Kultúra 21. apríl 2019

S Turčánym

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Rozhovor o stratenej poéme.
Rozhovor o stratenej poéme.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

S Turčánym
Viliam Turčány. Foto: Pavol Demeš

Počul som o ňom veľa a od rôznych ľudí, hoci mal povesť samotára, vedel venovať svoj čas, vedomosti, ochotne poslúžiť iným. Napokon, charakterizuje to aj jeho tvorbu. Okrem vlastných básní, tak osobitne mäkkých slovom, veršom, svojho génia odovzdal prekladom, najmä tomu najväčšiemu, Danteho Komédii. S ním už navždy spolu s Felixom bude tvoriť v našej kultúre trojicu.

Viliam Turčány mal vo februári tohto roku 91, túžil som po tom, že s ním urobím rozhovor, ale už to nie je možné.

Napriek tomu sa mi s ním podarilo porozprávať a tento text bude tak trochu o tom. Navštívili sme ho prednedávnom vďaka neúnavnému Stanovi Vallovi, spolu s Pavlom Demešom, bol to zážitok, o ktorý sa chcem podeliť.

Rád si predstavujem, ako Štefan Bučko spolu s Viliamom Turčánym kráčajú po parku pri Račianskom mýte a recitujú Proglas. Celé hodiny sa ozýva Štefanova staroslovienčina, stále znovu tepaná majstrom Turčánym. Keď o tom Štefan hovorí, žiari. Ako všetci, ktorým Turčány vstúpil do života. Viacerí zhodne použijú slovo virtuóz. Aj teraz, keď sedí a vedľa na stolíku má položené tri diely Božskej komédie, Písmo sväté, svoju zbierku Srdce zve a vyzváňa („táto je, myslím, moja najlepšia“) a Seiferta (myslím, že to boli Ruce Venušiny), na ňu, mimochodom, povie, že sa českému majstrovi nepodarila. Usmejeme sa. „Nie všetko sa podarí, nie?“ povie mäkko s úsmevom.

Turčány patrí k veľkonočnej nedeli, nielen kvôli príbehu svätého trojdnia, ktoré je tak úzko spojené s Danteho témou, ale práve kvôli nedeli, kvôli dňu, ktorý ako žiaden iný vyjadruje nesmrteľnosť. Stretnutie s Viliamom Turčánym, to je tak trochu dotyk s nesmrteľnosťou.

Je zviazaný, úmyselne použijem slovo, ktoré zvýrazní to puto, s antikou, s Ovidiom a Vergíliom, to sa mu pojí s Hollým, keď sa ho Palo Demeš spýta, koho považuje za najväčšieho slovenského básnika, bez nádychu povie: „Hollý, jednoznačne Hollý!“ Na druhé miesto doplnil po chvíli Sládkoviča, aby ten časový odstup ešte viac zdôraznil Hollého. To nie je len dotyk s 19. storočím, ktoré má tento múdry starec svojím životom na dosah, to je najmä dotyk s anticko-rímsko-talianskym a kresťanským svetom, kde z rôznych storočí povstávajú rôzni majstri a vytvárajú veľkú európsku kultúru. Petrarca, Boccaccio, Dante či Michelangelo Buonarroti sa úplne prirodzene spájajú s mariánskym kultom, ktorý cítil nielen biblicky, ale aj cez Claudela, cez stredovek, taký je jeho katolicizmus, je to snúbenie Florencie s Rímom, ba čo viac: Florencie s Trnavou, ako napísal:

Nech na diaľku si nikto neharká,
ani nie na dni, ktoré nás už delia!
Kde Koniarek je od Michelangela?
A od Hollého – Dante, Petrarca?

Turčány precestoval Taliansko, učil istý čas v Neapole, kultúrne cestovanie však nevrátil našej národnej kultúre tak, ako to robil Herbert v Poľsku, ktorý v podobnom období cestoval po rovnakých miestach a písal o tom pre poľských čitateľov eseje, náš Básnik to vložil do svojich prekladov, z ktorých cítiť toskánsku zem, slnko, dejiny, poznanie aj lásku k nim. Nebola to len služba našej kultúre, on nás svojím dielom robí súčasťou veľkej európskej kultúry. Rovnako skromne ako sebavedomo.

A ešte dodá, keď po viacerých témach rozhovoru prišiel moment ticha, že dúfa, že sa „nám azda niečo podarilo“.

Cesta za majstrom Turčánym mala aj malú misiu, upozornil nás na ňu Fero Mikloško, keď  predtým zorganizoval návštevu profesora Júliusa Paštéku, onedlho 95-ročného znalca a Turčányho recenzenta, kritika a priateľa.

Sedeli sme opäť so Stanislavom Vallom oproti ďalšiemu múdremu starcovi, už takmer slepému, keď František hovorí: „Ako je to s tou básňou Viliama Turčányho, ktorú treba ešte uverejniť?“

Staručký Paštéka chvíľu mlčí, ale je to sústredené ticho, po ktorom nasleduje príbeh, ako sa Viliam Turčány celý život trápil s nešťastnými láskami, a jednou z nich bola aj žena, ktorej napísal báseň, poému, tie verše sú klenotom slovenskej kultúry, to treba vydať! Pozdravte ho odo mňa a vypýtajte to...“ nástojčivo dodáva Paštéka.

Tak to po chvíli so Stanom opatrne otvoríme a pýtame sa na jej osud.

Básnik sa s chuťou zasmeje a trochu tajomne dodá, že ak to hovorí Július Paštéka, „tak to bude pravda“.  

Verše venované neznámej krásnej žene ale zostanú už len pre ňu.

Človeku je to na chvíľu aj ľúto, až kým si neuvedomí, aké je to vlastne krásne.

 

A potom, keď nadíde čas odísť, začne Stanislav Vallo recitovať Paula Verlaina. Viliam Turčány ožije a recitujú spolu:

Les sanglots longs 
des violons 
de l’automne 
blessent mon cœur 
d'une langueur 
monotone. 

Dusí to až,
zbledol som, náš
čas už bije.
Na dni, ktorých niet,
škoda pomyslieť.
K plaču mi je. 

 

Môžeme odísť, Básnik nás ešte odprevadí k dverám a svet, do ktorého sa vraciame, je krajší. Tak ako dnešná nedeľa po piatku a včerajšej sobote.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0