Voľba šéfa NKÚ: Zápach naftalínu zo starej skrine

Slovenský parlament nás v stredu 20. mája obdaril silným závanom naftalínu zo skrine, ktorú, ako sme dúfali, už nikto nikdy neotvorí. Sám som niekoľkokrát pri hodnotení stavu demokracie na Slovensku konštatoval, že sa Slovensko napriek všetkým nedostatkom posunulo výrazne vpred. Dnes musím s ľútosťou vziať tieto slová späť.

Karol Mitrík a Pavol Frešo

Ten naftalín, to je „vôňa“ poslednej dekády minulého storočia. Vôňa časov divokého východu na Slovensku, keď vybuchovali autá v centrách miest, keď vrcholila divoká privatizácia, respektíve politickými elitami riadená a odobrená lúpež.

K vtedajšiemu koloritu spoločnosti a jej stavu patril aj slovenský parlament. So svojím bábkovým „robotníckym“ podpredsedom, ktorý prijímal odchádzajúcich veľvyslancov, pojedajúc pritom cibuľu so slaninou z mastného desiatového papiera.

Bolo to vtedy, keď z národnej rady vyhodili poslanca Gauliedera, ktorý si dovolil v roku 1996 opustiť rady vládneho HZDS a naivne sa chcel stať nezávislým poslancom. Trikrát vtedy Gaulieder verejne deklaroval, že sa nemieni vzdať poslaneckého mandátu. Napriek tomu 3. decembra vtedajší predseda parlamentu Ivan Gašparovič oznámil, že dostal list, v ktorom mu Gaulieder oznamuje, že sa poslaneckého mandátu vzdáva. Následne poslanca Gaulidera z národnej rady vyhodili. Aby bolo jasné – Gaulieder vtedy pred plénom vystúpil aj osobne a všetkým dôrazne oznámil, že sa mandátu nevzdáva.

Približne pred dvoma rokmi požadoval súčasný premiér Fico od opozície spoločného kandidáta na post predsedu NKÚ. Napriek nezmyselnosti takejto požiadavky, keďže opozícia nie je niečo, čo vzniká v parlamente na základe dohody (na rozdiel od koalície), nakoniec takéhoto kandidáta dostal. Tu sa začala najnepodarenejšia hra Fica od začiatku jeho politickej kariéry.

"Paralela s Gauliederom je v tom, že opozícia svorne vyhlasovala, že Mitrík nie je ich kandidátom. Podobne ako vtedy Mečiar, dnes Fico toto úplne jasné a počuteľné posolstvo ignoroval."

Zdieľať

Po prvé preto, lebo verejne klamal. Po druhé preto, lebo sám poprel svoje požiadavky svojimi činmi. Prvé klamstvo je jasné – chcel spoločného kandidáta, dostal ho, nezvolil ho. Avšak Fico nám predviedol ukážkovú politickú tautológiu. Najprv vyhlásil kandidáta Pavla Freša - Karola Mitríka - za najopozičnejšieho (sic!) kandidáta. Potom ho ako „najopozičnejšieho“ Smer zvolil.

Paralela s Gauliederom je v tom, že opozícia, minimálne všetky jej poslanecké kluby, svorne verejne vyhlasovali, že Mitrík nie je ich kandidátom. Podobne ako vtedy Mečiar, dnes Fico toto úplne jasné a zreteľne počuteľné posolstvo ignoroval. Ak tu chce niekto hľadať logiku, tak tu nie je. Je tu iba zápach naftalínu zo starej skrine z deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Aby toho však nebolo málo, po voľbe sa Robert Fico zabával nad tým, že opozícia nebola schopná podporiť svojho kandidáta, lebo Žilinkovi chýbalo šesť hlasov. Tieto slová by mohli mať akú-takú váhu, ak by Smer nezvolil kandidáta, ktorý mal za sebou podporu 1 - slovom jedného - poslanca.

Inak povedané, Mitríkovi chýbala podpora minimálne 60 opozičných poslancov, ak rátame len poslanecké kluby. Ak teda Fico požadoval v minulosti kandidáta, ktorého podporí celá opozícia, teraz nám ukázal, čo mal na mysli. Alebo ako som spomenul vyššie, Fico sám poprel svoje požiadavky svojimi činmi.

Na záver by malo prísť niečo k Pavlovi Frešovi. Ale čo? Neviem, prečo to urobil. Len by nemal zabúdať na jedno – ľudia majú radi zradu, ale nemajú radi zradcov. To len pre prípad, že by Frešo teraz niečo očakával.

Ján Baránek
Autor je politický analytik

Foto: TASR/Martin Baumann

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo