Trump sa zbavil svojho jastraba

Trump sa zbavil svojho jastraba

John Bolton, bývalý poradca prezidenta Donalda Trumpa pre národnú bezpečnosť. FOTO TASR/AP

Donald Trump sa rozlúčil s Johnom Boltonom, svojím už tretím poradcom pre národnú bezpečnosť.

Ako mnohé kroky súčasného prezidenta Spojených štátov aj prepustenie jeho poradcu pre národnú bezpečnosť bolo svetu zvestované cez Twitter. „Informoval som včera večer Johna Boltona, že jeho služby už v Bielom dome nie sú potrebné,“ napísal v utorok Donald Trump.

Bolton takmer okamžite kontroval, že to on podal rezignáciu, kým prezident sa o tom ešte chcel ráno porozprávať. Takže nie je úplne jasné, z koho strany vlastne prišla iniciatíva pre vzájomný rozchod. Isté len je, že od Trumpa odchádza už v poradí tretí človek, ktorý zastával funkciu poradcu pre národnú bezpečnosť.

Generál Michael Flynn sa na tomto poste ohrial len tri týždne, aby bol vzápätí vystriedaný generálom Herbertom McMasterom. Ten ako poradca pre národnú bezpečnosť pôsobil od februára 2017 do apríla 2018. No mal osobné aj vecné spory s jednotlivými členmi Trumpovej administratívy, a tak sa po ňom na jeden a pol roka na tomto poste usadil John Bolton, bývalý veľvyslanec USA pri Spojených národoch za vlády G. W. Busha.

Nepredvídateľnosť a riadený ústup

Mnohým pripadalo čudné, že si Trump ako jedného zo svojich najbližších poradcov vybral práve Boltona. Úradujúci prezident ešte počas republikánskych primárok pred voľbami v roku 2016 kritizoval vojnu v Iraku. Naproti tomu John Bolton je považovaný za jedného z jej architektov.

Kritici mu tiež vyčítajú, že sa zo zlyhaní a nezamýšľaných dôsledkov pri amerických pokusoch meniť režimy v posledných dvoch desaťročiach vôbec nepoučil. A že by najradšej aj Trumpovu administratívu zatiahol do ďalších dobrodružných zahraničných vojenských intervencií.

Prečo si ho teda Trump vôbec za poradcu pre národnú bezpečnosť vlani na jar vybral? Pri všetkej oprávnenej kritike súčasnej americkej administratívy a odhliadnuc od rétoriky prezidenta na Twitteri, základný Trumpov inštinkt smeruje k mieru. Americký prezident by sa síce asi nebránil ani zmene režimu napríklad na Kube či vo Venezuele, akurát by to nesmelo Spojené štáty nič stáť. Rozhodne nie ďalšiu nákladnú vojnu.

Nejde len o jeho osobnú preferenciu. Trump intuitívne cíti, že americká verejnosť je morálne vyčerpaná vojnami, ktoré nasledovali po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Odtiaľ, kde on stojí, má tiež dojem (oprávnený alebo nie), že spojenci nechávajú Američanov za seba ťahať horúce gaštany z ohňa aj tam, kde v skutočnosti nie sú ohrozené životné americké záujmy.  

No vycúvanie Spojených štátov z radu konfliktov po celom svete nemôže byť príliš priamočiare. Vyzeralo by ako ústup či dokonca veľmocenská kapitulácia. To by neprijali ani spojenci, ani americká verejnosť, ani washingtonské elity, ktoré sú stále naladené prevažne pro-intervenčne. Priamočiary ústup by tiež bol pozvánkou pre mnohé darebácke režimy po celom svete, aby vstúpili do náhle uvoľneného vákua, a Spojené štáty by možno čoskoro museli bojovať v oveľa horších vojnách o práve vypratávané pozície.

Trump sám otvorene hovorí, že najradšej pôsobí nepredvídateľne. Pod rúškom svojej nepredvídateľnosti chce dosiahnuť dohody o exite, ktoré by sa americkým voličom i spojencom dali predstaviť ako zachovávajúce tvár USA. Súčasne by vyviazali Spojené štáty z dlhotrvajúcich bezvýchodiskových konfliktov ako ten v Afganistane – vojna, ktorá trvá už osemnásť rokov.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Najatie jastraba Johna Boltona bolo z jeho strany zrejme súčasťou tejto snahy o nepredvídateľnosť. Kým Bolton so svojou silnou rétorikou a mávaním šabličkou mohol pôsobiť ako „zlý policajt“, verbálne zastrašujúci Teherán, či Pchjongjang, Trump sa mohol tváriť ako „dobrý policajt“, núkajúci podanú ruku diplomatických vyjednávaní.

Kto je tu šéf

Problém bol, že John Bolton takúto rolu hrať odmietol. Namiesto toho si hral svoju vlastnú.

Napríklad podľa Barbary Bodlandovej z magazínu The American Conservative bol Bolton odvolaný aj preto, že mal interné informácie z Bieleho domu púšťať médiám, aby sabotoval vyjednávania, s ktorými osobne nesúhlasil. Takto mal trebárs zmariť stretnutie so zástupcami Talibanu v Camp Davide, ktoré preto Trump náhle odvolal.

No prezident a jeho bývalý bezpečnostný poradca mali rozdielne názory aj pokiaľ išlo o ďalšie krajiny: Vo Venezuele sa Spojené štáty postavili za protimadurovskú opozíciu, čo Bolton podporoval. Keby protesty uspeli, politika zmeny režimov by konečne zaznamenala nejaký úspech. No Maduro zatiaľ protesty voči svojmu režimu ustál.

Pokiaľ ide o KĽDR, kým Trump je hrdý na prielom v americko-severokórejských vzťahoch v podobe jeho stretnutia s Kim Čong-unom (aj keď v skutočnosti veľa nedosiahol), Bolton odmietal akékoľvek kompromisy. A aj keď sa obaja vo veci Iránu zhodli na vypovedaní zmluvy, ktorú vyjednala Obamova administratíva, Trump dával naďalej prednosť diplomacii, kým Bolton mal tlačiť na vojenský zásah, ktorý prezident v poslednej chvíli odvolal...

Donald Trump oznámil cez Twitter, že nového bezpečnostného poradcu vymenuje budúci týždeň. Odporcovia zahraničných intervencií jasajú – vrátane tých z radov konzervatívcov. No rozchod s Johnom Boltonom predsa len obsahuje dve „ale“.

Po prvé, ide o potvrdenie širšieho problému manažmentu súčasnej americkej administratívy: Trump svojich najbližších spolupracovníkov najíma a vyhadzuje, akoby stále účinkoval vo svojej reality show The Apprentice. Veľa kvalitných ľudí si zrejme rozmyslí, či sa pustia do krátkeho dobrodružstva vo vláde s Trumpom, ktoré po pár mesiacoch pravdepodobne skončí potupným vyhodením cez Twitter.

Druhá vec je, že na medzinárodnej scéne sa Trump v mene Spojených štátov skutočne pokúša o dohody s nebezpečnými a bezohľadnými režimami – nie s klubom jemnocitných gentlemanov. Trochu jastrabej bdelosti preto nemusí byť na škodu.

V roku 1973 Richard Nixon a Henry Kissinger vyviazali Spojené štáty z vietnamskej vojny podpisom parížskych mierových dohôd s komunistickým Severným Vietnamom. O dva roky neskôr boli napriek tomu severovietnamské tanky v Saigone a Južný Vietnam padol.

V prípade amerických pokusov napríklad o dohodu s Talibanom o budúcnosti Afganistanu treba pamätať aj na tento varovný historický precedens.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Lukáš Krivošík

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo