Komentáre a názory 21. marec 2019

Tak Šefčovič alebo Čaputová?

Jozef Majchrák
Jozef Majchrák
Dilema komentátora a jej riešenie.
Dilema komentátora a jej riešenie.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Majchrák

Tak Šefčovič alebo Čaputová?

Už od nedele dostávam od čitateľov a známych otázku, koho budem voliť v druhom kole prezidentských volieb. Mnohí z nich, tak ako ja, hlasovali v prvom kole za Františka Mikloška a teraz chcú vedieť, ako sa vyrovnám s dilemou, ktorú riešia aj oni.

Mohol by som z toho vykĺznuť pomerne ľahko, keďže v čase druhého kola mám v pláne byť na Ukrajine ako oficiálny volebný pozorovateľ, ale nepatrí sa to tak ľahko zhodiť zo stola.

Tak poďme na to. Šefčovič alebo Čaputová?

Prvá otázka, ktorú som si položil, znela, či od niektorého z tejto dvojice pociťujem také ohrozenie, že hlavným motívom mojej voľby by bol strach a snaha zabrániť niečomu dramatickému a zlému. Odpoveď je nie. Ani Šefčovič, ani Čaputová nie sú môj svet, ale zároveň neverím, že by z prezidentského úradu môj svet rozbili. Táto emócia u mňa nefunguje.

So Zuzanou Čaputovou som sa stretol niekoľkokrát. Považujem ju za kultivovanú a kompetentnú ženu, s ktorou sa vo viacerých, asi pre nás oboch dôležitých veciach, nezhodneme. Ale nemyslím si, že jej zvolením sa z hradu spustí nejaká liberálna revolúcia. Nemá naturel zápalistej bojovníčky, ktorá sa vyžíva v konfliktoch, a ako prezidentka ani nebude mať na revolúciu reálne možnosti. Dokonca si myslím, že Čaputová sa pod ťarchou úradu bude v hodnotových témach držať stredovej pozície, resp. nebude bojovať s parlamentom.

Zároveň však Zuzana Čaputová v týchto voľbách reprezentuje progresivistický politický tábor, s ktorým sa vo viacerých, najmä kultúrnych, témach nezhodnem. Nie sú to pritom z môjho pohľadu témy marginálne, ale podobne dôležité ako spravodlivosť a boj s korupciou.

V týchto témach považujem Zuzanu Čaputovú vo verejnom priestore za svoju názorovú oponentku, hoci si pri tom opakujem, bodaj by všetci oponenti boli takí ako ona. Súperov vo verejnej debate si vážim a baví ma s nimi polemizovať. Ale prečo by som im mal dať svoj hlas vo voľbách? Najmä ak, ako už bolo spomenuté, žiadna katastrofa nehrozí.

Ani Šefčovič, ani Čaputová nie sú môj svet, ale zároveň neverím, že by z prezidentského úradu môj svet rozbili. Zdieľať

Poďme teraz k Marošovi Šefčovičovi. Ani v jeho prípade nenachádzam dôvod, pre ktorý by som ho nemal považovať za korektného a kompetentného človeka. Akurát sa čudujem, prečo sa špičkový diplomat, ktorého rešpektujú od Londýna po Kyjev, nechal navliecť do situácie, keď musí novinárom odpovedať na otázky, či pozná desať Božích prikázaní.

Aj pokiaľ ide o politickú korupciu, ktorá už roky kvári túto krajinu, si myslím, že Šefčovič s ňou má osobne menej spoločné ako niektorí dnešní politickí kritici Smeru. Hoci jeho odrazu intenzívne artikulované kresťanstvo na mňa pôsobí umelo, viem si predstaviť, že v kultúrnych témach by zastával umiernenejšie postoje ako Čaputová, aj to, že by sa obklopil poradcami, ktorých názory by mi viac konvenovali.

Problém je opäť v niečom inom. Aj keď nie je vylúčené, že Šefčovič by sa v prezidentskom paláci od Smeru emancipoval, realita je taká, že v prezidentských voľbách reprezentuje politický tábor, ktorý vo verejnom priestore tiež považujem za svojich protivníkov. Z dôvodov, ktoré som vo svojich textoch napísal mnohokrát.

Ako vidíte, podobne ako mnohí z vás sa aj ja cítim v druhom kole prezidentských volieb nezastupovaný a uviazol som v akejsi „symbolickej“ dileme. Alebo, presnejšie, v rozhodovaní medzi dvoma v dôležitých veciach neprijateľnými svetmi, ktoré obaja kandidáti síce nestelesňujú úplne, ale dobrovoľne sa stali ich symbolmi.

Keďže si s tým celkom neviem poradiť, rozhodol som sa to prijať a v druhom kole by som voliť nešiel.

V diskusii ma, prosím, ušetrite reakcií typu, že účasť vo voľbách je občianska povinnosť. S týmto názorom nesúhlasím. Sú okolnosti, keď to platí, ale sú situácie (ako teraz), keď je aj voľba nohami legitímnym vyjadrením názoru.

Rovnako neplatí, že som podľahol ilúzii o dokonalom kandidátovi. Nehľadám takého. Len túto voľbu nepokladám za natoľko osudovú, aby som v nej musel voliť zástupcu tábora, ktorému by som v parlamentných voľbách svoj hlas určite nedal.

Ešte stručné Post Scriptum, aby nedošlo k omylu. Tento text je mojím osobným názorom, nie postojom celej redakcie.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0