Ako videl Vajanský Veľkú Britániu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako videl Vajanský Veľkú Britániu

Foto:Wikimedia.org

S. H. Vajanský bol významným novinárom prelomu 19. a 20. storočia. Ako vnímal najväčšiu svetovú veľmoc svojej doby, nad ktorou „slnko nikdy nezapadalo“?

Veľká Británia zažila v 19. storočí nevídaný rozmach, spojený s priemyselnou revolúciou a úspešnou koloniálnou politikou, ale aj prvé náznaky možnej krízy, ktorá napokon viedla až k strate prvenstva v technologickej oblasti (1870), násilnému odtrhnutiu sa Írska (1922) až k úplnému rozpadu britskej koloniálnej sústavy (1950).

Dlhodobým problémom bola takzvaná „írska otázka.“ V 60. a 70. rokoch vzniklo na „zelenom ostrove“ hnutie za nezávislosť, ktoré páchalo rôzne teroristické akty po celej Británii. To viedlo k politickému napätiu, kríze a pádu liberálov, ktorí sa z porážky nevedeli spamätať viac ako päťdesiat rokov.

Hoci sa Britom darilo udržiavať svoje kolónie, bolo to často za príliš vysokú cenu a príliš veľké straty na životoch. Okrem toho začali viditeľne zaostávať v technológiách, čo taktiež neprospelo kráľovskej pokladnici.

Kráľovstvo vždy stálo proti Rusku, jednako kvôli svojim kolóniám, ale aj preto, že ho pokladalo za zaostalé. Svoju dôveru, naopak, vkladalo do Turecka, keďže verilo v „demokratizáciu“ tejto krajiny. Prílišné záujmy na Blízkom východe, ale aj v Číne taktiež prispeli k pomalému úpadku ríše, „nad ktorou slnko nikdy nezapadá“, pretože ich nikdy sa nekončiace vojny finančne veľmi vyčerpávali.

Dlhé obdobie sa zdalo, že Veľká Británia bude spojencom Nemecka, hlavne kvôli tradičnej rivalite s Francúzskom a nesympatiám k Rusku. Nemci sa však voči nim dopustili niekoľkých provokácií (napr. vyzbrojenia Búrov v britsko-búrskych vojnách), čo nakoniec priviedlo Spojené Kráľovstvo, aby sa pridalo k rusko-francúzskej vojenskej aliancii.

Čo sa týka Vajanského, Svetozár Hurban sa narodil 16. januára 1847 v dedinke Hlboké na západe dnešného Slovenska. Bol synom slávneho slovenského dejateľa Jozefa Miloslava Hurbana, a tak bola Svetozárova životná dráha už od kolísky vedená smerom k národnému obrodeniu. V politike sa však veľmi rýchlo sklamal – po tzv. rakúsko-maďarskom vyrovnaní boli Slovenské záujmy potláčané na úkor veľkomaďarských myšlienok. Vajanského Slovenská národná strana sa preto rozhodla pre „pasívnu rezistenciu“ a nekandidovala vo voľbách do Uhorského parlamentu. Vajanský teda nakoniec povzbudzoval „slovenského ducha“ inak – na stránkach Národných novín.

 Britská politika v Európe

Svetozár Hurban Vajanský vnímal Veľkú Britániu ako „nepriateľa všetkých Slovanov“. Krajina si tento prívlastok zaslúžila kvôli svojej úlohe v Krymskej vojne, ale najmä vďaka podpore Turecka v rusko-tureckom konflikte. Vajanský, nevnímajúc hlbšie geopolitické motívy Ruska, Turecka aj samotnej Británie, tento prehrešok „Albionu“ nikdy neodpustil. Keď sa však Británia stala oficiálnym spojencom Ruska a Francúzska, svoj hnev namieril k Nemecku.

... nie Rusko je výbojcom a strašiakom, nie ono hrozí europejskému slovutnému „mieru“, ale pažravosť Anglie a svetoborné plány Nemcov, ktorým neslýchané šťastie hlavy prekrútilo. /1900/

Tento úryvok z Národných novín pekne dokresľuje Vajanského pohľad na takzvaný „koncert národov“, čo je dodnes bežne označovaná politická turbulencia pred 1. svetovou vojnou. Vajanský sa obával, že sa „Anglia“ pridá na stranu Nemecka a vytvorí tak silnú alianciu proti rusko-francúzskemu paktu. Pravdou je, že tieto jeho obavy mali reálny základ, a nebyť zbytočných nemeckých provokácií, Británia by zrejme stála po boku Nemecka. Treba však dodať, že pre Svetozára Hurbana bolo dôležitejšie priateľstvo, prípadne nepriateľstvo s Ruskom než objektívne politické kroky či už Británie, alebo hociktorej inej veľmoci.

Ďalšími dôvodmi, ktoré pomohli Vajanskému správne „postrehnúť“ anglo-nemecké vzájomné „poškuľovanie“, boli jednako spoloční predkovia Angličanov aj Nemcov – starí Germáni –, ako aj z toho plynúce spoločné vlastnosti oboch národov, ktorým (ako to u neho bývalo zvykom) dominovala pažravosť a túžba tvrdou rukou vládnuť nad inými národmi, či už v Európe (v prípade Nemecka), alebo mimo nej (v prípade Britov). Práve tieto ich vlastnosti spoločne s vrodenou tvrdohlavosťou a neústupčivosťou dopomohli podľa Vajanského k vtedajšiemu veľmocenskému a dominantnému postaveniu oboch národov, „čo nemožno povedať ani o Francii, ani o Rakúsko-Uhorsku, ani o Itálii.“ /1889/

Svetozár Hurban Vajanský taktiež zvykol obviňovať ostrovný štát z nenávistnej politiky k Ruskému impériu, keď sa mu „prichodí tešiť sa z nešťastia Ruska.“ /1905/ Takto sa Národnie noviny vyjadrovali ešte v lete roku 1905. Zrejme naposledy. V tomto roku totiž Veľká Británia pristúpila k rusko-francúzskej vojenskej aliancii, čím vznikla Dohoda. Od tejto doby sa už Vajanský tak vehementne krajine nevenoval, spomínal ju len v súvislosti s alianciou, pričom tú, samozrejme, vnímal pozitívne.

Tak či onak, Vajanský Spojené kráľovstvo nikdy príliš „nemusel.“ Jedným z dôvodov bola práve dlhodobá britská nevraživosť voči Rusku. No, možno pre niekoho prekvapivo, nebol to ten najhlavnejší dôvod jeho averzie voči krajine. To, prečo Svetozár Hurban Britániu nenávidel, prečo je nazval „nepriateľom všetkých Slovanov“, bola jej podpora Turecka v rusko-tureckej vojne. Pričom Turci, ako Vajanský prezentoval, utláčali balkánskych Slovanov a Rusi prišli svojim bratom na pomoc zbaviť ich svojich utláčateľov. Pre novinára bolo skrátka nepochopiteľné, ako mohol vôbec niekto z Európy finančne a čiastočne aj vojensky podporovať Turkov.

Vajanský pritom nemyslel na geopolitické hry v pozadí celej vojny. Briti vnímali obrovský územný vplyv Ruska v oblasti ako ohrozenie svojich vlastných obchodných záujmov a ruský cár mal taktiež svoje vlastné záujmy, týkajúce sa vplyvu v európskom priestore, ktorý stratil po krymskej vojne. Práve rusko-turecká vojna utvrdila Svetozára Hurbana v domnienke, že Británia bola – a vždy aj bude – neprajníkom všetkých Slovanov, teda aj Slovákov, a teda aj jeho samotného. Ak by však mali malé slovanské národy získať svoju slobodu ako daň za rozšírenie ruského vplyvu v Európe, ako si to predstavoval Vajanský, potom by bola Británia naozaj nepriateľom všetkých Slovanov, no, samozrejme, nielen ona.

Na radosť Národných novín však Spojené kráľovstvo postupne strácalo na starom kontinente svoju moc:

Pre mier Európy je to iste len veľkou výhrou, že anglický vplyv a anglické peniaze už nemajú tak veľkú silu na kontinente. Veď známo, že predtým Anglia vojny vzbudila vždy, keď jej to bolo treba. Teraz už sotva riskne niektorá dŕžava zdravými kosťami svojich vojakov pre krásne vodové oči šľachetného Angličana ... Tie časy už minuli sa.

Veľká Británia sa pred 1. svetovou vojnou správala ako typická veľmoc v hociktorom období dejín – všade, kde sa dalo, snažila sa dosiahnuť nadvládu, či už finančnú, alebo vojenskú. Svetozár Hurban Vajanský jej nikdy neodpustil, že tieto svoje záujmy konala na úkor slobody slovanských národov. Na jednej strane mal pravdu, britská politika sa skutočne snažila o určitú destabilizáciu na Balkáne, ako aj podporu Turecka, len pre svoje vlastné, zväčša naozaj chamtivé ambície. No to, čo Svetozár Hurban už nepostrehol, bol fakt, že podobne macošsky sa vzhľadom na svoje vlastné záujmy správalo aj Rusko (o čom bola reč v prvej kapitole). „Anglii“ bolo skrátka súdené byť „nepriateľom všetkých Slovanov“, keďže v jej pozícii by sa zrejme každý národ zachoval podobne.

Írsky problém

Anglicko vládlo nad svojimi troma susedmi – Walesom, Škótskom a Írskom tvrdou rukou. No na rozdiel od prvých dvoch Íri sa na konci 19. storočia vehementne snažili o svoju samostatnosť alebo aspoň určitú mieru neutrality, a to za pomoci meča i pera. Práve správy o utláčanom Írsku si nemohol nevšimnúť aj Svetozár Hurban Vajanský. Tradične stál na strane malých a utláčaných, zvlášť keď išlo o nepriateľskú politiku voči nenávidenému Anglicku.

Svetozár Hurban Vajanský vnímal anglicko-írske vzťahy tak intenzívne a silno, ako keby sa dotýkali jeho samotného. A skutočne. Vajanský v útlaku „Irčanov“ videl podobný príklad, akým bolo utláčanie Slovákov zo strany uhorskej vládnej triedy. Podobností s írskym národom sa mu núkalo viacero: malý, prevažne agrárny národ, silne veriaci, túžiaci po slobode a rovnoprávnosti, utláčaný nepomerne väčším a mocnejším susedom, ktorý bol navyše striktne protiruský, a teda protislovanský (ako aj uhorská vláda). Samozrejme, Vajanský v podstate vždy uprednostňoval malé národy pred veľkými, ale práve v Íroch asi najviac vnímal náš vlastný osud. Dá sa povedať, že ich situácia bola zrkadlovým obrazom tej slovenskej, tak to aspoň vnímal. Navyše, už slovanský zjazd v roku 1848 upozorňoval na neblahú situáciu Írov vo svojej vlastnej domovine a vyzýval na jej urýchlenú nápravu, čo nepochybne rovnako prispelo k Vajanského záujmu o neblahý osud írskeho ľudu. 

Práve podobnosť anglickej vládnej triedy s tou uhorskou, keď obe strany vedome obmedzovali práva svojich menších a slabších susedných národov, bola pre Svetozára Hurbana ďalším silným dôvodom, prečo tak veľmi znenávidel Veľkú Britániu. Národnie noviny obzvlášť tvrdo zaútočili na Angličanov za ich dlhodobé využívanie írskeho národa. V článku „Anglia a Irsko“ z roku 1880 písali:

Anglia mnoho hrešila na Irčanoch. ... Tieto hriechy tvoria nepretržitú reťaz od prvopočiatku sporu a neprestaly ani po dobe Alžbety, keď víťazní Anglo-Sasi takmer vykorenili porazených Keltov. Čo v onej smutnej dobe páchali irské zeme medzi seba podelivší anglo-saskí vojvodcovia, to samé konajú tam dnes jejich potomci.

Článok ďalej pokračuje a dodáva, že sa nemožno čudovať, že za dlhodobého utláčania Angličanmi, ktoré v rokoch 1848/9 viedli až k masovému hladomoru, sa Íri utiekali k „puške a sekere“. Je otázne, čo si vtedajší slovenskí predstavitelia predstavovali pod pojmom „pušky a sekery“, keďže jediný ako-tak efektívny spôsob, ktorý Íri využívali, boli rôzne teroristické akcie hlavne v Londýne, avšak, samozrejme, nemožno vylúčiť ani spontánnu ozbrojenú reakciu írskych farmárov a starousadlíkov na zelenom ostrove. Možno ešte dodať, že to bol práve írsky „partizánsky spôsob boja“, ktorý v roku 1922 prinútil vládu v Londýne, aby uznala írsku nezávislosť.

V článku „Biedy Anglie“ vypočítava autor niektoré nespravodlivosti, ktorých sa Angličania dopustili na Íroch. Okrem nespravodlivosti v agrárnej oblasti smeruje jedna výčitka k cirkvám. Hoci boli Íri katolíci, ako píše autor, aj tak museli platiť cirkevnú daň anglikánskej cirkvi, „ktorá jim ani neslúžila“, a ich peniaze skončili niekde v Anglicku či Škótsku. Podobná situácia mala byť pri tom aj vo Walese, keďže Walesania boli metodisti, a nie členovia anglikánskej cirkvi.

K „írskemu problému“ sa vyjadril aj sám Svetozár Hurban Vajanský, pričom použil jednu zo svojich mnohých prezývok. V článku pod jednoduchým názvom „Irsko“ z roku 1886 sa pod prezývkou „Kapitán“ sťažuje na „vzdelaný svet“, ktorý sa nezdráha bojovať za správne hodnoty, akou bola napríklad „svoboda svedomia“, no v prípade Írska mlčí.

Možno sa to zdá byť neuveriteľné, no Svetozár Hurban Vajanský videl v anglicko-írskych napätých vzťahoch svetielko na konci tunela. Ním bola politika lídra britskej opozície Williama Ewarta Gladstona, ktorý predstavoval pre Vajanského nádejnú budúcnosť nielen pre Írov, ale skrze jeho príklad pre uhorskú vládnu garnitúru čiastočne aj pre Slovákov. „Kapitán“ o Gladstonovi píše:

Toto je nie po prvý raz, že tento hrdina svobody zaujíma sa za nešťastné Irsko. On to bol, čo zrušil štátnu cirkev tamže, možno riecť, že odkúpenie zeme od terajších vladateľov a oddanie jej dosavadným prenajateľom, ako aj ustrojenie zvláštneho irského ... parlamentu majú byť dokončením krásneho diela, ktoré – ako sa zdá – vystavil si Gladstone za cieľ svojich námah, aby osvobodil v tomto smere svedomie anglického národa.

„Anglia – nepriateľ všetkých Irčanov“, mohli by sme prenesene povedať. Takto nejako podobne vnímal anglo-írske vzťahy aj Svetozár Hurban Vajanský. On sám bol oddaným obrancom Írska a hoci boli niektoré jeho motívy viac citové ako objektívne, celková pravda o anglickom utláčaní Írska bola na jeho strane. Treba tiež uznať, že hoci bol k „Anglii“ naladený takmer vždy negatívne, predsa neváhal pochváliť anglického politika, akým bol Gladstone, ktorý sa snažil ak nie napraviť, aspoň zmierniť bolesť slabšieho a utláčaného. Z toho možno usúdiť, aj pre jeho domáce postrehy (negatívne k uhorskej vláde), ktorým sa však už táto práca nevenuje, že viac ako nenávisť k utláčateľovi ho hnala láska k slobode, pravde a, samozrejme, slovenskému národu, ktorého osud vždy bol (ako nám história neustále ukazuje) až prekvapivo podobný tomu írskemu.

Imperializmus

Imperializmus – azda najtypickejšia črta britskej politiky 19. a začiatku 20. storočia bola Vajanským neustále kritizovaná a odsudzovaná. Táto jeho kritika pramenila z dvoch hlavných dôvodov. Prvým bolo hrubé a nehumánne zachádzanie kolonizátorov s podmanenými národmi a druhým dôvodom bola skutočnosť, že Briti sa so svojimi ázijskými kolóniami stali hlavným oponentom Ruska, ktoré malo v tejto časti sveta tiež svoje vlastné záujmy.

Bola to práve neústupná britská koloniálna politika, ktorej sa Svetozár Hurban Vajanský venoval zo zahraničných tém, pravda, okrem tých ruských, asi najviac. Ako veľký humanista kritizoval spôsob, akým Briti zaobchádzali s obyvateľmi kolónií, upozorňoval na fakt, že „vyciciavajú“ podrobené štáty a korumpujú predstaviteľov vlád, ktoré si ešte úplne nepodrobili. Vajanský na túto tému zložil dokonca aj báseň, príznačne nazvanú „Anglii“. Niektoré najvýstižnejšie úryvky z básne hovoria samy za seba:

Pyšný ostrove...

...

Slnko nebeské večne svieti

Na bezhraničné tvoje ríše.

...

Kde stúpi silná noha tvoja,

tam národy sa v rabov menia,

proti reťazom tvojim zlatým

niet ani mečom vykúpenia!

...

Lež beda tebe Britania!

Prst boží tkol na tvojom brehu

...

Divé národy zunovali

otrocky hrdé kloniť šije,

lúč slobody už z Himalája

zalieta tvojej do Indie.

...

V tejto básni sú zhrnuté v podstate všetky Vajanského výčitky voči kolonializmu. S jedným rozdielom. Ruský kolonializmus, ako bolo ukázané v prvej časti, bol vždy dobrý. Svetozár Hurban neustále porovnával obe koloniálne veľmoci, pričom Rusko bolo vždy vo všetkom dobré a Británia bola vždy vo všetkom zlá. Rusko dobyté kolónie pozdvihovalo na európsku úroveň, Británia svoje kolónie len využívala, pričom ubiedený ľud zanechávala v chudobe a nevedomosti.

Veľmi špecifické postavenie mala v koloniálnom súboji Čína. O rusko-čínskych (samozrejme, pozitívnych) vzťahoch už bola reč. „Anglia“ naproti tomu Číne dodávala ópium, čím ju de-facto vnútorne oslabovala a potom využívala pre svoje obchodné záležitosti. Ako býva u Vajanského zvykom, príliš sa nechával unášať svojimi vlastnými predsudkami voči Británii a láskou k Rusku, avšak takzvané „ópiové vojny“ sú dodnes považované za škvrnu na britskom kolonializme.

Hlavné spory medzi Ruskom a Britániou sa však viedli o Afganistan. Je to krajina na juhu ruských hraníc a v 19. storočí boli Afgánci „spojenci Anglie“, ako písali Národnie noviny, čo najmä u Rusov vzbudzovalo napätie. Článok z roku 1889 s názvom „Rusko a Anglia“ obviňoval Angličanov zo zbytočného provokovania Rusov a nedodržiavania stanovených hraníc, ale zároveň zdôrazňoval ruskú vojenskú prevahu v danej oblasti.

„Britským drahokamom“ v tejto časti sveta však bola India. Aj tu, podľa Svetozára Hurbana, sa Británia správala neprimerane kruto k Indom a všemožne využívala bohatstvo celej krajiny na vlastné obohacovanie sa.

Článok „Víťazná Anglia“ z roku 1882 demonštruje Vajanského náhľad na britské výboje na severe Afriky:

Anglia začala boj. Nemala k tomu žiadny právny titul, neviedli ho v záujme civilizácie, ani idea svobody národov. Vznešené pohnútky boli na strane Egyptčanov. Anglii šlo len o to, zabezpečiť si moderné otroctvo, opanovať Suez, opanovať Alexandriu. Mravne vysoko stáli tí diví synovia púšti, Beduíni a iné kmeny, nad vzdelanými generálmi britskými!

Podobné konflikty sa nemohli zaobísť bez stretu záujmov viacerých európskych koloniálnych mocností a aj Národnie noviny písali o tom, že Briti všade „urážali“ francúzske a nemecké koloniálne záujmy.

Za veľmi sebeckú tiež Vajanský považoval britskú koloniálnu politiku v Turecku, ktoré Británia aj po prehratej vojne v rusko-tureckom konflikte neustále dotovala financiami. Samozrejme, že Turecko nedostávalo peniaze zadarmo. Národnie noviny sa ešte v roku 1913 rozhorčovali, že Británia „kupovala“ od Turecka rozsiahle územia v Perzskom zálive, dostala zákazku na stavbu železnice v celej oblasti „a tým strhla na seba celý obchod“. Zároveň však zmierlivo dodávajú, že tento krok bol v súlade s protinemeckou politikou člena Dohody, ktorý sa snažil zbrzdiť vplyv Nemcov v Turecku, ktoré nakoniec aj tak bolo, paradoxne, spojencom Trojspolku.

Koloniálna politika Veľkej Británie, neraz spojená s vykorisťovaním podmanených, bola ďalším silným dôvodom, prečo Svetozár Hurban Vajanský znenávidel ostrovný štát. A hoci vždy stál na strane európskych hodnôt oproti „divým kmeňom“ (uznával francúzsky a hlavne ruský kolonializmus), tvrdá koloniálna politika Británie sa mu predsa zdala už príliš. Najväčší rozdiel medzi britským a ruským kolonializmom videl v tom, že Rusi kolonizovali, „aby europizovali“, kdežte Briti kolonizovali, „aby drancovali“. Pravda, tento náhľad bol značne skreslený a v mnohom odzrkadľoval Vajanského osobný postoj – lásku k Rusku a všetkému s ním spojenému a neprajnosť ku každému ruskému oponentovi. A keďže Svetozár Hurban videl Rusko ako hlavného „zástupcu“ Slovanov, ruský nepriateľ bol aj nepriateľom všetkých Slovanov.

Británia ako matka demokracie

Svetozár Hurban Vajanský bol pragmatikom a svoje postoje, nech už boli akékoľvek, si vedel vždy obhájiť. Rusom vždy nadržiaval, lebo úprimne veril v ich pozitívnu úlohu v budúcnosti. Britániu odcudzoval, lebo veril, že jej politika je škodlivá pre bratstvo medzi národmi, ľudský humanizmus a mier v Európe. No keď prišla reč na britský politický systém, bol, prekvapivo, veľkým obhajcom Spojeného Kráľovstva, pretože v konštitučnej monarchii, ktorej matkou bola práve Británia, videl vhodný model vládnutia.

Vajanský veľmi správne vnímal, že demokratické zriadenie sa v Británii vyvíjalo postupne. Dlhý vývoj mal zabezpečiť, že sloboda, rovnosť a bratstvo sú životaschopné pojmy.

Národnie noviny píšu:

Vyše pol sedma storočia uplynulo, čo vyšla anglická magna charta znovu zabezpečil sa pomocou jej obnovený právny štát.

Britský parlamentarizmus 19. storočia už Vajanský považoval za veľmi vhodný a stabilný systém vládnutia, na rozdiel od „chaotickej“ demokracie nastolenej vo Francúzsku. Píše, že anglický parlament bol taký dobrý, že si ho osvojila väčšina štátov vtedajšej Európy vrátane Rakúsko-Uhorska. Aj keď, pravda, rakúsko-uhorský parlamentný systém nepovažoval ani zďaleka za reprezentanta všetkých obyvateľov. Svetozár Hurban tiež dodáva, že „za toto zvelebuje sa Anglia na celom kontinente“.

Jednu vec predsa však britskému parlamentu vyčítal. A to fakt, že hoci boli menšie národy Írov, Škótov a Walesanov dostatočne zastúpené v parlamente, na rozdiel od Uhorského snemu, kde boli Slováci zastúpení len symbolicky, predsa tieto národy v praxi presadili len máločo zo svojich požiadaviek. To platilo najmä pre ubiedených Írov, ktorí boli s britskou politikou voči svojej domovine dlhodobo veľmi nespokojní, a hoci v parlamente často proti svojim podmienkam protestovali, predsa sa len málokedy niečo zmenilo.

Čo sa týkalo britskej politiky, Vajanský preferoval liberálov pred konzervatívcami. Konzervatívcov, reprezentovaných premiérom Benjaminom Disraelim, čo bola na konci 19. storočia politická hviezda, nenávidel. Predstavovali totiž všetky negatívne javy, ktoré Veľkej Británii vyčítal, ako bol tvrdý a nehumánny kolonializmus, nespravodlivá politika voči Írsku a, samozrejme, nepriateľstvo voči Rusom. O to väčšie nádeje vkladal do liberálne zmýšľajúcich politikov, na ktorých čele stál Gladstone. Dúfal v ich zmiernenie tvrdej a nekompromisnej politiky. Sčasti mal aj pravdu, keďže liberáli robili určité ústupky hlavne v írskej otázke. Paradoxne, boli to práve írske bombové akcie, ktoré ich odstavili od moci na viac ako päťdesiat rokov. Vajanského však nakoniec predsa len potešili aj staré konzervatívne kruhy, ktoré sa viac-menej z donútenia pripojili k rusko-francúzskej vojenskej aliancii, a nie k Nemcom.

To, že sa taký schopný politický systém vyvinul práve v Británii, nebola podľa Svetozára Hurbana Vajanského vôbec náhoda. Naopak, k pokroku v politickej oblasti predurčovali Angličanov najmä ich vlastnosti, ktoré, paradoxne, takmer vždy kritizoval ako „sobecké.“ V článku „Anglia“ píše:

Myslíme, anglické veľmocenstvo zakladá sa v prvej linii na skvelých vlastnostiach anglosaskej rassy ... na praktickom patriotisme, na smelej, vytrvalej, rozumnej práci ... V historii anglického zákonodarstva až zadiví človeka tá konsekvencia a samobytnosť. Jích zákony, inštitúcie a poriadky povstali tak, jako nejaký produkt prírody: organicky, postupne, na základe pevných princípov...

Vajanský tu dochádza k záveru, že práve tvrdé rysy Angličanov vrátane „surovej nemilosrdnosti“ im dopomohli k veľmi výraznému postaveniu vo svete, prvenstvu v koloniálnej hre, ako i k najvyspelejšiemu politickému systému tej doby i dôb predošlých. Je to pre neho o to prekvapujúcejšie, že Veľká Británia je len malý ostrov, na rozdiel od Ruska či Číny, ktorý mal v 19. storočí len okolo 17 miliónov obyvateľov!

Svetozár Hurban však upozorňoval, že Británia môže „klesnúť zo svojho postavenia“, ak sa vzdá vyšších hodnôt, ako je napríklad sloboda, a bude naďalej pokračovať v nepriateľstve voči Slovanom. Na záver článku zaujímavo dodáva:

... len to znemožní smutnému proroctvu Macaulaya o maliarovi, ktorý z rozvalín Temžského mostu maľuje rumy chrámu svätého Pavla.

Veľká Británia sa stala matkou parlamentarizmu a demokracie, čo uznal aj sám Svetozár Hurban Vajanský. Napriek všetkým britským neduhom predsa dokázal obdivovať Angličanov pre demokratický systém, ktorý dali svetu, a to, že demokracia so všetkými svojimi výdobytkami prišla z Anglicka, v Národných novinách aj prezentoval. Pre neho to bolo vcelku paradoxné. Pre tie isté vlastnosti, pre ktoré Angličanov hanil, v otázke parlamentarizmu im musel vzdať úctu. Jedinú výčitku parlamentu adresoval v súvislosti s Írmi, ktorí nedokázali presadiť svoje záujmy, aj keď priestor na ich vyjadrenia bol dostatočný.

Vajanský veľmi správne pochopil, že nevídaný politický systém, zvaný demokracia alebo parlamentarizmus, bol súčasťou anglickej histórie, vyrastal spolu s dejinami „Anglie.“ A za toto jej bol aj patrične vďačný.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo