Viera v Boha zo mňa vytiekla ako voda z prasknutej nádoby

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Viera v Boha zo mňa vytiekla ako voda z prasknutej nádoby

Poľský reportér Mariusz Szczygieł. FOTO – Profimedia

Je poľskou reportérskou hviezdou. Mariusz Szczygieł sa preslávil najmä knihou reportáží o Česku s nezabudnuteľným názvom Gottland. Ale nie je len reportérom, už niekoľko rokov často a rád hovorí o tom, ako sa stal ateistom.

Mariusz Szczygieł (1966) má teraz dobrú jeseň. V Poľsku získal prestížnu národnú literárnu cenu Nike 2019 za knihu „Nie ma“. Poľskí čitatelia zvolili túto knihu za najlepšie reportáže desaťročia. Vyšla teraz aj po česky pod názvom Není. No a v slovenčine teraz vydal Absynt Szczygiełovu knihu z roku 2010 Urob si raj.

Obidve knihy sa týkajú aj viery v Boha, ale každá trocha inak. Vo svojej prvej knihe z Česka v Gottlande vtedy ešte len tridsiatnik Mariusz Szczygieł tvrdí, že „svet bez Boha možný nie je, a tak v najateistickejšej krajine sveta, ktorou Česko je, hrá Karel Gott dôležitú rolu. Rolu mein Gott.“

No keď prichádza Szczygieł do Česka neskôr, vie, že je v silno ateistickom štáte, a tak sa chce Čechov pýtať: Ako sa vám žije bez Boha? Táto otázka, niekedy vyslovená priamo a inokedy skryte, je refrénom všetkých reportáží. Autor zvolil túto otázku preto, lebo vieru vtedy riešil vo svojom živote.

Neskôr v rozhovore pre český Reportér povedal: „Vtedy zo mňa vytiekla viera v Boha ako voda z prasknutej nádoby. Ovplyvnili ma však Česi. Knižku Urob si raj som si napísal pre seba. Je to knižka o českej kultúre a živote bez Boha. Je to kniha pre mňa a pre Poliakov a je to najdôležitejšia kniha v mojom živote. Opýtal som sa vás Čechov, ako sa vám žije bez Boha. Veľmi ma to posilnilo, pretože ste mi povedali, že je to fajn život. Že i bez Boha môžeme byť šťastní!“

„Mám sklon k idealizovaniu Čechov a mám na to právo.“ Zdieľať

Szczygieł vtedy prežíval mimoriadne ťažké životné obdobie a k nemu patrila aj strata viery. Možno aj preto veľmi chcel vidieť, že Česi sú šťastní, hoci väčšina z nich už žije bez Boha. Ale téza, že Česi sú bez Boha šťastným národom, nie každého presvedčila. Na túto Szczygiełovu knihu zareagoval teraz po takmer desiatich rokoch iný poľský reportér. Michał Zabłocki napísal knihu s názvom To nie je raj. Zabłocki vidí Čechov a Česko úplne inak. Priznáva, že keď išiel do Česka, mal o ňom idylickú predstavu, akú podal Szczygiel vo svojich knižkách. Teda že je to nielen ekonomicky vyspelá krajina, ale je tam aj veľa šťastia a ľudia sa tešia z toho, že tam žijú.

„Čo som na mieste videl, bolo úplne inak, opačne,“ rozprával Zabłocki v českom Rádiožurnále. Nevidel Česko ako krajinu plnú šťastia, naopak, hovorí, že Česko ustrnulo vo svojom vývoji na prelome 80. a 90. rokov, trpí korupciou, znečistením prírody, ľahostajnosťou ľudí. V politike tu našiel veľa hrubosti, zabúdanie na chudobných ľudí a aj veľa frustrácie medzi voličmi.

Zabłocki odmietol tvrdenie, že jeho kniha je priamou odpoveďou na to, čo napísal v roku 2010 o Čechoch Marius Szczygieł. Hoci východiskom tá kniha určite bola. Preto sa Szczygiela, samozrejme, hneď novinári pýtali, ako vníma knihu Michala Zabłockeho. „Mám sklon k idealizovaniu Čechov a mám na to právo. Reportáž nikdy nie je objektívna, na to môžeme zabudnúť. Vždy je to moje oko, moje ucho, moja hlava,“ vysvetľoval Szczygiel. Dokonca vyhlásil, že jeho kniha Urob si raj nie je ani tak o Česku, ale je skôr o Szczygielovi z Poľska, ktorý mal svoje osobné problémy a tie si projektoval na dejiny jedného národa.

Spadla na mňa neviera

Posledné týždne si Mariusz Szczygieł vďaka prestížnym cenám a novým vydaniam svojich kníh užíval opäť priazeň médií a po čase zase raz ochotne poskytoval rozhovory. A v takmer každom hovorí o tom, ako po štyridsiatke stratil vieru. Hovorí o tom rád, ale pravdou je aj to, že sa ho na to pýtajú v každom rozhovore. Asi je to atraktívne – Poliak, ktorý bol do štyridsiatky veriacim katolíkom a bál sa, že bez viery sa ocitne v prázdnote, v nejakom ľadovom vesmíre. Dnes ako ateista sa vraj cíti slobodný. Zvyčajne v tých rozhovoroch o svojej viere či skôr ateizme použije jedno a to isté porovnanie, prirovná sa k nádobe s prasklinou, z ktorej pomaly všetka voda odtečie.

Koncom septembra prišiel aj do Bratislavy, aby tu uviedol svoju knihu reportáží Urob si raj, ktorá vyšla po slovensky. Pri tej príležitosti s ním bola diskusia v kníhkupectve Martinus. Zašla som sa na ňu pozrieť. A čakala som, či bude hovoriť aj o viere. Diskusiu viedol redaktor Denníka N. Samozrejme, padla aj otázka na jeho vieru. A zaznela aj očakávaná odpoveď (rozhovor vyšiel neskôr v Denníku N): „Bol som katolíkom štyridsať rokov. Stretol som veľa Čechov, ktorí mi hovorili, že boli ateistami a odrazu začali veriť v Boha. Očakával som, že ako dôvod uvedú nejakú silnú udalosť, že napríklad prežili ťažkú nehodu alebo vážnu chorobu. Ale nie, nič také. V Poľsku tomu hovoríme milosť viery, že to musí na človeka spadnúť. Na mňa spadla neviera. Teda možno nespadla, prirovnal by som to skôr k nádobe, k džbánu s prasklinou, z ktorého pomaly všetka voda odtečie.“

Keď Mariusz Szczygieł uvidel tú fotografiu, rozplakal sa. Zdieľať

Mariusz Szczygieł je dnes už päťdesiatnik. Stále si udržuje mladistvý imidž, jeho účes, oblečenie všetko bolo aj v ten večer v Martinuse dokonalé. Sám sa často priznáva, že mu záleží na svojej postave, že sa cíti oveľa mladšie a na svojom Instagrame rieši z času na čas aj módu, cvičenie, diéty či kaderníka. Nemá rodinu, deti a netají ani to, že v jeho živote teraz nie je láska, nie je v žiadnom vzťahu. A verejne hovorieva aj o tom, že zažil silnú existenciálnu krízu, keď stratil blízkeho človeka. Vtedy začal chodiť na psychoterapie. A práve raz na takomto sedení u terapeuta si vraj uvedomil, že už nie je veriaci. Ten moment aj presne opísal.

Bolo to takto: Keď do Poľska prišiel Ján Pavol II., čítal noviny a na fotke uvidel fotku chalana s vyholenou hlavou vo futbalovom drese, taký ten nie celkom sympatický typ mladého muža. Ale práve tento mladý muž už o desiatej ráno kľačal pri zábradlí na námestí, kde mala byť večer omša Jána Pavla II. Ten mladý muž vraj cestuje po celom Poľsku a všade, kde hovorí Ján Pavol II., takto kľačí. Keď Mariusz Szczygieł uvidel tú fotografiu, rozplakal sa.

„Nečakal som, že tam bude kľačať niekto takýto. Mohla to byť stará dáma, rehoľná sestrička, kňaz, možno Kaczyński. So psychoterapeutom sme dospeli k záveru, že mu závidím ten intímny vzťah s nejakou vyššou bytosťou. Alebo všeobecne blízky vzťah s niekým. A vtedy som si uvedomil, že už dlho neverím v Boha, že Boh je pre mňa dlhé obdobie už len náhradou za nejaký vzťah, ktorý mi chýba v živote. A dospel som k tomu, že ten vzťah nemám preto, lebo Boh nie je. Občas ľuďom ten blízky vzťah k Bohu závidím, ale napriek tomu nemôžem uveriť, že tá kresťanská rozprávka je pravdivá.“

Mariusz Szczygieł teda v štyridsiatke prešiel existenciálnou krízou, stratil vieru a priznáva, že odvtedy myslí na smrť niekoľkokrát denne, každý deň. Nebojí sa, ale vie, že tá smrť môže prísť, tak sa správa k ľuďom tak, akoby to bolo posledné stretnutie, a každý text píše tak, akoby bol jeho posledný. „Moja životná pravda je, že musím žiť takým spôsobom, aby ma niekto mohol držať za ruku, keď budem umierať.“ To hovorieva na besedách po Poľsku, kde ľudia často ani nie sú zvedaví na jeho reportáže, ale na to, ako stratil vieru a ako s tým žije. Snaží sa, aby nepôsobil ako ateistická ohava. S jeho milým úsmevom a príjemným vystupovaním sa mu to aj darí. Szczygieł je dnes vlastne akýmsi misionárom ateizmu v Poľsku.

Hovorí, že je rád, že sa jeho texty Poliakom páčia a že v nich môžu hľadať nejaké hodnoty mimo cirkvi. „Som neveriaci, tak mi je sympatické, keď cirkev nevlastní monopol na pravdu a na debatu o tom, ako máme žiť. Pravda pre mňa nie je niečo absolútne, každý máme svoju vlastnú pravdu.“

Neviem, či som ja z toho utiekol alebo mne niečo utieklo. Zdieľať

Tento muž napriek úspešnej kariére, talentu, pracovitosti a prirodzenému sebavedomiu pôsobí nesmierne krehko. Človek má až potrebu chrániť ho. Stále sa usmieva, je prívetivý, možno až prehnane zdvorilý a sám priznáva, že je nekonfrontačný typ, že nemá rád konflikty. Nepíše ani politické komentáre a o ľuďoch chce zvyčajne písať pekné príbehy. Sila jeho reportérskeho talentu je v silnej empatii, schopnosti počúvať, vnímať, zaujímať sa, nájsť a postaviť príbeh – a podať ho vo vybrúsenej forme, tá je preňho veľmi dôležitá.

Píše vraj každý deň. Stále má menší úväzok aj vo svojom materskom denníku Gazeta Wyborcza, mal svoju talkšou v televízii. Spoluzakladal vydavateľstvo, varšavský Inštitút reportáže a literárnu kaviareň Vrenie sveta. Je to úspešný muž. Veľa pracuje, cestuje, angažuje sa rôznym spôsobom. Netají sa tým, že jeho život už napĺňa najmä práca.

O svojom súkromí hovorí len v náznakoch, bulvárne informácie o sebe nešíri, ale aj tak sa človek o jeho živote dozvie takmer všetko vďaka jeho reportážam. Lebo osoba reportéra je v nich dôležitá a často v nich utrúsi len tak mimochodom vetu, v ktorej odkazuje na svoj život, svoju životnú filozofiu či trápenie. A keď človek pozorne číta jeho knihy, pomaličky sa mu pred očami vyskladá osobnosť Mariusza Szczygiela.

FOTO – Andrej Lojan

Stratil som blízkeho človeka

Mariusz Szczygiel (1966) pochádza z dolnosliezskeho mesta Złotoryja. Bol jedináčik a vyrástol vo veriacej katolíckej rodine. „Bol som otrokom modlitby,“ napísal. V úvode knihy Urob si raj píše, že jeho matka mu raz povedala: „Keby si povedal verejne, že neveríš v Boha, znamenalo by to, že som prehrala ako matka. Povedať, že je človek ateista, je rovnaké ako povedať, že je pedofil alebo že zabil človeka.“ Jeho otec mu zase povedal, že „neveriť v Boha je smrteľný hriech“. To ešte jeho rodičia netušili, že ich syn nebude žiť celkom tradičným životom.

Talentovaný Szczygiel bol už ako študent spolupracovníkom skautského týždenníka Na przełaj. Tu vyšli jeho reportáže o živote mladých gayov a lesieb či o homosexuálnej prostitúcii. Boli to texty, ktoré podľa poľskej Wikipédie prvýkrát písali v oficiálnej tlači o živote homosexuálov a spôsobili v poľskej spoločnosti šok.

Po univerzite sa Szczygiel stal reportérom Gazety Wyborczej, prestížneho poľského liberálneho denníka. V tomto médiu dostali reportéri veľkorysé možnosti písať rozsiahle reportáže, ktoré majú aj literárnu hodnotu. Szczygiel šancu dokonale využil.

Kvôli tomu, aby mohol spraviť rozhovor s Martou Kubišovou, sa naučil po česky. A Česko sa potom na dlhý čas stalo krajinou, ktorá ho fascinovala aj inšpirovala. Sám priznáva svoje osudové vyznanie viery v českú kultúru. Jeho kniha Gottland (2006) mala fenomenálny úspech, v Česku vyšlo dvadsať dotlačí, kniha bola preložená do devätnástich jazykov, aktuálne sa prekladá do čínštiny. Získal za ňu aj prestížne literárne ceny.

Potom prišla druhá kniha o Česku Urob si raj. Ale potom už Szczygieł nemal až taký silný pocit, že Česko je preňho tá ideálna krajina. „Celé roky som mal pocit, že je to krajina pre mňa.“ Neskôr pochopil, že svoje čechofilstvo skôr predstieral a bolo len akousi okľukou k poľskosti. Dokonca na Česko aj trochu zanevrel a prestal na istý čas dávať rozhovory. Neskôr to českým čitateľom vysvetlil aj takto: „Jste tak trochu národ narcistů, kteří pořád chtějí vědět, co si o nich jiní myslí. Všiml jsem si, že česká kultura si vystačí sama se sebou, je taková soběstačná.“

Začal oveľa viac hovoriť o svojom ateizme, akoby v tom našiel svoje poslanie. Zdieľať

Ale nielenže sa odtiahol od Česka a primkol viac k Poľsku. Po štyridsiatke nielenže stratil vieru, ale prežíval po smrti blízkeho človeka veľmi ťažké obdobie, sám ho nazval „bezčasím“. Stratil zmysel života, zmysel vesmíru, priznal, že nevie, prečo to všetko existuje. Videl jediný zmysel života – dôjsť dôstojnou cestou k smrti.

V tej kríze náhodou objavil zabudnutú knihu zabudnutého autora Stanislava Stanucha Portrét z pamäti. Jej čítanie naňho vraj pôsobilo ako xanax. Je to pritom román o človeku, ktorý svoj život prehral, ale Szczygieła, paradoxne, vrátil k písaniu. Inšpiráciu objavil vo vete: „... človek by sa mal usilovať o pravdu, mal by sa snažiť odhaliť vo svojom živote jednu, hoci aj celkom malú pravdu“. Szczygieł túto vetu zobral ako záchranný kruh a vrátil sa k tomu, čo mu ide najlepšie: počúvať ľudí, pýtať sa ich a písať. Tak vznikol seriál článkov a potom aj kniha Projekt: pravda.

Kniha o tom, čo nie je

Jeho zatiaľ posledná kniha je dosť smutnou knihou, písal ju muž, ktorý zažil veľa strát, preto píše o tom, čo už nie je. Vyšla aj v češtine pod názvom Není. Sú to reportáže, ktoré autor písal už ako človek bez viery a ako človek, ktorému zomrelo veľa blízkych osôb. Ťažko sa s tým vyrovnáva a našiel si taký svojský spôsob. Vždy keď dostane ďalšiu správu o smrti blízkeho človeka, povie si: bude u mňa bývať ďalší človek. A bude to tak až do chvíle, keď už žiadnu správu nedostane. „Potom budem bývať u niekoho z vás.“

V knihe sú texty, na ktoré rýchlo zabudnete, ale sú tam minimálne dve reportáže, na ktoré sa nedá celkom zabudnúť. Česká reportáž o Müllerovej vile nie je len oslava krásy funkcionalistickej architektúry, ale je predovšetkým o falošnej životnej túžbe. Autor tvrdí: Kto chce mať krásu len pre seba, i keď za ňu zaplatil, bude potrestaný. A to sa stalo aj majiteľom tejto nádhernej vily. Jej majiteľka potom za komunistov dožívala v jednej izbe ako upratovačka.

Ale zabudnúť sa nedá najmä na inú reportáž, tú ktorá je z knihy najsmutnejšia a najslávnejšia. Reportáž s názvom Roztomilý a poslušný. Po prečítaní tejto reportáže vraj vtedajší premiér Tusk nemohol spať celú noc. A k podobnému stavu sa priznal aj vtedajší prezident. Môžeme im to uveriť.

Je to príbeh učiteľky z významnej poľskej rodiny, ktorá na svojho nevlastného syna používala také tvrdé výchovné metódy, že ho ubila na smrť. Polovicu života prežil tento päťročný chlapec v neustálom psychickom i fyzickom týraní, lebo pani učiteľka mala svojrázne predstavy o výchove. A ani po smrti chlapčeka nepochopila, že jej výchovné metódy boli sadistické. Zrejme si ich však priniesla z vlastného detstva.

Chcem starnúť, starnúť, starnúť čo najrýchlejšie. Zdieľať

Učiteľka matematiky si potom odsedela časť trestu, z väzenia ju pustili skôr, keďže sa dobre správala. Medzitým vyštudovala teológiu a opäť sa – po zahladení trestu – vrátila do školy ako učiteľka matematiky a katechetiky. Dokonca vyvíjala nové inovatívne postupy vzdelávania a radila ministrovi. Anonymný človek, ktorý sa s tým nevedel zmieriť, napísal Szczygiełovi mail a ten potom napísal najťažšiu reportáž svojho života. Čitatelia boli otrasení, hoci záver tej reportáže nie je jednoznačný. Szczygieł v tomto prejavuje silnú ľudskosť, pátra, ale zároveň aj uvažuje a zverejňuje svoje pochybnosti. Čitateľovi však utkvie v hlave aj to, že v čase internetu sa nijaký trest nedá zahladiť. Je to dobre, zle?

Ale okrem tejto silnej reportáže je v knihe na záver ešte jedna kratšia, oveľa menej nápadná reportáž. Vyzerá skôr ako poviedka, hlavnou postavou je Muž. Vnímavý čitateľ rýchlo zistí, že Szczygieł píše o sebe. O svojej najväčšej strate, s ktorou sa roky nevedel vyrovnať. Je to o láske dvoch mužov, ten mladší náhle umrie a ten starší dlho nevie tú stratu uniesť. „Chcem starnúť, starnúť, starnúť čo najrýchlejšie. Nepoznám nikoho, kto by chcel starnúť, ale ja chcem... Pretože potom budem ďalej od tej bolesti,“ hovorí Muž. A keď už sa so smrťou svojho milovaného zmieruje, trpí zas tým, že zabúda na veci, ktoré si chcel z toho spolužitia pamätať navždy.

Mariusz Szczygieł, jediné dieťa z veriacej rodiny, sa vypísal zo svojej bolesti a takto náznakovo sa vyznal zo svojho trápenia. Pre bulvár nepoužiteľné, no pre vnímavých čitateľov je to veľmi úprimné vyznanie sa muža, ktorý nie je stvorený tak, aby cítil lásku k žene a aby si mohol založiť rodinu. Stratil vieru, našiel partnera, a rýchlo a nepochopiteľne oň prišiel. Čo ostalo? Práca, priatelia, knihy, úspech? Stačí to? Mariusz Szczygieł často opakuje: „Musím žiť takým spôsobom, aby ma niekto držal za ruku, keď budem umierať. Aby som si to zaslúžil. Nemyslím tým manžela či manželku, ale niekoho, koho budem mať rád a on bude mať rád mňa.“

Toto hovorieva muž, ktorý sa stále usmieva, hoci v jeho úsmeve cítiť smútok. Stratil vieru, ale získal vraj slobodu. No občas utrúsi také čudné vety. Jednej svojej známej sa opýtal, či je Boh jej priateľ, a ona na to, že áno, Boh je ako kamarát, ktorý o nej vie všetko. A Mariusz Szczygieł napíše: „Ja, bohužiaľ, takého kamaráta nemám.“

A inde zase poznamená o viere v Boha toto: „Neviem, či som ja z toho utiekol alebo mne niečo utieklo.“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo