Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Marek, pred 25 rokmi vzniklo u vás doma združenie Návrat. Pamätám si, ako ste ma vtedy pozvali do vašej obývačky a spolu s Vladom Matejom ste mi rozprávali, že cieľ je jasný. Na Slovensku nesmú byť žiadne detské domovy. Všetky deti budú v rodinách. Pozerala som sa na vás a neverila som vám celkom. Vtedy som ešte netušila, že náhradné rodičovstvo budem raz riešiť aj ja. Prešlo 25 rokov a vďaka vám sa zmenilo veľa zákonov, veľa detí nemuselo ísť vôbec do domova a veľa ľudí sa rozhodlo zobrať si cudzie dieťa. Ale napriek všetkému – detské domovy tu máme stále. Nie je to sklamanie?

Všelikto sa nám vtedy smial kvôli našej vízii. V istom zmysle sa to dá komentovať ako mladícke plány, povedzme že nie úplne realistické. Vtedy som bol taký netrpezlivý mladý človek a mal som očakávanie, že sa to stane za pár rokov. Ale brali sme to vážne a vložili sme do toho veľa energie. A také jasné zadefinovanie vízie nám pomohlo.

V čom?

Vedeli sme, do čoho sa nedáme vtiahnuť. Lebo na tej našej dráhe boli rôzne cesty a rôzne križovatky, ľahko sa v nich dalo stratiť a zle odbočiť. Ale držali sme líniu: prorodinné riešenia. Dieťa má vždy žiť v rodine, či už v biologickej, alebo náhradnej.

Stále veríš tomu, že Slovensko môže byť krajinou bez detských domovov?

Otázka je, čo je to detský domov. Vedel som napríklad, že v Škandinávii nie sú detské domovy. Ale keď som tam bol, pozvali nás do detského domova. Našli sme tam jednu matku so svojím dieťaťom. U nás takýto typ zariadenia voláme krízové centrum. Istý typ inštitúcií teda bude potrebný vždy, lebo vzťahy sa kazia, ľudia sa zosypávajú rôznym spôsobom, treba záchrannú sieť. Potrebujeme aj zariadenia pre deti v tínedžerskom veku. Ale má to byť vždy malé komorné zariadenie, kde sa dieťa prelieči, ak má psychický problém alebo závislosť. V Škandinávii majú strop, že aj tínedžer môže byť v zariadení iba jeden rok. Potom ide do rodiny, kde sa oňho starajú takí „starorodičovskí“ ľudia, ktorí už vychovali svoje deti.

Takže tvoj ideál sa ešte celkom nenaplnil.

Stále môžeme ísť ďalej. Ale na Slovensku sme dosiahli to, že máme zo zákona a aj fakticky stav, že deti do šesť rokov nesmú byť mimo rodiny. A to považujem za nesamozrejmé, najmä keď sa porovnáme s našimi susedmi, s ktorými sme pred 30 rokmi spolu vstúpili do demokratického času.

Sme v tomto ďalej aj ako Česi?

Určite. Pritom naša východisková legislatívna situácia bola rovnaká. Im sa nepodarilo presadiť ani to, aby aspoň deti do jedného roka boli v rodine. V tomto sme výnimoční v rámci celej V4.

Hoci sa všetci ešte pamätáme na „akože náhradnú rodinu“ dcéry Viery Tomanovej. Tvárilo sa to ako rodina, ale bol to vlastne dojčenský ústav.

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí to inak interpretujú a napadne im niečo spiatočnícke, ale to je okrajová záležitosť, deviácia. To bol aj prípad Čistý deň. Také kauzy boli a ešte aj budú. S tým treba počítať, ale dôležité je, aká reakcia od mienkotvornej a odbornej verejnosti príde. A tá reakcia bola citlivá, kompetentná a odmietavá. Toto by sa v Česku nestalo.

Naozaj je to až taký rozdiel?
Áno, v Čechách sa stále dá zažiť, že na odbornej konferencii príde niekto a obhajuje „kojenecké“ ústavy. Iste sú aj u nás ešte ľudia, ktorí si to myslia, ale postaviť sa niekde a verejne to povedať – to je odborná aj mediálna samovražda.

Vyrastal som v protestantskom prostredí na východe. Bol som vychovaný v tom, že život je integrálna vec a nedá sa oddeliť práca, poslanie, koníčky. Zdieľať

Vrátim sa ešte o dvadsaťpäť rokov späť do vašej obývačky. Keď ste mi hovorili, že na Slovensku nemajú byť žiadne detské domovy, myslela som si: chlapci možno trochu blúznia. Ale vy ste si s manželkou hneď po svadbe vzali do pestúnskej starostlivosti dve deti, ktoré mali rôzne hendikepy. Asi aj vďaka tomu som verila, že to myslíte vážne.

Áno, boli to dvojičky, ktoré som stretol v ústave, kde som vtedy pracoval. Boli už na našej svadbe. Mali vtedy sedem.

Ako ti to napadlo, začínať manželský život práve takto?

Vyrástol som v rodine, v protestantskom prostredí na východe. A moji rodičia brali veci vážne, od kresťanstva až po dosahy takéhoto životného štýlu a postoja. Môj otec bol aj zavretý. Sedel za to, že organizoval mládežnícke akcie v cirkvi. Mali sme doma rôzne samizdaty, chodievali sme na rôzne stretnutia, kde sme počítali s tým, že nás zavrú. Bol som vychovaný v tom, že život je integrálna vec, nedá sa oddeliť práca, poslanie, koníčky. A mal by som vedieť, čo robím a prečo to robím. Keď prišla sloboda, bola to pre mňa kľúčová vec.

Ako to súvisí s tými dvoma deťmi, pre ktoré ste sa hneď po svadbe stali pestúnmi?

Sloboda prišla, keď som bol na prahu dospelosti. V tom istom veku môjho otca zavreli a aktívny život musel prežiť v neslobode. A ja som dostal slobodu, preto som bol otvorený všeličomu. Dal som sa akoby k dispozícii. Aj okolnostiam, ktoré nastali. Zoznámil som sa s dvoma deťmi a rozprával som sa o nich so svojou budúcou manželkou. Rozhodli sme sa, že si ich vezmeme.

Mali ste v rodine, v ktorej si vyrastal, nejaké prijaté dieťa?

Boli sme traja súrodenci a moji rodičia si vzali ešte jedno štrnásťročné dievča. To bol veľmi ťažký príbeh. Celé detstvo som sa s ňou hádal.

To ťa skôr malo odradiť.

No to sa už niekedy tak stáva! Buď ťa to odradí, alebo vtiahne. Ale nechcem, aby to vyzeralo tak jednoducho: zažil som niečo v detstve a to ma ovplyvnilo. Bol to celý komplex okolností.

Boli ste s manželkou mladí, začínali ste spoločný život. Uvedomovali ste si, že od prvej chvíle manželstva ste vystavení ťažkej skúške?

Do veľkej miery sme si uvedomovali, do čoho ideme, veď ja som už zo svojej rodiny mal skúsenosť s človekom, ktorý vyrastal v detskom domove. A potom som to študoval, chodil som do zariadení, poznal som príbehy tých detí.

Vedel si teda, že to bude ťažké a ani to nemusí mať dobrý koniec.

To som vedel. Ale nejaká miera romantizmu v tom bola a bez nej by sme v živote nič neurobili.

Zrážka romantizmu s realitou bola ťažká?

Určite som zažil viaceré krízy aj v zmysle rodičovstva. No v mojom prípade neboli fatálne. Keď boli deti v puberte, bolo to ťažké, ale mali sme silnú podporu priateľov, s ktorými sme kedysi do toho šli a oni nám pripomínali: na začiatku ste sľubovali, že urobíte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste deťom pomohli. A naozaj ste urobili, čo bolo vo vašich silách, zvyšok je už v Božích rukách. Potom to už musíte pustiť a neobávať sa.

Mala som pocit, že tá prvá vlna adopcií, ktorá prišla v deväťdesiatych rokoch, aj pod vplyvom Návratu, bola krásne romantická, ale možno v niečom aj naivná.

Človek, ktorý si berie do adopcie alebo pestúnstva malé dieťa, má pocit malého spasiteľa. Je to pekné, milé, ide to. Ale keď je dieťa v puberte, má pocit, že je zlý rodič, že zlyhal. Ani jedno, ani druhé nie je pravda.

Teraz je tu nová vlna takých mediálne známych adopcií – Lucia Piussi, Štefan Chrapa, Karol Sudor. Majú malé deti a opisujú svoje skúsenosti s nadšením. Ale my skúsenejší, ktorí už máme svoje adoptívne deti odrastené, vieme, že prídu aj ťažké chvíle a rodič bude o sebe veľmi pochybovať.

Baviť sa o prvej fáze malého dieťaťa a o ťažkej pubertálnej fáze treba vždy v zmysle tretej fázy. To je fáza dospelosti týchto detí. Známy český psychológ Zdeněk Matějček hovoril, že o tom, ako som vychoval svoje deti, by som mal hovoriť až vtedy, keď vidím, ako moje deti vychovávajú svoje deti. Urobil aj dôležitý dlhodobý výskum. Matějček tridsať rokov sledoval deti, ktoré vyrástli v detskom domove, v pestúnskej rodine, v SOS dedinkách a skupinu nechcených detí (ktoré sa narodili, pretože matke interrupčná komisia dvakrát neschválila potrat). A k tomu ešte kontrolnú vzorku.

Kto dopadol najhoršie?
Suverénne deti z detských domovov.

Čo hovoríš náhradným rodičom, ktorí za tebou prídu a vidíš na nich roztrpčenie, dezilúziu, sklamanie?

Kríza je príležitosťou na zmenu. No kríza musí byť primeraná, musím mať dostatočné zdroje všetkého druhu, ktoré mi pomôžu preniesť sa cez ňu. Vďaka krízam rastieme. Deti v puberte to majú ešte ťažšie ako my rodičia. Lebo my dospelí sme skúsenejší, máme podporné systémy, rodinu, priateľov, možno aj partnera, vieme sa podržať. Ale dieťa v puberte opúšťa doterajšie vzťahy a nemá ešte nové vzťahy. Partia sú len pseudovzťahy. Je to typické obdobie absolútnej samoty a to je jedna z najťažších vecí pre sociálnu bytosť. Deti sú preto voči nám kruté, cítia sa zranené. No zároveň tá ich krutosť voči nám prezrádza, že nás berú ako ľudí, voči ktorým si to môžu dovoliť, môžu nám to natrieť, lebo majú istotu, že ich chápeme, že to náš vzťah unesie, že ich neodvrhneme. Aj ja ako rodič mám šancu sa meniť. Lebo dieťa mi ukáže, aký naozaj som. Kamaráti ani môj terapeut mi to nepovie.

Čo si sa dozvedel o sebe, keď boli tvoje deti v puberte?

Že musím oveľa viac počúvať. A byť otvorený. Mal som predtým nejaké predstavy, čo je dobré, čo je zlé, ako majú veci vyzerať, mal som nejaké kategórie a musel som to zmeniť.

Napríklad si musel zmeniť svoju predstavu o tom, aký život budú viesť tieto prijaté deti?

Napríklad. Musel som sa toho vzdať a dať im najavo, že ich mám rád bezpodmienečne.

Aj keď fungovali inak, ako by si chcel?

Bolo to len v mojich očakávaniach, ktoré neboli realistické. Je to možno pocit sklamania, ale nie je to sklamanie. Nebudem súdiť. Možno je to taký pastoračný prístup. V konečnom dôsledku, keby Pán Boh posudzoval mňa, ako ja mám tendenciu posudzovať druhých ľudí, tak som zmetený ako pierko a už tu dávno nie som. On je oveľa trpezlivejší, ako som ja trpezlivý voči svojim deťom. A ešte ma to učí dôvere. Musím dôverovať tomu, že som urobil, čo som vedel a vládal. A dôverovať aj svojim deťom, že to zvládnu. A dôverovať aj Pánu Bohu, že to má vo svojich rukách.

Koľko rokov dnes majú teraz tvoje nebiologické deti?

Tridsaťpäť rokov. A teraz je to už s nimi v pohode.

To zlé je preč? Viem, že ste s nimi prežili v čase puberty a ranej mladosti veľmi ťažké chvíle.

Áno, dnes je to až také idylické. Majú svoje deti, pomáhajú iným ľuďom vo svojom okolí, majú prácu, bývanie. Sú to dobrí, hrdí, starostliví rodičia.

Keď som chodievala do klubov Návratu, zažila som tam smutný príbeh rodiny, ktorá vrátila deti. Mala ich v pestúnskej starostlivosti a boli v puberte. Stáva sa to?

Áno, sú situácie, že rodiny deti vrátia. Ale tých prípadov bolo možno asi tridsať za rok. A to máme v pestúnstve asi 1500 detí, takže tridsať vrátených detí nie je žiadne hrozné číslo. A nemá nás prekvapiť, keď sa to deje, najmä v puberte. Otázka je, kto čo urobil, mal urobiť a neurobil. Či rodina nezostala bez podpory.

V prípade, ktorý som zažila, išlo skôr o to, že rodina – mimochodom silne veriacich ľudí – si v počiatočnom opojení vzala hneď väčšiu skupinu starších detí. A nezvládla to.

Musí to byť primeraný romantizmus, lebo keď už dôjde k tomu, že ja si niečo kompenzujem svojím spasiteľským syndrómom, tak do toho by mal niekto vstúpiť, odborník by to mal korigovať.

Stretávaš sa s tým, že si ľudia berú deti z domovov s týmto spasiteľským syndrómom?

Áno, deje sa to. Ale je to pár ľudí. Treba to posudzovať individuálne a rozumne. A dať tej rodine podporu, nemôžeme ich v tom potom nechať samých.

Mal si aj ty taký spasiteľský syndróm na začiatku svojej cesty?

Určite. (Úsmev.) Ale to sa týka všeličoho: napríklad idem do nejakého zamestnania, chcem to tam zachrániť a mám pocit, že sa všetko začína, až keď ja vstúpim do firmy, hoci ona má nejakú históriu. Také klamlivé predstavy si často vytvárame. Potom príde kríza, sklamanie a otázka je, či sa môj pohľad zreálni alebo ostanem zavrznutý v sklamaní.

Keď sme si adoptovali dieťa, všetky bezdetné páry som presviedčala, aby to urobili tiež. Niektoré páry sa však na to necítili a radšej sa mi potom vyhýbali. Dnes som už opatrnejšia, hoci ja som vďaka adopcii zažila materstvo a mám úžasnú dcéru. Je už dospelá a som na ňu naozaj pyšná. Ale chápem už aj to, že adopcia nie je pre každého a rešpektujem to. Zmenil sa aj tvoj postoj v tejto veci?

Na to je dôležitá tá príprava, aby človek zistil, ako na tom je. Napríklad nie je múdre, aby sa adopciou riešilo partnerstvo, ktoré je v kríze. V žiadnom prípade by dieťa nemalo byť kompenzátorom niečoho. Treba k tomu pristupovať rozumne. Špecifickosť adopcie či pestúnstva netreba ani preceňovať, ani podceňovať.

Všimla som si nedávno podobné články – v liberálnom a konzervatívnom médiu. Zdôrazňovali, že bezdetné páry dokážu mať plnohodnotné manželstvo aj bez detí. Akoby nastala opačná vlna, nenatláčajte nás do dieťaťa za každú cenu.

Manželstvo môže byť plnohodnotné všeličím, dôležité je, aby manželia prekročili rámec a nevenovali sa iba sebe.

Ja som veľmi vďačný za to, čo som zažil, zopakoval by som si to znova, aj so všetkými krízami, lebo som aj vďaka nim veľa dostal. Zdieľať

Moja osobná skúsenosť hovorí, že veľa strachu z náhradného rodičovstva je paradoxne medzi veriacimi. Mýlim sa?

Ja som mal v deväťdesiatych rokoch v tejto veci veľké očakávania od kresťanského prostredia. V Biblii – od Starého zákona až po Nový zákon – sú spomínané siroty a vdovy. Svätá rodina je vlastne tiež pestúnska alebo adoptívna rodina. Aj pod krížom sa udeje to, že Ježiš povie Jánovi: Hľa, tvoja matka! A matke povie: Žena, hľa, tvoj syn! Veľa vecí je tam implicitných, ale toto je úplne explicitné. Nevedel som sa preto ubrániť očakávaniam od veriacich ľudí. Oslovovali sme ich naprieč denomináciami, išli sme všade, kde nás pozvali, prijali, obchádzali sme Slovensko, kázaval som dokonca v kostoloch – a stretol som sa s neuveriteľným odmietnutím. Vo všetkých cirkvách, bez rozdielu.

Ako si si to vysvetlil?

Je to ťažká vec. Nestretli sa s náhradným rodičovstvom, brali to tak, že ide o štátne deti, a stačí zaniesť im cez Vianoce plyšáky. Niekedy to prirovnávam ku konverzii. Človek na to, aby dospel ku konverzii, potrebuje veľa podnetov, kognitívnych, emocionálnych, rôznych. Aj v tomto prípade človek musí prejsť nejakú cestu.

Mení sa to, či nie?

Objavujú sa také ostrovy, komunity, v ktorých sa to mení. Nejaký člen komunity to chápe ako svoje poslanie. A potom žije svoje rodičovstvo transparentne. Teda hovorí otvorene: v tomto je to ťažké, v tomto potrebujem podporu a vťahuje tak ľudí do tejto veci. Vtedy sa to láme. Spojenie osobného príkladu so vzťahmi v komunite. To mení a obohacuje všetkých. Nie som si istý, či v tom viera hrá rolu. (Úsmev.)

Máš ešte nejaký ideál, ako si mal pred 25 rokmi? Že ešte musíš niečo urobiť?

Ja som veľmi vďačný za to, čo som zažil, zopakoval by som si to znova, aj so všetkými krízami, lebo aj vďaka nim som veľa dostal. Myslím si, že som zažil niečo, čo sa nedá kúpiť. Zažil som silné obdobie, keď sa píšu dejiny, keď sa menia veci. Dostal som slobodu, dobre som vedel, čo je to nesloboda, a mal som možnosť byť súčasťou veľkých zmien.

Ale ešte nie si ešte vo veku, žeby si už mal pomýšľať na dôchodok. Čo ťa ešte láka?

Pred pár rokmi som hľadal, čo bude moja vízia.

Na čo si prišiel?

Budem podporovať ľudí s víziou. Ja už nemám v tomto momente nejakú silnú víziu, ktorú chcem vtláčať svetu. Ale keď som tú víziu mal, dostal som silnú podporu od starších, múdrejších ľudí, ktorí ma uchránili pred rôznymi ťažkosťami.

Našiel si takých mladých ľudí s víziou?

Áno, mám okolo seba takých ľudí – aj tu v Návrate, ale nielen tu. Chcú sa naplno vložiť do veci, preto možno aj oni dnes pôsobia naivne. Keď stoja o moju podporu, tak im ju dám. Vďaka tomu sa zase stávam súčasťou neuveriteľne zaujímavých projektov a príbehov.

 

Marek Roháček (1966) pochádza z Prešova, vyštudoval stavebnú priemyslovku, špeciálnu pedagogiku a sociálnu prácu. V roku 1993 založil spolu s Vladom Matejom združenie Návrat. Učil na Katedre sociálnej práce na PdF UK, robil poradcu ministerke práce Ivete Radičovej. V súčasnosti je aj zástupcom riaditeľa na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa. Je ženatý, otec štyroch detí, z toho dvoch v pestúnskej starostlivosti.

Foto: Andrej Lojan

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo