Kolín 2005 – masové stretnutie s osobným Bohom

Masovosť

16. august 12.00 hod., Hauptbahnhof mesta Bonn je preplnená. Mladí ľudia sú všade. Prechádzam halou a vstupujem do ulíc mesta, ktoré sú podobne ako stanica plné. Všade je obrovské množstvo zástav, dominujú talianske a francúzske. Veľa sa spieva, veľa skanduje. Tí, čo majú bubny alebo gitary, hrajú. Som fascinovaný nielen množstvom, ale aj rôznorodosťou. Riava mladých plynie ako rieka v príliš úzkom koryte mesta.

Stíšenie

14.30 hod., Muensterkirche. Hlavný dóm v Bonne je do posledného miesta zaplnený na podlahe sediacimi mladými. Prišli na Taizé modlitby. Ticho aspoň tri minúty potom spev a znovu ticho. V tichu sa modlím, uvažujem. Sedím vedľa Francúzsky, Španiela, Nemca a Slováka. Som fascinovaný tým, že nás tu spája rovnaká túžba.

Obed

Na konečnej zastávke jednej linky metra je výdajňa obedov. Plné parkovisko, plný park. Obed sa vydáva v baleniach pre šiestich. Vynikajúca možnosť na nové stretnutia. Obedujem s mladými Francúzmi z Bretónska, obedujem s dvojicou talianskych snúbencov a ich kamarátkou zo Sicílie, obedujem s troma súrodencami zo Salvadoru, obedujem so štyrmi mladými Američanmi z Texasu. Príjemný čas.

Pohyb

Nastupujem na vlak a putujem do Kolína. Vlak je samozrejme plný. Vo vlaku sa spoznávam s asi tridsaťpäť člennou americkou skupinou z malej farnosti zo štátu Wisconsin. Dvadsaťdva mladých, kňaz, zopár rodičov. Sú nadšení, pred vystúpením mi dajú ešte malú vlajočku. Pred Dómom je znovu ohromný hluk, spev, tanec, skandovanie a priateľské sa tlačenie v asi dva a pol hodinovom rade na vstup do tohto monumentálneho chrámu. V prvom okamihu sa pre mňa Dóm naplnený masou ľudí zdanlivo mení na turistickú atrakciu, ale iba zdanlivo. Skupinka Talianov sa spoločne modlí ruženec, pri každom bočnom oltári kľačí, alebo sedí niekoľko mladých. Znovu chvíľka ticha. Neskôr sa postavím a zapájam sa do prúdu, ktorý ma najskôr prevedie popri bájnej schránke relikvií troch mudrcov, a vzápätí ma vynáša von z chrámu, kde prestupujem do iného prúdu, ktorým ideme priamo na stanicu. Chytám prvý vlak naspäť do Bonnu. V túžbe po kľudnej a pokojnej chvíľke si viacerí sadáme na breh Rýna. Spoločne sa navečeriame, zaspievame si, zapálime si sviečky, modlíme sa, diskutujeme. Neskôr na ceste k metru prechádzame ešte pulzujúcim mestom, v ktorom je viacero koncertov. V jednom momente sa stretávame so skupinkou mladých z Bavorska, spolu s ktorými si zatancujeme nejaký bavorský tanec, zakrepčíme na “ 70 sukien mala “ a radostne sa rozchádzame. Nastúpime do metra, prichádzame do školy a zaspávame.

Marienfeld - sobota

20. august ráno. Všetci pútnici smerujú na záverečné dejisko Svetových dní mládeže. Vlak je úplne plný. Naša skupinka vystupuje v dedinke Bruehl na polceste medzi Bonnom a Kolínom, odkiaľ ide kyvadlová doprava na Marienfeld. Autobusy sa tu točia prakticky nepretržite, no i napriek tomu tu čakáme viac ako hodinu a pol. V dave je však znovu vynikajúca atmosféra. Spieva sa, spoznáva, rozpráva ... . Nastupujeme do autobusu, v ktorom sa jednu hodinu rozprávam s mladou Taliankou, pričom nemáme ani jeden spoločný jazyk. Za normálnych okolností neprekonateľná bariéra, tu v zvláštnej atmosfére spoločnej blízkosti si rozumieme. Príjemný zážitok. Vymieňame si e-mailové adresy a vystupujeme z autobusu. Nachádzame sa na poliach. Na cestách medzi jednotlivými poľami sa tiahnu nekonečné rady pútnikov smerujúcich jedným smerom. Úžasný pohľad. Po chvíľke je vidieť v diaľke oltárnu konštrukciu a do atmosféry sa dostáva zvláštne vzrušenie. Prichádzame okolo tretej hodiny popoludní. Vybaľujeme celtoviny, karimatky, spacáky a úplne pokrývame zem. Z jednotlivých sektorov sa stávajú gigantické jedálne, obývačky a spálne, pri vstupe do ktorých sa samozrejme vyzúva. Cítime sa príjemne, väčšina si podriemkáva, spieva, diskutuje, alebo je. Starosti nám robia jedine tažké čierne mraky krúžiace nad našimi dočasnými príbytkami. Tu je po prvýkrát evidentne prítomná i nemecká skupina pútnikov. Prichádzajú celé rodiny i starší . Večer s nadšením vítame pápeža. Nehovrí veľa, samozrejmé je, že to nie je Ján Pavol II.. Nevadí. S očakávaniami čakáme na jeho príhovor počas vigílie. Je vynikajúci. Nasleduje adorácia. Kľačí pápež, kľačí osemsto biskupov, kľačí väčšina pútnikov, ale nie všetci. Hneď vedľa nás je skupinka ležiacich, intenzívne fajčiacich mladých asi 16 ročných chalanov. Mierne nepríjemná vec, ale práve v tomto kontraste odkrývam hlavný zmysel tohto stretnutia, ktorý nie je ani tak v tej masovosti, v pocite spoločenstva so 700 000 pútnikmi, ani v pekných, spontánnych stretnutiach v metre, ani v osobe pápeža, ale v intímnom nachádzaní osobného Boha.

Marienfeld – nedeľa

Noc bola dosť vlhká, ale na našu radosť nepršalo.Ráno jeme spoločne. Pápež prišiel i po druhýkrát, teraz prešiel s “ papamobilom “ aj pomedzi pútnikov. Kázeň bola mierne náročná, ale veľmi trefná a povzbudzujúca. Zvyšok omše tiež veľmi dobrý. Krátka séria pozdravov, po ktorých pápež odišiel. I my. Bez veľkej eufórie, ale s pokojom a tichou radosťou sme sa vydali na 13 kilometrov dlhú cestu za autobusmi. Domov sme sa vrátili inou cestou a Jeho hviezda nás, myslím, všetkých zmenila.

František Kolek

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo