Stand-up liberalizmus

Stand-up liberalizmus

Foto: PS/FB profil

O svete, ktorý sa krčí a vystiera za Zuzanou Čaputovou.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol.Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Je tomu pár rokov, čo prišli na náš trh stand-up komedianti. Skupina vtedy ešte mladých (či mladších) ľudí, ktorí sa postavili pred publikum, hovorili poväčšine o sebe, miešali banality s vulgarizmami, ľudia v publiku sa tomu smiali. Nie veľmi, občas trochu silene, po celý čas až dodnes je to „zábava“ pre istú generáciu či skôr časť jej mestskej časti.

Nikdy som sa nezasmial, nebolo na čom. Robí to pritom aj jeden z mojich bývalých spolužiakov, myslím, že sa mu (ako aj niektorým ďalším) celkom darí. U mňa však prevážil dojem trápnosti a potvrdenie toho, že tu po Lasicovi a Satinskom, azda aj po Filipovi a Markovičovi, dobrých humoristov nemáme.

A stand-upisti sú jediní, kto to skúša.

Trochu podobný pocit mám z generácie progresívnych liberálov v politike. Počul som od nich veľa rečí, ale žiadne zaujímavé riešenie, je to generácia podnikateľov s verejnými zákazkami a appkami, majú radi trendy obraz, ale namiesto obsahu ponúkajú dosť veľké prázdno. Cítia spolupatričnosť k svetu TEDx a metropolitným centrám Západu, ale ich príbehy sú až príliš slovenské, stačí si nechať porozprávať, ako jeden z nich kedysi presviedčal európskych socialistov, aký skvelý je Smer a Robert Fico. Podobá sa to trochu na spôsoby niektorých hayekovcov, ktorí viac ako profesorovo dielo uctievajú vlastný biznis. Periférnosť človek nestratí s bytom v centre, skôr viac vynikne.

Jeden citát z cudziny.

„Musíme pochopiť, že existuje rozdiel medzi  stranou, ktorá sa stará o pracujúcich, a tým byť stranou práce. Je rozdiel byť stranou, ktorá berie ohľad na ženy, a stranou žien. Môžeme a máme byť stranou, ktorá podporuje menšiny bez toho, aby sme sa stali menšinovou stranou. Sme totiž občanmi na prvom mieste.“

Týmto citátom už zosnulého bývalého senátora Edwarda Kennedyho sa začína jedna z najzaujímavejších kníh o vnútornom rozpore liberalizmu, jej autorom je Mark Lilla, profesor z Columbia university, volá sa The Once and Future Liberal a ide o vášnivú a pozorne formulovanú kritiku progresívneho liberalizmu, presnejšie toho, kam vedie liberálna identity-politics.

Lilla svoju knihu napísal ako reakciu na zvolenie Trumpa, voľby totiž nepovažoval za ukradnuté ani zmanipulované Rusmi, ale za výsledok krízy amerického liberalizmu v 21. storočí, ako dôsledok toho, že aj keď Američania volia „našich“ kandidátov demokratickej strany, „sú stále hostilnejší k tomu, ako hovoríme a píšeme (najmä o nich), spôsobom, ako argumentujeme, ako vedieme kampaň, ako vládneme“. Je to kniha liberála o jeho frustrácii zo súčasného liberalizmu, ktorý podľa neho ničí to najpodstatnejšie, dôvod: zmenil sa z politického na evanjelikálne krédo.

Lilla napísal útlu, ale pútavú knihu, opisuje, ako sa Amerika vďaka dlhému ekonomickému rastu stala „hyperindividualistickou buržoáznou spoločnosťou“, ktorej dogmy sú všetko prejavy kultu individuálnej autonómie: „Personal choice. Individual rights. Self-definition.“ (Zvýraznené Lillom.)

Bola to kultúra kalvinizmu, kde je bohatstvo dôkazom správnej viery, politicky sa šampiónom tejto Ameriky stal Ronald Reagan. Že to bol republikán a politický konzervatívec? Nenechajte sa rušiť, v niečom by Lilla stál za polemiku, najmä ak my sme Reagana vnímali najmä vďaka jeho antikomunizmu, ale to nechajme teraz bokom. Reagan bol napriek všetkému pre Lillu posledný americký politik, ktorý ponúkol nejakú víziu a dokázal nadchnúť. Po ňom to už ide z kopca, s republikánmi aj demokratmi. Jeho analýza tých druhých je pritom podstatne zaujímavejšia.

Hippie-generácia 60. rokov politicky prehrala, utiahla sa na univerzity a premenila ich nehoráznym spôsobom, urobila z nich mekky konzumnej kultúry aj školiteľne nových straníckych elít, buržoázne divadlo pre elity bez demosu. Hippie-generácia učiteľov odovzdala svojim študentom svoje poňatie politiky, založené na aktivizme a individuálnej výlučnosti („authentic meaning for the self“). Hranica medzi analýzou samého seba (self-analysis) a politickým aktivizovaním sa zmazala. Vznikla identity-politics.

Ak chcete, je to „facebookový model identity“, kde jedinec je ako homepage, ktorý konštruuje svoj osobnostný brand, vyberá si vzťahy, ktoré chce mať („like“) a nechce mať („dislike“), čo len prirodzene vedie k facebookovej politickej aktivite.

Všetko má svoje rituály a pravidlá. Ak je niekto A, hovorí ako A, myslí ako A, koná ako A. Ak niekto povie B, cíti sa tým napadnutý, ochotne cenzuruje diskusiu alebo inak znemožňuje dialóg, na miesto argumentu sa dostane tabu, „iba tí, ktorí majú akceptovaný identity-status, ako šamani v minulosti, môžu hovoriť o istých témach“.

... čo presne sa vyleje z vaničky spolu s vodou?

Toto všetko popiera základ republikánskej demokracie – koncept občianstva. Záväzok k iným, povinnosť k väčšiemu celku, solidaritu a vlastenectvo.

Politika funguje na spájaní rôznych hnutí a frakcií, liberálna politika prešla nekonečným štepením na stále nové a nové frakcie posadnuté monotematickým programom. Z Ameriky prvej polovice storočia, ktorá hľadala svoju identitu (predstavte si pod tým zmes Freuda, populárnej psychológie aj geopolitiky), vznikla Amerika posadnutá množstvom svojich identít. Identity-politics sa stal reagnizmom americkej liberálnej ľavice.

Tento svet v roku 2016 porazil v Amerike Donald Trump. A kým bude toto kultúrne millieu silné (nie väčšinové, ale silné), Trumpovi to bude pomáhať.

Aby som to zhrnul, svet, ktorý sa krčí a pomaly vystiera za Zuzanou Čaputovou, je postavený z tých istých tehličiek, ako kritizuje Lilla. Je to doktrína, ktorá vedie do slepej ulice. Nesie so sebou rovnakú aroganciu a morálnu nadradenosť, ako to bolo za oceánom. Len si všimnite, čomu čelíte v ich diskusiách, ak máte iný názor. Prinášajú rozdelenie a reakciu, ktorej Trump môže byť ten jemnejší variant.

Na Slovensku tomu spolu s našou Johankou z Arku skúšajú niektorí čírlíderi tlieskať.

Chcete väčší dôkaz periférnosti?

 

Poznámka po zverejnení: V texte bola pôvodne použitá iná fotografia z facebooku Progresívneho Slovenska, jedna z dvoch mladých dievčat autora upozornila, že fotografia nebola na facebooku PS použitá s jej súhlasom, preto som ju vymenil. Slečne sa ospravedlňujem, za pochopenie ďakujem.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo