Povstalecká armáda

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Povstalecká armáda

Nemalá časť našej spoločnosti si SNP stále predstavuje ako nejakú partizánsku vzburu a takto ho často prezentujú aj tí, ktorí túto našu dejinnú udalosť práve neobľubujú.

S mojím starým otcom, hrdým veteránom povstaleckej 1. československej armády na Slovensku, sme mali taký rituál. Vždy na konci prázdnin sme sa vybrali do Zvolena a Banskej Bystrice. Pri zvolenskej stanici neďaleko pancierového vlaku a pri bystrickom múzeu SNP sa v tomto období s obľubou prechádzali starší páni, niektorí s vyznamenaniami na sakách a radi sa vzájomne dávali do reči.

Ich rozprávanie som doslova hltal. Dozvedel som sa o bojoch pod Strečnom, hovoril s veteránmi 2. paradesantnej brigády a dokonca aj s „ozajstným“ rušňovodičom pancierového vlaku. Raz sa k hlúčiku veteránov pridal fúzkatý pán v károvanom saku, s paličkou v pravej ruke a protézou namiesto ľavého predlaktia. Upútalo ma, že medzi ukazovákom a prostredníkom protézy mal urobený malý otvor, v ktorom mal zastrčenú cigaretu. Zjavne ho niektorí z hlúčika poznali, lebo ho oslovovali „pán inžinier“. Starý pán bol očividne zvyknutý byť stredobodom pozornosti a pomerne rýchlo debatu ovládol. Z rozprávania som vyrozumel, že za povstania bol dôstojníkom a o ruku prišiel v bojoch o Biely Potok.

Samozrejme, že mi nenapadlo nič inteligentnejšie, než nejako upútať jeho pozornosť, a bez varovania som vybafol hlášku o „... boji proti ľudáckemu režimu“. Starý pán sa ku mne svižne otočil, jemne ma ďobol kovovou rúčkou svojho „špacírštoku“ do hrude a zahlaholil: „Proti akému ľudáckemu režimu? Vieš ty, koľko ľudákov som len ja mal v rote? Mladý muž, my sme povstali proti okupantom! Proti Nemcom!! Je to tak, chlapi?“ Poslednú otázku už adresoval spolubojovníkom, ktorí to súhlasne odkývali. Len niektorí sa pritom opatrne poobzerali okolo. Písali sa osemdesiate roky a zmienkou o ľudákoch sa debata povážlivo priblížila k hranici toho, čo bolo vtedy komunistickým režimom dovolené.

Spomeniem si na to vždy, keď niekto začne hovoriť o našom Povstaní ako o vzbure proti vlastnému štátu či národu. Tí chlapi išli do boja preto, lebo chceli brániť Slovensko pred okupantom. V našej histórii nemáme takýchto prípadov toľko, aby sme si mohli dovoliť vyškrtnúť z nej úsilie tých, ktorí na prelome augusta a septembra 1944 obliekli uniformu a išli brániť svoju vlasť bez ohľadu na to, či ju chceli mať samostatnú alebo ako súčasť Československa.

Príprava povstania

Partizáni boli určite významnou, ale aj dosť kontroverznou súčasťou SNP. Hlavnou bojovou silou a do značnej miery aj hybným motorom príprav povstania bola jednoznačne armáda. Základom 1. československej armády na Slovensku, ako sa povstalecká armáda oficiálne volala, bola tzv. Zápoľná armáda brannej moci prvej Slovenskej republiky. Fakticky išlo o záložné jednotky a vojenské posádky na strednom a západnom Slovensku. Zápoľná armáda podliehala veliteľstvu pozemného vojska v Banskej Bystrici. Veliteľom bol generál II. triedy Jozef Turanec a náčelníkom štábu pplk.gšt. (podplukovník generálneho štábu) Ján Golian. Podľa dobových svedectiev páni spolu vychádzali vcelku dobre, ale politickým zmýšľaním boli veľmi rozdielni.

Turanec bol pronemecký a ľudáckemu režimu neochvejne oddaný. O jeho vojenskej kompetencii ale nemôže byť žiadnych pochybností. Patril k najschopnejším slovenským vojenským odborníkom. Práve pod jeho velením sa slovenská Rýchla divízia vyznamenala v lete 1942 pri dobýjaní Rostova na Done. Turanec bol jedným z mála generálov spojeneckých štátov Osi, ktorí požívali rešpekt aj u generality Wehrmachtu.

Naproti tomu Golian bol výrazne pročeskoslovenského zmýšľania. Precízny štábny dôstojník s výbornými organizačnými schopnosťami tiež prešiel nasadením na východnom fronte, ale v štábnych funkciách. Postoje oboch dôstojníkov odrážal aj výber ich životných partneriek: Turancova manželka bola Nemka, Golian si vzal za ženu Češku.

Okolo Goliana sa postupne sformovala skupina dôstojníkov, ktorí po nadviazaní kontaktu s občianskym a komunistickým odbojom spojeným do Slovenskej národnej rady začali pripravovať ozbrojené protinacistické vystúpenie. Golian bol dokonca potvrdený československou exilovou vládou ako veliteľ tzv. Vojenského ústredia.

Slovenská armáda trpela veľkým nedostatkom moderných ťažkých zbraní. Jadrom slovenských obrnených jednotiek bol martinský Pluk útočnej vozby vyzbrojený najmä ľahkými tankmi LT vz.38 a LTS vz.40 ešte československej proveniencie. Tank LT vz.38 patril začiatkom 2. svetovej vojny k najlepším tankom, ale v roku 1944 už bol beznádejne zastaraný. Len o niečo lepšia situácia bola v delostrelectve a letectve. Preto pre úspech pripravovaného ozbrojeného vystúpenia boli rozhodujúce dva faktory. Tým prvým bola vhodná poloha východného frontu, ktorá mala umožniť rýchle spojenie povstaleckých jednotiek so sovietskou Červenou armádou. Predpokladalo, že vhodný moment k vypuknutiu povstania nastane, keď Červená armáda dosiahne Krakov.

Druhým životne dôležitým faktorom bola Východoslovenská, alebo tiež Poľná armáda dislokovaná v priestore Prešov – Bardejov – Humenné. Išlo o zbor pozostávajúci z dvoch najkvalitnejších divízií slovenskej brannej moci v počte 35 000 veľmi dobre vycvičených a na pomery slovenskej armády výborne vyzbrojených vojakov. Jej súčasťou bola aj skupina útočnej vozby (tanky a stíhače tankov Märder III) a letecká skupina, ktorá bola vyzbrojená tým najlepším, čo slovenským vzdušným zbraniam zostalo po nedomyslenom útoku 13. letky s výkonnými stíhačkami Messerschmitt Bf-109G na americké bombardéry v júni 1944. Letka vtedy zostrelila jeden Liberator a vzápätí bola zdecimovaná masívnou početnou prevahou stíhacej ochrany amerického zväzu.

Divízie boli oficiálne pripravované na obranu Karpát pred približujúcou sa Červenou armádou. Veliteľom Východoslovenskej armády bol generál II. triedy Augustín Malár. Malár bol hrdinom Malej vojny proti Maďarsku v roku 1939 a vojenskými schopnosťami sa vyrovnal Turancovi. Vysoko ho ale prevyšoval popularitou a obľúbenosťou. Generál Malár podporoval ministra obrany generála I. triedy Ferdinanda Čatloša, ktorý realisticky hodnotiac vývoj udalostí na frontoch 2. svetovej vojny tiež pripravoval plán na prechod Slovenska na stranu protinacistickej spojeneckej koalície. Vďaka lepšiemu prístupu k informáciám a tiež vďaka jeho skúsenostiam s operáciami veľkých vojenských zväzkov (Čatloš osobne velil slovenskej armáde pri vpáde do Poľska) boli jeho vojenské plány dokonca ambicióznejšie než plány Vojenského ústredia. Spoločným prvkom oboch plánov bol predpokladaný útok oboch divízií Východoslovenskej armády do tyla nemeckého frontu v Karpatoch a otvorenie cesty pre Červenú armádu na Slovensko.

Čatloš aj Golian svoje plány pripravovali paralelne, ale nie celkom nezávisle. Viacerí dôstojníci sa totiž zúčastňovali na oboch odbojových aktivitách. Za všetko hovorí fakt, že keď tesne pred vypuknutím povstania mala do Moskvy tajne odletieť delegácia Slovenskej národnej rady, lietadlo na to poskytol práve Čatloš. Nemalý podiel na tom mal náčelník 2. (spravodajského) oddelenia Ministerstva národnej obrany stotník (ekvivalent kapitána) Ján Stanek. V spravodajských hrách zbehlý Stanek sa suverénne pohyboval v štvoruholníku Čatloš – Vojenské ústredie – komunistický odboj – občiansky odboj a po vypuknutí povstania sa dokonca stal protagonistom úspešnej útočnej operácie povstaleckej armády pri Telgárte. Ako jedného z mála povstaleckých dôstojníkov ho časom vzali na milosť aj komunisti.

Životný príbeh tohto veľmi svojského, ale tiež kontroverzného dôstojníka je dodnes zastrený mnohými legendami a mýtmi a určite by stálo za to, aby bol spracovaný jeho objektívny životopis. Komunistické oslavné legendy o „železnom kapitánovi“, ale ani neskoršie dehonestujúce články z pera tzv. „národne“ orientovaných historikov sa za objektívne nedajú označiť ani pri najlepšej vôli.

Ako sa blížil východný front, situácia na Slovensku v lete 1944 sa vyostrovala. Stále početnejšie partizánske skupiny, ktoré sa zväčša formovali okolo diverzných a prieskumných skupín vysielaných na Slovensko sovietskym Hlavným partizánskym štábom z Kyjeva, ale aj jednotlivými sovietskymi frontmi (sovietske označenie skupiny armád), vyvolávali v Bratislave paniku a v Berlíne podráždenie. Čoraz častejšie prípady spolupráce slovenských vojenských jednotiek s partizánmi spôsobovali, že protipartizánske operácie sa míňali účinkom. Partizánske skupiny s rastúcim sebavedomím schádzali z lesov do dedín a slovenskí žandári, pokiaľ sa rovno nepridali k partizánom, radšej nezasahovali. Dochádzalo k vyvesovaniu československých a červených zástav a bolo len otázkou času, kedy sa niečo stane.

Koniec Východoslovenskej armády

V Martine 28. augusta časť miestnej posádky pod velením nadporučíka Cyrila Kuchtu za pomoci partizánov bezdôvodne zajala a následne postrieľala príslušníkov nemeckej vojenskej misie vracajúcej sa z Rumunska cez Slovensko. Zavraždenie (inak sa to nazvať nedá) podplukovníka Otta spolu s jeho sprievodom sa stalo poslednou kvapkou v pohári nemeckej trpezlivosti. Prezident Tiso pod tlakom Berlína bol nútený „požiadať“ Veľkonemeckú ríšu o ozbrojený zásah a 29. augusta 1944 nemecké jednotky vstúpili na územie Slovenska.

Alternatíva, že povstanie vypukne ako reakcia na nemeckú okupáciu Slovenska, bola tou najhoršou. Na konci leta 1944 boli vojenské a technické prípravy na povstanie hotové na nie viac ako 75 %. Východný front stál takmer 200 km východne od Krakova a Červená armáda práve obnovovala sily po veľmi úspešnej, ale zároveň vyčerpávajúcej ofenzíve Bagration.

Najvážnejším problémom bolo, že stále neboli úplne dobudované štruktúry velenia a spojenia s Východoslovenskou armádou a posádkami na západnom Slovensku. Podľa pôvodných plánov mal Golian povstanie pripraviť, ale nepočítalo sa, že by bol jeho veliteľom. Golian bol vynikajúcim štábnym dôstojníkom, ale nemal skúsenosti s velením väčším vojenským jednotkám. A bol „len“ podplukovníkom, čo bola prinízka hodnosť. Do hry vstupovala aj politika. Svoje záujmy presadzoval prezident Beneš, komunisti aj občiansky odboj. Svoju rolu zohrávali aj osobné sympatie, či skôr antipatie.

Spomedzi antifašisticky zmýšľajúcich vojakov bol najväčšou autoritou nesporne generál II. triedy Štefan Jurech. Lenže impulzívny generál svoje postoje vôbec neskrýval a v roku 1944 už bol stále sledovaný ÚŠB. Najvhodnejším adeptom na vrchného veliteľa by bol jednoznačne generál Malár, ale voči nemu panovala nedôvera pre úzke vzťahy s ministrom Čatlošom a príliš viditeľné angažmán na Východnom fronte. Svoju rolu tu tiež zohrávali nie celkom ideálne vzťahy medzi Golianom a Malárovým ambicióznym náčelníkom štábu plukovníkom Viliamom Talským, ktorý poukazujúc na svoju vyššiu hodnosť sa Golianovi podriaďoval len veľmi nerád.

Nemci si boli dobre vedomí toho, aké problémy by im spôsobili dve slovenské divízie v ich tyle, keby prešli k Spojencom. Preto už 27. augusta pripravili plán odzbrojenia oboch divízií nazvaný „Kartoffelernte – Zber zemiakov“ a o tri dni neskôr ho aj zrealizovali.

Veliteľ 2. divízie plk. Tatarko sa podriadil rozkazu neklásť odpor, ale energický veliteľ 1. divízie plk. Mikuláš Markus sa nemienil vzdať. Vydal svojej divízii rozkaz klásť odpor. Plukovníkovi sa podarilo zhromaždiť asi 7000 tisíc mužov a zaútočiť na Bardejov, kde oslobodili časť zajatých slovenských vojakov. Proti skúseným frontovým vojskám nemeckého generála Heinriciho obkľúčené torzo Východoslovenskej armády nemalo šancu. Na povstalecké územie sa podarilo prebiť len okolo 2000 vojakom, väčšinou z 1. divízie. Cennou posilou povstaleckej armáde bola najmä skupina útočnej vozby npor. Achimského, ktorá sa hneď zapojila do bojov o Telgárt.

Plukovník Talský miesto toho, aby prevzal velenie a organizoval odpor, v noci z 30. na 31. augusta odletel z letiska Spišská Nová Ves s celou leteckou skupinou (cca 31 lietadiel). K zlosti pplk. Goliana, Talský neletel na povstalcami ovládané letisko Tri duby, ale preletel na druhú stranu frontu – vraj dohodnúť spoluprácu s velením I. ukrajinského frontu.

Na sovietskych prifrontových letiskách nadránom 31. augusta nevychádzali z údivu, keď sa z tmy vynárali archaicky vyzerajúce dvojplošníky Slovenských vzdušných zbraní a nasadzovali na pristátie, intenzívne pri tom mávajúc krídlami, aby dali najavo svoje mierumilovné úmysly. Aj tak sa to nie všade obišlo bez streľby. Na povstalecké územie sa neskôr vrátila len dvojica najmodernejších stíhačiek Messerschmitt Bf-109G a prieskumný Fw-189. Tretí Bf-109G omylom zostrelila sovietska protivzdušná obrana. Talský bol po vojne odsúdený na 15 rokov väzenia za neuposlúchnutie rozkazu a opustenie zverenej jednotky.

Začnite s vysťahovaním!

Po potvrdení správ o začatí obsadzovania Slovenska Golian vydal dnes už legendárne heslo „Začnite s vysťahovaním!“. V zmätku, ktorý nastal, keď niektoré posádky sa k povstaniu pridali a niektoré nie, Nemci bez boja obsadili Bratislavu. Generál Jurech bol zatknutý a Čatloš zrejme v obave o svoj život vystúpil v rozhlase a prikázal slovenským jednotkám neklásť odpor nemeckej armáde. V Bratislave v tom čase boli aj Malár a Turanec. Golianovi Turancova neprítomnosť uľahčila vyhlásenie povstania, ale neprítomnosťou Malára Východoslovenská armáda zostala v rozhodujúcom momente bez velenia, čo Nemcom veľmi uľahčilo jej odzbrojenie. Trochu dezorientovaný Malár tiež vystúpil v rozhlase. Síce podľa vzoru Čatloša vyzval k návratu do kasární, ale či už nechtiac alebo naschvál svoj rozhlasový prejav zakončil vyhlásením, že „ešte neprišiel vhodný čas“. Nemci správne pochopili, že Malár hovoril o vhodnom čase boja proti nim. Malárovi sa síce podarilo z Bratislavy odletieť, ale na letisku v Poprade pristál, práve keď ho obsadzovali Nemci. Generál bol ihneď po pristátí zajatý.

Pri pokuse o návrat na svoje veliteľstvo bol zaistený aj generál Turanec. Golian pri zatýkaní Turanca vraj nedokázal skryť pohnutie. S ohľadom na chaos panujúci v prvých dňoch povstania v Banskej Bystrici bol Turanec radšej odovzdaný do internácie jednej zo spolupracujúcich partizánskych brigád. Golian dokonca nechal svojmu bývalému nadriadenému poslať do hôr teplé šatstvo a potraviny, ale zásielka sa po ceste „stratila“.

Zmätok panujúci v tých dňoch dokresľuje šírenie rečí, že k protinemeckému povstaniu sa má pridať aj prezident Tiso. Pri Sliači sa vraj na jeho privítanie dokonca začala stavať slávobrána. Z Bratislavy však do Bystrice dorazil len generál Čatloš a po krátkom váhaní bol tiež zaistený.

Narýchlo bolo rozhodnuté, že velenia povstaleckých vojsk sa ujme jediný prvorepublikový generál slovenskej národnosti Rudolf Viest. A kým bude z Londýna dopravený na povstalecké územie, veliť mal Golian – medzitým povýšený na brigádneho generála.

Golian si s hrôzou si uvedomil, že ešte prv, než začal boj, už prišiel o dve najbojaschopnejšie divízie a podstatnú časť letectva. V momente vypuknutia povstania mal tak k dispozícii len asi 18 000 vojakov. Vedel, že proti skúsenému Wehrmachtu bude môcť postaviť len zmobilizovaných záložníkov, ktorí sa bojovými schopnosťami nemohli rovnať kvalitne vycvičeným vojakom oboch odzbrojených divízií. Teda ak vôbec bude na mobilizáciu čas, lebo sám sebe nedával šance na odpor dlhší ako dva týždne.

Prvá organizačná schéma povstaleckej armády bola improvizáciou za pochodu. Vznikli dve obranné oblasti. Prvá mala na starosti obranu západných a južných prístupov na povstalecké územie (Turiec, Horná Nitra, stredné Pohronie, Hont a Novohrad) a velil jej plk. Kuna. Druhá skupina zodpovedala za severné a východné prístupy (Orava, Liptov, Spiš a Horehronie). Veliteľom tejto oblasti bol plk. Bodický.

Situácia sa vyvíjala kriticky najmä na severovýchode, kde nemecké vojská skupiny Schäffer veľmi rýchlo prenikli až k Liptovskému Mikulášu a Ružomberku. Fakticky tým boli odrezané povstalecké jednotky na Orave. Po obsadení Telgártu v Bodického jednotkách zavládol chaos a demoralizácia. Na kritickú situáciu na severe reagoval Golian osobnou návštevou bojiska. Na mieste Bodického odvolal a miesto neho sa veliteľom stal plk. Širica.

Nemenej kritická situácia sa rozvinula na Hornej Nitre. Nemci tu nasadili motorizovanú údernú skupinu Schill (cca 3000 mužov) zloženú z inštruktorov a najvycvičenejších frekventantov dôstojníckych a poddôstojníckych škôl z územia Protektorátu Čechy a Morava. V krátkom slede za sebou povstalci stratili Topoľčany a Chynorany a protivník postupoval na Baťovany (Partizánske). Tam sa front podarilo na pár dní stabilizovať.

Obranu tu organizoval stotník Adolf Weinhold, ktorý bol ale 8. septembra pri Malých Uherciach zranený a vzápätí zajatý. Weinholdovo zajatie viedlo aj tu k rýchlej demoralizácii povstaleckých jednotiek a následnej strate Baťovian a Novák. Situáciu prišiel zachraňovať náčelník štábu povstaleckej armády major Július Nosko. Vážnou komplikáciou bolo, že Nemcom padol do rúk aj tamojší zbrojný a muničný sklad. Pritom len pár dní predtým pri Poprade bol podobne stratený muničný sklad Kvetnica. Výzbroj a munícia z týchto skladov museli byť v nasledujúcich týždňoch prácne nahradzované leteckými dodávkami od sovietskej Červenej armády.

Obrane Strečnianskej tiesňavy, ktorej jadro tvoril prápor stotníka Teodora Šlajcharta vystužený tankmi z martinského pluku, sa spočiatku darilo nemeckým útokom odolávať. Úspešnej obrane ale urobilo koniec svojvoľné stiahnutie sa partizánskych jednotiek z pravého brehu Váhu. Povstalecké jednotky sa pod hrozbou obkľúčenia museli stiahnuť až k Vrútkam.

S účinnosťou od 9. septembra bola povstalecká armáda reorganizovaná. Miesto ťažkopádnych dvoch obranných oblastí bolo vytvorených šesť taktických skupín. Územie pôsobnosti jednotlivých skupín rešpektovalo členitú geografiu stredného Slovenska.

I. taktická skupina (krycie meno Kriváň) pod velením pplk. Jozefa Tlacha zodpovedala za obranu strategického trojuholníka Zvolen – Brezno – Banská Bystrica. II. taktická skupina (Fatra) pod velením plk. Michala Širicu zodpovedala za široký obranný oblúk Čertovica – Červená Skala – Revúca – Kokava nad Rimavicou. Na juhu na ňu na obrannom úseku Detva – Modrý Kameň – Krupina – Kozárovce – Topoľčianky nadväzovala III. taktická skupina (Gerlach) plk. Pavla Kunu. IV. taktická skupina (Muráň), veliteľ pplk. Ján Malár (mladší brat generála Augustína Malára), bránila ťažko skúšanú Hornú Nitru držiac líniu Nováky – Prievidza – Kľačno. V. taktická skupina (Ďumbier), veliteľ pplk. Emil Perko, bránila Turiec na línii Kláštor pod Znievom – Vrútky – Kraľovany. Severný prístup do jadra povstaleckého územia bránila VI. taktická skupina (Zobor) pod velením pplk. Jána Černeka. Jeho obranný úsek Veľká Fatra – Ružomberok – Nemecká (dnes Partizánska) Ľupča bol síce najkratší, ale zároveň najbližšie k centru povstania.

Z personálu a technického parku leteckej školy na letisku Tri duby bola vytvorená zvláštna Letecká skupina (krycie meno Kollár) pod velením majora Jozefa Tótha. K dispozícii ale mala len zastarané dvojplošníky Avia B-534 a Letov Š-328. Už 2. septembra ale pilot Kombinovanej letky nadporučík František Cyprich na archaickej stíhačke Avia B-534 zostrelil nad povstaleckým územím maďarské transportné lietadlo Ju-52. Cyprich sa tak nevedomky postaral o rekord – išlo o posledné vzdušné víťazstvo vybojované dvojplošníkom s pevným podvozkom v histórii. Situácia letky sa zlepšila, keď sa mechanikom podarilo sprevádzkovať dve stíhačky Bf-109E. Neboli to síce najmodernejšie modely messerschmittov, ale aj tak to bol pokrok.

5. septembra bola na povstaleckom území vyhlásená mobilizácia. Bojová sila povstaleckej armády tým vzrástla na ekvivalent 16 peších práporov a 10 delostreleckých batérií, čo predstavovalo 47-tisíc mužov v zbrani. Nedostatok tankov a samopalov, ako aj fakt, že záložní dôstojníci ani mobilizované mužstvo nemali potrebný bojový výcvik ani skúsenosti, nútil velenie povstaleckej armády prijať defenzívnu bojovú taktiku.

Zrekonštruovaný pancierový vlak Štefánik.

Stredné Slovensko disponuje pomerne hustou železničnou sieťou s množstvom tunelov. Aby sa aspoň čiastočne kompenzoval nedostatok tankov, vo zvolenských železničných opravovniach začali stavať prvý improvizovaný pancierový vlak IPV-1 „Štefánik“. Do konca povstania vznikli ešte dva pancierové vlaky IPV-2 „Hurban“ a IPV-3 „Masaryk“. Pancierové vlaky sa stali fenoménom a do značnej miery aj symbolom SNP. Príchod pancierového vlaku na bojisko neraz zvrátil už zdanlivo stratenú situáciu. Pritom napriek intenzívnemu bojovému nasadeniu ani jeden z vlakov nebol zničený v boji.

V prvej polovici septembra sa vyčleneným jednotkám II. taktickej skupiny pod velením stot.gšt. Staneka s podporou partizánskych skupín podarilo dobyť Telgárt. Kým bolo dobyté územie zabezpečené a povstalci sa uchytili na svahoch nad obcou, Telgárt niekoľkokrát prešiel z rúk do rúk a obec bola takmer zničená. K úspechu pomohla aj Kartpatsko-duklianska operácia, ktorú spustila sovietska 38. armáda a v jej radoch bojujúci 1. československý armádny zbor s cieľom prebiť sa cez Karpaty na Slovensko. Postup 38. armády výrazne spomalila húževnatá nemecká obrana, ale operácia viazala časť nemeckých jednotiek, ktoré pôvodne stáli proti II. taktickej skupine. Sériou úspešných útokov sa podarilo frontovú líniu dotlačiť až na líniu Kravany – Spišské Tomášovce. Front na tejto línii zotrval až do poslednej dekády októbra 1944.

Kritická situácia pretrvávala na Hornej Nitre. Výpadom cez Fačkov IV. taktická skupina stratila Nemecké (dnes Nitrianske) Pravno a tým sa odkrylo ľavé krídlo V. taktickej skupine brániacej Turiec. Podplukovníkovi Malárovi sa podarilo ako-tak skonsolidovať svoje jednotky až po opustení Prievidze. Po príchode záloh sa dokonca pokúsil o protiútok. Ten neuspel, ale získal povstalcom aspoň čas. Lenže IV. skupina opäť prišla o veliteľa. Malár bol 17. septembra zranený, keď pred jeho autom vybuchol delostrelecký granát a to následne havarovalo. Novým veliteľom IV. taktickej skupiny bol okamžite vymenovaný energický plukovník Mikuláš Markus. S jeho príchodom sa situácia ťažko skúšanej skupiny začala konečne konsolidovať.

Strata Prievidze sa ale dotkla aj III. taktickej skupiny, ktorej teraz hrozil útok do tyla cez Veľké Pole. Plukovníkovi Kunovi nezostávalo iné, než po krátkom boji opustiť Hronský Beňadik a Novú Baňu a zaujať novú obranu v priestore Žarnovica – Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom).

Pozícia Perkovej V. taktickej skupiny držiacej tenký výbežok územia smerom k Sučanom sa stávala neudržateľnou. Z rozkazu velenia armády bola preto po páde Sučian 21. septembra z turčianskeho výbežku evakuovaná a odovzdala svoj úsek aj časť výzbroje Markusovej IV. skupine. Perkova skupina bola prevelená do Brusna, kde sa z nej po krátkom odpočinku sformovali jednotky tvoriace rezervy armádneho velenia určené pre opevňovacie práce a nasadenie na kritických úsekoch frontov.

VI. skupina viedla intenzívne boje o kótu Ostrô, ktorá niekoľkokrát zmenila majiteľa, ale jednotkám pplk. Černeka sa napokon podarilo pevne zachytiť v priestore Biely potok – Vlkolínec a z okolitých výšin dokonca ostreľovať železničnú trať Žilina – Poprad. Pevnou obranou sa pplk. Černekovi podarilo aj na tomto úseku front stabilizovať až do konca októbra.

Dodávky výzbroje leteckým mostom z letísk, ktoré v juhovýchodnom Poľsku kontrolovala Červená armáda, umožnili čiastočne nahradzovať straty výzbroje. Na povstalecké územie bolo takto sovietskym letectvom dopravených 630 ton zbraní a munície (ďalších 29 ton dopravilo USAF). Do bezpečia za východný front zase odletelo vyše 700 ranených povstalcov.

Napriek stratám celková početnosť povstaleckých bojových jednotiek neklesala a na začiatku októbra po dokončení druhej vlny mobilizácie dosahovala 18 práporov a 27 batérií, čo spolu s tylovými a nebojovými jednotkami predstavovalo 60-tisíc mužov. K povstaleckej armáde je ešte potrebné pripočítať 15- až 20-tisíc partizánov. Spolupráca s partizánmi mala ďaleko k ideálu, ale po prílete sovietskeho styčného dôstojníka majora Skripku a vytvorení Hlavného štábu partizánskych oddielov sa situácia zlepšila.

Na povstalecké územie 17. septembra priletel 1. československý samostatný stíhací pluk vyzbrojený 20 stíhacími lietadlami La-5FN. Keďže letisko Tri duby bolo často bombardované, pluk operoval z poľného letiska Zolná. Prítomnosť dobre vyzbrojeného pluku, ktorého jadro tvorili skúsení veteráni z leteckej bitky o Britániu, výrazne obmedzila možnosti Luftwaffe. Od momentu, keď na žiadosť povstaleckého velenia 150 amerických bombardérov vybombardovalo Nemcami používané letisko Malacky-Nový dvor, sa dalo hovoriť o krehkej vzdušnej nadvláde.

Napriek všetkým neúspechom a stratám na strane povstalcov, v druhej polovici septembra nemecké velenie muselo konštatovať, že situáciu podcenilo. Nasadené nemecké jednotky boli vyčerpané a ani už obsadené územie sa pre neustálu činnosť partizánov, ktorých posilňovali vojaci z odrezaných povstaleckých jednotiek, často nedalo považovať za zabezpečené.

Z funkcie veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku bol pre nespokojnosť s vedením operácie odvolaný generál Waffen-SS Gerhard Gottlob a na jeho miesto nastúpil SS-Obergruppenführer Hermann Höffle. Zároveň na Slovensko smerovali posily jednotiek špecializovaných na boj v horskom teréne, ako napr. 14. SS-grenadierdivision Galizien, trestanecká SS-brigáda Dirlewanger, 18. SS-divízia Horst Wessel a špeciálne pre nasadenie proti povstaniu sformovaná 178. divízia pancierových granátnikov Tatra. Početnosť nemeckých síl nasadených proti povstaniu sa odhaduje na 50-tisíc mužov v zbrani. Nemci teda nemali nad povstalcami početnú presilu, ako sa to často uvádzalo za čias komunizmu. Rozhodujúcim faktorom bola nemecká technická prevaha a hlavne to, že na rozdiel od slovenských záložných dôstojníkov nemeckým formáciám napospol velili skúsení frontoví bojovníci.

Höffle chcel do Berlína rýchlo doručiť výsledky, a preto hneď na začiatok októbra naplánoval útok, ktorý mal dopadnúť na I., III., IV. a VI. skupinu. Najmä relatívne otvorený terén v úseku obrany tretej a štvrtej skupiny mu umožňoval naplno využiť nemeckú technickú prevahu. IV. skupina tentoraz odolávala úspešnou obranou pri Dolnom Turčeku. Došlo to až tak ďaleko, že Höffle mal neúspech zdôvodňovať tým, že povstalci nasadili do boja „ruský výsadkový pluk“.

III. skupinu sa ale Nemcom podarilo zatlačiť až za Svätý Kríž (Žiar nad Hronom), ktorého strata si, bohužiaľ, vynútila opustenie Banskej Štiavnice, Handlovej a Kremnice. Obranná línia otrasenej III. skupiny sa v jednu chvíľu nachádzala necelých 10 kilometrov od Zvolena. Situáciu zachránilo až nasadenie 2. paradesantnej brigády. Výborne vycvičená brigáda bola z troch štvrtín zložená zo slovenských vojakov, ktorí rok predtým prešli pri Melitopole na stranu Spojencov. Parabrigáda bola po častiach dopravovaná na Tri duby a okamžite nasadzovaná do boja. Protiútokom 2. práporu parabrigády na Hronskú Dúbravu a Jalnú sa front III. taktickej skupiny napokon podarilo stabilizovať.

Spolu s paradesantnou brigádou na Slovensko priletel aj divízny generál Rudolf Viest, aby od 7. októbra prebral vrchné velenie povstaleckej armády. Ján Golian sa stal jeho zástupcom.

Začiatkom októbra povstalecké velenie videlo situáciu vcelku optimisticky. Povstalecká armáda síce stratila dosť územia a vojaci boli vyčerpaní, ale od polovice septembra sa začali prejavovať v boji získané skúsenosti a frontové línie sa stabilizovali.

Generálna ofenzíva

15. októbra Nemci obsadili Maďarsko a zatkli regenta Horthyho, ktorý sa snažil svoju krajinu vyviesť z vojny separátnym mierom. Horthyho vláda proti povstaniu nezasahovala. Naopak, využívala povstalecké územie na vyjednávanie s Červenou armádou. Nič nemá väčšiu vypovedaciu hodnotu ako fakt, že maďarská delegácia vedená Horthyho dôverníkom generálplukovníkom Faraghom odletela na rokovania do Moskvy z Troch dubov. Do Horthyho zvrhnutia tak na južnej hranici vládol vcelku pokoj a povstalecká armáda tam udržiavala iba málopočetné strážne jednotky. Za tri dni sa to ale malo drasticky zmeniť.

Höffle bleskovo preskupil svoje jednotky a spustil novú ofenzívu, ktorá vošla do histórie ako „generálna“. Nemecké jednotky zaútočili 18. októbra na všetkých frontoch, ale ťažisko ofenzívy bolo na nekrytom juhu. Pri Čremošnom a Bielom potoku sa podarilo útoky odraziť, ale na juhu v rýchlom slede za sebou padli Krupina a Pliešovce. Plukovník Kuna urýchlene presúval na južné bojisko všetky dostupné jednotky. Protiútokom 2. paradesantnej brigády a nasadením pancierového vlaku Štefánik sa podarilo Pliešovce na pár dní dobyť späť.

Lenže na východe 19. októbra padla Revúca a v bezprostrednom ohrození sa ocitol Tisovec zovretý nepriateľom z dvoch strán. Strata Revúcej zároveň znamenala hrozbu obkľúčenia pre povstalecké jednotky pri Telgárte. Začal sa ústup, ktorý po strate Tisovca 21. októbra nemal ďaleko k úteku. Strata Tisovca bola pohromou. Úplnému kolapsu zabránilo nasadenie pancierového vlaku Masaryk.

V povstaleckom fronte zívala obrovská diera, ktorú sa pokúsila zaceliť opäť 2. parabrigáda. Tá v situácii, ktorá nastala, fungovala ako jediná pohyblivá záloha armádneho velenia. Nemci využili rozpad povstaleckého frontu pri Tisovci a smerom na Detvu zaútočili jednotky 18. SS-divízie Horst Wessel. Nápor sa tentoraz nepodarilo zastaviť a 25. októbra Nemci stáli pred Zvolenom.

Už 20. októbra sa začali prípravy na prechod armády do hôr. Na Donovaloch a na Poľane sa budovali zásobovacie základne a tábory. V očakávaní nevyhnutného boli z letiska Tri duby odvezené kremnické zásoby zlata, aby sa nedostali do rúk Nemcom. Okrem zlata boli za front už dávnejšie odtransportovaní aj dvaja prominentní väzni – generáli Čatloš a Turanec. Do bezpečia odletela aj Golianova manželka s niekoľkotýždňovým synom Ivanom na rukách.

V snahe zachrániť, čo sa dá, generál Viest navzájom vymenil veliteľov taktických skupín III. a IV. Plukovník Kuna nebol zlým veliteľom, ale situácia III. taktickej skupiny vyžadovala mimoriadne schopného veliteľa a tým plukovník Markus nepochybne bol.

25. októbra po vykonaní posledného bojového letu nad drasticky sa zmenšujúcim povstaleckým územím odletel za východný front aj 1. československý samostatný stíhací pluk. V ten istý deň bola nariadená evakuácia letiska Tri duby. Pozemný personál a letci, na ktorých nezvýšilo lietadlo, popoludní opustili Tri duby a ustupovali smerom na Hornú Mičinú. Tam sa prúd ustupujúcich vojakov zlial s masou civilistov opúšťajúcich Banskú Bystricu. Spoločným cieľom všetkých bola Poľana. Preplnená cesta sa ale rýchlo upchala a s nástupom tmy nastal chaos. Prúd ľudí sa rozlial po vedľajších cestách a lesných chodníkoch. V zmätku, ktorý nastal, vojaci strácali svoje jednotky. Niektorí to využili a pobrali sa potichu domov, iní sa zúfalo snažili nájsť svojich kamarátov.

Na druhý deň bol už Zvolen v nemeckých rukách. Paradesantná brigáda sa postavila protivníkovi na odpor na línii Badín – Vlkanová. Po tom, ako jednotky skupiny divízie Tatra útokom cez Kremnické vrchy obsadili Kordíky, sa ale musela aj ona stiahnuť za Banskú Bystricu. Do povstaleckej metropoly nepriateľ vstúpil ráno 27. októbra. Tento dátum sa považuje za koniec Slovenského národného povstania, ale boj sa stále nekončil.

Povstalecká armáda ustupovala dvoma smermi: na Donovaly do Nízkych Tatier, kam smerovalo aj velenie armády a zvyšky všetkých taktických skupín okrem tretej. Tá spolu s Leteckou skupinou z Troch dubov smerovala na Poľanu.

Ústup na Donovaly kryla nezlomná 2. paradesantná brigáda, ktorá sa pri Motyčkách postavila nepriateľovi na posledný odpor, aby získala pre ostatné vojsko trochu času. Cestu na Donovaly lemovala bezútešná scenéria opustených povozov s vlastnými posádkami zničených áut a tankov. Ale aj v chaose ústupu sa našli jednotky, ktoré si zachovali bojaschopnosť. O tom sa presvedčili piloti Luftwaffe, keď pri útokoch na ustupujúce kolóny museli takmer do poslednej chvíle čeliť paľbe 10. batérie protilietadlového delostrelectva.

Na Donovaloch vydal v noci 28. októbra generál Viest svoj známy rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja. Bolo to tak trochu gesto, lebo velenie už s väčšinou jednotiek nemalo kontakt. Vojsko sa medzitým rozpúšťalo v okolitých lesoch. Popravde, väčšina vojakov zamierila domov. Lesy Nízkych Tatier ani neboli schopné absorbovať takú masu vojska. Nanešťastie únik generálov Viesta a Goliana sa nevydaril a 3. novembra v Pohronskom Bukovci padli do zajatia.

Na Poľane sa situácia vyvíjala inak. Popoludní 26. októbra sa plukovníkovi Markusovi a jeho štábu podarilo situáciu dostať pod kontrolu. Na druhý deň skupina úspešne odrazila pokus dobyť osadu Kyslinky, kde sídlil Markusov štáb. 30. októbra Nemci obsadili cestu Hnúšťa – Brezno a povstalecké vojsko na Poľane bolo definitívne obkľúčené. Bez početnejšieho delostrelectva bola trvalejšia obrana masívu Poľany nemožná a Markusov štáb sa musel stiahnuť z Kysliniek do horárne na vrchole masívu. 11. novembra sa už bojovalo o samotný vrchol Poľany. Tento útok bol ešte odrazený.

Plukovník Markus a jeho 3. taktická skupina sa bránili ešte niekoľko dní. Až 17.11. mohol Höffle hlásiť do Berlína, že organizovaný vojenský odpor slovenských povstalcov je definitívne potlačený. Ale ani to nebol úplný koniec. Boj v horách pokračoval až do príchodu východného frontu.

Po boji a po vojne

Výkon povstaleckej armády býva často kritizovaný až znevažovaný. Určite nebol excelentný, ale rozhodne to nebol ani debakel, ktorému sa počas 2. svetovej vojny nevyhli ani niektoré podstatne väčšie a slávnejšie armády. Na frontoch Slovenského národného povstania zahynulo vyše 1700 povstaleckých vojakov a 3600 ich bolo zranených.

K 18 000 vojakom Východoslovenskej armády sa pridalo ďalších vyše 10 000, ktorí padli do zajatia počas dva a pol mesiaca trvajúcich bojov. Väčšina z nich v posledných dňoch Povstania. Prezident Tiso vyvinul obrovské úsilie, aby týchto vojakov zo zajatia dostal. Treba uznať, že bol dosť úspešný. Z  nemeckého zajatia bolo prepustených viac než 10 000 vojakov. Väčšina z nich z „karanténnych“ dôvodov nebola odoslaná domov na Slovensko, ale k slovenskej technickej divízii nasadenej v Taliansku. Ani jazyková bariéra im ale nezabránila, aby sa aj tam zapojili do protinacistického odboja.

Koniec vojny výrazne zdecimoval nepočetné rady slovenských generálov. Nemecké zajatie, bohužiaľ, neprežili Viest, Golian, Jurech ani Malár. Čatloš a Turanec boli v sovietskom zajatí, kde napriek vzájomnej nevraživosti boli nútení väčšinu času zdieľať spoločnú celu. Čatloš sa preto spočiatku dosť často dobrovoľne žiadal na samotku. Turanec vo väzení, ale už v československom, v roku 1957 aj zomrel. Čatloš bol zbavený všetkých hodností, niečo málo si aj odsedel, ale potom až do konca života žil v ústraní ako nenápadný úradník. Historici si dodnes lámu hlavu nad tým, čo stálo za takou neobvyklou benevolenciou komunistickej moci.

Paradoxne, povstaleckí velitelia nedopadli o nič lepšie. Na Markusa, Noska, Širicu, Kunu a Perka síce čakali hneď po vojne generálske hviezdy a počas krátkeho trvania tzv. tretej republiky (máj 1945 až február 1948) boli povstaleckí velitelia oslavovanými hrdinami. V priebehu pár mesiacov po komunistickom prevrate boli ale všetci do jedného degradovaní, vyhodení z armády a niektorí z nich (gen. Širica, plk. Černek) aj väznení.

Foto: TASR/Jozef Ďurník, Archív TASR.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo