Brexit, Trump, Strache či Salvini. Stelesnenia nedávnych úspechov súčasného politického fenoménu západnej civilizácie, najčastejšie označovaného ako národný populizmus, i keď občas padajú aj tvrdšie označenia ako extrémizmus či dokonca až fašizmus. Jeho charakterizácie, najmä v médiách, sú často veľmi skratkovité a povrchné. Dôležitá kniha National Populism. The Revolt Against Liberal Democracy (2018) od britských politológov Rogera Eatwella a Matthewa Goodwina však ukazuje, že s národným populizmom je to omnoho komplikovanejšie.

Populizmus tu pritom nie je braný ako negatívna „nálepka“. Autori ho definujú skrz jeho základné piliere, ktorými sú snaha vypočuť a rešpektovať vôľu občanov, brániť záujmy „obyčajných“ ľudí a nahradiť vraj skorumpované a od bežných ľudí vzdialené elity. Národní populisti okrem toho ešte rozmýšľajú v národnom rámci.

Eatwell a Goodwin národných populistov striktne odlišujú od fašistov, ktorí chcú vytvoriť holistický národ, nového človeka a sľubujú autoritatívny systém medzi socializmom a kapitalizmom, a tiež od extrémnej pravice, ktorá odmieta liberálnu demokraciu vo všeobecnosti a nie je kritická iba voči niektorým jej prvkom.

Eatwell a Goodwin národných populistov striktne odlišujú od fašistov, ktorí chcú vytvoriť holistický národ, nového človeka a sľubujú autoritatívny systém medzi socializmom a kapitalizmom, a tiež od extrémnej pravice, ktorá odmieta liberálnu demokraciu vo všeobecnosti. Zdieľať

Čo sa týka príčin národného populizmu, nejde len o jednorazovú reakciu na ekonomickú krízu, nezvládnutú integráciu imigrantov či korupčné škandály toho či onoho politika. Podľa Eatwella a Goodwina má omnoho hlbšie korene a jeho podpora pramení hlavne zo štyroch vzájomne previazaných faktorov: rastúcej nedôvery voči elitám, obavy z imigrácie, straty spoločenského postavenia a rozchodu so štandardnými politickými stranami.

Nedôvera voči elitám

Antielitársky postoj je súčasťou populistickej DNA. To však neznamená, že ide (len) o samoúčelnú „fintu na voličov“. Manifestuje sa ním reálny rozdiel medzi značnou časťou populácie a spoločenskými elitami, ktoré sa neraz snažia svoj názor presadiť aj napriek nesúhlasu väčšiny.

Konflikty tohto typu pramenia z vnútorného rozporu samotnej liberálnej demokracie. Tá deklaruje, že občania sú zdrojom všetkej moci v štáte, ale na druhej strane v praxi často dominujú pragmatické a technokratické elity, ktoré si nerobia ťažkú hlavu z rozdielnych názorov obyvateľstva na ten či onen, často kľúčový, problém. Po príklady takéhoto zmýšľania netreba chodiť ďaleko.

Niekdajší minister obrany Pavol Kanis sa v dokumentárnom filme zo série Expremiéri nechal počuť, že politici by sa nemali prispôsobovať mienke ľudí, ale „mali by mať inú mienku [ako ľudia] a tých ľudí ťahať troška a dávať troška ináč“. Vtedajšej poslankyne Magdy Vášáryovej sa reportér českej televízie v čase migračnej krízy pýtal, či si vie predstaviť, že politici by šli proti väčšine vlastného národa, na čo odpovedala: „No, mali by ísť.“

Treba spomenúť aj silný odpor proti celoštátnym referendám, u nás k známym kritikom referenda patrí napríklad František Šebej. Eatwell a Goodwin zaujímavo uvádzajú, že argumenty niektorých odporcov britského referenda o zotrvaní v Európskych spoločenstvách z roku 1975 pripomínali argumenty konzervatívnych odporcov rozšírenia volebného práva v 19. storočí. Obavy pritom neboli namieste a viac ako dve tretiny Britov vtedy hlasovali za členstvo.

Vnútorný protiklad je pri takomto prístupe zrejmý. Ak nemôžeme dôverovať občanom pri rozhodovaní o nejakom závažnom probléme, ako im môžeme dôverovať pri výbere ľudí, ktorí budú za nich a v ich mene riešiť nielen tento, ale aj množstvo iných problémov?

Ďalšia dôležitá vec je, že na mnohé zásadné veci sa elity a väčšinová populácia pozerajú výrazne odlišne. Už Samuel Huntington v roku 2004 vo svojej knihe o kríze americkej identity písal o tom, že od začiatku 80. rokov sa pri mnohých otázkach vrátane imigrácie roztvára stále väčšia priepasť medzi názormi amerických elít a postojmi obyvateľstva.

Podobne je to s médiami. Napríklad podľa výskumov Hansa Mathiasa Kepplingera, ktoré prehľadne zhŕňa Thilo Sarrazin vo svojej knihe Teror cnosti, sú novinári zväčša výrazne ľavicovejší ako spoločnosť, dokonca aj ako ich čitatelia. Ľavicovo-liberálnych Zelených by v roku 2013 volilo až 35,5 % nemeckých novinárov, avšak vo voľbách získali 8,4-percentnú podporu.

Novinári sú zväčša výrazne ľavicovejší ako spoločnosť, dokonca aj ako ich čitatelia. Ľavicovo-liberálnych Zelených by v roku 2013 volilo až 35,5 % nemeckých novinárov, avšak vo voľbách získali 8,4-percentnú podporu. Zdieľať

Ďalšie štúdie, napríklad táto od think tanku Chatham House, identifikovali veľký rozpor medzi elitami a verejnosťou vo veci zavedenia jednotnej meny euro, riešenia dlhových kríz v niekoľkých štátoch EÚ či v otázke imigrácie.

Samozrejme, toto neznamená, že elity sa vždy nutne mýlia a „bežní“ ľudia majú vždy pravdu. Problém je v tom, že elity svoj pohľad na svet presadzujú často, a to aj pri významných a citlivých otázkach, bez toho, aby o tom presvedčili verejnosť. To len prispieva k nárastu pochybností voči nim a ženie vodu na národno-populistický mlyn. Zrejme sa potom nemožno čudovať, že nedôvera voči vládam dlhodobo rastie v celom západnom svete.

Populistická odpoveď pritom nie je zo svojej podstaty antidemokratická. Nárast populizmu so sebou paušálne nepriniesol nárast odporu voči zastupiteľskej demokracii, dokonca ju v niektorých krajinách voliči národných populistov nadpriemerne podporujú, pričom zároveň často požadujú posilnenie prvkov priamej demokracie.

Podľa prieskumu Pew Reasearch Center z roku 2017 chce väčšina ľudí v západnom svete rozhodovať o dôležitých politických otázkach priamo. Táto podpora osciluje od 78 % v Grécku cez 74 % v Nemecku a Francúzsku po 55 % v Holandsku. Asi neprekvapí, že podporovatelia národných populistov, na rozdiel od ich odporcov, sú za prvky priamej demokracie v nadpriemernej miere.

Populistická odpoveď nie je z podstaty antidemokratická. Nárast populizmu so sebou paušálne nepriniesol nárast odporu voči zastupiteľskej demokracii, dokonca v niektorých krajinách voliči národných populistov často požadujú posilnenie prvkov priamej demokracie. Zdieľať

Nedôvera voči elitám sa tak opiera o reálne podstatné názorové rozdiely medzi nimi a veľkou časťou obyvateľstva. Navrhované riešenie – posilnenie inštitútov priamej demokracie, s ktorým prichádzajú najmä populisti a ktorým majú byť aspoň pri niektorých otázkach „nedôveryhodné“ elity „obídené“, je z ich pohľadu logické a má racionálny základ.

Obavy z imigrácie

Nezanedbateľná časť populácie mnohých západných štátov, najmä v ostatných rokoch, nevníma demografické a kultúrne zmeny vyplývajúce z imigrácie pozitívne. Keďže štandardné politické strany to často dostatočne nereflektujú, vytvárajú sa na politickej mape biele miesta, ktoré radi zaberajú práve národní populisti.

Za posledné roky patrí imigrácia k najviac pretriasaným témam. V roku 2005 ju za kľúčový problém považovalo iba 14 % Európanov, v roku 2016 to však bolo 28 %, pričom viac ľudí trápila už iba nezamestnanosť. Podľa prieskumu zo septembra 2017 zmeny spôsobené imigráciou vníma negatívne 63 % Talianov, 56 % Belgičanov, 54 % Maďarov, 49 % Francúzov a 45 % Nemcov.

Obavy z imigrácie sa pritom neopierajú len o ekonomické dôvody, ale aj, dokonca vo väčšej miere, o kultúrne či bezpečnostné dôvody. Kritici imigrácie väčšinou považujú za lepšie pre krajinu, keď všetci jej obyvatelia zdieľajú rovnaké tradície a zvyky. Požiadavka na kultúrnu homogenitu sa prejavuje aj vo vyššej podpore pre imigráciu z kultúrne bližších krajín oproti tým, ktoré sú cieľovej krajine kultúrne vzdialené.

Európania sú osobitne kritickí voči imigrácii z väčšinovo moslimských krajín. Podľa prieskumu Chatham House z roku 2017 si väčšina obyvateľov 8 z 10 skúmaných európskych krajín želala zastaviť všetku ďalšiu imigráciu z takýchto krajín.

Podporovatelia národného populizmu pritom nie sú ľudia, ktorí v živote imigranta či cudzinca nevideli, ako sa niekedy predpokladá. Naopak, takíto ľudia často žijú v tesnej blízkosti etnicky rôznorodých oblastí alebo v ich susedstve dochádza k náhlej a podstatnej populačnej zmene.

Nemožno tiež povedať, že by voliči národných populistov boli rasistami. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že priťahujú aj ich, ale ako ukázal výskum švédskeho politológa Jensa Rydgrena, rozhodujúcu väčšinu týchto voličov motivuje nedôvera voči imigrácii, a nie xenofóbia či rasizmus.

Samozrejme, nemožno vylúčiť, že rasisti priťahujú aj populistov, ale ako ukázal výskum švédskeho politológa Jensa Rydgrena, rozhodujúcu väčšinu týchto voličov motivuje nedôvera voči imigrácii, a nie xenofóbia či rasizmus. Zdieľať

Niektoré z týchto postojov majú pritom často racionálny základ, ako sa ukázalo aj pri nedávnej migračnej kríze. Napríklad časť vykonávateľov teroristického útoku v Paríži v novembri 2015 využila túto krízu, aby sa nepozorovane dostali do Európy. Mnoho ďalších prípadov násilnej kriminality deklarovaných utečencov či žiadateľov o azyl uvádza vo svojom bestselleri The Strange Death of Europe Douglas Murray (vyšiel už aj v češtine).

Etnická rôznorodosť, ktorú imigrácia často prináša, pritom podľa niektorých výskumníkov, najznámejší je asi Robert Putnam, prináša pokles dôvery v spoločnosti. Okrem toho môže priniesť aj napätie či polarizáciu medzi jednotlivými etnickými skupinami a oslabenie sociálneho systému.

Čo sa týka demografických zmien, tie sú reálne. V internetovom priestore síce koluje množstvo nepravdivých a alarmistických populačných predpovedí, avšak notoricky známym faktom je, že prakticky v celom západnom svete podiel „nepôvodného“ obyvateľstva (a tiež vyznávačov moslimského náboženstva) na celkovej populácii postupne narastá.

Asi netreba zdôrazňovať, že tieto demografické zmeny, ktoré sa majú podľa väčšiny populačných projekcií ďalej prehlbovať, nie sú pochuti národným populistom ani ich voličom.

A ani pri tomto faktore nemožno povedať, že by podporovatelia národného populizmu boli iracionálni. Skôr konajú na základe určitého hodnotového rebríčka, v rámci ktorého je príslušnosť k vlastnému národu považovaná za významnú vec. Pre príslušnosť k národu je pritom pre nich veľmi dôležitá znalosť národného jazyka, zvykov a tradícií, ako aj pôvod v danej krajine.

V oboch prípadoch však tieto postoje podľa prieskumov zdieľa väčšina Európanov. Národní populisti k tomu neraz pridávajú ešte aj snahu o zachovanie či ochranu národnej či etnickej identity, čo samo osebe je podľa Eatwella a Goodwina legitímny postoj.

Stretnutie Donalda Trumpa s priaznivcami v Evansville (Indiana, USA) 30. augusta 2018. Foto: flickr.com 

Strata spoločenského postavenia

Nárast populizmu podporujú aj ekonomické trendy, najmä globalizácia, nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti, ako aj zmeny na trhu práce. Popri tom je kľúčové aj subjektívne vnímanie zmeny vlastného postavenia na úrovni jednotlivcov či skupín v porovnaní s inými zložkami populácie.

Tieto postoje neboli v štátoch Západu asi nikdy úplne ojedinelé, ale globálna ekonomická kríza z roku 2008 prispela k ich akcelerácii a v mnohých krajinách sa stali väčšinovými.

Dôležitou témou je nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti. Zatiaľ čo po prvej svetovej vojne a osobitne po roku 1945 sa tieto nerovnosti znižovali, v neskoršom období sa tento trend začal obracať.

V mnohých krajinách Západu je silne zakotvené presvedčenie, že ich spoločnosť upadá. Myslí si to 73 % Talianov, 70 % Maďarov, 69 % Španielov, 67 % Francúzov či 60 % Američanov. Zdieľať

Kým 1 % najbohatších ľudí v USA malo v roku 1928 podiel na národnom dôchodku takmer 20 %, v roku 1973 to bolo už bolo menej ako 8 %, avšak v roku 2012 to bolo opäť takmer 19 %. V mnohých štátoch došlo totiž k významnému roztvoreniu mzdových nožníc. Kým ešte v polovici 90. rokov bol pomer platu vrcholových manažérov najväčších spoločností v Británii k platu ich priemerného zamestnanca na úrovni 45 : 1, v roku 2016 to bolo už 129 : 1.

Samozrejme, netreba pritom zabúdať na to, že kvalita života celosvetovo rastie. Avšak tu je rozhodujúce, ako už bolo povedané, subjektívne vnímanie a porovnávanie sa s inými, ktorým sa darí zrazu citeľne lepšie.

Okrem toho sú tu trendy na trhu práce, predovšetkým vysoká nezamestnanosť mladých. Tá sa týkala podľa údajov z roku 2017 43,6 % mladých Grékov, 38,6 % mladých Španielov, 34,7 % mladých Talianov či 22,3 % mladých Francúzov. Jej úroveň má síce zostupnú tendenciu, ale stále je často výrazne vyššia ako v roku 2007, teda pred krízou.

Ďalšia vec je pokles pracovných miest vo výrobe z dôvodu automatizácie a offshoringu. V USA takto od 80. rokov zaniklo 7 miliónov zamestnaneckých pozícií. Automatizácia má síce priniesť nové pracovné miesta, avšak je otázne, či ich budú môcť zaujať aj menej zruční a kvalifikovaní ľudia. O tomto probléme často hovorí aj populárny intelektuál Jordan Peterson.

Uvedené ekonomické reálie sa premietajú do uvažovania veľkej časti ľudí a ich následného politického správania. Viaceré štúdie totiž preukazujú koreláciu medzi ekonomickou nerovnosťou a poklesom dôvery v politický systém, inštitúcie či samotnú liberálnu demokraciu.

Pri ostatných amerických a francúzskych prezidentských voľbách platilo, že čím pesimistickejší pohľad do budúcnosti, tým silnejšia podpora pre Donalda Trumpa, respektíve Marine Le Penovú. Zdieľať

V mnohých krajinách Západu je tiež silne zakotvené presvedčenie, že ich spoločnosť upadá. Myslí si to 73 % Talianov, 70 % Maďarov, 69 % Španielov, 67 % Francúzov či 60 % Američanov. Podobne je to s presvedčením, že dnešná mládež bude mať horší život ako ich rodičia. Zmýšľa tak napríklad väčšina obyvateľov Francúzska (67 %), Belgicka (66 %), Španielska (65 %), Maďarska (60 %), Británie (56 %), Nemecka (53 %), Kanady (53 %) a USA (52 %).

Takéto pesimistické náhľady na prítomnosť a budúcnosť celkom pochopiteľne tvoria dôležitý faktor populistického vzostupu. Preto pri ostatných amerických a francúzskych prezidentských voľbách platilo, že čím pesimistickejší pohľad do budúcnosti, tým silnejšia podpora pre Donalda Trumpa, respektíve Marine Le Penovú.

Demonštrácia proti Donaldovi Trumpovi v Londýne vo februári 2017. Foto: flickr.com (Alisdare Hickson)

Rozchod so štandardnými politickými stranami

V krajinách Západu už dlhšie dochádza k poklesu členstva a identifikácie sa s politickými stranami. Zásadne sa tiež mení politické rozdelenie spoločnosti a tradičné pravo-ľavé spektrum je čoraz menej aktuálne.

Týmto trendom sa nevyhol ani stranícky systém v USA, ktorý je inak, vzhľadom na svoju binárnosť, voči zmenám veľmi imúnny. V 50. rokoch a začiatkom 60. rokov minulého storočia sa 70 až 75 % americkej populácie identifikovalo s demokratmi alebo s republikánmi. V roku 2000 to bolo 59 % a v roku 2014 už iba 56 %.

V 60. rokoch sa približne polovica Britov silne stotožňovala s niektorou z tradičných politických strán. V roku 2015 tak uvažoval už iba jeden z ôsmich. To isté platilo pre viac ako polovicu západných Nemcov ešte začiatkom 70. rokov, v roku 2009 sa to týkalo už menej ako tretiny.

Toto sa s veľkou pravdepodobnosťou prejavilo v poklese účasti na voľbách, ktorú možno pozorovať v niektorých západných štátoch, a významnom poklese členstva v politických stranách.

Príslušníci povojnovej generácie sa začali odvracať od tradičných sociálnych problémov a sústreďovali sa skôr na post-materiálne témy novej ľavice, ktoré zahŕňali feminizmus, boj za práva menšín, právo na potrat, podporu migrácie či multikulturalizmus. Takto však nezmýšľal každý. Zdieľať

V pozadí týchto zmien dochádzalo k prekresľovaniu politického spektra v jednotlivých spoločnostiach, čo si sociálni vedci na čele s Ronaldom Inglehartom všimli už v 70. rokoch. Postupne sa objavovali nové zásadné otázky, okolo ktorých sa začala viesť celospoločenská polemika.

Príslušníci povojnovej generácie Baby boomers sa začali odvracať od tradičných sociálnych problémov a sústreďovali sa skôr na post-materiálne témy novej ľavice, ktoré zahŕňali feminizmus, boj za práva menšín, právo na potrat, podporu migrácie či multikulturalizmus. Takto však nezmýšľal každý. A odpor voči prieniku novej ľavice do mainstreamovej politiky sa objavoval najmä medzi tradičnými konzervatívcami, na vidieku, v malých mestách a tiež medzi ľuďmi bez vysokoškolského vzdelania.

Politický konflikt v oblasti týchto tém stále viac zatieňuje tradičný spor medzi ekonomickými ľavičiarmi a pravičiarmi, ktorý sa, mimochodom, v mnohých krajinách umenšil vďaka programovému splývaniu tradičných zástupcov ľavice a pravice. Asi najlepším príkladom je referendum o Brexite, keď deliaca čiara nešla pozdĺž straníckych línií, ale naprieč nimi.

Všetky tieto javy majú za následok veľkú nestabilitu na politickej scéne a odchod voličov od tradičných politických strán. Druhé kolo prezidentských volieb v Rakúsku v roku 2016 a vo Francúzsku v roku 2017 bolo historicky bez účasti zástupcov tradičných ľavicových a pravicových strán. Podobne je to so súčasnou talianskou vládou.

Mnohí bývalí voliči tzv. štandardných politických strán zakotvili v populistických prístavoch. Iní prestali voliť, ale späť k voličským urnám ich prilákala nová populistická ponuka. Napríklad z necelých šiestich miliónov voličov národno-populistickej Alternatívy pre Nemecko z roku 2017 bolo takmer 1,5 milióna niekdajších nevoličov a 1 milión boli bývalí voliči CDU/CSU.

Rakúsky prezident Alexander van der Bellen (vľavo) víta budúceho rakúskeho kancelára a predsedu Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) Sebastiana Kurza (uprostred) a jeho koaličného partnera a lídra Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) Heinza-Christiana Stracheho (vpravo) vo Viedni 16. decembra 2017. Foto: TASR/AP

A čo Slovensko?

Eatwell a Goodwin sa opierali prevažne o sociologické údaje z krajín západnej Európy a severnej Ameriky a Slovensko ani nemá také skúsenosti s imigráciou či takú tradíciu demokracie a politického života. Napriek tomu istotne stojí za to, aby sme sa aspoň letmo pozreli na to, do akej miery sú príčiny rastu národného populizmu prítomné aj u nás.

Nedôvera voči elitám je na Slovensku dlhodobo pretrvávajúca. Podľa Eurobarometra veľká väčšina populácie nedôveruje vláde, parlamentu či politickým stranám. Je však otázne, či je táto nedôvera spôsobená práve odlišným hodnotovým zameraním ľudí a politických elít.

Zaujímavejšie sú údaje týkajúce sa médií, ktorým podľa Eurobarometra stále viac ľudí na Slovensku dôveruje ako nedôveruje, avšak v roku 2016 miera tejto dôvery klesla prvýkrát pod 50 %. V susednom Česku bola v roku 2017 dôvera k médiám rekordne nízka a novinám a časopisom tam verila len tretina opýtaných.

Podľa Eurobarometra považujú Slováci od roku 2015 za dva najvážnejšie problémy EÚ imigráciu a terorizmus. Slováci sa negatívne stavajú najmä voči imigrácii z krajín mimo EÚ, pričom v tomto výrazne prekonávajú celounijný priemer. Zdieľať

Tento prepad dôvery je vysvetľovaný aj odlišným názorovým zameraním novinárov oproti spoločenskému priemeru. Politológ Tomáš Profant uvádza, že českí novinári sú väčšinovo orientovaní hodnotovo liberálne, pričom sú prevažne ekonomickými pravičiarmi. Práve v tomto nedostatku vyváženosti vidí aj jeden z dôvodov rozšírenia tzv. alternatívnych médií.

Na Slovensku sa liberálna hodnotová orientácia veľkej časti novinárskej obce prejavila pri diskusiách okolo referenda o rodine v roku 2015, ako vyplýva z analýzy Terézie Rončákovej. Až 58 % textov k tomuto referendu vo vybraných médiách malo negatívny náboj a iba 21 % pozitívny.

Pokiaľ ide o obavy z imigrácie, tie sú na Slovensku veľmi silné. Podľa Eurobarometra považujú Slováci od roku 2015 za dva najvážnejšie problémy EÚ imigráciu a terorizmus. Slováci sa negatívne stavajú najmä voči imigrácii z krajín mimo EÚ, pričom v tomto výrazne prekonávajú celounijný priemer. V roku 2018 zastávalo tento postoj 82 % Slovákov (54 % obyvateľov EÚ), opačný názor malo iba 13 % (39 %).

Okrem toho sú podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky z roku 2017 pre slovenské obyvateľstvo najbližšie uvedené politické hodnoty: zachovanie slovenskej národnej suverenity v EÚ (68 %), ochrana kresťanstva pred islamom (63 %) a patriotizmus, vlastenectvo (59 %). Prehlbovanie európskej integrácie (35 %), multikulturalizmus (32 %), ale aj kresťanský konzervativizmus (30 %) sú, naopak, menšinové postoje.

Aj ekonomický faktor populizmu má na Slovensku potenciál silne rezonovať. Podľa sociologičky Oľgy Gyárfášovej je tu dlhodobo prítomná preferencia sociálnych práv. Z rôznych práv ľudí v demokracii Slováci za výrazne najviac dôležité v roku 2014 považovali, aby bola každému poskytnutá zdravotná starostlivosť a aby mali všetci občania primeranú životnú úroveň.

Preto sa dá predpokladať, že nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti bude mať pre slovenské obyvateľstvo podobné následky ako na Západe. Už dnes je tu silný spoločenský pesimizmus. V auguste 2017 sa až 66 % obyvateľov Slovenska domnievalo, že naša spoločnosť sa uberá nesprávnym smerom.

V otázke našej politickej scény platí, že štandardné politické strany v západoeurópskom vnímaní u nás prakticky ani neexistujú. Z parlamentných strán s výnimkou SNS a Smeru všetky vznikli až po roku 2008. Zároveň platí, že členská základňa politických strán sa oproti minulosti podstatne zmenšila. Kým v roku 2007 parlamentné strany mali vyše 92-tisíc členov, o desať rokov to bola už iba tretina tohto počtu.

Podobne sa mal podľa štúdie Oľgy Gyarfášovej a Zory Bútorovej z roku 2010 znížiť okruh ľudí, ktorí sa zapájajú do spravovania vecí verejných prostredníctvom aktivizmu a rôznych foriem angažovania sa. I keď je možné, že tento proces sa zvrátil v súvislosti s iniciatívou Za slušné Slovensko, ktorá dokázala zorganizovať viacero masívnych demonštrácií v mnohých slovenských mestách, ako aj v súvislosti s masovými pochodmi za život.

Pre pochopenie národného populizmu je nevyhnutné poznať jeho východiská a zdroje podpory. Jeho oponenti sa totiž veľmi často mýlia nielen pri pochopení jeho príčin, ale aj v prístupe, ako naň reagujú. Zdieľať

V každom prípade však možno povedať, že sa aj v tuzemskej politike, ktorá je inak stále do veľkej miery determinovaná skôr personálne ako ideologicky, v posledných rokoch častejšie objavujú témy, ktoré rozdeľujú politické sily inak ako na tradičné pravo-ľavé spektrum.

Slovensko sa teda vo všetkých štyroch hlavných faktoroch rastu národného populizmu podstatne nelíši od iných krajín Západu. Dokonca často je tu tento potenciál ešte väčší. Otázka skôr stojí tak, či je slovenskými politikmi využívaný naplno alebo či nás čaká posilňovanie tohto trendu.

Tisícky ľudí držia rozsvietené displeje svojich mobilných telefónov počas demonštrácie proti nekontrolovanej migrácii a azylovému znežívaniu pred katedrálou v Erfurte, v centrálnom Nemecku 4. novembra 2015. Protest zorganizovala Alternatíva pre Nemecko (AfD). Foto: TASR/AP

Uspeje národný populizmus?

Eatwell a Goodwin upozorňujú, že národní populisti nevyhrávajú len tak, že sa priamo dostanú k moci ako v Taliansku či Rakúsku. Uspejú čiastočne aj vtedy, keď sa im podarí svojím smerom posunúť celú či aspoň časť štandardnej politickej scény, pričom väčšinou ide o konzervatívne, pravicové strany, ktoré preberajú témy národných populistov. Za všetkých spomeňme iba Sebastiana Kurza pri ostatných voľbách v Rakúsku.

V každom prípade je pre pochopenie národného populizmu nevyhnutné poznať jeho východiská a zdroje podpory. Jeho oponenti sa totiž veľmi často mýlia nielen pri pochopení príčin národného populizmu, ale aj v prístupe, ako naň reagujú.

Nálepkovanie a obmedzovanie diskurzu politickou korektnosťou sa ukazuje ako z veľkej častí neefektívne. Dokonca, ako naznačujú empirické dáta z USA, nadmerná politická korektnosť môže v konečnom dôsledku prispievať k nárastu podpory pre národných populistov.

Ani varovanie pred zhoršením ekonomickej situácie v prípade uplatnenia niektorých programových bodov národných populistov nemusí mať žiadaný efekt. Ich podporovatelia sú totiž často odhodlaní tieto následky znášať (aspoň tak tvrdia). Napríklad viac ako 60 % podporovateľov Brexitu bolo za cenu jeho uskutočnenia pripravených strpieť aj významné zhoršenie britskej ekonomiky. V tábore Remain bolo takéto odhodlanie iba polovičné.

Najväčšia prekážka vzostupu národných populistov je práve v nich samých. Týmto politickým silám totiž často chýbajú seriózni politickí lídri. Zdieľať

Zdá sa teda, že spoločenské podmienky a trendy prajú úspechom národných populistov. Napriek tomu vo veľkej väčšine krajín Západu sú v opozícii, i keď im nemožno uprieť, že prakticky všade sa im podarilo do verejnej debaty presadiť niektoré pre nich kľúčové témy.

Najväčšia prekážka vzostupu národných populistov je totiž práve v nich samých. Ako nedávno napísal Jaroslav Daniška, týmto politickým silám totiž často tragicky chýbajú seriózni politickí lídri, ktorí by dokázali značnú podporu verejnosti pretaviť do reálnych mocenských ziskov. A tu po príklady naozaj nemusíme chodiť ďaleko.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo