Takto sa u nás doma nerozpráva

Takto sa u nás doma nerozpráva

Foto Profimedia

Čo robiť, keď deti začnú domov nosiť nadávky?

Do redakcie nám prišla čitateľská otázka o deťoch a nadávkach. „Moje dieťa (8 rokov) začalo nosiť zo školy nadávky. Nejde o tvrdé vulgarizmy, ale aj tak u nás doma sa takto nehovorí, jeho to však baví používať takmer stále, naše napomenutia nepomáhajú. Ako účinne zamedziť, aby tieto slová prestalo používať?“ Odpovedajú odborníci na výchovu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Deti sa s vulgarizmami môžu stretávať v rôznych prostrediach, pri rôznych príležitostiach. Je ich plný internet a okrem toho, často aj my dospelí nimi teda vôbec nešetríme. Dieťa používaním vulgárnych slov skúma reakciu okolia na ich vyslovenie, niekedy zámerne provokuje, inokedy má odpozorované, že tieto slová „pomáhajú“ pri situáciách, keď sa nedarí alebo sme nahnevaní.

Existujú viaceré stratégie, ako zamedziť ich používaniu. Prvou je vysvetlenie významu slova, dôsledkov jeho používania pre neho samého i okolie, spolu s nájdením alternatívy, ako sa vyrovnať so situáciou inak ako nadávkou. Druhou je – pri opakovanom používaní bez významu ako akési slovo „vata“ – nájsť iné slovo, ktoré by nebolo nadávkou a pomohlo by v situácii, keď sa tlačí na jazyk. No a treťou je ignorovanie, keď sa nevytočíme, len čo slovo počujeme, ale ho premlčíme.

Zvykne to pomôcť, ak slovom dieťa provokuje alebo sa snaží získať našu pozornosť. Ak však dieťa vulgárnym slovom pýta o pozornosť, venujme mu ju nezávisle od jeho slovníka. Dôležitým pravidlom je aj naše správanie ako dospelých v situáciách vypätia a osobný príklad. A ak sa aj stane, že slovo vykĺzne deťom či rodičom, je namieste ospravedlnenie.

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Pri tejto otázke mi napadol jeden britský výskum, ktorý sa zaoberal detskými nadávkami v súvislosti s rovesníckymi vzťahmi a emocionálnou vyspelosťou detí. Britskí psychológovia prišli k výsledku, že nadávky sú pre deti prospešné, pretože pomáhajú pochopiť odtiene jazyka a viac významov jednotlivých slov. Pomocou nadávok vraj lepšie chápu a rozumejú nielen vlastným emóciám, ale aj emóciám druhých ľudí a situáciám, ktoré zažívajú. Tento výskum v sebe nesie aj posolstvo, že nadávky sú a my rodičia sa nemáme tváriť že neexistujú.

Aby sme sa však pozreli aj iným spôsobom na detské nadávky a rodičovskú reakciu na ne, poďme hľadať príčiny, prečo deti nadávajú:

  • Chcú byť ako dospelí. Deti počujú, že dospelí nadávajú. Prirodzene sa im chcú podobať a to nesie v sebe aj túto oblasť nadávok.

  • Testujú reakcie. Áno, deti často nadávajú, pretože testujú reakciu rodičov, učiteľov alebo detí. Vedia totiž, že žiadne slová (alebo len veľmi málo) nevyvolajú také reakcie ako nadávky. Sú zvedavé, čo sa bude diať, kto ako zareaguje. S tým súvisí aj zdanlivá prestíž medzi rovesníkmi. Najmä v tomto veku, keď vplyv rovesníkov začína stúpať.

  • Prostredníctvom nadávok deti ventilujú hnev, únik z nepríjemnej komunikácie, prejavujú tak strach alebo možné „strápnenie“ pred spolužiakmi v nekomfortnej situácii.

Pre správne zareagovanie rodiča na nadávky je potrebné si uvedomiť (alebo hľadať) súvislosti, v ktorých dieťa nadáva.

Používa nadávky bez bočných úmyslov, bez toho, aby chcelo niekomu ublížiť? Ak áno, reakcia ignorovania bez odozvy s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolá poznatok, že nadávky sú nezaujímavé.

Iné je, ak dieťa nadáva často. Nadávky používa na pomenovanie ľudí, vecí, začína často šomrať, provokovať a stupňovať nadávky. Vtedy je dobré, ak rodič začne vysvetľovať. V pokoji, prečo nechcete, aby nadávalo, bez zbytočných emócií a nástojčenia.

Na nadávky sa však nedá vždy správne zareagovať, preto si stanovte hranicu, na akú nadávku budete reagovať a stopnete ju, upozorníte dieťa a na ktorú už nie. Aby ste zamedzili prílišnému upútavaniu na takéto správanie.

Nadávky, resp. ich skúšanie do istej miery patria k detstvu. Ale tak isto aj usmernenie rodiča a výchova k úcte nielen k sebe samému, ale aj k druhým ľuďom.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Osemročné dieťa je buď chlapec, alebo je to dievča. To spoločné je, že ich slovná zásoba nie je spojená len s rodinným prostredím, ale so školou a s prvými kamarátskymi skupinami. Vedia už zvoliť vhodný jazyk pre to-ktoré prostredie. Rozdiel je však v tom, že dievčatá oveľa častejšie „nekompatibilný“ výraz vypustia nevdojak alebo si ho zašomrú potichu, zatiaľ čo pre chlapcov i mužov je aj jazyk nástrojom experimentu. (Všimnite si, aký je pomer zastúpenia mužov a žien pri vytváraní slovných hračiek.) Je pre neho „vzrušujúca“ reakcia prostredia. Drobným kladom tohto jeho „experimentu“ je, že ho skúša v bezpečnom predpovedateľnom prostredí.

Naša reakcia na to by teda mala byť „nevzrušujúca“, ale jasná, jednoznačná. Vecné konštatovanie: „Nepáči sa nám to, takto sa u nás doma nerozpráva! A ty patríš do nášho domu! Si súčasťou našej rodiny!“ Potom už nás čaká iba dôslednosť. Ak sa to bude opakovať, najprv prvé varovanie, potom nasleduje „žltá karta“ a napokon červená – primeraný trest. Nebojme sa ho. Nezabudnime na Kohlberga, ktorý považuje vyhýbanie sa trestu za východiskovú etapu mravného vývinu.

Ak to zvládajú deti „v polepšovni“, tie naše „dobré deti“ by to mali zvládať ľavou zadnou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo