Otec a mama sú povinní dať dieťaťu viac ako len svoje pohlavné bunky

Súdržnosť nie je dôležitá len preto, aby sme dieťa uživili, ale aby sme ho vychovali, aby sme mu dali návod, aby sa v živote nestratilo, hovorí prorektorka Univerzity Komenského.

Profesorka Daniela Ostatníková má pestrý život. Štyri deti, kariéra lekárky, vysokoškolskej učiteľky, vedkyne, prorektorky Univerzity Komenského, prednostky Fyziologického ústavu na Lekárskej fakulte. V roku 2012 dokonca získala ocenenie Slovenka roka.

Venuje sa najmä skúmaniu vplyvu testosterónu na inteligenciu človeka a výskumu pohlavných hormónov a ich vplyvu na kognitívne funkcie. Založila Akademické centrum výskumu autizmu.

V médiách je známa najmä svojimi otvorenými vyjadreniami o súdržnosti mužov a žien v modernej spoločnosti. Už pred ôsmimi rokmi vyhlásila, že ženám a mužom už nejde o spoločné dobro.

Dnes si môžete prečítať pokračovanie rozhovoru s ňou, prvá časť v nedeľu pod názvom Je krátkozraké, keď si ženy myslia, že nepotrebujú mužov.

Vo svojich výskumoch sa zaoberáte vplyvom testosterónu na vývoj a správanie ľudí. Je pravda, že muži majú menej testosterónu ako v minulosti? Prečo?

K téme:
Je krátkozraké, keď si ženy myslia, že nepotrebujú mužov

Zdieľať

Hlavne majú viac stresu, vystresovaný muž nemôže byť v pohodovom normále. Druhá príčina je prostredie a ovplyvnenie účinku hormónov, k čomu prispievajú aj endokrínne disruptory. Tretia je nezdravý spôsob života – nato, aby testosterón pôsobil, sa človek musí hýbať.

Má priaznivé anabolické účinky, ale ide ruka v ruke s fyzickou námahou. Muž má prirodzene viac svalov ako žena a je fyzicky výkonnejší. Ak to však nevyužíva, vyhýba sa fyzickým výkonom, tak odíde. Aj mozog sa stáva zanedbaným, ak ho nepoužívame.

Na druhej strane vidíme, akoby bolo stále viac bezohľadnosti, arogancie, sebectva, čo sú skôr testosterónové prejavy. Logicky by teda z toho vyplývalo, že by muži mali byť viac empatickí a citliví, keď majú menej testosterónu, nie?

Vysoké hladiny testosterónu sa spájajú s vyššou agresivitou verbálne aj neverbálne, keď testovali mužov vo väzniciach, ktorí spáchali násilné trestné činy, namerala sa vyššia hodnota ako v priemere populácie.

To je nekontrolovateľná agresivita a čiastočne súvisí s vyššou hladinou testosterónu. Potom sú tam však sebecké prejavy, ktoré s tým vôbec nemusia súvisieť. Strach pramení niekedy z toho, že nemáme dosť odvahy, cítime sa neisto.

Mnohokrát neistota u človeka neprináša pokoru, ale útok. Pre niektorých je to najlepšia obrana, naučená forma správania. Ale nie všetci sme asertívni, ak by sme boli, tak by sme sa navzájom pozabíjali.

Myslím si, že mladá generácia sa učí myslieť si o sebe viac, ale rozhodne to nie je hladinami hormónov, je to skôr vplyvmi prostredia.

Ako sa menia ženy? Majú viac testosterónu?

Tento pocit je trochu skresľujúci, lebo v spoločnosti vidíme úspešné ženy a na základe toho posudzujeme ženskú populáciu. Ale nie je to tak všeobecne. Vždy to bolo tak, že niektoré ženy sú na priemernej hodnote, ale sú aj také, ktoré sa svojimi hodnotami testosterónu približujú mužom.

To je všetko normálne. Tieto ženy budú s väčšou pravdepodobnosťou dosahovať profesijné méty, ktoré boli kedysi vlastné len mužom. Predtým sa tam však spoločensky nemali šancu dostať, takže sme ich nevideli.

Dnes je rovnosť vo vzdelaní a príležitostiach v práci, tieto ženy sa v spoločnosti viac ukazujú. Keď sú úspešné, stúpajú im hladiny testosterónu ako športovcom pri víťazstve a dávajú si potom ešte vyššie ciele.

V čom sa muži a ženy potrebujú aj keď sa rodina zmenila a tradičné scenáre celkom nefungujú?

Na svet sa rodíme ako muži a ženy, sme komplementárne bytosti, ktoré do seba zapadajú. Platí to v našich osobnostných, citových alebo poznávacích zložkách, ale aj fyzicky a mentálne sa dopĺňame.

Fyzické rozdiely sú práve nato, aby sme splodili potomkov a aby sme prežili ako ľudstvo. Potom je tu druhý imperatív, aby sme prežili sami, v tom sa tiež navzájom potrebujeme.

Ženy sú v priemere viac emotívne, citlivé, spoločenské, spájajúce, upravujúce konflikty, muži skôr majú radi dobrodružstvo, radi riskujú.

Ich mentálna dominancia je silnejšia a to podporuje systematickosť, netrápia sa príliš tým, či to niekomu prekáža alebo nie. Žena skôr vyvažuje túto systematickosť svojou empatiou.

V rodine niekedy potrebujeme viac systematické myslenie a inokedy viac empatiu, čo je prirodzené pre ženy. Umocňuje sa to deťmi, nad bábätkom sa všetkým objaví úsmev na tvári. Ženy pri malom dieťatku prirodzene začnú zvyšovať frekvenciu hlasu, ani si to neuvedomujú.

Prečo je zladenie muža a ženy také dôležité?

Ak manželia žijú v súlade a napríklad očakávajú bábätko, mužovi sa dokonca znižujú hladiny testosterónu, aby sa viac naladil emocionálne, keď dieťa príde na svet. Je to najslabší člen živočíšnej ríše, potrebuje najdlhšiu starostlivosť.

Nie je to len o tom, aby sa nakŕmilo a išlo do školy, je to o mentálnom sýtení, keď sú otvorené vývinové okná a formujú sa centrálne nervové spojenia. Ešte presne nevieme, ako sa neuróny v mozgu spájajú, lebo je veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Ktovie, či to niekedy budeme vedieť.

Vieme však, že nie je všetko len o génoch, rodičia v dieťati nechajú svoju pečať svojou výchovou a príkladom, aby bolo schopné opakovať ich životnú cestu. Sú na nej najdôležitejšie veci – zachrániť svoj ľudský rod a zachrániť seba samého tak, že sa snažíme vyhnúť zlému a priblížiť sa dobrému.

Robíme všetko pre odmenu a vyhýbame sa trestu – to je normálna dráha nášho života. Niekto dokáže mať len krátke ciele, niekto dlhodobé a už tá cesta k nim je pre neho obohatením.

Sme rôzni, každý sme na inom stupni mentálnej úrovne, všetci nemôžu byť prezidenti. To je v poriadku, ale bez ohľadu na to, či je niekto prezident alebo predavač, rodina potrebuje súdržnosť aj dnes.

Hoci si nahovárame že nie, aj tak nás to niekde dobehne. Súdržnosť nie je dôležitá len preto, aby sme dieťa uživili, ale aby sme ho vychovali, aby sme mu dali návod, aby sa v živote nestratilo. Keď to nebudeme robiť, deti stratia pravý zmysel života.

Viac ako tretina detí sa dnes na Slovensku rodí mimo manželstva, viac ako 50 % vyrastá iba s jedným rodičom, čo to prinesie?

Ťažká otázka, hovorili sme o dôvodoch - sebectvo, individualizmus. Nielen že to pramení z človeka, pomáha tomu aj atmosféra v spoločnosti, aj to, že sa máme dobre, že nemusíme spolupracovať, aby sme sa uživili.

Aký to bude mať dopad, keď niekto nemá oba rodičovské vzory? Ťažko sa potom sám nájde, identifikuje. Netrúfam si povedať, či bude, alebo nebude šťastný, ale myslím si, že to speje prinajmenšom k redukcii počtu Slovákov v budúcnosti.

Ak nás bude stále menej, potom máme len dve možnosti. Prvá je, že zanikneme - Česi si dali vypočítať, že pri súčasnej pôrodnosti sa posledný Čech narodí koncom tohto tisícročia.

Druhá možnosť je, že sa budeme správať globalizovane – to už vidíme okolo seba. Ľudia budú migrovať z krajín, kde majú vyššiu pôrodnosť do krajín, kde nájdu prácu a príležitosti a budú sa miešať s obyvateľstvom, ktoré si zachováva národnú identitu, ale sa dostatočne nereprodukuje.

V strednej Európe ešte existuje národné povedomie, napríklad v USA sa už národná identita stiera, pretože migrácia je tam jednoduchá a začala oveľa skôr ako v Európe.

Čo je pre vývoj dieťaťa kľúčové?

Už v maternici majú chlapci a dievčatá inú štruktúru mozgu. Akékoľvek iné interpretácie existujú, chlapec sa v priemere narodí s inými predispozíciami myslenia a poznávacími funkciami ako dievča.

Po narodení asi do 10 rokov je tiché obdobie, neprejavujú sa rodovo odlišne, chlapci sa s dievčatami aj dosť podobajú. Je to driemajúce obdobie, pokračuje celkový rozvoj mozgových funkcií.

Súvisí to s tým, že sa síce narodíme s konečným počtom neurónov v mozgu, ale prvé roky po narodení sa vyvíjajú najmä neurónové spojenia. Akoby sa neuróny spoznávali každý s každým a testovali svoju využiteľnosť. Toto obdobie je dôležité, aj aby sa zachytil mimoriadny talent v deťoch.

V puberte sa už ženy začínajú výrazne odlišovať od mužov nielen fyzickým vzhľadom, ale aj rozmýšľaním. Chlapci začnú mať v priemere lepšie priestorové schopnosti, orientáciu, dievčatá zasa lepšie verbálne schopnosti.

Odlišnosť pretrváva počas plodného obdobia, potom na starobu mužom postupne klesá hladina testosterónu. Ženám ostáva zhruba rovnaká, lebo nadobličky, v ktorých sa tvorí, tak rýchlo nestarnú. Hladiny testosterónu sú relatívne stabilné a babičky sú preto vitálnejšie. Rapídne im však klesnú ženské pohlavné hormóny, čo sa spája s inými prejavmi.

Hormóny najviac ovplyvňujú mužov aj ženy pri hľadaní partnera, čo je pritom dôležité?

Obdobie, keď sú hladiny hormónov najodlišnejšie, je dôležité pre vzájomnú príťažlivosť – prináša fyzické rozdiely aj výkyvy hormónov u žien počas plodného obdobia. Meniace sa hladiny majú svoj význam nielen pre uvoľnenie vajíčka, ktoré nastane iba raz za mesiac.

Keď nastane ovulácia, stúpajú estrogény a aj testosterón. Práve tá súhra hormónov funguje, estrogény dávajú žene krajší výzor, lesk očí, podvedome to vnímajú potenciálni partneri tejto ženy, je to na nej cítiť. Testosterón jej navyše pridá schopnosť riskovať, otvoriť sa, dať sa.

Vplýva na jej prežívanie, trvá to dva-tri dni a potom je koniec. Tieto zmeny idú ruka v ruke s vôňou ženy, všetko hrá preto, aby sa stal zázrak, ktorý trvá len chvíľku.

Všetko je teda naprogramované na splodenie potomka?

Áno, ten zázrak sme dostali nato, aby sme ho využili a aby náš ľudský rod pokračoval ďalej. Muži to cítia a nie je to schválne, je to vzájomné prirodzené ovplyvňovanie feromónmi. Partneri sa často aj vyberajú podľa vône, keď sa priblížia na menej ako 30 centimetrov do svojich intímnych kruhov.

Inak to človeka neteší, keď sa niekto v autobuse priblíži na takúto vzdialenosť. Vôňa je však úžasný mechanizmus, ktorým sa otestujú aj imunitné systémy partnerov. Aj slinami, keď sa ľudia bozkávajú, sa testujú imunitné systémy – čím sú odlišnejšie, tým väčšia pravdepodobnosť, že privedieme na svet dieťa s výbavou, ktorá ho bude chrániť pred chorobami.

To je skvelý mechanizmus, aj keď ho stále potláčame. Stále hľadáme niečo, čo tomu zabráni – voňavky, antiperspiranty, sprchové mydlá, vrchol všetkého je už internetová zoznamka. Nejde mi o to, aby sme sa dostali do situácie ako pred sto rokmi, ale...

Vôňa funguje iba nejaký čas – tak do tridsiatky, potom nad intuitívnym, podvedomým posudzovaním vhodnosti partnera preváži skôr to kognitívne, racionálne. Naša vyzretosť nás zabrzdí, ten druhý síce priťahuje, ale nemá to či ono... Už sa objavia iné dôvody, ktoré nie sú podvedomé a emotívne, prekrývajú ich rozumové plány a ciele.

Hovorí sa, že v posledných rokoch sa objavuje viac homosexuality či bisexuality, ktorá sa považovala donedávna len za sexuálny výstrelok, môžu za to hormonálne vplyvy?

Nikdy som sa nezaoberala touto skupinou, skôr deťmi, nadanými, autistami... Neviem posúdiť, či ich je viac alebo menej.

Možno dostávajú viac priestoru, neskrývajú sa tak ako v minulosti. Viac sa organizujú a dávajú o sebe vedieť. Nemyslím si však, že by to bol taký rapídny nárast, ako sa to zdá, nie je na to overiteľný dôvod.

Boli ste pred rokom jednou zo signatárok výzvy na ochranu detí pred ideológiou rodovej rovnosti, prečo si myslíte, že je pre deti nebezpečná?

Narodíme sa ako chlapci a dievčatá, niet iného pohlavia, nemôžeme hovoriť o chorobe ako o niečom normálnom. Keď sa narodí zdravé dieťa, je to buď chlapček, alebo dievčatko. To sú odrazy jeho génov.

Ako sa však bude správať v dospelosti, to treba vidieť v rodine. Ja som presvedčená, že rodina je najlepšie miesto pre výchovu detí preto, že rodinné prostredie dáva deťom vzor života v dospelosti. Aj genetické vplyvy pôsobia v prvých rokoch života menej výrazne ako v dospelosti.

Čím je napríklad žena staršia, tým viac sa zvyčajne podobá na svoju mamu a nemyslím tým fyzickú podobnosť, ale správanie a myslenie. Prejavy génov závisia od toho, aké sú vplyvy prostredia, to je veľmi dôležitý činiteľ. Rodina je základ pre šťastný život ľudí v dospelosti, nikto ešte nespochybnil, že rodina je odvodená od skutočnosti, že sa tam rodia deti.

Dieťa sa môže narodiť len splynutím pohlavných buniek muža a ženy a oni sú povinní dať mu aj niečo viac ako len svoje pohlavné bunky. Ja som sa to tak vždy snažila robiť, mám štyri úžasné deti a vidím, že sú pripravené na život a na boj so všetkými problémami, ktoré prináša.

Deti odrážajú vzor mamy, ktorá je milá a láskavá, a otca, ktorý je vo všeobecnosti zásadovejší a tvrdší. Inokedy, keď mama je nepríjemná, otec žmurkne na deti, lebo vie, že mama má len zlú náladu, a všetko bude v poriadku...

Čo dnešným mladým ľuďom chýba?

Prichádzajú do života s celkom inou výbavou, ako sme prišli my. Mne nie je zaťažko obetovať sa, ustúpiť, lebo som k tomu vychovaná. Som zvyknutá, že všetko, čo v živote mám, si treba zaslúžiť, že nič nepríde samo.

Nebola som vychovaná k tomu, ako druhého zneužiť, aby som sa ja mala lepšie. Mne sa teda žije ľahšie. Ale mladým nie, keď sa do nich tlačia tieto výmysly o krásnom živote bez práce a námahy.

To je obrovský tlak, ktorý dokážu ustáť iba veľmi silné indivíduá. Možno sa v spoločnosti vynoria elity, ktorým dovolíme povedať niečo iné, ako sa bežne hovorí. Takí, čo nebudú mať záujem hovoriť len to, čo sa im hodí, ktorým nejde o pozície.

Tiež ste ako univerzitná profesorka jedným z lídrov, ktorí mladých ľudí ovplyvňujú...

Je to najkrajšia práca, mladí dodávajú veľa energie. Ak to robím dobre, som vzorom, inšpiráciou, a tú oni potrebujú. Dobro sa navyše rozmnožuje!

Okrem toho na univerzite môžem slobodne myslieť – nie som viazaná peniazmi, máme štátne tabuľky, nikto si tu nemôže závidieť vyšší plat. Sme slobodní tým, v akom prostredí žijeme, to by som nevymenila za nič na svete.

Mám pocit dobre vykonanej práce, možno som mohla viac dať svojim deťom. Ale možno sa naučili to, čo aj ja od svojich rodičov, ktorí boli obaja lekári. Že človek aj musí niečo obetovať, aby dosiahol dobré a správne veci, ktoré ho na konci života budú ctiť.

Aj to, že sa oplatí poctivo pracovať, lebo možno tým nedosiahnem bohatstvo, ale spokojný život. Tí, čo niečo produkujú, čo dávajú, sú šťastnejší ako tí, čo leňošia a vezú sa na chrbtoch iných. Tí nemôžu byť skutočne šťastní a spokojní.

Teda šťastie je dávať, nie brať?

Šťastie je ísť po ceste k cieľu, stretnúť ľudí, obohacovať sa tým, pre mňa je to naozaj šťastná cesta. Je to pre mňa dar a stále za to ďakujem, že idem s otvorenou mysľou a srdcom po tej ceste, ktorá verím že vedie k dobrému cieľu.

Pre mňa nie je cieľom výskumu autistických detí, aby som mala viac citácií a publikácií. Áno, to je moja práca, ale mojím cieľom je pomôcť tým deťom a v tom sme sa tu stretli. To je tiež niečo, čo ľudí priťahuje a spája.

Je šťastie, keď sa stretnú takí, čo majú túto charizmatickú zložku osobnosti, ktorí chcú mať radosť z práce, nie sú pre nich prvé peniaze, aj keď každý musí z niečoho žiť. Ale v živote to často tak je, že čím má človek viac, tým mu je horšie.

Myslím si, že moja cesta je o to bohatšia, že som stretla toľko vzácnych výnimočných ľudí, ktorí ma obohatili, takže som viac dostala, ako dávam. A keď dám ja, desaťkrát sa mi to vráti z inej strany. Nie je to radosť?

Nechcem tu pôsobiť ako pani Dokonalá, všeličo nás kvári. Ale keď človek kráča s pokorou a vie, že potrebuje iných, možno ich na svojej ceste stretne a dokáže ich ovplyvniť tak, aby aj oni ovplyvnili ďalších a ďalších. A to je moja radosť.

Peter Kremský

Foto - Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo