Viezol som sa vo výťahu so susedkou, keď si táto povzdychla: „Z toho Gotta sa neviem spamätať.“ „Preto, lebo nás sprevádzal celé naše životy,“ prehodil som, lebo v tej chvíli som si uvedomil, že to tak bolo.

V dňoch po smrti Karla Gotta ma mediálne komentáre donútili postupne vnímať dva rozmery témy Gott, a to Gotta ako človeka a Gotta ako „politikum post mortem“. Aj sa od seba oddeľovali, aj sa prelínali. 

Komentáre príliš prísne

Tomáš Halík v komentári označil Gotta za „hviezdu normalizačného zábavného priemyslu“. Často sa vyskytujúce spájanie Gottovej profesionálnej speváckej kariéry s obdobím normalizácie je klišé nespravodlivé voči Gottovi. Občas sa stretávam priamo s označovaním Gotta za symbol normalizácie.

Gottova kariéra trvala v podstate šesťdesiat rokov. Gott sa stal hviezdou už v roku 1964 svojím hitom „Oči má sněhem zaváté“. V roku 1966, to som mal deväť rokov, bol už československou superhviezdou. V tom roku súťažil na prvom ročníku Bratislavskej lýry s dvomi piesňami. So slovensky spievanou piesňou „Mám rozprávkový dom“ zvíťazil, i keď si myslím, že „Pošli to dál“ bola lepšia. Všetci o ňom hovorili. V roku 1967 už spieval v Las Vegas a v západnej Európe mu vyšiel album.

Gott bol hviezdou pred normalizáciou, počas nej i po nej. Bol totiž hviezdou nezávisle od nej. Zdieľať

Spomeňme si na scénu z „Pelíškov“, kde sa Jaroslav Dušek pochváli Eve Holubovej na Štedrý deň 1967, že má platňu s „Goťákom“. „Ze zdi na mě tupě zírááá...“ spustí na nich Holubovej syn z gramofónu vo chvíli, keď sa práve majú milostne zblížiť. Tvorcom filmu bolo jasné to, čo i nám, a síce, že film zachytávajúci atmosféru šesťdesiatych rokov nie je možný bez zmienky o Gottovi.

Nuž a Karel Gott vypredával sály so svojimi koncertmi ešte viac ako dve desaťročia po páde komunizmu. Gott bol proste hviezdou pred normalizáciou, počas nej i po nej. Bol totiž hviezdou nezávisle od nej.

Ak by bol Gott vnímaný v roku 1989 ako „normalizačná hviezda“, nikomu by v Občanskom fóre v dňoch po 17. novembri nenapadlo volať ho na balkón Melantrichu na pražskom Václavskom námestí.

Karel Gott ďakuje divákom za potlesk a narodeninovú tortu po skončení svojho koncertu v sále Grand Hotela Kempinski na Štrbskom Plese 27. júla 2013. FOTO TASR – Oliver Ondrá

Jeden slovenský komentátor napísal, že Gott slúžil komunistom. Keby bol použil dokonavý vid miesto nedokonavého, teda že im v jednej chvíli poslúžil, súhlasil by som. Ale že by im roky slúžil, to sa predsa povedať nedá.

Gott sa verejne prejavoval politicky len vo veľmi zriedkavých momentoch. Napríklad už v spomínaných rokoch 1977 a 1989. Platí to aj o jeho tvorbe, kde výnimkou bola pieseň „Hej, páni konšelé“, s ktorou získal bronzovú Bratislavskú lýru v roku 1969. Spomínam si, že sa vtedy považovala za akýsi protestsong proti začínajúcej normalizácii, vyslúžila si aj kritiku od Gustáva Husáka a v médiách sa potom už nehrala.

Komentáre príliš skrášľujúce

Karel Gott poslúžil režimu v roku 1977, keď režim mobilizoval proti zárodkom demokratickej opozície združenej okolo manifestu Charta 77. V  kampani, známej dnes ako Anticharta, použil i Gotta, ktorý na propagandistickom zhromaždení, tak ako mnohé iné známe osobnosti, predniesol prejav lojálnosti voči režimu.

Syn herca Radoslava Brzobohatého Ondřej sa pred pár dňami vzhľadom na dobré vzťahy svojej rodiny ku Gottovi nechal pri obhajobe Gotta strhnúť až k výroku, že on by mu podpis Anticharty nevyčítal. Vraj keby Gott nebol komunistickým režimom akceptovaný, nemohol by ľuďom pomáhať.

Postaviť sa v rámci kampane proti disidentom za komunistický režim, ktorý sa všetkým umelcom vrátane Gotta vyhrážal znemožnením ich umeleckej tvorby, je zlyhaním a tak to treba pokojne pomenovať. Zdieľať

To však Ondřej Brzobohatý trochu prehnal. Postaviť sa v rámci kampane proti disidentom za komunistický režim, ktorý sa všetkým umelcom vrátane Gotta vyhrážal znemožnením ich umeleckej tvorby, je zlyhaním a tak to treba pokojne pomenovať.

Jeho umelecký kolega, dramatik Václav Havel, ktorý sa slobody pre umelcov, a nielen pre nich, dožadoval, šiel čoskoro nato na pár rokov do basy. Gott naďalej spieval. Plamienok protikomunistického vzdoru však ľudia čerpali z piesní emigranta Karla Kryla, ktoré si nahrávali z magnetofónu na magnetofón.

Ondřej Brzobohatý hovoril o Gottovi, že tak by si predstavoval českého prezidenta, ktorý by bol vzorom morálky. Isteže, vieme, čo mal v pietnej chvíli Brzobohatý na mysli. Že Gott bol vzorom profesionálnej pracovnej morálky, že bol človekom, ktorý pochopil, že jeho mimoriadna popularita ho zaväzuje k tomu, aby vždy spĺňal predstavy miliónov svojich fanúšikov. Že verejnosť ho poznala ako človeka mimoriadne zdvorilého, láskavého a že takéto správanie ho charakterizovalo i v osobnom styku.

Ale Brzobohatého slová o morálke a prezidentovi sa celkom nehodili. Prezident hovorí politické prejavy. Jediný politický prejav, ktorý Gott kedykoľvek vyslovil, bol jeho prejav počas kampane proti Charte. Inak Gott iba spieval, vrátane jeho spoločného vystúpenia s Karlom Krylom na balkóne Melantrichu.

Ak chceme, môžeme pripočítať Gottovi k dobru jeho nedotiahnutú rebéliu, keď sa začiatkom 70. rokov zdržiaval na turné v západnom Nemecku aj po vypršaní vycestovacej doložky, aby sa napokon vrátil.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Brzobohatý mal pravdu, keď spomenul, že Gott sa snažil ľuďom pomáhať. Potvrdzoval to v týchto dňoch i Michael Kocáb, tiež jedna z tvárí Novembra. Pravdou je i to, že Gott sa nevyhýbal stretnutiam s disidentmi. Martu Kubišovú navštívil začiatkom 70. rokov v nemocnici, kde bola v ťažkom stave. Niekoľko týždňov pred Novembrom, keď situácia nebola zďaleka taká jasná, sa v širšej spoločnosti stretol s Václavom Havlom.

Toto všetko ho predurčovalo k tomu, aby sa ako predstaviteľ politicky neangažovanej masy stal užitočným v čase po 17. novembri, keď bolo potrebné túto masu strhnúť na stranu revolúcie proti komunizmu.

Jiří Černý, hudobný kritik, ktorý bol organizátorom ponovembrových demonštrácií, hovorí úplne otvorene, že Občanské fórum umelcov ako Gotta potrebovalo. Bola to rola, ktorú Gottovi prisúdil jeho vlastný život, nebola to rola jagavá, ale bola potrebná a Gott ju zahral a ľudia na námestí boli radi, lebo bola potvrdením, že komunizmus naozaj padol. Logika revolúcie potom Gotta rýchlo vytlačila mimo politického priestoru a Gott to prijal, tak ako v živote všetko, s gracióznosťou.

Koncert Karla Gotta v Košiciach v Steel Aréne 17. októbra 2012. FOTO TASR – František Iván

Gott ako politikum

Po smrti Gotta človeka sa pred nami vynoril Gott – politikum. Časť ľudí to nechápe, lebo pre nich je Gott proste náš Kája, čo ten má s politikou?

Ale pre niektorých, ktorí nemajú v láske November, lebo nemajú až také čisté svedomie, je to príležitosť privlastniť si ho a namieriť ho proti Havlovi, zabúdajúc, že to bol Havel, ktorý v Novembri, obrazne povedané, ukázal na Gotta prstom a povedal, že Gott je pre nové časy OK. Pre niektorých strážcov Havlovho odkazu je Gott – signatár Anticharty zase červeným súknom, pričom tiež zabúdajú na to isté, na čo i tí predchádzajúci.

Politikum je preto i Gottov pohreb. Premiér Andrej Babiš, ktorého by sme ľahko zaradili k jednej zo spomenutých skupín, najprv podľahol pokušeniu chopiť sa témy štátneho pohrebu, čím zaktivizoval časť svojich odporcov, aby sa pridali na protigottovskú stranu. Našťastie to na druhý deň korigoval iba na pohreb so štátnymi poctami.

Zádušná omša v katedrále budí isté otázniky, ale pravdou je, že príde veľa ľudí a je potrebný veľký kostol. Celebrovanie omše nebola iniciatíva kardinála Duku, požiadala ho o to manželka zosnulého. Takéto riešenie by mohlo byť v poriadku, ak zaznie pravdivé, láskavé a citlivé posolstvo, že sa nelúčime s nezlyhávajúcim človekom, ale s mimoriadnym umelcom, ktorému sme vďační za to, že nás na naše vlastné želanie sprevádzal celými našimi životmi.

Karel Gott počas koncertného programu Karel Gott a jeho hostia v bratislavskej Sibamac aréne 11. februára 2010. FOTO TASR – Pavel Neubauer

Tak teda pravdivo, ale láskavo

Marte Kubišovej komunistický režim ukradol 20 rokov speváckej kariéry. Ale keď sa jej Gott zdôveroval, že má výčitky svedomia za Antichartu, povedala mu, aby to už neriešil. A spoločne s ním koncertovala. Zdieľať

Ako uchopiť tému Gott, nám napokon už ukázala povolaná osoba. Marte Kubišovej komunistický režim ukradol dvadsať rokov speváckej kariéry. Ale keď sa jej po páde komunizmu Gott zdôveroval, že má výčitky svedomia za Antichartu, povedala mu, aby to už neriešil. A spoločne s ním koncertovala.

Tým mu povedala, že všetko je odpustené. A vlastne sme to bez slov urobili aj my ostatní. Dávno predtým, než spieval na balkóne Melantrichu. Keď sme počúvali jeho piesne.

Na tieto Vianoce si budeme u nás doma, tak ako vždy, pri zdobení stromčeka púšťať staré vianočné platne. Tak ako vždy, určite nebudú chýbať Gottove „Vánoce ve zlaté Praze“, ktoré Gott nahral v Týnskom chráme v roku 1969. Spieva tam aj „Agnus Dei“ od Bizeta: Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, miserere nobis. Dona nobis pacem...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo