Človek, ktorý pozná chúlostivé tajomstvá druhých, má nad nimi veľkú moc

Človek, ktorý pozná chúlostivé tajomstvá druhých, má nad nimi veľkú moc

Peter Tóth a Michal Kováč ml. na archívnej snímke z 5. októbra 1995. FOTO – TASR/Drahotín Šulla

Pred piatimi rokmi vyšla kniha Petra Tótha Komando 52. Jej aktuálne čítanie je zrazu zaujímavý zážitok.

V roku 2014 vydal Peter Tóth svoju druhú knihu o fungovaní tajnej služby v čase mečiarizmu. Ale celkom inak sa tá kniha číta v roku 2019, keď už viete, aké služby Peter Tóth vykonával pre Mariána Kočnera. Podstatná časť knihy Komando 52 je totiž o sledovaní novinárov.

A úplne inak sa čítajú aj kapitoly, v ktorých vystupuje „dravý podnikateľ“ Marián Kočner. Podľa Tótha človek, ktorý sa vie pragmaticky dohodnúť aj s tajnou službou, aj so silnými mužmi podsvetia. Pre Tótha je to zjavne celkom iná váhová kategória ako ľahkovážny nezodpovedný Pavol Rusko.

Kniha Komando 52 nie je až taká známa ako Tóthova prvá kniha Bežec. Nie je ani zaujímavo napísaná a veľa vecí sa opakuje z Bežca. Zrejme aj preto nešlo o bestseller. Komando 52 je oveľa technokratickejšie, lebo tu už jeden agent posudzuje prácu iných agentov. A, pochopiteľne, nie každý má chuť čítať podobný druh literatúry.

Ono totiž máte taký zvláštny pocit, že vás samotné čítanie tej knihy špiní, že kriví váš pohľad na svet. Žiadna viera, nádej, láska. Len násilie, podvod, zlo. Lenže veľa hovorí o pozadí politiky a najmä o osobách, ktoré tam vzadu pôsobia a žijú v predstave, že riadia svet. Medzi ne dlho patril aj Peter Tóth. Nemalo by zmysel sa ním viac zaoberať, keby nebol dnes, žiaľ, opäť dôležitou persónou.

On vždy túžil byť dôležitý. A paradoxne asi nikdy nebol taký dôležitý ako dnes. Hoci o tento druh dôležitosti, ktorý práve prežíva, asi nestál. Je dôležitý pri usvedčovaní Kočnera, ale inak pôsobí ako naivný či hlúpy muž, ktorý veľa vecí vôbec nepochopil. Preto sa stal nástrojom v rukách zlého človeka.

Dnes nerieši svoj vplyv, svoju moc, ale či vôbec prežije. Lebo o jeho umlčanie je iste veľký záujem. Všetky svoje skúsenosti z tajnej služby musí teraz použiť na to, aby ochránil svoj život. Alebo aby neskončil v base ako súčasť zločineckej skupiny, ktorá zavraždila dvoch ľudí a ďalších zabiť plánovala.

Komando

Ale späť ku komandu, o ktorom sa v Tóthovej knihe píše. Jeho vznik súvisel s pobabraným únosom prezidentovho syna v roku 1995. Vtedy sa ukázalo, že tajná služba náročnejšie operácie nezvláda. Preto v roku 1996 vznikol v Slovenskej informačnej službe nový útvar s názvom 52. oddelenie sekcie vnútorného spravodajstva, zvané Päťdesiatdvojka. Malo špeciálne poslanie, a preto pracovalo aj v rámci tajnej služby v mimoriadne prísnom režime utajenia. Dostávalo zväčša úlohy, ktoré sa nezlučovali so zákonom.

Päťdesiatdvojke sa podarilo infiltrovať redakcie viacerých mienkotvorných médií. Zdieľať

Peter Tóth píše: „Prvoradou úlohou 52. oddelenia bolo zbieranie strategických, ale aj kompromitujúcich informácií o opozičných politických stranách a ich popredných predstaviteľoch. Súčasťou tejto práce bola príprava aktívnych opatrení zameraných na škandalizáciu opozičných lídrov. (...) Ďalším okruhom záujmu komanda bolo prenikanie do novinárskej obce. Päťdesiatdvojke sa podarilo infiltrovať redakcie viacerých mienkotvorných médií vrátane verejnoprávnej Slovenskej televízie a štátnej tlačovej agentúry. (...) Mimo sféry záujmu komanda neostali ani cirkvi a náboženské spoločnosti. V záujme efektívneho prenikania do tohto prostredia Päťdesiatdvojka oživila starú agentúrnu sieť ŠtB, v rámci ktorej hrali kľúčovú úlohu aj mnohí známi katolícki kňazi.“

Na čele Päťdesiatdvojky stál muž s krycím menom Dušan Pastucha (jeho meno bolo neskôr v médiách odkryté ako Dušan Kemény). Vybudoval si tím, ktorý podľa Tótha dostával úlohy zväčša od Jaroslava Svěchotu alebo priamo od Vladimíra Mečiara. Svěchota si s pomocou komanda vraj vybavoval aj svoje súkromné čierne kšefty a Mečiar svoje milenky. Raz dal komandu zistiť, prečo ho ohrdla poradkyňa pre všetko Blažena M. a do koho sa čerstvo zamilovala. Operatívci to s istým pocitom poníženia urobili.

Diskusia Petra Tótha s Ivanom Lexom zverejnená na Tóthovom webe Ďatel.sk.

Kompromitácia opozičných politikov

Klasickou prácou Päťdesiatdvojky bolo inštalovanie odpočúvacích zariadení do centrál politických strán, do miestností, kde sa konali snemy opozičných strán, ale aj do hotelových izieb, v ktorých bývali šéfovia opozičných strán počas výjazdových snemov. Mimochodom, pri čítaní týchto stránok sa vám celé Watergate zdá ako nafúknutá drobnosť.

Delikátnejšou úlohou špeciálnych agentov bolo získavanie kompromitujúcich informácií o opozičných politikoch, ich škandalizácia, ale aj priamo organizovanie rôznych úkonov, ktoré by opozičníkov kompromitovali. To znamenalo aj nasadenie profesionálnych zvodkýň lákajúcich politikov do konšpiračných bytov.

V tomto smere však Päťdesiatdvojka bola málo úspešná. Išlo im najmä o kompromitovanie Jána Čarnogurského, Mikuláša Dzurindu, Milana Kňažka či Vladimíra Palka. No nič pozoruhodné na týchto mužov nenašli. Do nastražených sietí sa chytili iba okrajoví politici bez väčšieho významu.

Všetko nekalé – od mileniek až po čierne kšefty – sa mohlo obrátiť proti nim. Zdieľať

Zaujímavé a aj poučné je vedieť, aké akcie bola Päťdesiatdvojka pripravená zorganizovať, len aby opozíciu kompromitovala. Na Vladimíra Palka chceli hodiť to, že predáva do zahraničia kradnuté obrazy, sochy či iné predmety z kostolov. Bol plán podhodiť do jeho auta takéto ukradnuté veci a pri zinscenovanej policajnej kontrole jeho auta ich „objaviť“ a urobiť z toho mediálny škandál. Svěchota však podľa Tótha tento plán na poslednú chvíľu odvolal.

Ani na Mikuláša Dzurindu nenašli nič kompromitujúce, tak bol plán využiť jeho lásku k behu. Jedna členka zo skupinky profesionálnych zvodkýň mala v lese predstierať zranenie. Mala si v lese ľahnúť na chodník, po ktorom by práve bežal Dzurinda, a predstierať bolesť. Čakalo sa, že on by jej poskytol pomoc a potom by stačilo odfotiť Dzurindu, ako galantne vedie či nesie pôvabné dievča. Ani toto nejako nevyšlo.

V tejto sfére nebola Päťdesiatdvojka veľmi úspešná. Svedčí to aj o morálnej integrite opozičných politikov. Alebo o tom, že si uvedomovali, akú silu proti sebe majú. Všetko nekalé – od mileniek až po čierne kšefty – sa mohlo obrátiť proti nim. Bolo nutné hrať čistú hru a byť obozretný.

Novinári ako agenti

Oveľa úspešnejšia bola Päťdesiatdvojka pri infiltrácii do redakcií a do novinárskej obce. Takmer v každej redakcii (Tóth tvrdí, že okrem SME a Rádia Slobodná Európa) malo komando svoju kontaktnú osobu a mohlo tak posúvať rôzne dezinformácie či kompromateriály do mediálneho priestoru. Niekoľko novinárov sa mu podarilo najať aj ako spolupracovníkov, keďže o nich vedelo intímne veci (utajovaný homosexuálny vzťah bol pri vydieraní klasický prípad).

Hviezdou celej knihy je pôvabná novinárka Samy. Žiadna vymyslená postava, ale reálna blondína s vyvinutými vnadami. Tá zvládla aj tie najťažšie úlohy – inštalovať odpočúvacie zariadenia do centrál opozičných strán, zvádzanie politikov, uvádzanie agentov do novinárskych kruhov, získavanie dôverných informácií o novinároch aj verbovanie agentov priamo z novinárskej obce.

Mimochodom, identita Samy sa dá z Tóthovej knihy odhaliť, medzi novinármi je meno tejto osoby známe a dnes má pracovať v jednej PR agentúre. Jej schopnosti Peter Tóth oceňuje, dokonca má k jej talentu a odvahe neskrývaný obdiv. Viackrát v knihe zdôrazňuje, že prázdne moralizovanie rád prenechá iným.

Dúfali, že spravodajským rozpracovaním sa podarí o investigatívnych publicistoch získať kompromitujúce informácie. Zdieľať

Tóth o Samy píše: „Vo výpočte spravodajských výkonov agentky Samy nesmie chýbať zmienka o tom, že na požiadanie svojho riadiaceho dôstojníka podala komplexné informácie o všetkých investigatívnych novinároch, ktorí písali o nezákonných aktivitách SIS. (...) Rozhodne môžeme konštatovať, že bez jej pomoci by sa komandu oveľa ťažšie zháňali základné charakteristiky žurnalistov, o ktorých bol v tajnej službe nemalý záujem.

 

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Spravodajské rozpracovanie novinárov

Je zvláštne čítať si dnes, keď už vieme, aké služby poskytoval Peter Tóth Mariánovi Kočnerovi, v jeho knihe z roku 2014 o zháňaní informácií o novinároch. Aj o tom, akú dôležitosť Lexova SIS pripisovala týmto informáciám a aké plány s nimi mala.

Tóth píše: „Riaditeľ SIS Lexa s námestníkom Svěchotom tlačili na spravodajské rozpracovávanie investigatívnych novinárov z dvoch elementárnych dôvodov. Za každú cenu chceli odhaliť, odkiaľ čerpajú poznatky o nezákonných a politicky motivovaných aktivitách tajnej služby. Zároveň dúfali, že spravodajským rozpracovaním sa podarí o investigatívnych publicistoch získať kompromitujúce informácie. Ak by bolo 52. oddelenie úspešné v odhaľovaní novinárskych zdrojov, mohlo by mať vedenie služby akú-takú nádej, že sa v médiách prestanú objavovať zničujúce články o jej pochybnej činnosti. A ak by sa v živote novinárov našlo niečo, čím by sa ich dalo kompromitovať, mali by takéto informácie dvojité využitie. Najprv by sa tajná služba pokúsila dotyčného alebo dotyčnú presvedčiť, nech sa zriekne písania o SIS výmenou za nezverejnenie delikátností z jeho/jej súkromného života. V prípade stroskotania tejto stratégie by pustila do obehu kompromitujúci materiál a dúfala, že novinára/novinárku znemožní v očiach čitateľov, poslucháčov či divákov.“

Skúste si slovo SIS nahradiť slovom Kočner. Čo vám z toho vyjde? Mám takú hypotézu. Túto knihu si s veľkým záujmom prečítal aj Marián Kočner a ihneď volal Tóthovi. A dal mu atraktívnu ponuku.

Lexa je už v tejto knihe takmer tabu, zrejme sa už vtedy črtalo nové spojenectvo. Zdieľať

Vnímavý čitateľ Tóthovej knihy rýchlo zistí, že jej autor je svetom tajných služieb fascinovaný. Iste, Peter Tóth síce často píše, že SIS za čias Svěchotu postupovala nezákonne a že jej agenti zo špeciálneho oddelenia dostávali zlé zadania, ale zároveň často oceňuje profesionalitu agentov, ich nápady a postupy. Podľa Tótha mohlo byť toto oddelenie úspešné, keby mu úlohy nedával Svěchota či Mečiar. Mimochodom, Lexa je v tejto knihe takmer tabu, lebo už sa zrejme črtalo nové spojenectvo medzi Tóthom a Lexom.

Kompromitujúce informácie a moc

Existuje také príslovie: Kto s čím zachádza, tým tiež schádza. O Petrovi Tóthovi platí úplne. Najprv vstúpil do tajnej služby s veľkými ambíciami. Chcel ju očistiť od agentov, ktorí slúžili Svěchotovi, Lexovi a Mečiarovi. No postupne ho tento svet vťahoval. A s mnohými agentmi si už rozumel viac ako s novinármi či politikmi.

Na tento svet nevzťahoval ani žiadne morálne kritériá. Sám sa v knihe priznáva, že mu prekáža prázdne moralizovanie a že nechce morálne súdiť priamych vykonávateľov politického špicľovania a ďalších neprijateľných aktivít 52. oddelenia. Isté hranice môže tvoriť iba zákonnosť, ale aj tie musí tajný agent brať s istou rezervou. Akoby sme sa rozprávali o príbehoch Jamesa Bonda.

Táto kniha je už najmä o technokratických záležitostiach. Tóth ako bývalý rozviedčik posudzuje, ako Päťdesiatdvojka fungovala z odborného hľadiska. A často ľutuje, že musela robiť na podradných veciach. Empatia voči agentom z komanda je čoraz väčšia.

A tak keď prišla ponuka od Mariána Kočnera, nedalo sa zrejme odmietnuť. Zdieľať

Pri zbere informácií o činnosti Päťdesiatdvojky sa Tóth isto musel s mnohými bývalými agentami dlho rozprávať, získavať si ich dôveru. Zjavne si s niektorými členmi komanda aj dobre rozumel. Preto tá pozoruhodná empatia. V závere knihy autor zanechával aj svoje posolstvo. Vraj oveľa dôležitejšie ako morálne súdiť priamych vykonávateľov politického špicľovania a ďalších neprijateľných aktivít je dôstojné a nepatetické zmierenie sa dvoch či troch garnitúr bývalých spravodajských dôstojníkov.

Peter Tóth v tomto smere aj sám urobil významný krok. V roku 2004 sa šéfovi Mečiarovej SIS Ivanovi Lexovi ospravedlnil za texty, ktoré o ňom písal. A potom začal s Ivanom Lexom robiť verejné diskusie. Pôsobili v nich ako dvaja kolegovia, ktorí si dobre rozumejú. Ale obidvaja boli potom dlho akoby mimo. Bez väčšieho vplyvu na chod dejín. Peter Tóth to asi nezvládal najlepšie.

Tóth bol po páde mečiarizmu šéfom kontrarozviedky SIS. S funkciou, ktorú mal, je spojená aj moc. Síce neviditeľná, ale o to silnejšia. Keď o túto moc prišiel, musel mať pocit deficitu. Svet, ktorý ho tak fascinoval, svet agentov, konšpirácií, sledovačiek – toto všetko mu muselo chýbať. Písanie kníh či napĺňanie málo čítaného portálu ho nemohlo uspokojiť.

Keď prišla ponuka od Mariána Kočnera, ktorá ho do tohto sveta sledovačiek a odpočúvaní vracala, nedalo sa zrejme odmietnuť. Lebo ako úprimne píše vo svojej knihe: „Človek, ktorý pozná chúlostivé tajomstvá druhých, má nad nimi veľkú moc aj bez toho, aby sa uchyľoval k nátlaku. Ten, kto vie, že sa o ňom vie, rád vychádza v ústrety držiteľovi takejto informácie takmer dobrovoľne.“

 

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Eva Čobejová

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo