Sedem divov znovuzrodeného Nemecka

Sedem divov znovuzrodeného Nemecka

Na snímke dlhou expozíciou je Brandenburská brána „ovinutá“ svetlami okoloidúcich automobilov v Berlíne 14. januára 2019. FOTO TASR/AP

Jeden za každé desaťročie, ktoré uplynulo od založenia Nemeckej spolkovej republiky v roku 1949.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

„Jednota a právo a sloboda sú šťastia zárukou.“

--Slová z nemeckej hymny

 

„Vzkriesení z ruín mysleli sme si,
že sme vykonali zázrak.
Štyridsať rokov sme ťahali za jeden povraz.
Z popola sme robili zlato.“

--Paul van Dyk & Peter Heppner: Wir sind wir

 

Keď sa pred sedemdesiatimi rokmi z troch západných okupačných zón pod dohľadom Američanov, Britov a Francúzov sformovala Nemecká spolková republika, malo ísť o dočasné riešenie. Provizórium, kým nebudú vytvorené podmienky pre zjednotenie všetkých Nemcov.

Aby onú dočasnosť zakladatelia okolo Konrada Adenauera podčiarkli, nenazvali ústavu nového štátu „ústavou“, ale len „základným zákonom“. A nové hlavné mesto, vtedy iba stotisícový Bonn, neoznačovali ako „hlavné mesto“ – bolo pre nich proste „sídlom vlády“.

No Studená vojna a vytvorenie komunistickej Nemeckej demokratickej republiky zo sovietskej okupačnej zóny o pár mesiacov neskôr zabetónovali východiskový stav z roku 1949 na ďalšie štyri desaťročia. Nemecko bolo rozdelené na dva štáty, ktoré od seba oddeľovala železná opona.

Avšak Spolková republika na západe čoskoro zapustila korene a stala sa úspešnou krajinou hospodársky i zahraničnopoliticky. Pod vedením kresťanskodemokratického kancelára Konrada Adenauera a jeho nástupcov sa vo vojne porazení Nemci vrátili do spoločenstva civilizovaných národov. A začali budovať európsky integračný projekt, ktorý dnes síce potrebuje mnohé korektúry, no po skúsenosti dvoch svetových vojen predsa len priniesol starému kontinentu desaťročia mieru.

V októbri 1990 Spolková republika pohltila bývalú NDR. Nemci konečne dosiahli svoje zjednotenie – cieľ, ktorý si vytýčili ešte v roku 1949.

Štát, ktorý dnes oslavuje narodeniny, má v súčasnosti 83 miliónov obyvateľov a štvrtú najväčšiu ekonomiku na svete. Do Spolkovej republiky smeruje viac ako 22 percent exportu Slovenska.

Nemecko si neidealizujeme. Kriticky možno vidieť utečeneckú politiku kancelárky Merkelovej, ďalekosiahle zmeny v energetike, ktoré presadila, problémy v integrácii ľudí s migračným pozadím či neradostné demografické vyhliadky domáceho obyvateľstva.

Na Postoji sme v minulosti kritizovali tiež pomery v nemeckej cirkvi a jej rapídny úbytok členov. Ale aj neblahý kultúrny vplyv generácie ľavicových „68ičkárov“.

No ak sa na príbeh Spolkovej republiky pozrieme z odstupu celých 70 rokov jej existencie, za mnohé si Nemci predsa len zaslúžia obdiv. A možno dokonca aj našu snahu napodobniť či vyrovnať sa im v niektorých oblastiach. Zhromaždili sme preto sedem divov novodobého Nemecka.  

I. „Grundgesetz“ alebo Základný zákon

„Vo vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi... si nemecký ľud... ustanovil tento základný zákon,“ píše sa okrem iného v preambule Základného zákona, ústavy Nemeckej spolkovej republiky.

Práve jeho vyhlásenie 23. mája 1949 sa považuje za vznik nového štátu. Základný zákon je ústavno-právna skala, na ktorej bola postavená povojnová nemecká demokracia.

Dokument, ktorý mal platiť len prechodne, si za tie desaťročia vo vedomí Nemcov vybudoval posvätný rešpekt, porovnateľný azda len s úctou, akú vzdávajú svojej ústave Američania. Slová „dôstojnosť človeka je nedotknuteľná“ z článku 1, odsek 1, pozná každý Nemec.

Základný zákon vznikol ako priama reakcia na skúsenosť so zlyhaním weimarskej republiky, ktorá vyústila do totalitného nacistického režimu. Neskôr sa stal inšpiráciou pre viaceré krajiny, ktoré sa zbavili diktatúry a začínali budovať demokraciu na zelenej lúke (vrátane tých postkomunistických).

Relatívna váha parlamentu, vlády a prezidenta boli upravené tak, aby neboli možné politické obštrukcie, ktoré paralyzovali medzivojnovú nemeckú demokraciu. Väčšiu váhu než vo weimarskom období prikladá Základný zákon ľudským právam a slobodám a zakotvuje tiež federalizmus s vplyvným postavením spolkových krajín.

Ešte aj Boh v preambule je reakciou na národný socializmus. „Zmienka o Bohu mala poukazovať na obmedzenosť ľudského konania, naviazanosť na morálno-etické hodnoty a na metafyzické ukotvenie základných ľudských práv,“ píše sa na stránke Spolkového snemu.

Nad zachovávaním ústavnosti bdie Spolkový ústavný súd v Karlsruhe. Vyzbrojená Základným zákonom prežila nemecká demokracia Studenú vojnu, obdobie teroru ľavicovo-extrémistickej Frakcie Červenej armády (RAF) i zjednotenie Nemecka.

Z prechodného dokumentu sa stala nadčasová ústava, rešpektovaná doma a obdivovaná v zahraničí.

II. „Soziale Marktwirtschaft“ alebo Sociálne trhové hospodárstvo

Na konci 40. rokov hľadal národohospodár a ekonomický liberál Ludwig Erhard nejaké dobré heslo, ktoré by tradične socialisticky orientovaným Nemcom spravilo návrat z riadeného vojnového hospodárstva ku kapitalizmu stráviteľnejším. Jeho kolega Alfred Müller-Armack prišiel so slovným spojením „sociálne trhové hospodárstvo“.

Malo ísť o ekonomický systém, kde by základom bol trhový mechanizmus, no štát by garantoval pravidlá jeho fungovania a tiež by usmerňoval hospodársku aktivitu v mene sociálnych cieľov. Aby bolo jasné, viac ako o prepracovaný koncept išlo o volebné heslo.

Adenauerovi kresťanskí demokrati začali čoskoro so sociálnym trhovým hospodárstvom robiť kampaň a získali prevahu nad SPD s jej volaním po „demokratickom socializme“. Dnes sa to málo zdôrazňuje, no prvých dvadsať rokov existencie Spolkovej republiky jej nepretržite vládli kresťanskodemokratickí kancelári.

Ludwig Erhard, ktorý bol v rokoch 1949 až 1963 spolkovým ministrom hospodárstva v kabinetoch Konrada Adenauera a neskôr dokonca sám slúžil ako kancelár za CDU, zvykol hovorievať, že „čím je ekonomika slobodnejšia, tým je sociálnejšia“. To bolo jadro jeho politiky. Erhard je považovaný za otca nemeckého povojnového hospodárskeho zázraku.

Tak sa nazýva obdobie rokov 1950 až 1967, vyznačujúce sa vysokým rastom ekonomiky. Napríklad na vrchole tohto obdobia, v roku 1955, narástla nemecká ekonomika o 12,1 percenta – najviac v nemeckých dejinách.

Rastúce hospodárstvo zrazilo nezamestnanosť na minimum a absorbovalo aj milióny Nemcov, vyhnaných po vojne z krajín stredo-východnej Európy. Spolková republika sa za dvadsať rokov pozdvihla z ruín na jednu z najsilnejších svetových ekonomík. Nemecko je symbolom ekonomického úspechu, navzdory niekoľkým zakopnutiam, prakticky dodnes.

Podľa údajov nemeckého štatistického úradu v rokoch 1950 až 2018 dosahovala Spolková republika hospodársky rast v priemere 3,4 percenta ročne. A to aj pri zohľadnení šiestich období hospodárskej recesie, ktorými si prešla. Najsilnejší hospodársky pokles zaznamenalo Nemecko v roku 2009, keď ekonomika poklesla o 5,6 percenta, no v nasledujúcich rokoch sa opäť rozbehla.

Nemecká marka (DM) i neskôr euro mali byť tvrdé meny, keďže skúsenosť s hyperinfláciou na začiatku 20. rokov sa trvalo podpísala na kolektívnom povedomí Nemcov. Priemerná ročná inflácia v rokoch 1950 až 2018 bola 2,5 percenta. Nebyť ropných šokov v 70. a 80. rokoch či dôsledkov nemeckého zjednotenia, toto číslo by bolo ešte nižšie.

V roku 2003 pomohli nakopnúť vtedy chorľavejúce nemecké hospodárstvo reformy trhu práce, ktoré presadil sociálny demokrat Gerhard Schröder. Vďaka kresťanskému demokratovi Wolfgangovi Schäublemu zase Nemecko zaznamenáva aj jav na Slovensku nevídaný: každoročné rozpočtové prebytky od roku 2014.   

Nemecký ekonomický úspech je postavený na pilieroch, ako sú automobilky, „Mittelstand“ (malé a stredné, často rodinne vlastnené podniky) či duálne vzdelávanie, ktoré prepája teoretickú výučbu s praxou v podnikoch. Keď sa k tomu pridá tradičná nemecká „Tüchtigkeit“ (dôkladnosť, svedomitosť, obratnosť, znamenitosť), ľahko sa dá pochopiť, prečo je Nemecko „Exportweltmeister“, teda exportný svetový šampión.

III. „Wiedervereinigung“ alebo zjednotenie Nemecka

Podľa Spolkového zväzu nemeckého priemyslu po zjednotení krajiny v roku 1990 dosahoval HDP na obyvateľa na postkomunistickom východe len tretinu západonemeckej úrovne. Dnes dosahuje východonemecká hospodárska výkonnosť tri štvrtiny tej na západe krajiny. Informoval o tom nedávno týždenník Spiegel.

Nešlo o lacnú záležitosť. Podľa niektorých odhadov v prvých 25 rokoch, teda do roku 2015, boli na zjednotenie Nemecka vynaložené asi 2 bilióny eur! Tristo miliárd išlo len do budovania infraštruktúry v nových spolkových krajinách.  

Na území bývalej NDR po roku 1990 skrachovala časť hospodárstva a nezamestnanosť je tam doteraz vyššia ako v starých spolkových krajinách. Navyše, vnútronemecká migrácia za prácou na západ krajiny viedla k poklesu obyvateľstva v mnohých oblastiach východného Nemecka.

Lenže napriek nákladom zjednotenia išlo o zázrak, že berlínsky múr padol. Pre generácie, vyrastajúce v rozdelenej krajine, išlo o nesamozrejmé vyústenie.

Na vnútronemeckej hranici boli počas existencie NDR zabité stovky ľudí, ktorí sa pokúšali dostať na západ. Navyše, pád socializmu bol jedna vec, súhlas so zjednotením Nemcov zo strany víťazov vojny druhá. Je známe, že napríklad britská premiérka Thatcherová zjednotením Nemecka nebola nadšená a francúzsky prezident Mitterand požadoval výmenou za súhlas so zjednotením záväzok k vzniku eura.  

Veľkú zásluhu na tom, že proces zjednotenia úspešne prebehol, mal kresťanskodemokratický kancelár Helmut Kohl. Avšak jeho ďalšie politické dieťa, spoločná európska mena euro, sa po rokoch – počas európskej dlhovej krízy – ukázala ako nedokončený projekt, ohrozujúci svojimi konštrukčnými nedostatkami celú európsku stavbu. Zjednotenie Nemecka v roku 1990 bol teda zázrak, no európske dozvuky krokov, ktoré s tým súviseli, siahajú až do dnešných dní.

IV. „Vergangenheitsbewältigung“ alebo vyrovnávanie sa s minulosťou

Nemecké vyrovnávanie sa s obdobím národno-socialistickej, ale tiež komunistickej diktatúry na nemeckom území akiste nebolo dokonalé. Priveľa obetí bolo odškodnených neskoro, nedostatočne alebo vôbec.

Priveľa osôb, ktoré sa zaplietli predovšetkým s nacistickým režimom, pôsobilo aj v službách Spolkovej republiky po roku 1949. Národ sa nedal vymeniť. Dodnes Nemci objavujú medzi sebou 90-ročných dedkov, ktorí robili dozorcov v koncentračných táboroch, a snažia sa ich stavať pred súd.

Napriek tomu sa Nemci, najmä od 60. rokov, vyrovnávali s minulosťou lepšie, než mnohé iné národy, ktoré o sebe vždy a zásadne premýšľajú ako o obetiach, nikdy nie ako o páchateľoch. Ako kontrast môže slúžiť vojnový spojenec Japonsko, ktoré aj po desaťročiach len neochotne priznáva zodpovednosť za vojnové zverstvá, čo doteraz zaťažuje jeho vzťahy s ázijskými susedmi.

Nemci sa snažia byť pravdiví k sebe aj k vlastným dejinám. Zo žijúcich osobností toto vyrovnávanie s minulosťou asi najlepšie zosobňuje bývalý spolkový prezident a evanjelický pastor Joachim Gauck. V 90. rokoch riadil po ňom pomenovaný úrad, ktorý spracovával archívnu „pozostalosť“ po komunistickej Štátnej bezpečnosti (Stasi).

V. Futbalové vlastenectvo

Na začiatku článku sme spomenuli, že Spolková republika oficiálne vznikla 23. mája 1949 vyhlásením Základného zákona. No podľa historika Joachima Festa bol skutočným dátumom zrodu nového štátu až 4. júl 1954.

Západonemecký tím vtedy na majstrovstvách sveta vo švajčiarskom Berne porazil favorizované Maďarsko 3:2. V Nemecku sa táto udalosť označuje ako „zázrak z Bernu“ a hráči pod vedením trénera Seppa Herbergera a kapitána Fritza Waltera boli odvtedy oslavovaní ako „hrdinovia z Bernu“.

Prepojenie futbalu a vlastenectva v modernom Nemecku by sa dalo prirovnať k prepojeniu hokeja a vlastenectva na súčasnom Slovensku. Futbal bol zároveň jeden zo spôsobov, ako sa Nemecko vracalo po druhej svetovej vojne do medzinárodného spoločenstva.

Už v roku 1950 boli Nemci prijatí naspäť do Medzinárodnej futbalovej federácie FIFA. Prihovorili sa za nich najmä Švajčiari a Briti.

Víťazstvo na futbalových majstrovstvách v Berne o štyri roky neskôr malo spoločensko-politické dôsledky. „Sme zase niekto,“ hovorili si západní Nemci. Konečne sa mohli opäť cítiť medzinárodne akceptovaní.

Futbalový triumf bol obrovskou vzpruhou pre porazený národ, ktorého časť kysla za železnou oponou. Mohli za to aj športové cnosti, ktoré zosobňovalo víťazné mužstvo.

„Tímový duch, zapadnutie do kolektívu, usilovnosť, dôvera vo víťazstvo a predovšetkým disciplína v asi každej oblasti boli pre Herbergera rozhodujúcimi vlastnosťami,“ píše sa na športovej webovej stránke, venovanej zázraku z Bernu.

Majstrami sveta sa Nemci stali aj v rokoch 1974, 1990 a 2014. Mená ako Franz Beckenbauer, Berti Vogst alebo Oliver Kahn sú známe aj ľuďom, ktorí futbalu neholdujú.

Pre nemecký národ sa futbalové ihriská – a vôbec športoviská v širšom zmysle – stali náhradou za vojnové bojiská.

VI. „CSU“ alebo Kresťansko-sociálna únia

Kresťansko-sociálna únia (CSU), ktorá pôsobí ako sesterská strana Kresťanskodemokratickej únie (CDU) výhradne v Bavorsku, má momentálne veľa problémov. Vlaňajšie krajinské voľby opäť vyhrala, no s najhorším výsledkom od roku 1950 a musí v Mníchove vládnuť spolu s koaličným partnerom.

Kresťanskí sociáli nedokázali Angele Merkelovej vnútiť svoje predstavy o migračnej politike. Nedarí sa im ani potláčať AfD a napĺňať tak príkaz svojho niekdajšieho predáka Franza Josefa Straussa, že napravo od CSU smie byť už len stena. K tomu všetkému jej „špicenkandidát“ na ľudoveckého predsedu Európskej komisie Manfred Weber čelí kritike za to, že je nemastný-neslaný, a snaží sa oportunisticky zapáčiť všetkým.

Napriek tomu je CSU pravdepodobne najúspešnejšia politická strana na svete. V podmienkach demokratickej súťaže vyhráva voľby a nepretržite vládne v Bavorsku od roku 1957!

Nie bez výsledkov. Bavorsko sa odvtedy premenilo z agrárnej krajiny na centrum moderného priemyslu a služieb. V Nemecku existuje prerozdeľovací mechanizmus (Länderfinanzausgleich), v rámci ktorého bohatšie spolkové krajiny každý rok solidárne prispievajú na tie chudobnejšie. Či však funguje, je otázne. Hoci niekoľko spolkových krajín sa zosunulo z pozície platcov do pozície prijímateľov podpory – Bavorsko bolo jedinou spolkovou krajinou, ktorá sa (ešte na konci 80. rokov) z prijímateľa podpory vyšvihlo na platcu.     

A navyše sa ešte CSU ako-tak darí udržiavať si konzervatívny profil: popri ekonomike, bezpečnosti a bavorskom krajinskom patriotizme aspoň vo veci kresťanských symbolov, ako sú kríže na stenách úradov.

Kresťansko-sociálna únia je zázrak medzi konzervatívnymi stranami. Nemecku tento subjekt v dobrom závidíme.

VII. Literárne kvarteto a vedeckí nobelisti

Dátum 25. marec 1988 je pre Slovákov dňom Sviečkovej manifestácie. V Nemecku v ten deň vysielali prvú epizódu relácie Literárne kvarteto.

Štyria literárni kritici, Hellmuth Karasek, Sigrid Löfflerová, Jürgen Busche a legendárny Marcel Reich-Ranicki, diskutovali okrem iného aj o románe Bohumila Hrabala Obsluhoval jsem anglického krále.

Literárne kvarteto sme si vybrali ako symbol nemeckej kultivovanosti. Relácia, ktorú občas sledovalo aj 1,5 milióna ľudí, dokázala vystreliť predaje rozoberaných titulov do nebeských výšok.   

Hoci mnohí ľudia vo svete stále vnímajú Nemcov ako pôvodcov dvoch svetových vojen, oni samotní sa vidia predovšetkým ako „národ básnikov a mysliteľov“. V nemčine ide o frázu, ktorej pôvod siaha do 18. storočia. Vyjadruje, že dobrý Nemec by mal v sebe spájať záujem o umenie a vedu.  

Že nejde o preháňanie, asi najlepšie demonštruje zoznam nemeckých nositeľov Nobelovej ceny. Možno ešte pôsobivejšou kategóriou než literatúra sú zoznamy cien za chémiu, fyziku a fyziológiu či medicínu.

Nemci významne prispievajú k poznaniu prírodného sveta okolo nás a súčasne ho reflektujú vo filozofii a umení. Prispievajú tým k napredovaniu celého ľudstva.

Všeličo možno Nemecku a Nemcom vyčítať. No o niečo z vyššie zmienených nemeckých divov by sme sa mohli pokúsiť rozšíriť aj našu slovenskosť.

Cnosti, ktoré sú podkladom týchto divov, ako dochvíľnosť, precíznosť, (seba)disciplína, svedomitosť, vynaliezavosť alebo zmysel pre poriadok, nie sú špecificky nemecká záležitosť. Je len na nás, či to budú aj slovenské cnosti.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo