Martin Urbaník je rekreačný ultrabežec, zakladateľ horských bežeckých podujatí STEFANIK TRAIL a Ultralanovka pre Plamienok. Je spoluautorom viacerých bežeckých filmových dokumentov z produkcie kreatívnej platformy Bendik Films. Viac ako 16 rokov pôsobil v marketingových tímoch nadnárodných firiem a konzultantských spoločností. V súčasnosti pracuje ako zamestnanec kancelárie starostky v mestskej časti Bratislava-Karlova Ves, kde aj žije s manželkou Zuzanou a synmi Jakubom a Lukášom. Vo voľnom čase trénuje, dobrovoľníči a tvorí nové bežecké koncepty v role bežca, riaditeľa bežeckých pretekov a mentálneho kouča. 

Ste bežec, ale aj organizátor behov. Snažíte sa, aby nešlo len o obyčajné preteky, ale aby bol za nimi aj nejaký príbeh. Vaše najznámejšie podujatie je STEFANIK TRAIL, ktorý má už niekoľkoročnú tradíciu. Ako vznikol tento nápad?

Bola to trochu náhoda. Na dovolenke som čítal knihu o Štefánikovi a dozvedel som sa o jeho dramatickom príbehu v srbských horách. Musel tam ako letec núdzovo pristáť a pred postupujúcou bulharskou armádou tieto hory spolu so svojím mechanikom prejsť. Zranenému a v zúfalom stave sa mu nakoniec podarilo dostať do Talianska. Po uzdravení potom odišiel do Paríža, zoznámil sa s Masarykom, Benešom a zapojil sa do odboja. Zaujalo ma to. O tom príbehu som nikdy nepočul, neučil som sa o ňom v škole.

Ako dlho trval tento Štefánikov dramatický pochod?

Týždeň a musel prejsť približne stodvadsať kilometrov. Štefánik Trail má veľmi podobnú trasu, symbolicky sme spojili jeho mohylu na Bradle so sochou na nábreží v Bratislave.

V čase, keď ste čítali tento Štefánikov srbský príbeh, ste už behali?

Behal, ale len krátke trate, hlavne na asfalte. Dvadsať kilometrov bola vtedy pre mňa obrovská výzva. Vôbec som nebehal v kopcoch. Zhodou okolností som na tej istej dovolenke čítal aj knihu Zrodení k behu, ktorá je považovaná za takú trailovú bibliu. Vraj každý bežec, ktorý ju prečíta, chce bežať v horách. Oslovil ma v nej príbeh Caballa Blanca, ktorý zorganizoval v Mexiku beh, na ktorom špičkoví americkí bežci bežali s miestnymi Indiánmi z kmeňa Tarahumara. Tento beh dodnes existuje, aj keď on už zomrel. Keď sa tieto dva skutočné príbehy stretli na jednej dovolenke, tak som si povedal, že niečo podobné by som na Slovensku vyskúšal zorganizovať aj ja. Bol som turistom a mal som blízko k niektorým trasám v Malých Karpatoch. Keď som zistil, že Štefánikova magistrála v Malých Karpatoch má podobnú dĺžku ako Štefánikov pochod v srbských horách, tak som dostal nápad na STEFANIK TRAIL.

Koľký ročník bude tento rok?

Už to robíme sedem rokov. Do tohto podujatia je zapojených okolo tisíc ľudí, z čoho asi sedemsto-osemsto sú bežci. Zvyšok sú dobrovoľníci, ktorí ho pomáhajú zabezpečovať. Už je to víkendová akcia, tento rok bude jej súčasťou aj filmový festival s filmami z prostredia horského behu.

Tento beh má viac ako sto kilometrov, jeho časť sa beží v noci. To asi nie je úplne jednoduché zorganizovať a technicky zabezpečiť.

Je to veľká logistická výzva. Okrem sólo ultrabežcov, ktorí bežia celú trasu, sú tam štafety a od tohto roku aj ultraštafety, kde si trasu podelia dvaja bežci. Pre všetkých musí byť zabezpečené občerstvenie, ide o tony ovocia, jedla a nápojov, ktoré treba rozviezť. O bežcov sa po celý čas stará dvesto až dvestopäťdesiat dobrovoľníkov. Je to malá fabrika.

Je to už projekt, ktorý si na seba zarobí, alebo si musíte hľadať sponzorov?

Okrem úvodného ročníka, keď sme celé dobrovoľné štartovné venovali na pomoc detskému hospicu Plamienok, sme vždy v čiernych číslach. Každý rok skáčeme len tak vysoko, ako si zarobíme. Sponzorov nemusíme hľadať, sponzorov hľadať chceme. Pomáhajú každoročne skvalitniť úroveň pretekov a ponuku servisu pre bežcov.

Za aký čas túto trasu zvládnu najrýchlejší ultrabežci?

Najrýchlejší ultarbežci zabehnú túto trasu za šestnásť a pol hodiny. Časový limit je tridsaťjeden a pol hodiny.

Neostali ste len pri Štefánikovi. Pred dvomi rokmi ste zorganizovali beh po tej istej trase, ktorou Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler ušli z koncentračného tábora Auschwitz. Bežali ste aj vy a o tomto behu vznikol dokumentárny film Kroky na hrane. Ako sa to zrodilo?

Keďže mám židovské korene, príbeh úteku Vrbu a Wetzlera sa ma silno dotýka. Bežecký podnet som dostal v momente, keď som sa dozvedel, že Fedor Gál pripravuje pochod Vrba-Wetzler Memorial. Povedal som si, že raz by som si to chcel zabehnúť. Mali sme vtedy už za sebou projekt behu naprieč Tatrami, kde sme jedným behom spojili všetky vysokohorské chaty vo Vysokých Tatrách a tiež sme o tom nakrútili dokumentárny film.

Aká dlhá bola trasa behu po stopách Vrbu s Wetzlerom a za aký čas ste ju zvládli?

Vrba s Wetzlerom neutekali, ale snažili sa uniknúť počas približne dvanástich dní a po trase dlhej približne stodesať až stopätnásť kilometrov. Svoju púť skončili v dedine Skalité na poľsko-slovenskom pomedzí, kde im pomohli miestni ľudia. My sme bežali až do Žiliny, kde Vrba s Wetzlerom boli nakoniec ukrytí a nadiktovali tam svoju správu. Oni sa tam už dostali vlakom, my sme tam bežali po kysuckých kopcoch, najmä preto, že sme tento príbeh chceli aj takto bežecky dopovedať. Pre nás bola trasa dlhá 170 kilometrov s prevýšením asi päťtisíc metrov. Bežali sme tri dvojice a najrýchlejšej to trvalo niečo vyše tridsať hodín.

Pred samotným behom sme si urobili prehliadku koncentračného tábora, čo bola určite ťažšia vec ako celý beh. Aj film sme sa rozhodli natočiť preto, lebo sme chceli najmä mladým ľuďom aj takýmto netradičným spôsobom priblížiť silu tohto príbehu.

Tento beh bola jednorazová záležitosť alebo chcete z toho urobiť tradíciu?

Nie, v žiadnom prípade sme nechceli, aby sa z toho stali nejaké pravidelné preteky. Bola to pre nás jednorazová záležitosť a práve preto sme sa rozhodli natočiť film. Aby ostala nejaká pamäťová stopa. Film už videlo 25-tisíc ľudí, väčšina jeho projekcií bola spojená s besedou a divákmi boli najmä žiaci na základných školách.

Aký ďalší príbeh máte v hlave?

Je ich veľa. (Smiech.) Stále ma inšpiruje to Štefánikovo putovanie v Srbsku. Ak sa všetko podarí, tak koncom apríla by sme mali spolu s RTVS točiť v Srbsku reportáž. Spojili sme sa s ultrabežcami v Srbsku aj v Kosove, ktorí tie hory poznajú. Chceli by sme s ich pomocou identifikovať presnú trasu, po ktorej Štefánik išiel, a celú ju prebehnúť na jeseň v roku 2020. Uvažujeme, že by z toho opäť mohol vzniknúť film.

Tiež by išlo o jednorazovú záležitosť?

Určite áno. Ako opakujúcu záležitosť chceme robiť Štefánik Trail. Ale máme dosť nápadov na to, aby sme každý rok urobili aj jednu zaujímavú jednorazovú akciu. Existuje napríklad istý pán Igor Bazala, ktorý v máji 1968 zabehol na počesť Štefánika deväťdesiat kilometrov z mohyly v Ivanke pri Dunaji až na Bradlo. V tom čase to bol mladý päťbojár, redaktor časopisu Šport. Keď potom prišli Rusi, emigroval do Nemecka a po Nežnej revolúcii sa vrátil. Pán Bazala stále žije veľmi aktívny život športovca. Minulý rok ma oslovil, že by si po päťdesiatich rokoch tento beh chcel naposledy zopakovať. Chcel, aby som ho bežal s ním. Bola to pre mňa veľká česť. Nemohol som odmietnuť. Natočili sme to a budúci rok by mal byť hotový film.

Okrem príbehových behov organizujete aj Ultralanovku, ktorú prezentujete ako charitatívny beh. V čom je jeho charitatívnosť?

To vzniklo tak, že ak chcete v Bratislave trénovať na horské ultrabehy, tak je dobré chodiť behať pod lanovku na Kolibe. Pri jednom takom tréningu som dostal nápad zorganizovať podujatie, ktoré by využilo asi trojkilometrový okruh pod lanovkou, a výťažok zo štartovného by šiel charitatívnej organizácii Plamienok. S jej členmi sme sa zoznámili pri pripravovaní Štefánik Trail a vznikli medzi nami zaujímavé prepojenia a priateľstvá. Ultrabežci na tomto trojkilometrovom okruhu krúžia dvadsaťštyri hodín. Do akcie sa však môže aktívne zapojiť aj verejnosť, ktorá sa príde na Kolibu rekreovať.

Našli sa už bežci, ktorí vydržali bežať celých dvadsaťštyri hodín?

Na ostatnej Ultralanovke sme mali šesťdesiat bežcov a skoro všetci to vydržali. Najlepší bežci sa pohybujú niekde za hranicou štyridsiatich kôl, čo je vyše sto kilometrov. Ja som sa zúčastnil ako bežec na prvom ročníku a dostal som sa na tridsaťštyri kôl. Dnes toto podujatie zabezpečuje občianske združenie, kde už nefigurujem, ale som stále aktívnym dobrovoľníkom a teším sa, že tento rok sa opäť zúčastním aj ako bežec.

Dnes veľa ľudí behá a mnohí sa dostanú po úroveň maratónu. Aká je motivácia behať ultrabehy, teda vzdialenosti, ktoré sú často výrazne dlhšie ako päťdesiat kilometrov?

Ja som svoj prvý ultrabeh zabehol skôr ako maratón. Mojou motiváciou je čo najdlhší pobyt v prírode.

Na to by vám mohlo stačiť aj dvadsať či tridsať kilometrov.

Ešte ako študent na vysokej škole som robil hrebeňovky, vždy s ťažkým batohom, a museli trvať niekoľko dní. Jednoducho som z toho chcel mať čo najdlhší a ucelený zážitok. V podstate v tom pokračujem, len s ľahšou obuvou a výstrojom. A trochu viac si dávam pozor na stravu. Ale najmä, zaujala ma aj komunita, ktorá sa stretáva na týchto podujatiach. Je to pestrá skupina príjemných a skromných ľudí, s ktorými sa dá rozprávať dlhé hodiny o čomkoľvek.

V čom sú hlavné rozdiely medzi behom do štyridsať kilometrov a ultrabehmi?

Je toho viac. Všetky veci, ktoré rozhodujú pri tých kratších behoch, ako je strava, mentálna príprava, tréning, sa musia robiť inak. Poviem príklad. Maratón odbehnete na jednom banáne a štyroch energetických geloch, pretože potrebujete páliť najmä cukry, lebo idete vysokú tepovú frekvenciu. Ultrabehy sa bežia s nízkou tepovou frekvenciou a ako palivo telo nepožíva dominantne cukry, ale tuky. Musíte sa teda inak stravovať.

Čo to znamená?

Keď idete dvadsaťštyri hodín, musíte veľa jesť, lebo pálite štyristo až päťsto kalórií za hodinu. Musíte sa na to predtým dobre zásobiť cukrami aj tukmi.

Čo sa je počas ultrabehov?

Rôzne veci. Existuje základné rozdelenie na sladké a slané. Sladkosti sú od gumených medvedíkov až po ovocie, ale jedia sa aj koláče. Pokiaľ ide o slané, tak na Slovensku sa tradične na takýchto podujatiach mažú chleby bravčovou masťou. Je úplne bežné, že na občerstvovacích staniciach sa podáva chlieb, saláma, syry, čipsy, čokoľvek, čo je slané. Keď dlho bežíte, tak soľ odchádza z tela a potrebuje ju doplniť. Niektorí to robia slanými tabletami, ktoré sú vyvinuté špeciálne pre športovcov, ale väčšina ultrabežcov na Slovensku, ktorí nie sú úplní profesionáli, to dopĺňa bežným jedlom.

Tieto behy sú veľmi dlhé. Ako sa počas nich bežci vyrovnávajú s potrebou spánku?

Dá sa dobre naspať vopred. To znamená, že dva týždne pred takýmto podujatím si strážite spánok, tak aby ste každý deň spali tých osem až deväť hodín. Ak príde nejaká momentálna kríza, tak bežci pijú kolu a niektorí dokonca aj kávu. Dnes už existujú aj špeciálne kofeínové tabletky.

V čom je iný tréning na ultrabehy oproti kratším behom?

Ultrabežec musí určite trénovať aj stravovanie. Tak, aby jeho žalúdok dokázal zvládnuť stravu, ktorú ak by bežec zjedol pri polmaratóne, tak by asi ani nedobehol do cieľa. Toto je veľmi individuálna záležitosť. Potom je nutné, aby ultrabežec trávil veľa času na nohách. Nemusí až tak trénovať intervalové behy, aj keď veľa ultrabežcov to robí, ale musí dokázať zostať dlho na nohách. Priemerní hobby ultrabežci nabehajú okolo štyridsať až osemdesiat kilometrov týždenne. To im stačí. Skôr je v tej bežeckej zložke tréningu dôležité striedať rôzne povrchy. Trénovať aj technicky náročné zbehy z kopca. Do kopca ultrabežci väčšinou kráčajú. Platí, že do kopca sa oddychuje, aby ste v rovnom teréne točili nohy tak, ako sa pri behu patrí, a v zbehoch ste vďaka sklonu terénu a dobrej technike behu naháňali čas.

Veľa ľudí si v súvislosti s ultrabehmi asi kladie otázku, či to je ešte vôbec zdravé.

Z mnohých pohľadov je to ešte zdravšie ako kratšie behy. Poznám viacerých bežcov, ktorí si telo zničili na rýchlych desaťkilometrových alebo kratších trasách. Nehovoriac o tom, že keď bežíte po asfalte, tak zažívate stále intenzívny nápor na rovnaké partie tela. Pri nerovnom teréne sa zapojenie svalových partií strieda. Iné svaly zapájate pri stúpaniach, iné pri klesaniach. Napríklad kolená alebo kĺby, s ktorými majú bežci na krátke vzdialenosti často problémy, sa pri nízkointenzívnom, ale dlhodobom tréningu ultrabežcom spevňujú. Paradoxne ultrabežci, ak to nepreháňajú a dokážu ekonomicky bežať, sú zdravší a ich telá sú odolnejšie ako u bežcov na krátke trasy. Telo je ale, samozrejme, hlavne pri pretekoch párkrát do roka vystavené extrémnym podmienkam, a tak je pri ultrabehoch nesmierne dôležitá správna regenerácia.

Aký najťažší ultrabeh ste doteraz bežali?

Spomínam si na jeden. Bola to Beskydská sedmička, ktorá sa beží po siedmich kopcoch, ktoré majú nadmorskú výšku vyše tisíc metrov. Na tomto behu nie je vôbec rovina, buď stúpate, alebo klesáte. Bežal som ho s kamarátkou, výbornou triatlonistkou, a zabehol som tam asi svoj najlepší výkon, pokiaľ ide o miesto v celkovom poradí. Medzi tisícpäťsto dvojicami sme skončili na tridsiatom štvrtom mieste a v rámci našej kategórie na štvrtom mieste. Bolo to preto, že moja mužská márnivosť mi nedovolila povedať žene, ktorá mala oveľa lepšiu výkonnosť, že už nevládzem. Bežal som za hranicou svojich možností a nevyplatilo sa mi to. Mal som potom niekoľko mesiacov zdravotné problémy.

Asi najkrajší a technicky veľmi náročný bol pre mňa Beh okolo Mont Blancu, známy Ultra-Trail du Mont-Blanc, ktorý je v komunite nazývaný aj olympiádou ultrabehu. Účastníci sa tu losujú a v roku 2016 som bol aj ja vylosovaný. Absolvoval som stomíľovú trasu s celkovým stúpaním desaťtisíc metrov. Mal som v tej lotérii opäť šťastie a tento rok Ultra-Trail du Mont-Blanc zase pobežím.

Ktorý zo slovenských ultrabehov je najťažší?

Pre mňa je to Malofatranská stovka. Sú to dnes takmer dvestokilometrové, veľmi technicky náročné preteky s jednoznačne najväčším kumulatívnym stúpaním. Podľa mňa je to dnes najväčšia slovenská ultratrailová výzva.

Ste súčasťou ultrabežeckej komunity. Aký typ ľudí táto aktivita priťahuje? Nie sú to extrémne povahy?

Extrémne povahy nájdete všade, v každej profesii či komunite. Skôr si myslím, že ide o ľudí, ktorí potrebujú reštart a psychickú vzpruhu vo svojom fungovaní. Sú to zároveň ľudia, ktorí majú radi výzvy a chcú si testovať svoje limity. Áno, chcú si niečo dokazovať, ale len v tom najlepšom zmysle slova. Zároveň v tejto komunite neexistuje nezdravá rivalita, naopak, je tu veľká podpora, súdržnosť a pomáhanie si navzájom. Hory, extrémny terén a problémy, ktoré sa tam môžu vyskytnúť, vás k tomu nútia. To je vec, ktorá dnes v spoločnosti často chýba, a práve v tejto komunite sa to dá nájsť. To je tiež jeden z dôvodov, prečo je ultrabeh pre mnohých dnes taký príťažlivý.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo