Prečo trumpizmus nedobyl Európu

Prečo trumpizmus nedobyl Európu

Marine Le Penová sa objíma s lídrom talianskej Ligy Matteom Salvinim počas stretnutia európskych suverenistických hnutí v Miláne 28. januára 2016. FOTO TASR/AP

Matteo Salvini a Marine Le Penová vyhrali doma, ale nie v Európskej únii.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Išlo o prvé voľby do Európskeho parlamentu, ktoré boli prvýkrát naozaj aj európske. Eurovoľby dosiaľ slúžili najmä na to, aby si opozícia v jednotlivých štátoch vybavovala domáce účty so svojou vládou. Všetkým bolo predsa aj tak jasné, že Brusel bude naďalej riadiť ľudovecko-socialistický establišment.

Až teraz sme zažili niečo ako paneurópsku zrážku, nativisti na čele s Matteom Salvinim a Marine Le Penovou verzus eurofili na čele s Emmanuelom Macronom a vyhasínajúcou Angelou Merkelovou.

Čo im poškodilo: vyššia účasť, brexit, klíma

Lenže efekt, ktorý si od tejto zrážky sľubovali antibruselské sily naprieč Európou, sa celkom nedostavil.

Je síce pravdou, že medzi piatimi najsilnejšími stranami v europarlamente sú až štyri suverenistické – Farageova Brexit party (tá však po brexite odíde z parlamentu), Salviniho Liga, Kaczynského PIS a Le Penovej Národné zhromaždenie.

Na pohľad to vyzerá pôsobivo, v skutočnosti sa veľký pochod suverenistov Európou nekonal.  

Národné až nacionalistické strany sprava aj zľava, ktoré boli doteraz zoskupené v troch európskych frakciách, celkovo posilnili z 20 percent v roku 2014 na dnešných 25 percent. To nie je vôbec málo, ale zďaleka to nie je dosť na to, aby začali meniť EÚ zvnútra, ako viacerí deklarovali.  

Talianske médiá vypočítali, že tie strany, ktoré v rámci tohto bloku okolo seba združili Salvini a Le Penová, získali 7,7 percenta poslancov.

Samozrejme, sila Salviniho a Le Penovej európskeho hnutia ešte v 751-člennom zoskupení o niečo vzrastie, keď sa k nim pripoja ďalšie strany – Talian a Francúzka túžobne čakajú predovšetkým na rozhodnutie maďarského premiéra Viktora Orbána, toho času ešte formálne „ľudovca“.

Prečo však suverenisti neposilnili tak, ako sa očakávalo?

Tých dôvodov je viac, jedným z nich vyššia volebná účasť v eurovoľbách, po 40 rokoch vôbec najvyššia, keď sa vo viacerých západoeurópskych krajinách zmobilizovali proeurópski voliči. Celkovo väčšie prírastky než suverenisti tak oslavovali liberálne a ľavicovo-ekologické strany, jedným slovom pogresívci.

Druhým dôvodom je aj samotný antiglobalistický trumpizmus, ktorý v roku 2017 zachvátil anglosaský svet a v rámci EÚ bol jeho hlavným triumfom brexit. Dnes si na kontinente väčšina Európanov myslí, že slogan „Make Britain great again“ priniesol Britom viac chaos a poníženie než čokoľvek iné.

Mimochodom, aj preto viaceré suverenistické strany naprieč Európou prestali hovoriť o tom, že ich krajiny by mali odísť z EÚ či z eurozóny, a tie, ktoré neprestali, na svojich volebných cieľoch stroskotali.

A treťou príčinou boli aj mladí voliči, ktorí podľa vzoru Grety Thunbergovej objavili ako tému storočia klimatické zmeny a v húfoch volili strany Zelených – v Nemecku volilo Zelených 33 percent mladých do 25 rokov.

Ale je tu ešte jeden významný faktor, pre ktorý je vzostup trumpizmu v Európe len mierny – kým v románskom svete sa suverenistom zväčša darilo, v germánskom svete zväčša oslabili.

Germania: Nemecko, Rakúsko, Holandsko, Dánsko, Švédsko

V rámci nej zažili suverenisti viaceré nepríjemné prekvapenia.

V Holandsku to bol charizmatický 36-ročný Thierry Baudet, ktorý so svojou  protiimigrantskou stranou len nedávno valcoval súperov v komunálnych voľbách a teraz veril vo svoje víťazstvo.

Baudetovi išla v eurokampani karta, nepriamo mu pomáhal liberálny premiér Rutte, ktorý okopíroval taktiku z Francúzska, kde prezident Macron vyhlásil európske voľby za voľbu medzi Európou a AntiEurópou, teda medzi ním a Le Penovou.

Rutte v závere kampane vyzval Baudeta na priamy televízny duel, no napokon to nevyšlo žiadnemu z nich. Vyhrala probruselská ľavica a Baudet, ktorý žiada referendum o vystúpení Holandska z EÚ, získal len necelých 11 percent.


Veľký predvolebný duel liberála Marka Rutteho a nacionalistu Thierryho Baudeta pritiahol pozornosť celého Holandska, napokon však ani jednému nepomohol.

Výrazne tak zaostal za očakávaniami, náplasťou však pre neho bolo, že v podstate nahradil Geerta Wildersa, Salviniho spojenca, ktorého takmer vymazal z politickej mapy.

Lenže kým nováčik Baudet sa aspoň utešuje, že mu iba nevyšiel prvý pokus, dánski nacionalisti z Ľudovej strany utrpeli debakel. Pred piatimi rokmi zažiarili, v eurovoľbách zvíťazili s takmer 27 percentami, teraz padli na necelých 11 percent.

Štyri euromandáty sa im tak razom scvrkli na jeden jediný. Príčinou ich prepadu boli v prvom rade stranícke korupčné škandály, ale aj fakt, že Dáni s nedôverou hľadia na priebeh britského brexitu.

Veľký obrat sa nekonal ani vo Švédsku. Tamojší nacionalisti, ktorí si hovoria Švédski demokrati a ktorých zatiaľ nepozval do partie ani Matteo Salvini, aj na základe predvolebných prieskumov dúfali, že môžu byť druhí so ziskom okolo 18 až 20 percent.

Snažili sa urobiť preto veľa, začiatkom roka sa vzdali plánu, aby Švédsko odišlo z EÚ. Napokon získali vyše 15 percent a tretie miesto bolo pre nich sklamaním – v porovnaní s poslednými eurovoľbami síce posilnili, ale po migračnej kríze predsa len verili vo svoj väčší rozlet.

Dostávame sa tak do srdca germánskeho sveta.

Keď prvé povolebné prognózy ukázali, že Alternatíva pre Nemecko (AfD) dostane menej ako 11 percent, jej vrcholní predstavitelia v sále plnej novinárov stáli ako obarení. Volebné zisky boli síce o niečo väčšie ako pred piatimi rokmi, ale ich očakávania boli ešte oveľa väčšie: strana od utečeneckého roku 2015 kontinuálne rástla, kým tradičné strany padali, na jeseň minulého roku si v AfD verili, že v eurovoľbách prekonajú 15-percentnú hranicu.

No z rekordného úbytku tradičných ľudových strán, CDU/CSU a SPD, profitovali Zelení, ktorých volilo takmer 21 percent Nemcov a mimo Bavorska sú už porovnateľne silní ako CDU.

Iste, AfD v závere eurokamopane poškodila rakúska Ibiza-Gate, ktorá zasiahla jej sesterskú FPÖ, no problém nemeckých antibruselských vlastencov je ešte hlbší: pôvodne mala byť AfD stranou pre sklamaných voličov CDU a FDP najmä zo západu Nemecka, v skutočnosti sa však stala skôr stranou pre frustrovaných východných Nemcov všade tam, kde predtým dominovala postkomunistická ľavica.

AfD si za svoje vytesnenie na okraj môže sama, jej umiernení zakladatelia boli vypudení (i vlastnou nešikovnosťou), viaceré miestne zväzy ovládli radikáli, médiá ju tak nálepkujú aj ako fašistickú, čo je v Nemecku najtoxickejšia etiketa.

A vedenie strany namiesto toho, aby upokojilo rady a dôrazne sa vyrovnalo s rôznymi excesmi, je ešte radikálnejšie než Salvini či Le Pen a najnovšie uvažuje nad okolnosťami „dexitu“.

Tým si AfD odradila mnohých potenciálnych voličov, ktorí nechcú nacionalistickú, ale konzervatívnu alternatívu voči Merkelovej.

Sme v Rakúsku, kde boli nacionalisti podobne ako v Taliansku súčasťou vlády a kde napokon všetci s úžasom sledovali, či megaškandál Ibiza-gate a pád vlády položí FPÖ na zem.

Napokon sa tak nestalo, FPÖ dostala vyše 17 percent, čím oproti pôvodným očakávaniam  stratila päť-šesť percentuálnych bodov, ale v strane sú dnes predovšetkým radi, že si udržali kmeňových voličov.

FPÖ však taktiež čelí hlbšiemu problému. Ešte pred rokom-dvomi si verila, že bude najsilnejšou stranou s 30 percentami. Mladý kancelár Sebastian Kurz jej však ukradol európsku a migračnú tému, a tak strane, kde sa s obdivom hovorí o Putinovi či Trumpovi, chýba vietor v chrbte – a po Stracheho opijáši s údajnou neterou ruského oligarchu aj istá vážnosť.

Romania: Francúzsko a Taliansko, bašty európskeho trumpizmu

Najlepšie správy pre suverenistov tak okrem Poľska a Maďarska prichádzali len z románskeho sveta.

Aj to platí limitovane, v Španielsku zvíťazil socialista Pedro Sánchez, protiimigračná strana Vox získala len vyše šiestich percent.   

Ostro sledovaná dráma vo Francúzsku sa však skončila porážkou Emmanuela Macrona. Le Penová vyhrala rovnako ako pred piatimi rokmi, volilo ju o pol milióna voličov viac, hoci jej percentuálny zisk trochu poklesol, keďže k volebným urnám prišlo tentoraz nadpriemerne veľa Francúzov (v roku 2014 mala 24,9 percenta, teraz 23,3 percenta hlasov).

Predtým však proti nej stáli unavení republikáni a socialisti, tentoraz nabudený mladý prezident, ktorý potreboval potvrdiť svoju pozíciu doma, ale získať aj mandát na to, aby EÚ vtlačil svoju podobu reforiem.

Macron vyšiel zo súboja oslabený, naopak, Le Penovej sa oplatila transformácia vlastnej strany, ktorá po novom nežiada ani len vystúpenie Francúzska z eurozóny, ale podobne ako Salvini hovorí, že ide Úniu zmeniť zvnútra.

Tou zlou správou pre Le Penovú je však to, že aj tieto eurovoľby jej ukázali strop, nad ktorý nedokáže vzlietnuť. Nominálne síce porazila Macrona o necelý percentuálny bod, no ďalším víťazom eurovolieb boli Zelení so ziskom 13 percent.

A tak hoci Macronova popularita výrazne poklesla, je zjavné, že keby sa dnes v prezidentských voľbách opäť rozhodovalo medzi liberálom a nacionalistkou, Le Penová by nemala šancu napodobniť svoj americký vzor.

Hlavnou hviezdou európskeho trumpizmu je preto dnes Matteo Salvini, ktorý, naopak, dokázal, že talianske stropy sa dajú ľahko preraziť. Jeho Liga bola pred piatimi rokmi len šesťpercentnou straničkou, minulý rok šokovala ziskom 17 percent. Salvini sa stal v novej vláde ministrom vnútra, hneď uzatvoril prístavy pred migrantmi zo Stredozemného mora a odvtedy svojím hlavným heslom „Prima gli italiani“ ovládol krajinu.

V eurovoľbách zdvojnásobil svoj výsledok na vyše 34 percent. Naopak, jeho koaličný partner Hnutie 5 hviezd, ktorý sa nevie rozhodnúť, či byť naďalej populistickou avantgardou alebo sa stať ľavicovým kladivom na Salviniho, padol o polovicu na 17 percent.

Salviniho úspech tkvie nielen v jeho nativistickej agende, ale aj v nevyčerpateľnej energii, ktorou zahltil celý verejný priestor. Denne postuje v priemere 18 facebookových statusov zacielených na rôzne skupiny, túto nepretržitú digitálnu propagandu zabezpečuje špeciálny tím, ktorý si vytvoril na ministerstve vnútra.

Salvinimu je jedno, či je v opozícii alebo vo vláde, každý deň je pre neho predvolebnou kampaňou, neustále mítinguje od severu na juh krajiny. Alebo navštevuje večerné politické talkšou, kam ho radi volajú, lebo zvyšuje sledovanosť.

Novinári už vypočítali, že o čo viac kampaňuje, o to menej pracuje na ministerstve, kde sa vyskytuje v priemere desaťkrát do mesiaca. V priebehu roka predložil len dva zákony, no i tak vytvoril mediálny dojem, ako sa jeho pričinením všetko mení a menilo by sa oveľa viac, keby nenarážal na neochotného koaličného partnera.

Otázne je, ako dlho ešte Salvinimu vydrží byť takýmto „papierovým tigrom“. Životnosť talianskych lídrov sa od finančnej krízy ráta na mesiace či pár rokov, pozri na Mattea Renziho, ktorý pred piatimi rokmi triumfoval v eurovoľbách so 40 percentami.  

Líder Ligy vie, že mu stačí zámienka, aby vyvolal predčasné voľby, po ktorých by zvalcoval súperov a stal sa premiérom. Tým by sa však jeho neprerušovaná kampaň, v ktorej Talianom hovorí celé roky len to, čo chcú počuť, skončila.

Dnes totiž Salvini tvrdí, že receptom na taliansku ekonomickú a dlhovú krízu je nízka a rovná daň a zároveň razantné zvýšenie verejných výdavkov na rôzne projekty. Pred voľbami vravel, že na uskutočnenie tohto plánu potrebuje spolu so spojencami uspieť v eurovoľbách, po ktorých zmení európske pravidlá tak, aby mohol ísť bez pokút ponad trojpercentný deficit. Taliansko by sa tak vraj konečne nadýchlo k veľkému rastu HDP a vďaka tejto novej renesancii by neskôr opäť mohlo aj znižovať dlhy.

Problém je, že odkedy to hovorí, finančné trhy majú z toho mrákoty a významne rastie úrok, za ktorý si Taliani požičiavajú. Môže sa tak stať, že od nich onedlho nikto nebude chcieť kupovať dlhopisy.

Salviniho populizmus v priamom prenose zatiaľ najlepšie odhalila novinárka Lilli Gruber, ktorá ho začiatkom mája zasypala otázkami, ako chce tieto protirečenia vyriešiť.

Lilli Gruber verzus Matteo Salvini začiatkom mája v slovnej prestrelke v populárnej talkšou Otto e mezzo.

Dosiaľ vždy rétorický suverén Salvini miestami habkal, predstieral utopický scenár, že po eurovoľbách sa bude musieť jeho programu, ako zachrániť Taliansko, podrobiť celá Únia. Gruber mu skákala do reči, upozorňovala ho, že s jeho plánom by nesúhlasili ani jeho najbližší spojenci ako Viktor Orbán, v éteri bolo cítiť, že Salvini okrem propagandy neponúka nič navyše.

Európsky Trump tak síce vo voľbách triumfoval a najmä vďaka nemu sa môžu suverenisti chváliť tým, ako ich sila v Európskom parlamente narástla.  

Ale v skutočnosti stojí na hlinených nohách – a prv než narátame „uno, due, tre“, môže byť aj v Taliansku zas všetko inak.  

 

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo