Kanaďan pomáha Afrike zo Slovenska: Afričania doma nemajú budúcnosť

Pre slovenskú rodinu je to veľmi zdravý krok, keď si adoptuje africké dieťa. Deti tak vyrastú s trochu iným obrazom sveta, vysvetľuje šéf Nadácie Integra.

Allan Bussard žije na Slovensku 24 rokov, navštevoval ho už dlhé roky predtým. Vyrástli tu jeho deti, okrem nich vychoval aj niekoľko projektov, desiatky firiem a podnikateľov, pracovníkov neziskových organizácií, konzultantov.

K jeho najznámejším deťom však patria aj Adopcie na diaľku Malaika, dovoz a pražiareň fair-trade kávy Ten Senses, servisná sieť Oil Partner a veľa ďalších. Za väčšinou z nich stojí Nadácia Integra, jedna z najstarších a najefektívnejších neziskoviek na Slovensku.

V posledných rokoch sa jeho láskou stala Afrika, jej káva, oriešky, ale najmä ľudia. Čo si myslí o Slovensku, Kanade, Afrike, o chudobe, imigrantoch, podnikateľoch, mladých ľuďoch? Ako sa Integra za 20 rokov dostala od drobných podnikateliek z Rožňavy k orieškom z Kene?

Ako vznikla Integra?

Predtým, ako sme prišli na Slovensko, som mal firmu v Londýne. Robili sme turistické zájazdy pre Kanaďanov, ktorí chceli poznať svoje korene v strednej a východnej Európe, nielen v Československu, ale napríklad aj na Ukrajine či v Rusku.

Cez túto činnosť som sa zoznámil s tunajšími ľuďmi. Po páde železnej opony ma sem pozvali, aby sme spolu začali podnikať. Ešte sme tu vtedy nebývali, často som sem však cestoval.

Po revolúcii sme vedeli, že všetko bude nové, iné. Bolo jasné, že o organizované zájazdy už nebude veľký záujem, keď sem každý môže prísť sám. Moji priatelia ma sem pozvali, aby sme založili konzultačnú firmu, tak už v januári alebo februári 1990 vznikla a v auguste 1991 sme sa sem presťahovali.

Takže ste tu začínali ako podnikateľ?

Konzultačnú firmu sme viedli päť rokov, vytvorili sme služby pre začínajúcich podnikateľov. Vedeli sme však, že podnikať sa nedá začať len s poznaním, získaním zručností, ale treba aj peniažky.

Založili sme teda fond, ktorý začal zabezpečovať mikroúvery začínajúcim podnikateľom. Vtedy sme zistili, že fond nemôže byť veľmi ziskový, keď chceme zabezpečovať aj školenia a tréningy. Založili sme teda nadáciu.

Vznikalo to pomaly, nemali sme stratégiu. Skôr sme pomáhali, keď sme videli nejakú potrebu. Nadácia Integra vznikla v roku 1995, aby podporovala mikropodnikanie.

Cieľom bolo odstrániť chudobu, vytvoriť sociálne podniky, ktoré môžu byť nielen podnikmi, ale aj zdrojom sociálnej pomoci. To bola pôvodná vízia.

Ako sa to podarilo naplniť?

Vtedy sme investovali spolu do 90 malých podnikov na Slovensku a v okolitých krajinách. Dosť veľká časť z nich ešte funguje, sú úspešné. Sú to firmy, ktoré sa snažia mať sociálnu víziu a byť aj ziskové.

Potom sme začali trochu iný produkt, mikropodnikanie pre ženy v núdzi, to bolo v roku 1999. Vtedy sa rozbehlo asi 1800 malých podnikov. Boli to živnosti – keď jedna žena robí to, čo vie a dokáže.

V prvej skupine boli teda väčšie podniky, v druhej mikropodniky, bolo to dosť úspešné. V tom období bolo dosť peňazí z USA aj iné zahraničné zdroje, ako napríklad Citigroup Foundation, Nadácia Shell či americká a kanadská vláda. Chceli zabezpečiť ekonomický úspech týchto krajín, aby sa komunizmus nevrátil.

Koncom 90. rokov tieto zdroje pomaly končili...

Áno, a ďalšie neboli. Financovanie je však dôležité, keď podnikateľ začína, čo z toho, že sú možnosti vzdelávania, konzultačné služby, to je drahé. Začínajúci podnikateľ si to nemôže dovoliť, takže sme tieto aktivity vtedy skončili.

Práve tento rok sa k tomu vraciame, spustili sme novú sériu školení pre začínajúcich podnikateľov v spolupráci so Slovenskou sporiteľňou. Banka bude zabezpečovať mikroúvery a my školenie.

Je to trochu iné ako predtým, keď sme sa starali o oboje. Banky vtedy nemali záujem, neboli tomu otvorené, my sme museli zabezpečiť úver aj školenie.

Vtedy sa teda vaše zameranie zmenilo, na Slovensku neboli možnosti rozvojovej pomoci a Integra sa preorientovala na krajiny tretieho sveta. Prečo?

Čiastočne to bolo príležitosťou. Pre prácu, ktorú sme na Slovensku robili, už skrátka neboli finančné zdroje ako predtým. Veľké americké nadácie odišli. Prestávalo sa nám dariť nájsť na to finančné zdroje.

Najväčšia motivácia však bola, že tam je oveľa väčšia núdza ako tu. Aj na Slovensku je chudoba, núdzni ľudia, ale počítajú sa v tisícoch a nie v miliónoch.

V roku 2003 som dostal pozvánku ísť do Kene a urobiť tam sériu seminárov, čo sme sa naučili v procese podpory začínajúcich podnikateľov tu na Slovensku.

Keď som tam bol a videl tú nezamestnanosť medzi mladými... Svetová banka predpokladá, že v Keni si 80 % ľudí mladších ako 25 rokov nikdy nenájde zamestnanie a budú sa živiť len príležitostnou prácou ako čistenie topánok a čerpanie vody, ale nič trvalé.

Je tam obrovská detská úmrtnosť a podobne. Núdza tam je obrovská. Lákalo ma tam aj to, že veľa neziskoviek robí naozaj len charitu, nemocnice, školy, posielajú peniaze.

Dá sa urobiť niečo viac?

Ja som bol z tej našej skúsenosti tu presvedčený, že ekonomický rozvoj a podnikanie sú dlhodobo najlepší spôsob pomôcť ľuďom, aby sa trvalo dostali von z chudoby.

Nemusia byť práve podnikatelia, ale ak sa môžu zamestnať a dostať mesačnú výplatu, počítať s tým, že majú čím zaplatiť za nájom a energie, školné pre deti, postupne sa dostanú von z chudoby.

Videl som teda príležitosť. Kedysi dávno som už pracoval v Afrike, keď som mal 20 rokov, trochu som to poznal. Bolo tam veľa programov mikroúverov a podobne.

Čo som veľmi nevidel, boli programy na podporu stredného podnikania, kde sa vytvorí konkurenčný podnik, ktorý dokáže exportovať a zamestnať 50 až 100 ľudí. V Keni také programy nepoznali.

Na správnej rade sme sa vtedy rozhodli presmerovať svoju činnosť, robiť to nie na Slovensku, ale v Afrike. Ďalší moment bol vytvoriť podmienky pre Slovákov, aby sa nevnímali ako tí, čo potrebujú prijímať, ale dávať.

Aby si uvedomili svoju príležitosť a pozíciu v tomto svete, že môžu aj prispieť. Začali sme teda Adopcie na diaľku Malaika. Myslím, že je to pre slovenskú rodinu veľmi zdravý krok, keď si môže adoptovať africké dieťa. Slovenské deti tak vyrastú s trochu iným obrazom sveta.

Samozrejme, že sme chudobní, keď sa pozeráme na Švajčiarsko alebo Švédsko, ale sme bohatí, keď sa pozrieme na Afriku. Je to vec uhla pohľadu, ako sa na to pozeráme.

Koľko je priemerný príspevok zo Slovenska?

25 eur mesačne stačí na základné vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť. Peniaze nejdú priamo dieťaťu, ale na podporu programu, kde je zapojené.

Ak by sme mu to poslali, nepomohlo by mu to, skôr by mu to bolo na škodu. Nakúpilo by si cukríky alebo drahé topánky, ktoré by mu hneď ukradli.

Každý náš partnerský program je trochu iný, v dvoch je aj ubytovanie a zdravotná starostlivosť vrátane zdravého jedla, školné, školská uniforma, školské potreby, knihy, ceruzky.

V Keni aj Etiópii je škola teoreticky bezplatná, ale prakticky to tak nefunguje. Rodič musí zabezpečiť uniformu, topánky, jedlo, knihy, ceruzky, niekedy aj dopravu. Veľa rodín si to nemôže dovoliť a to obmedzuje prístup k školám.

Koľko detí teraz dostáva podporu zo Slovenska?

Celkovo máme v programoch 1100 detí, už adoptovaných je 332 a máme celkovo 442 sponzorov, takže je tam stále priestor pre nových darcov. Deti sa podporujú, až kým neskončia strednú školu, potom ešte tri mesiace.

Ak dieťa prestane chodiť do školy, oznámime darcovi, že, žiaľ, už nepokračuje a podpora tohto dieťaťa končí. Môže to presmerovať inému dieťaťu alebo prestať.

Robíte si vyhodnotenie, ako sa tie deti uplatnia v živote?

Áno, tento rok sme si ho robili, začína to byť reálne. Keď sme pred desiatimi rokmi začínali, boli deti ešte malé, ale teraz už dospeli. Máme zoznam úspešných absolventov, ale netvárime sa, že každé dieťa je úspešné.

Podmienky sú ťažké a niekedy sa rozhodnú, že školu nechcú dokončiť. Najmä dievčatá si často myslia, že budú mať lepšiu budúcnosť, keď budú mať skoro deti a potom sa ich otec bude o nich starať.

Je to však príležitosť pre deti, ktoré ju predtým nemali. Kto chce, môže byť úspešný a dostať sa von z chudoby. Často sú to deti, ktoré sa narodili na ulici, v slume s mizernými podmienkami.

Bez vonkajšej podpory sa odtiaľ nedostanú. Nechceme ich len stále dotovať, potrebujú vzdelanie a potom sa môžu uplatniť.

Snažíte sa pomôcť im aj začať podnikať, zapojiť ich do ďalšieho programu, aby sa už vedeli o seba postarať sami?

Áno aj nie. Máme dosť kontaktov, takže ak mladý človek má chuť podnikať, nasmerujeme ho na partnerskú organizáciu a oni mu pomôžu s podnikaním. Máme však teraz aj vlastný program podpory podnikania v spolupráci so Slovak Aid, ktorý sa začal v októbri.

Sú to ľudia, ktorí sa učia remeslám ako inštalatéri, elektrikári, kaderníci a potom môžu rozbehnúť podnikanie vďaka mikroúveru. Uvidíme, ako sa to podarí.

Ako fungujú spomínané podniky?

Investovali sme do siedmich projektov v Afrike. Najväčšie dva, kde sme aktívni, sú ekoturistický hotel a výroba fair-trade orieškov v Keni. Ďalší projekt je fair-trade káva z Etiópie, ale to je skôr podnikanie tu na Slovensku, ktoré podporuje odstránenie chudoby tam.

Najväčší projekt sú oriešky, kde je zapojených 350 zamestnancov, máme partnerstvá s pestovateľskými družstvami, kde pracuje 60-tisíc ľudí. Je tam priestor na rast.

Ekoturistický hotel funguje tiež veľmi dobre, je vo veľmi chudobnej oblasti Kene, kde sa ľudia ťažko zamestnajú a dáva im to priestor na rozvoj komunity. V dedinách naokolo žije okolo 15-tisíc ľudí, hotel im platí nájom za pozemky. Vidíme tam vážne zlepšenie ich života.

Rozbehli sme aj pár menších podnikateľských projektov v južnom Sudáne ako lodná transportná firma, pekáreň a mlyn, hotel, to stále funguje. Sú teraz pod dozorom nášho partnera, lebo do Sudánu sa ťažko cestuje.

Ako to funguje, vy dáte k dispozícii peniaze a nájdete človeka, ktorý to tam potom pre vás spravuje?

V kenských podnikoch máme ešte stále podiel, aj keď je tam lokálny manažment a sme s nimi stále v častom kontakte. V Južnom Sudáne sme im požičali peniaze a oni to vrátili, nie sme tam až takí aktívni. Len ak je to väčšia investícia, si tam chceme nechať podiel.

Možno tam nájsť podnikateľsky zdatných ľudí, vychovať si ich, sú spoľahliví?

Etiópiu dosť poznačil komunizmus, tam je menší zmysel pre podnikanie, v Keni sú podnikavejší, ale je tam aj väčšia korupcia. V Sudáne funguje máločo, takže ani podnikanie. Je to zničená krajina, to sa ani nedá povedať ako.

V Keni nám trvalo dlho, skoro štyri roky, kým sme našli dobrého, spoľahlivého manažéra. To bola výzva. Všetci predtým boli dobrí kresťania, skvelí ľudia, ale stále nám kradli.

Je to ťažké nájsť niekoho, ale pri týchto veľkých investíciách to je dôležité. Samozrejme, že to nejde, riadiť taký podnik z diaľky, musí to byť lokálny človek, ktorý má pocit vlastníctva.

Ako sa s korupciou možno vysporiadať - presvedčiť ľudí, zaplatiť, nájsť niekoho, kto to vybaví?

Rozhodli sme sa ako firma, že nebudeme dávať žiadne úplatky, lebo keď začneme, nemá to konca-kraja. Niekedy nám to robilo ťažkosti, napríklad pripojiť fabriku k elektrine, ale nakoniec sme to prekonali.

Najväčší problém, ktorý máme s korupciou v tejto orieškovej firme, je, že Číňania dávajú veľké úplatky, aby nemuseli splniť vývozné podmienky. V Keni je zákaz exportu surových orechov, musia byť spracované, aby väčšia pridaná hodnota ostala v krajine.

Parlament zaviedol zákon, ktorý export zakázal, na výnimku bolo treba podpis ministra. Číňania však exportovali desiatky kontajnerov vďaka úplatkom. To potom kazilo celý systém.

Takže sme iniciovali vznik združenia poctivých exportérov orechov a silno sme lobovali vo vláde, aby to obmedzili. Vytvorila sa novela, ktorá zrušila výnimky. A túto sezónu sa naozaj zdá, že sme dosiahli úspech, lebo je to oveľa menší problém ako predtým.

Spolupracujete so Slovak Aid, aké sú z ich strany protikorupčné princípy, podmienky?

Nepamätám si, že v zmluvách, ktoré s nimi máme, by bol výslovný zákaz korupcie. Ale je tam to, že všetky náklady musia byť vyúčtované podľa zmluvy. Musí sa presne reportovať, na čo sa to použilo, s finančnými dokladmi, inak to odmietnu preplatiť a prídeme o tie peniaze.

Sme veľmi vďační za tú podporu, sú to vážne finančné zdroje, ktoré nám pomáhajú vytvoriť ďalšie projekty. Keď ideme do veľkého rizika, začíname nový projekt, táto dotácia trochu tlmí riziko. Bežným investičným spôsobom by to asi nešlo, riziko je vysoké aj kvôli korupcii a tomu, že v Afrike nič nefunguje.

Problém so Slovak Aid však je, že tie peniaze sú veľmi neflexibilné. Ak napíšeme projekt a rozpočet, beží to dva-tri roky a flexibilita je nízka.

Ak napríklad zistíme, že nepotrebujeme na kontakt s farmármi ďalšiu motorku, ale pickup, je to ťažké zmeniť. Protiváhou však je, že to nie je pôžička, čiže môžeme ísť do väčšieho rizika.

Imigranti prichádzajú do Európy aj z afrických krajín, čo ich pomôže zastaviť?

To je veľmi komplexná otázka najmä teraz, keď do Talianska a Grécka prúdia obrovské množstvá Afričanov. Moja skúsenosť je, že nemajú veľmi pravdivý obraz o živote v Európe. Môžu mať naivnú predstavu o tom, že sa zamestnajú, okamžite si kúpia auto, byt...

Nemajú jasný obraz života, ktorý ich tu čaká, jedna vec je teda vzdelávanie. Najväčší problém je však nezamestnanosť medzi mladými napríklad v Keni. Oni preto nevidia žiadnu budúcnosť v krajine, kde žijú. Najmä preto, že naozaj ani žiadnu budúcnosť nemajú.

Oni to vedia, že nebudú mať slušný život, ak sa narodili v slumoch alebo na ulici. Nemajú vzdelanie, nemajú nádej, nemajú dôvod myslieť si, že sa ich život tam zmení.

Preto sú teda ochotní robiť také zúfalé a strašne riskantné kroky?

Poznáme niekoľkých, čo urobili taký pokus a nepodaril sa im. Vrátili sa do Etiópie a len sa snažia získať peniaze na to, aby urobili ďalší pokus.

Mnohí dospeli do životného rozhodnutia, že ak zomrú, čo už, aj tak doma nemajú budúcnosť a nádej. Lepšie je pokúsiť sa a neprejsť, ako neurobiť nič. Mnohí tak myslia, nezastaví ich, ani keď sa dozvedia, že tisíce ľudí tú cestu neprežili.

Povedia si, že ešte viac ich prežilo a ja tiež chcem medzi nich patriť, tak idem na to. Myslím že sú dve veci, ktoré ich k tomu ženú – korupcia vo vláde a ekonomický rozvoj. Keď ľudia majú zamestnanie, majú kde bývať a z čoho platiť školu deťom, nebudú utekať.

Pomer výnosu k riziku sa zmení - riziko je priveľké, lebo by niečo stratili. Ak nemám čo stratiť, riziko nie je také veľké. Kľúčový je teda ekonomický rozvoj, v tom vidím potenciál, Afrika má na to predpoklady. Rast HDP v Etiópii je už vyše 10 %.

Ako môžu ľudia na Slovensku pomôcť, aby Afričania neodchádzali do Európy?

Pomôcť im zabezpečiť si vzdelanie a ekonomické príležitosti, aby mali dôvod ostať tam, nie odchádzať. Na úrovni vlády stále tlačiť na systémové riešenia, aby sa korupcia odstraňovala.

V Afrike je korupcia nie mikroproblém, ale makro. Len vládne tlaky zo strany EÚ ju môžu odstrániť, lebo prichádza z najvyšších pozícií a prechádza celou krajinou. Vnímame to a bojujeme s tým, že bežný človek nemá motiváciu platiť dane, keď vidí, že veľkí muži vo vláde nič neplatia.

Poslanci majú obrovské nezdanené odmeny, privilégiá, tisíce dolárov mesačne – prečo by mal malý človiečik platiť dane a nekradnúť? Riešenie musí ísť od najväčších k menším.

Pomohlo by, ak by sa Európa viac otvorila dovozu z Afriky? Dodávajú sa predsa odtiaľ do EÚ potraviny, suroviny... Alebo viac tam investovať, nerobia to skôr Číňania?

Áno, to je veľká zmena za posledných desať rokov. Nielen Číňania, ale aj Indovia a Pakistanci začali investovať do Afriky. Myslím, že jej budúcnosť je v efektívnom poľnohospodárstve, majú na to podmienky, ale efektivita je nízka.

Je to veľká príležitosť a už to dávno začalo, farmy každý deň posielajú potraviny do Európy. Treba im otvoriť trh, aby mali bezbariérový prístup, to je podľa mňa spravodlivé.

Európski farmári nechcú, aby sa sem dovážalo to, čo sa pestuje aj tu. Preto sme sa začali venovať produktom, ktoré sa tu nepestujú a nie sú žiadne colné prekážky. Káva a oriešky, to má logiku.

Do Európy však emigrujú práve bohatší ľudia, čo vedia jazyk a majú internetové vedomosti, nie tí najbiednejší, čo na to nemajú. Nevedie práve to bohatnutie a vzdelávanie k väčšej emigrácii z Afriky, nie sú to práve deti zo škôl?

Možno je to pravda. Hlavne lekári sú dlhodobý problém, že sa v Afrike vzdelajú a potom idú pracovať do Kanady. Nemá to však logiku riešiť emigráciu tým, že by sme ich nepomáhali vzdelávať, to nejde.

Ľudia, ktorí sú vzdelaní a bohatší, tam musia vidieť možnosť uplatniť sa. Sú však oblasti, kde to začína fungovať, napríklad infokomunikačný priemysel v Keni, je tam veľmi silný. Stále viac sa stretávam s Keňanmi, čo vyrástli USA a vracajú sa do pravlasti, lebo tam vidia väčšiu príležitosť ako v USA.

Spolupracujeme s jednou kenskou firmou, ktorá nám vyvíja softvér pre proces nákupu orechov od pestovateľov. Sú tam piati spoločníci – mladí Keňania, jeden sa vrátil z Anglicka a štyria z USA, kde vyrástli.

Majú tam občianstvo, ale chcú sa uplatiť v Keni, lebo tam vidia príležitosť, to je pre nich väčšia budúcnosť. To sa stále viac deje aj v Indii, Indovia sa zo Silicon Valley vracajú domov a vedia sa tam uplatiť lepšie ako v Kalifornii.

Pokračovanie rozhovoru si môžete prečítať tu.

Peter Kremský

Foto - Pavol Rábara a archív Nadácie Integra