politickú stranu a v apríli 1979 bol ohlásený vznik Strany kurdských pracujúcich známej pod skratkou PKK (Partiya Karkerên Kurdistanê).

Prakticky okamžite po svojom vzniku PKK začala aj ozbrojený boj. Prvoradými cieľmi sa stali tureckí policajti, vojaci a úradníci. Útoky prebiehali väčšinou v mestách, preto sa táto fáza kurdského odporu nazýva aj „mestskou vojnou“. Samostatnou a veľmi krvavou kapitolou boli trestné operácie PKK proti Kurdom spolupracujúcim s tureckým režimom.

Hoci PKK deklarovala svoje úsilie ako boj proti tureckej štátnej a vojenskej moci, nezriedka sa obeťami útokov stávali aj civilisti. To nepridávalo PKK na dobrom renomé v zahraničí. Zlom vo vnímaní PKK prišiel po teroristickom útoku na turecký konzulát v Štrasburgu v novembri 1980. PKK uskutočnila tento útok v spolupráci s arménskou organizáciou ASALA. Útok na konzulát zdvihol v Európe vlnu pobúrenia. PKK sa pokúsila od útoku dištancovať, ale už bolo neskoro. Strana sa ocitla na zozname teroristických organizácií a v mnohých krajinách bola na radosť Ankary postavená mimo zákona.

Abdullah Öcallan v tureckom väzení. Foto: TASR/AP.

Útok na cieľ v západnej Európe bol v podstate prejavom narastajúcej frustrácie a poklesu sebadôvery PKK. Po ďalšom z vojenských prevratov v septembri 1980 sebavedomá turecká armáda a polícia prestali brať ohľady na medzinárodné ohlasy a Ankara spustila voči Kurdom ďalšiu z masívnych represívnych vĺn. Mnoho kurdských predákov bolo zabitých alebo skončili vo väzení a masívne straty na civilnom obyvateľstve podlamovali morálku kurdského hnutia. Paradoxne, tureckú ofenzívu najlepšie prestála práve dôkladne zakonšpirovaná PKK.

Moskva sa síce nemienila v kurdských záležitostiach angažovať priamo, ale nebránila spriaznenému sýrskemu režimu Háfiza al-Assada, aby PKK v kritickej chvíli podal pomocnú ruku. Predáci PKK, ktorí unikli zatknutiu alebo zabitiu, našli útočištia v sýrskych táboroch. Tam sa im dostalo dôkladného výcviku okrem iného aj po boku palestínskych teroristov. Assad mal s Tureckom dlhodobo napäté vzťahy, a preto sa neobmedzil iba na poskytnutie útočiska, ale bojovníkom PKK poskytol okrem výcviku aj zbrane pre partizánsky boj. Tak sa vo výzbroji PKK v pomerne hojnom množstve ocitli aj zbrane „Made in Czechoslovakia“, ktorými československá komunistická strana pôvodne podporila boj Sýrie proti svetovému imperializmu.

Počnúc rokom 1984 PKK už bola viac paramilitantnou organizáciou ako politickou stranou. Oficiálne sídlo organizácie bolo zriadené v Damašku a bojovníci PKK sa cvičili okrem Sýrie aj v Libanone, Iraku, Líbyi či Jemene, a to často pod kuratelou inštruktorov z KGB a GRU. Tureckom sa následne prevalila vlna bombových výbuchov a útokov na policajné stanice a štátne úrady. Pred bojovníkmi PKK neboli v bezpečí ani vojenské hliadky. Útoky boli zvyčajne vedené s veľkou ničivou silou a PKK si dávala záležať na patričnej publicite, bez ohľadu na to, že obeťami útokov sa nezriedka stávali aj náhodní civilisti.

Pád komunizmu na konci osemdesiatych rokov PKK paradoxne nijako výrazne nezasiahol. Výpadok dodávok zbraní a financií zo socialistických štátov vykrylo – samozrejme, vo všetkej tichosti – Grécko, pre ktoré je Turecko dedičným nepriateľom už od vyhlásenia nezávislosti.

Omnoho väčšie problémy PKK spôsobovala zmena taktiky tureckej armády. Tá proti bojovníkom PKK miesto radových jednotiek pozostávajúcich z nedostatočne motivovaných odvedencov začala nasadzovať výborne vycvičené špeciálne jednotky a nevyhýbala sa ani nasadzovaniu ťažkých zbraní a bombardovacieho letectva.

Tureckou armádou do kúta zahnaná PKK sa uchýlila k samovražedným teroristickým útokom. Prvý takýto útok vykonala na konci júla 1996 bojovníčka PKK Zeynep Kinaçi. V nasledujúcich troch rokoch prevažne ženské bojovníčky PKK vykonali takmer 800 samovražedných útokov. Temnou stránkou tejto fázy kurdského boja zostáva, že pri útokoch zahynuli stovky žien a detí. PKK sa v tomto období nevyhýbala ani nasadzovaniu detských bojovníkov. Podľa rôznych zdrojov len v rokoch 1998 až 1999 bojovalo v radoch oddielov PKK až 3000 bojovníkov mladších ako 18 rokov.

Ďalšiu ranu Kurdom zasadil iracký diktátor Saddám Husajn. Ten Kurdov počas iracko-iránskej vojny nie celkom bezdôvodne podozrieval so spolupráce s Iránom. Keď si jeho jednotky nevedeli poradiť s Pešmergou, iracký diktátor proti Kurdom bez rozpakov nasadil bojové otravné plyny. Straty na životoch civilného obyvateľstva boli strašné.

Pre Háfiza al-Assada, po ukončení studenej vojny hľadajúceho zmier s Tureckom aj Západom, sa nezmieriteľná PKK postupne stávala príťažou. Na konci deväťdesiatych rokov sa od PKK začal odvracať aj tento ich doteraz najspoľahlivejší spojenec. PKK začala čeliť dovtedy neobvyklým obmedzeniam a začal sa prejavovať aj nedostatok financií.

Od roku 1993 žil Abdullah Öcalan buď vo väzení, alebo v domácej internácii. Sýria ho síce odmietla vydať do Turecka, ale začiatkom februára 1999 bol Öcalan zo Sýrie vypovedaný. Tým sa začala jeho niekoľkodňová anabáza, keď lietajúc po Európe sa zúfalo snažil nájsť krajinu, ktorá by mu poskytla azyl, a Turecko naproti tomu robilo všetko možné, aby Öcalana dostalo do svojich rúk.

Jeho prvý let smeroval do Moskvy. Rusko, v danom čase majúce svojich vlastných problémov vyše hlavy, si ale netrúflo poskytnúť azyl najhľadanejšiemu teroristovi sveta. Tak to Öcalan skúsil v Grécku. To by mu azyl poskytlo vcelku rado, ale ako členský štát NATO si to jednoducho nemohlo dovoliť. Chvíľu to nádejne vyzeralo s Talianskom, kde sympatizujúci miestni eurokomunisti Massima d´Alemu práve viedli vládnu koalíciu (asi tucet talianskych miest dokonca udelil Öcalanovi čestné občianstvo), lenže pre Rím predstavoval Öcalan ten istý problém ako pre Atény. Štvaný Öcalan hľadal útočisko v kenskom Nairobi. Tam sa jeho cesta 15. februára 1999 aj skončila. Za priamej účasti tureckej tajnej služby bol počas prepravy z gréckej ambasády na letisko zatknutý v aute gréckeho konzula.

Ako sme chytali Öcalana

Nech to znie akokoľvek zvláštne, hon na Abdullaha Öcalana sa dotkol aj Slovenska. V polovici februára 1999 vtedajšie vedenie nášho ministerstva dopravy vyrazilo na výjazd po letiskách, SAD-kách a strediskách správy ciest východného Slovenska. Po náročnom pracovnom dni miestne špičky hostili pánov z Bratislavy v útulnom spoločenskom zariadení neďaleko Bardejova. Nálada bola vynikajúca a východniari nezostali nič dlžní svojej tradičnej pohostinnosti.

Pár minút pred polnocou sa nemenovanému vysokopostavenému úradníkovi ministerstva zúrivo rozzvonil mobil a akčný hlas z úradu vlády naliehavo oznamoval, že vzdušným priestorom Slovenskej republiky má v blízkej budúcnosti prelietať lietadlo, na ktorého palube má byť Abdullah Öcalan. Rozkaz bol jasný: „Lietadlo nesmie za žiadnu cenu pristáť na území Slovenska!“ Úradník z ministerstva odtušil, že ak lietadlo vyhlási hoci aj z vymysleného dôvodu núdzový stav (požiar, porucha, zdravotný stav človeka na palube atď.), tak naše riadenie letovej prevádzky bude povinné mu umožniť pristátie na najbližšom letisku. Na to človek z úradu vlády reagoval strohým: „Tak ho bude treba okamžite po pristátí zaistiť! Podrobnosti Vám posielam faxom. Diktujte číslo!“ Nasledoval bleskový dopyt na hostiteľov a číslo bolo nadiktované. To, čo nasledovalo potom, bolo ako zo Švejka.

O chvíľu jeden z hostiteľov došiel celý zelený, že omylom dali číslo faxu nachádzajúceho sa v kancelárii, od ktorej má jediný kľúč sekretárka a tá toho času spí doma spánkom spravodlivých v cca 30 kilometrov vzdialenej obci. Na úradníkovo zdvihnuté obočie dotyčný len hlesol: „Jasné, je to fax z úradu vlády. Ideme po ňu.“ Nešťastnú sekretárku o pol druhej v noci vytiahli z postele, dovliekli do Bardejova a fax napokon svojho adresáta našiel a........ krátko nato ďalší telefonát z úradu vlády poplach zrušil, aby ho do rána ešte raz vyhlásil a zase zrušil. A potom na poludnie nasledujúceho dňa zase vyhlásil. Ale tentoraz už „Naozaj!!“ s tým, že pokus o pristátie na bratislavskom letisku sa očakáva v priebehu pár hodín. Nasledovala šialená jazda dvoch ministerských úradníkov krížom cez celé Slovensko z Košíc, kam sa delegácia medzitým presunula, do Bratislavy.

Vedenie bratislavskej správy letísk bolo uvedené do pohotovosti a zhromaždené v zasadačke riaditeľa hodiny odovzdane čakalo na príchod ministerských úradníkov, od ktorých sa čakalo, že osobne vysvetlia, čo sa deje, a, samozrejme, vydajú príslušné pokyny. Lenže keď úradníci s plynovým pedálom modrej služobnej ibizy na podlahe už za tmy míňali Senec, prišiel z úradu vlády posledný telefonát. Známy akčný hlas im bodro oznámil, že Öcalana „zatkli niekde v Afrike, takže sme z toho von...“. Úradníci si ešte pretrpeli trápnych päť minút v zasadačke na letisku pri vysvetľovaní, prečo páni museli zabiť niekoľko hodín zbytočným čakaním na dvoch uštvaných ministerských úradníkov, pričom Öcalanovo meno, samozrejme, nesmelo zaznieť. Letištiari, mysliac si o tom všetkom svoje, promptne zmizli domov a na tom sa kauza Öcalan pre Slovensko skončila.

Proti Saddámovi a ISIL

Öcalanovo zatknutie vyvolalo masívne protesty Kurdov po celom svete. Zatknutie vodcu a zakladateľa na najbližšie tri roky PKK prakticky ochromilo. Výsledkom bolo prímerie s tureckou vládou, ktoré platilo až do roku 2004 a potom ešte medzi rokmi 2012 a 2015. Medzitým sa PKK niekoľkokrát pokúsila premenovať, čo malo byť súčasťou procesu zbavovania sa pozostatkov komunistického dedičstva.

Öcalanova ideológia ale v kurdskom hnutí zapustila hlboké korene a väzenie nič neubralo na jeho popularite. Tá je dnes rovnako silná aj medzi irackými aj sýrskymi Kurdami. O tom stále svedčia červené hviezdy na uniformách kurdských milícií, ako aj desiatky Öcalanových portrétov po celom irackom Kurdistane a sýrskej Rojave.

Po prvej vojne v Zálive, keď bola nad severným Irakom vytvorená bezletová zóna a Kurdi sa stali spojencami USA, sa ťažisko kurdského hnutia prenieslo práve do irackého Kurdistanu. Pod tlakom tureckej armády na iracké územie začali prechádzať aj oddiely PKK. Politickému životu irackých Kurdov dominovala Demokratická strana Kurdistanu vedená Masúdom Barzáním. Masúd je synom legendárneho Mustafu Barzáního, ktorý bol počas Mahábádskej republiky veliteľom Pešmergy. Po likvidácii republiky utiekol pred iránskou šibenicou do Iraku. Masúd sa ostatne narodil práve v Mahábáde v roku 1946.

Ako sa to národno-oslobodzovacím hnutiam občas stáva, vo chvíli, keď sa cieľ zdal na dosah, v hnutí došlo k rozkolu. Od Barzáního sa odštiepil Džalál Talabání a založil konkurenčný Vlastenecký zväz Kurdistanu. Pod jeho velenie prešla aj časť Pešmergy. Od roku 1994 až do konca roku 1997 v irackom Kurdistane zúrila občianska vojna. Definitívny mier bol dohodnutý až pod patronátom USA v septembri 1998.

Po zvrhnutí diktátora Saddáma Husajna v roku 2003 bol so súhlasom USA vytvorený autonómny región Kurdistan. Vďaka slabosti centrálnej vlády v Bagdade funguje takmer nezávisle, aj napriek tomu, že nie je uznaným štátom. Autonómny Kurdistan bol fakticky rozdelený na dve časti. Tzv. žltú zónu s provinciami Dohuk a Erbil kontroloval Barzání, zelená zóna s provinciami Sulajmania a Halabdža zase patrí Talabáního strane. Analogické rozdelenie platí v podstate dodnes aj pre Pešmergu. Barzání sa stal aj prezidentom Kurdistanu a bol ním až do roku 2017. Jeho vláde bola ľudskoprávnymi organizáciami často vyčítaná korupcia a nepotizmus. Niečo na tom asi bude, lebo predsedom vlády irackého Kurdistanu je Masúdov syn Masrúr Barzání a prezidentom sa po Masúdovi stal jeho synovec Nečirvan Barzání.

Udalosti v irackom Kurdistane nezostali bez odozvy na sýrskej strane hranice. V roku 2004 vznikli Yekîneyên Parastina Gel (Ľudové jednotky obrany ) známe pod skratkou YPG. Spočiatku pôsobili ako ozbrojené krídlo sýrsko-kurdskej Demokratickej zjednotenej strany, ale ich význam prudko narástol po vypuknutí sýrskej občianskej vojny. YPG sa spočiatku obmedzovali na obranu území osídlených Kurdami a stretom s pravidelnou sýrskou armádou sa snažili vyhýbať. Beh udalostí zmenil nástup ISIL v roku 2012.

Kurdské milície Pešmerga sa presúvajú na frontovú líniu počas bojov s islamskými militantmi pri irackom meste Mósul. Foto: TASR/ AP – Khalid Mohammed.

Rastúci tlak ISIL nútil Kurdov opäť hľadať spojencov. Prvý pokus o takéto spojenectvo ale nedopadol práve najlepšie. Pri obrane mesta Kobani v septembri 2014 sa Kurdi spojili s jednotkami protiassadovskej Slobodnej sýrskej armády (FSA). Bojovníci ISIL ale napriek tomu dokázali rozhodným útokom mesto dobyť a s ním takmer celú východnú Sýriu. Po strate Aleppa jednotky FSA stáli na pokraji zničenia.

Za tejto situácie zasiahli do udalostí na bojisku USA. Washington sa povzniesol nad kurdskú marxisticko-leninskú minulosť a rozhodol sa YPG v boji s ISIL poskytnúť vzdušnú aj technickú podporu. Ostatne, kurdská Pešmerga v Iraku si pripísala už v roku 2003 nemalú zásluhu na zajatí Saddáma Husajna a o rok neskôr bojovníci Pešmergy sami chytili a následne vydali Američanom prominentného teroristu Al-Kájdy Hassana Ghula.

V priebehu prvej polovice roku 2015 jednotky YPG s americkou podporou dobyli mestá Ramádí a Hasakáa. A napokon získali späť aj Kobani. Pod vplyvom úspechov YPG sa pod ich vlajkou začali zhromažďovať aj arabské a jezídske oddiely bojujúce proti ISIL, ale aj proti Bášárovi al-Assadovi.

Po úspešných ofenzívach sa pod kontrolou YPG ocitli tiež oblasti obývané sýrskymi Arabmi. Preto, ako do značnej miery marketingový ťah, boli pod patronátom USA v októbri 2015 vytvorené SDF – Sýrske demokratické sily. Hlavnou bojovou silou SDF, ale bezkonkurenčne zostávali kurdské YPG.

V priebehu prvej polovice roku 2016 ďalšou sériou ofenzív so vzdušnou a spravodajskou podporou USA SDF fakticky zdecimovali oddiely ISIL na severe a severovýchode Sýrie. Z juhu s nemenšou razanciou drvili ISIL sýrska armáda Bašára al-Assada s podporou ruského vojenského kontingentu. V máji 2016 SDF vedené YPG dobyli faktické hlavné mesto ISIL Rakká a na konci roku zase sýrska armáda s ruskou podporou zlomila odpor ISIL v Aleppe. Kurdi navyše prijali do svojej „opatery“ množstvo zajatých islamistov, ktorých si Američania z politických či ľudskoprávnych dôvodov nemohli dovoliť zadržiavať na vlastnom území.

Na Kurdmi dobytom území vznikol autonómny región zvaný Rojava (kurdsky „Západ“), ktorý je úzko prepojený s irackým Kurdistanom. Zaujímavosťou je, že v jeho čele stoja dvaja spoluprezidenti Kurd Ȋlham Ehmed a sýrsky Arab Mansúr Selum.

Líniou dotyku medzi Kurdmi a armádou Bašára al-Assada sa stal tok rieky Eufrat. Ani USA, ani Rusko nemali záujem na eskalácii vzájomného konfliktu svojich chránencov, preto na línii dotyku zavládlo opatrné prímerie. O krehkosti prímeria nevypovedá nič viac ako incident meste Chašám v provincii Dajr az-Zaur. Mesto a priľahlé ropné polia obsadili SDF v septembri 2017. Proassadovské sily predstavované ruským žoldnierskym tzv. Wagnerovým práporom sa ho vo februári 2018 pokúsili dobyť. Američania ale mesto s prehľadom ubránili a Wagnerov prápor bol pri útoku zdecimovaný.

Rozmach Kurdmi ovládaného teritória pochopiteľne nemohol nechať pokojným Turecko. To posledné, čo by si turecký prezident Recep Erdoğan prial, je, aby sa tureckí Kurdi inšpirovali príkladom svojich irackých a sýrskych príbuzných vo vyhlasovaní autonómnych regiónov, ktoré by sa rýchlo mohli stať zárodkom samostatného kurdského štátu. Preto Ankara s podporou protureckých milícií vzkriesenej FSA začiatkom roku 2018 obsadila severosýrsku provinciu Afrín dovtedy držanú SDF a v októbri tohto roku aj tridsať kilometrov široký pás sýrskeho pohraničného územia na západ od rieky Eufrat.

Na USA a obzvlášť na prezidenta Donalda Trumpa sa po začatí tureckej ofenzívy zniesla vlna kritiky a obvinení, že Kurdov, ktorí boli vo vojne s ISIL omnoho hodnotnejším spojencom USA ako Turecko, nechal napospas autoritárskemu Erdoğanovi. Vstupovať do sporov medzi vlastnými spojencami je vždy veľmi problematická záležitosť. Trump skutočne stiahol zo severnej Sýrie amerických vojakov, čím svojmu kontroverznému tureckému spojencovi z NATO dovolil obsadiť kus územia dovtedy kontrolovaného Kurdmi.

V záujme spravodlivosti je potrebné doplniť, že toto územie nikdy nebolo súčasťou Kurdistanu, a tiež že prezident Trump tureckému prezidentovi zjavne veľmi jasne vysvetlil, že turecká armáda nemá čo robiť na východnom brehu Eufratu, t. j. tam, kde by už mohla ohrozovať samotný Kurdistan a, samozrejme, aj jeho ropné polia. Prezident Trump sa nedávno nechal počuť, že práve ochrana ropných polí je prioritou USA a vzápätí bolo oznámené, že USA práve s týmto cieľom vybudujú vo východnej Sýrii novú základňu. A má to byť práve v SDF ovládanej časti provincie Dajr az-Zaúr, kde Američania už raz úspešne zasahovali.

Trumpov súhlas s tureckou operáciou bol ale pre Kurdov jasným signálom, že ani podpora USA nie je nekonečná a veľmi rýchlo dospeli k záveru, že kompromis s Bašárom al-Assadom je pre nich rozhodne menším zlom ako ďalšia krvavá vojna s Erdoğanovým Tureckom. Zo situácie dokázal najviac vyťažiť ruský prezident Putin. Na líniu dotyku jednotiek SDF a tureckej armády ku spokojnosti všetkých okrem USA dohliada ruská vojenská polícia, čo ešte upevnilo pozíciu Ruska v tomto kúte sveta.

Po dvoch storočiach národno-oslobodzovacieho boja kurdský príbeh zostáva stále otvorený a ako ukázali aj udalosti posledných týždňov na severe Sýrie, osud Kurdov je dnes viac než kedykoľvek predtým spojený s vôľou a záujmami veľmocí.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo